OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chameleónka - 9. časť

25.03.2015 (12:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 715×

Krásne sa to rozbieha. Semienko strachu je zasiate, teraz stačí pritvrdiť. Už našla nitku. Uvidíme, ako dlho jej to potrvá prísť ku klbku. Ako ju však poznám, a poznám ju dosť dobre, nebude to dlho. Je príliš pesimistická, citlivá a náladová, takže čoskoro sa bude báť vlastného tieňa.

Nádherná predstava... temer vidím ako okolo vystrašene škúli, každý hlasný zvuk, rýchly pohyb ju desí a jej choré srdce bojuje o prežitie...

Nie, nie, nie. Nepredstavuj si to! Zahriaknem sa prísne. Nech je ako chce, o tomto nebudem snívať. Chameleónka je... špecialita. Ona je príčinou celého môjho besnenia. To ona vo mne rozpútala monštrum, teda, nie žeby som veľmi bránila... Baví ma byť zlou. Dobrý ľudia, sú tak príšerne obmedzený. Urob toto, nerob hento, musíš pomáhať, nesmieš sa zlostiť... Kecy, kecy, kecy. Je mi z toho na tyčku.

Ja sa nikým neriadim. Robím si, čo chcem, kedy chcem a všetko, čo mi napadne. Samozrejme, ešte diskrétne, aby som nenaštvala rodičov. Dobrý dojem je základ a viac ako čokoľvek, on je bránou k úspechu. Šťastný sú len tí dobrý? Nesúhlasím. Ja som beštia, viem sa však dobre maskovať a žijem si kráľovsky. Síce nenosím značkové handry, ale sloboda je cennejšia než prachy.

Cirkev hlása, že sa rodíme dobrý, samozrejme nezabudnú dodať, že sme poznačený dedičným hriechom. Teda sme zlý nie? Ako môže byť niekto dobrý a hriešny zároveň? Aby ste vedeli, mňa to nezaujíma. Zaujímam sa o seba. Problém je, že napriek všetkej tej zlobe milujem. Jeho... a zaňho by som položila život. A práve to, si nemôžem dovoliť. Je mojím slabým miestom. A nerada priznám, mal pravdu. Bolo lepšie, že o nás nik nevedel, hoci vtedy... vtedy ma rozčuľovalo, že sa ho nesmiem dotknúť, pobozkať na verejnosti. Držal ma nakrátko, čo neznášam a z trucu som ho bozkávala v parku, kde nás mohli zahliadnuť. Hneval sa preto, obzeral, no zakaždým podľahol a takmer ma lavičke pretiahol. Mne by sa to páčilo, a provokovala som ho, chcela som ho. Bože ako hrozne ma dokázal rozvášniť! Hlavne v deviatke to bolo neznesiteľné. Šla som sa z neho zblázniť! Zaťal sa však a už som s ním nedokázala pohnúť. Napokon sa zlomil aj sám a keď sme sa raz rozbehli... och už len pri tých spomienkach som vlhká, hryziem si pery a hmýrim sa na mieste. Koľko čísel, polôh a tie dotyky!

Áno, občas som rozmýšľala, či sa za nás nehanbí, či má naozaj rád, keď tak úzkoprso sledoval okolie a v triede nikdy nedal najavo viac než priateľskú náklonnosť. Upokojoval ma, stále mi úspešne dokazoval ako ma miluje (nie len sexom) a dnes to nie je inak. Stále ku mne niečo cíti hoci...

Život je ako obrovské puzzle. Milión podobných kúskov, no iba jeden pasuje na dané miesto; všetko je zo všetkým prepojené. Chameleónka má Slnko, ja Mesiac. Zvláštna doplňovačka... škoda, že všetky dieliky sa musia stratiť, premeniť, obrúsiť, aby sa ukázali v pravom svetle. A napokon sa stratia...

Ale najprv si doprajem trocha zábavy. Dvesto eur je na tajnom miestečku. Rozmýšľam, čo by sa za ne dalo kúpiť... Sexi prádielko? Odložiť? Uvidíme. Je to pekná kôpka, musím byť opatrná. Ak sa raz rozbehnem, ťažko sa stopnem. Hm, hm, hm... Mám to! 

Nadvihol sa a oprel sa o lakeť. Ticho pozoroval jej zamyslený výraz. Náhle sa k nemu otočila.

„No?“ chcela vedieť.

Usmial sa a upravil jej pramienok vlasov. „Prečo nám to tak dlho trvalo?“

„Hmm,“ pokrčila plecami. „Veď... je to divné nie? Myslím... ty a ja... spolu.“

Prikývol. „Jop,“ vzdychol.

Mal síce trinásť, ale v tej chvíli vyzeral ako dospelý. Obom im často vravievali: Ste dosť vyspelý na svoj vek. Boli na to hrdí. Konečne mali pocit, že sú niečo viac. Aspoň ona to tak brala. On len vždy blahosklonne prikývol, no videla ako mu svietili oči. Mesiac to bral... skôr ako niečo, s čím sa narodil, a čo je viac menej obyčajné. Dobré, no nevýnimočné. Pomstiteľka to brala ako medailu. Bola to podpora dospelých, aby sa zbytočne neznižovala na úroveň žúmp hormónov, ktoré Ničiteľmi hádzali horšie, ako na horskej dráhe.

„Ehm...“ odkašľal si. „Takže...čo teraz?“ 

„Čo by si chcel?“ spýtala sa. Bála sa jeho odpovedi.

Istým spôsobom si predtým uvedomovala, že cíti viac. Najprv... myslela si, že je to len fascinovanie, chápanie sa, keďže prežívali to isté. Až potom pochopila... Veľakrát sa jej snívalo o jeho perách. O intenzívnych dotykoch, volanie jeho úpenlivého vyznania lásky... stane sa to realitou na viac ako jeden deň? Záviselo to iba od neho.

„ A ty?“ V očiach mal obavy.

Zamrkala a o sekundu sa mu prisala na pery. Nadšene spolupracoval. Tie bozky boli... neopísateľné. Nádherné ako sen, jemnejšie než hodváb, sladšie ako čokoláda, nežnejšie než... čokoľvek. Mala pocit akoby do nej prechádzala pozitívna sila, ktorá ju napĺňala. Bola šťastná. Naozaj šťastná. Naplno odhodila tvrďácku masku a dovolila tým „sladkým“ citom, aby prerazili na povrch.

„Kašlime na nich,“ mrmlala, keď sa od seba odtrhli. „Ak bude horšie, lepšie... budeme mať jeden druhého. Čo viac potrebujeme?“

Nechajte komentár:

Áno... čo viac sme potrebovali? Keď sa na to spätne dívam, potrebovali sme odhodlanie. Chcel, aby sme náš vzťah držali v tajnosti, samozrejme z pochopiteľných dôvodov. Jedna vec je, keď sú ľudia ako my v kamarátstve, ale chodenie... To sme si na hlavu mohli dať rovno nápis: Šikanovanie nutné.

Ja som to odmietala. Chcela som ho bozkávať, držať za ruku, ukázať svetu, že Ničitelia nás nedokážu zlomiť. Že prekonáme hocičo cez posledné dva roky. Samozrejme mala som zábrany. Naši rodičia... keby sa to dozvedeli... bože veď by skolabovali. Tento argument bol jeho najväčším, zakaždým ma zlomil. Ale viem, že ma chcel chrániť pred tými pohľadmi. Doteraz som bola viac-menej neviditeľná. Popularita v kruhoch posmechu mi rozhodne nechýbala. Jasné, že chránil predovšetkým seba! Je to sebec, veľkorysí, poctivý na druhý pokus. Šikanu niesol dosť ťažko. Doma to tiež nebolo ružové, samý krik, napätie, no najhlavnejšia bola jeho fóbia. Ťahala som to z neho vyše roka, kým sa mi zveril. Prvý raz som myslela, že žartuje. Bolo to úplne absorudné! On, čo sa chcel stať moderátorom, má strach z kamier!

Čím viac mi to však vysvetľoval, tým viac som chápala niektoré naše minulé rozhovory. Hlavne vety, kde vravel: „...U teba som uvoľnenejší; ...Radšej u teba, doma je blbo...“ mi všetko osvietili. Uvedomila som si, aké je ťažké a ľahké niekomu veriť zároveň. Rozum kričí nerob to, srdce opačne. A potom to ide dolu vodou. Každý všetko vie. Bojíte sa vyjsť z domu, aby sa na niekoho nenarazili a nestrápnili sa pred ním, lebo na druhý deň vás bombardujú prezývkami.

 Dostane sa vám to pod kožu a už sa toho neviete zbaviť. Obzeráte sa na každom rohu, aj doma, vo vlastnej izbe. A keď otec v zápale hnevu povie, že nainštaluje kamery, aby si dokázal svoju pravdu, skoro zamdliete. Našťastie to neurobí, hovorí z neho hnev. Nuž áno, Mesiac sa bojí prenasledovania, že jeho šialenstvo vytryskne na povrch a stratí aj poslednú štipku úcty.

Po otcovom kriku mu to znie v hlave. Stále a stále počuje tie slová a tak v kúpeľni, najobľúbenejšej miestnosti všetko kontroluje. Každú škáru, skrutky naplní krémom alebo zubnou pastou, aby mohol mať nejaké útočisko. Vie, že je to čistá paranoja, ale desí sa, že ho budú Ničitelia strašiť ešte aj doma. Pomyslenie, že ani jedno vyslovené slovo nie je v bezpečí, pohyb, gesto... preto mlčí. Stráni sa od každého a snaží sa byť pokorný, nevýrazný.

Okrem toho... v kúpeľni je ešte niečo. Jeho vysnený svet. Svet, kde sa zamyká a stáva sa niekým iným. Lepším, váženým, rešpektovaným, obávaným. Najprv to urobil raz, potom zas a opäť. O čo sa stavíte, že hoci už je dospelý, stále je tam hodinu zavretý? Aby ste chápali nie je blázon. Takto sa proste so všetkým vyrovnáva. Ventiluje si hnev, žiaľ, nenávisť. Príbeh, čo si tam tvorí je jeho záchranou.

Vtedy som to nechápala, zdôveroval sa mi s tým veľmi ťažko a vedela som, že ak zareagujem zle, stratím ho. hovorte si čo chcete, avšak... má to istú logiku, hoci ja som si nenávisť a strach odbúravala inak. Myslela som na to, ako Ničiteľov zabiť. Primitívne, ľahké, postačujúce. Lenže... nebol by to Mesiac keby nemal nutkanie všetko komplikovať. Premyslievať detaily, aj tie najmenšie pre... pre čo? Pre vymyslených ľudí? Zbytočne.

Keď som začala písať, tajne, na skúšku, porozumela som mu. Bolo to jediné miesto, ktoré mu nemohli zobrať. Akokoľvek mu prenikli do hlavy, nemohli mu zobrať vlastný svet. Preto sa stal čudákom, emákom, debilom... Realita bola peklo, z ktorého unikal do raja. Ja som bola tretí svet. Posledné miesto, avšak najvýznamnejšie. Bola som most medzi všetkým. Jeho vysnená, ktorá vystúpila z jeho hlavy a prišla za ním do pekla. Presne to mi povedal. Krajšie slová nie sú ani milujem ťa. Je to gýč. Hovorí to aj bastard, keď chce pretiahnuť pannu a vie, že mu stačí povedať to a nôžky má pekne rozkročené.

Jeho slová boli originálne, plné citov a úprimnosti. Aká irónia, že jediné čo som odvetila bola práve tá smiešna fráza (a až o deň neskôr. No jo, v tomto som zbabelec).

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chameleónka - 9. časť: