OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chameleónka - 3. časť

20.02.2015 (09:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 797×

Povedzme si to na rovinu. Život nie je dokonalý a nikdy ani nebude. Ide o priority, ktoré si stanovíte, chyby, čo urobíte a nakoniec rozhodnutia (a nečakané udalosti).

Sme odsúdení na neustále tajomstvá a klamstvá. Je to rodové. Ako gén, dedený z generácie na generáciu. Alela, vlastnosť, naša neoddeliteľná súčasť.

Väčšina návštevníkov tohto webu vie, o čom točím. Ste to, čo ja.  Obete.

A teraz z iného súdka...

Povedzte mi, čo je byť normálny? Hmm?  Čo je to? Vážne, ja to neviem.

Byť na vlas rovnaký? Nasrať! Toto slovo je nenávidené na všetkých základných školách, nie stredných ako nám hovorí Hollywood, pretože najnormálnejší sú tí najkrajší, najsilnejší, najzákernejší, naj... dajte si tam čo chcete. Ale zaručene tam nebude najslušnejší, najmúdrejší, najodlišnejší.

Normálnosť... Pche! Každý to definuje po svojom. A šialenstvo? Divní ľudia? Kto sú to?

Na školách podivín znamená bifľoš, kocka, knihomoli... je jedno ako ich nazvem.  Sú to tí, čo snívajú s otvorenými očami, alebo sa len neobliekajú trendovo a do drahých značiek... Malichernosti, máličko z toho všetkého hodného na súdenie.

Pre mňa slovo normálny ma väčší význam.

Túžim konečne nahlas povedať to, čo chcem, robiť, čo chcem, mať právo na viac, ako stretko s jedným človekom. To je normálne! Byť šibnutá, keď je mi fajn, plakať a vrieskať, keď mi je na hovno, mať rešpekt, nech som kýmkoľvek a nebyť bezhlavo odsúdená iba pre svoju nenormálnosť.

Dnes sa už nebudem báť. Odo dnes začína očistný debakel. Prehrajú. Konečne budú vedieť, aké to je. Pomstím sa. Bude to nádherná jazda, zlato, sľubujem, miláčik. Vychutnáme si ju spolu. Na konci... záver urobíme spoločne. Tak sme to predsa chceli. Pomaly počuť ich výkriky, prosby a ospravedlnenia. Aby to posledné, na čo pomyslia, bolo to, ako nám ublížili...

Ako nás zabili!

Kde bolo tam bolo, žilo raz dievčatko. Čo s ňou bolo? Dokopy nič. Neviedla rušný ani neobyčajný život. Proste bola. Žila, prežívala, vliekla sa aj bežala, neraz spadla a potom sa postavila. Tak ako každý jeden z nás.

Aj my to prežívame. Kakofóniu „náhod“, strápnení, dobrých či zlých dní. Je to život a aspoň túto jeho vlastnosť máme všetci spoločnú.

Často sa pýtame samých seba: „Prečo ja?“, „Čo má on/a a nie ja?“, „Prečo sa to stáva vždy len mne?“ a podobne.

Kto z nás by to nepoznal. V týchto otázkach sme si všetci rovní. Pre tieto otázky neplatia spoločenské pravidlá či vrstvy. Aspoň nejaká spravodlivosť... Zjednocujú nás, pretože našou podstatou je bádanie. Hravá, neskrotná, nezmieriteľná zvedavosť, u niektorých možno viac prejavená, u iných potlačená. Ale minimálne týchto pár otázok nám raz napadne.

Lenže toto dievča odmietalo byť všedné. Chcelo viac, slávu, žiaru, moc, rešpekt, uznanie. U-z-n-a-n-i-e. Musela sa tým slovom pomaznať. Pre ňu znamenalo oheň, niečo tak zdrvujúco nádherné, že len pri tom pomyslení jej  rozpaľovalo telo, vzdychala vzrušením a nemohla obsedieť.

Také naivné! Uznanie? Rešpekt? Prepánajána, vari si nemyslela, že by to naozaj mohla dosiahnuť?! Možno to sa im rojilo v hlavách. Koho? Predsa Ničiteľov. Tých, čo ju ušliapali na smrť a potom jej s úškľabkom pomáhali vstať. Pokrytci jedni. No to ju zocelilo. Vďaka nim sa stala tým, čím je teraz.

Takže... kde bolo tam bolo, v jednom malom mestečku, v maličkej krajine, žilo bolo klbko nervov. Skladalo sa z čiernych nitiek na vrchu, plynulo prechádzalo do oválnej, ostro rezanej tváre s ľadovo modrými očami a zakončilo sa štíhlym, stopäťdesiatpäť centimetrov dlhým telom. Klasika.

Až na to, že biela tvár bola belšia než sneh hlavne vďaka líčidlám. Napriek tomu však vyzerala roztomilo až na fakt, že rúžovú by ste na ňu nedostali a rozhodne sa odmietala chovať ako nejaká obmedzená barbie, s IQ na úrovni hojdacieho koníka.

Pomstiteľka mala vtedy iné meno. Ale o tom neskôr. Mená sú chabé. Náhrady našej osobnosti, ktoré ani zďaleka nie sú výstižné. Ak sú vyberané pre význam v nich skrytý, krásne môžete vidieť ideály, ktoré do vás rodičia vkladajú.  Pripúšťa, že sa môžu trafiť do jednej vlastnosti, ale Pomstiteľka odmieta veriť, že meno určuje našu osobnosť, alebo horoskopy.

Sú to somariny a keď sa náhodou trafia, povie si: „Fajn, aspoň na jedného z milióna to sedí.“  Lenže na ňu to neplatí. Je opakom svetla a predsa to jej meno znamená.

Za sebou počuje chichot. Spozornie, nastraží uši a zošit s poznámkami tuho zviera. Počuje mumlanie, ale hluk naokolo jej znemožňuje rozumieť. Telo sa jej zovrie v kŕči. Strach? Nenávisť? Sama nevie, čo to je. Začuje meno. Nie svoje. Vydýchne si a uvoľní sa.

Drgnú do nej až sa takmer rozpleští na zemi. Samozrejme, nikoho to nezaujíma, nikto nepovie sprosté: „Sorry,“ aspoň zo slušnosti.

Zazvoní na hodinu. Ľudovky sa ozývajú po celej škole... večná chuť nostalgie. Kráča zo šatne do triedy, hlava sklonená. Už z ďaleka počuje vreskot, buchot, vravu. Všetko sa rozlieha po chodbe ako siréna. Dokonale prehluší zvyšné tri triedy na chodbe. 

Kráča čoraz pomalšie a energia, nával sebavedomia, čo získala z krásneho rána a pekného oblečenia sa stráca každým krokom. Vojde do triedy a chce sa jej vracať. Takmer nevládze prejsť k lavici. Nejako sa ale pohne a prejde cez celú triedu, až do poslednej lavice v strednom rade. Poobzerá sa. Každý je vo svojej skupinke. Jej jednočlenná sa mení na vzduch. Ako inak. Zas ďalší deň neviditeľnosti, ale na prestávke sa to zmení.  Tak ako vždy. Nasleduje obľúbený šport...

Pamätá si to ako včera hoci odvtedy prešlo už päť rokov. Poslednýkrát sa niečo také stalo v siedmej triede, prvýkrát v piatej. Hovoríte si: „Deti sú zbrklé, živé, ešte sa musia učiť, čo je správne...“ Bože, akí ste hlúpi!

Učiť. Áno musia sa učiť, ale to, čo už vtedy mali vedieť ich majú učiť rodičia! Ak sú deti citlivé, mali by mať aj citlivé svedomie. Nehovorí sa predsa, že deti sú najnevinnejšie bytosti?  Kravina! Deti sú najkrutejšie zo všetkých práve preto, že to, čo si akože neuvedomujú, má ten najväčší dopad na ostatné vaše ratolesti. A potom sa čudujte koľko chcete, keď vám z „anjelikov najkrajších na svete“ vyrastie fagan!

Ona ale nie je fagan. Nie, Slečna Dokonalá je celkom milé dievča, ktoré sa jej aj teraz pozdraví na ulici a neodvráti sa ako jej vtedajší „kamaráti“.  V podstate viní ju len z toho, že nezasiahla, keď mohla. Zobrala ju na čas do party, ale veľmi rýchlo odišla. Pomstiteľka nie je pätolizač. Keď bola zdrvená, prišla ku nej iba ako divák. Žiadne slová, iba čudne prázdny pohľad. Motala sa po WC-ku ako sýte kura okolo zobu a nič. Vtedy s ňou prišiel aj jej mopslík, avšak ju do toho nezaťahuje. Pomstiteľka s ňou nikdy nič nemala, možno pár viet počas celej základnej.

Vidí ako prichádza. Je desať hodín večer a tmu zaháňajú iba pouličné lampy. Aj v ich svetle je  krásna. Dokonalé telo, oči ako malé neposedné slniečka. Kráča v minisukni s tielkom, čo jej obťahuje driek. Dlhé rovné vlasy troška nadvihuje vetrík.

Slečna Dokonalá si to šinie cez zastávku. Pomstiteľkine nohy sa trasú od vzrušenia, keď ju nasleduje. Tuho zovrie tehlu, čo uchmatla z neďalekej stavby. Cíti jej prašný, drsný povrch, vôňu sadry a cementu. Posledný nádych a nervozita so strachom ustúpi. Je takmer nevinná, preto to bude rýchle. Možno.

Zdvihne sa vietor.

Dnes to začína...! pomyslí si rozochvene a pod rúškom tmy hodí väčší kameň do najbližšej lampy.

Trafí presne. Sklo sa roztriešti a Slečinka ustrašene podskočí a takmer sa strepe na vysokých opätkoch.  Pomstiteľka sa uškrnie. V okolí desiatich metrov je dokonalá tma. Iba hviezdy blikajú svojim nadpozemským jasom. Počuje, ako dýcha. Ustrašene.

Rýchlo.

Klop, klop, klop je čoraz rýchlejšie...

Páči sa jej ten zvuk. Najradšej by naň tancovala. Slečinka sa zapotácala. Počuje tenké rup.  Znova sa vyštverá na nohy a Pomstiteľka si predstaví ako sa vystrašene obzerá a hoci je priamo za ňou, určite ju nevidí. Poťažká tehlu a napadne jej, či na debnu pripevnila lano... pokrčí plecami. Onedlho to  zistí.

Pred očami sa jej vybaví každý jeden pekelný deň... Pocíti buchnát na chrbte, zakmásanie vlasov a smiech, jej hlas... rozhliadne sa. Samota na celej ulici. Rozbehne sa. Kapucňa jej nadskakuje na hlave. Musí si pohnúť, už je skoro na mieste. Nad cieľom rozbila lampu pár hodín predtým.  Pomstiteľka nasadí vražedné tempo. Náhle sa jej vybaví spomienka.

„Ty si už tu? Vôbec som si ťa nevšimla...!“

Chichot, hodina ruštiny. Smiech za ňou a jej monológ dostane stop. Odrazu  si nie je  ničím istá. Veď vieš, tie písmená, hovorí si.

„...zmĺkni kráaavo!“  Presne to povedala. Už si spomína...

Nenávisť jej prúdi telom, pomaly, ale isto pohlcuje každú bunku v tele. Ruka sa pomaly dvíha. V tom nastane explózia... Pomsta!

Celou silou ju drgne do chrbta. Počuje, ako jej vybila dych.  Plné pery  vydali krátky výkrik, keď sa temer okamžite stratí v strašidelnej prázdnote. Ticho pretne nechutné žuch a kovový náraz.

Pomstiteľka sťažka dýcha a potom sa jej na tvári rozleje úsmev. Urobila to!

Skočí za ňou. Tvrdo dopadne na nohy až takmer spadne. Posvieti na ňu mini baterkou. Chrbtom dopadla na potrubie, čo tu opravovali. Jama je hlboká dva metre. Možno má poškodenú miechu. Zasvieti jej do očí. Vyzerá otupene, pomaly žmúri a hruď sa jej rýchlo dvíha.

„Po-pomoc,“ vychrchle a naťahuje k nej ruku.

Ide bližšie. Ten pohľad ju opíja. Vlasy domotané, opätok zlomený, z lakťa vyteká krv. Lačne hľadí na tenučký pramienok vínovej farby. Kľakne si k nej a jemne si zahryzne do pery. Pohladí ju po líci.

Slečinka zastoná. Och... rajská hudba. V hrudi jej čosi konečne zapradie spokojnosťou. Zhypnotizovane hľadí na oči, kde sa ligocú slzy. Je v nich bolesť a prosba.

Tiež takto vyzerala?

Malátne k Pomstiteľke vzpína ruky v márnej prosbe. Nakloní sa nad ňu a zasvieti si do tváre.

Slečna Dokonalá otvorí ústa a vzdychne. Chutnučké pery tvaruje do úsmevu. „Pr-pro-sím,“ hlesne, akoby vedela, že jej pomôže.  

„Zmĺkni krávo!“ povie medovým hlasom a ruka sama od seba zasadí poslednú ranu.  

Fascinovane civie, ako sa z očí vytráca žiara a hruď pomaly klesá. Krv z čela pomaly vyteká. V jej vnútri sa nedeje nič, cíti iba zadosťučinenie. Zvládla to. Zvládla!

Otočí sa a hľadá debnu, po ktorej chcela vyliezť. Je hneď za ňou. Postaví sa na ňu a opatrne vykukne von. Počuje kolesá autobusu a hlasy. Ktosi vrieska. Znie opito. Počká pár minút a dostane nápad. Namočí si prst do rany, opatrne aby ju nerozmazala a natrie ňou ostrí výbežok jamy. Usmeje sa.

„Nešťastná nehoda.“ Pozrie na ostatky Slečny Dokonalej a dodá: „Neboj drahá, nebudeš sama.“

Na ulici je ticho. Keď vyzrie, nikoho nevidí. Vyloží tehlu von. Nahmatá lano, ktoré obtočila okolo debny a vsunie ho pod tehlu. Vyškriabe sa hore, vytiahne debnu a všetko postupne zahadzuje. Lano si však nechá. Bude sa hodiť a presne vie  ku komu.

V tom sa zablysne a o sekundu zahrmí. Zaškerí sa a pozrie hore. Vždy milovala dážď. Rozbehne sa a vychutnáva si volanie slobody. Slobody, ktorá je konečne o krok bližšie. 

Nechajte komentár:

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chameleónka - 3. časť: