OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chybný klon - Kapitola 11.

11.09.2013 (21:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1024×

Kapitola 11.

Povedať vlastnému manželovi, kde nájde svoju dávnu lásku, bolo takmer to najťažšie, čo kedy musela urobiť. Nadyne sa ešte stále snažila ignorovať neutíchajúcu bolesť v srdci, ale kedykoľvek mala pocit, že trýzeň ustupuje neuveriteľne vítanej otupenosti, pozrela kútikom oka na manželovu zamračenú tvár a bola na tom istom. Netušila, ako to zmeniť, ako tú prekliatu priepasť medzi nimi prekonať. Možno by s tým dokázala niečo urobiť, keby jej druhá strana pomohla pridržať ten chatrný most. Lenže on nemal záujem. Vyzeral byť stratený vo svojich úvahách a bolo mu jedno, čo sa deje okolo. Možno keby teraz bez slova odišla, ani by si to nebol všimol. Najhoršie však na tom bolo, že mu to nemohla vyčítať. Len Boh vie, ako by ona sama reagovala. Pravdepodobne by to vnímala ako zradu.

Keď za oknom zbadala záblesky známych stromov lemujúcich príjazdovú cestu k ranču, zmohla sa len na tupé zízanie. Po ceste na letisko v Atlante v prenajatom aute, následnom lete cez tri štáty a ceste z mesta až do tak trochu pustiny mala pociťovať úľavu. Preboha, veď sa vracala na jediné miesto, ktoré sa dalo považovať za domov. Lenže keď si spomenula na Dylanov výraz, keď mu povedala, že je klon, mala chuť utiecť. Už sa viac necítila v bezpečí, objímaná jeho starostlivou náručou. Nie, cítila sa ako votrelec niekde, kde by nemala. A to ju nútilo zadržiavať slzy len silou vôle, pričom každú sekundu hrozilo, že to už viac nevydrží.

Takmer sa vykotúľala z auta, keď Dylan zastavil pred verandou. Nikde nikoho nevidela, no vedela, že tam niekde budú. Vzhľadom na pokročilú večernú hodinu buď budú večerať, alebo spať. Pozrela sa na vysoký dom, ktorý ju po prvýkrát za život desil. Potriasla hlavou a bez jediného otočenia či zbytočného pohľadu na manžela sa vybrala po schodoch a cez dvere až do kuchyne, odkiaľ sa ozýval nadšený rozhovor. Na prahu poslednýkrát zaváhala, ale v duchu sa okríkla. Nemala sa prečo cítiť vinná, že vstupuje bez rozmyslu do domu, v ktorom býva.

Zastala pred vchodom do kuchyne a bez slova pozorovala scénu pred sebou. Jai, ktorá sa už medzitým stihla vrátiť z nemocnice spolu so svojimi drobcami, sedela po boku Matta a každý z nich držal v náručí jedno dieťa. Okolo nich posedávali alebo postávali ostatní chlapi a robili na tých drobcov veselé grimasy a hovorili na nich tým hlúpym spôsobom, aký by sa na deti používať nemal. No bez ohľadu na to, či to bolo správne alebo nie, to bolo rozkošné. A keďže bola v posledných dňoch viac ako rozcitlivená, do očí sa jej nahrnuli slzičky. Mimovoľne si pohladila bruško, ktoré bolo stále väčšie a väčšie a v duchu si predstavovala, ako bude držať svojho potomka v náručí.

Zo zamyslenia ju prebral známy hlas. „Ahoj, Nadyne! Nevrátili ste sa z tej dovolenky nejako skoro?“

Unavene sa usmiala na Matta. Keďže nemohli len tak zo dňa na deň odísť a všetkých nechať starať sa o seba bez toho, aby mali čo i len tušenie kam odišli a kedy sa vrátia, plánovali cestu do Atlanty niekoľko týždňov. Pred ostatnými hovorili o krátkej dovolenke spojenej s návštevou starých známych. V podstate až tak neklamali. Jediný rozdiel bol v tom, že sa plánovali vrátiť až o dva dni neskôr. No plány sa zmenili v sekunde, keď zistili, že jej Paul nemôže pomôcť, kým je tehotná. A potom to všetko išlo z kopca.

„Hej, už ste nám chýbali, tak sme prišli domov.“

Matt sa uškrnul. „Nenahneváš sa, ak ti to neuverím?“ Ticho sa zasmial, aby neprebral driemajúce dieťa. „Aká bola dovolenka?“

Nadyne len naprázdno otvorila ústa, ale nič z nich nevyšlo. Aj bez toho, aby sa musela otáčať, vedela, že za ňou stojí Dylan. Nemusel sa jej dotknúť, mohol ju dokonca aj ignorovať, ale ona ho dokázala spoznať kdekoľvek. Vyžarovalo z neho niečo, čo ju rozochvievalo a dodávalo jej pocit bezpečia. Akoby jej to robil na protiveň, stále to tak cítila.

„Bola plná nečakaných prekvapení,“ skonštatoval Dylan sucho a v jeho slovách sa skrývala tichá výčitka, ktorá bola nasmerovaná na Nadyne. Tá sa len trošku prikrčila a v duchu sa snažila upokojiť. Dúfala, že takýto nebude do konca života.

Matt hodil po Nadyne zvedavým pohľadom, ale pokrútením hlavy mu naznačila, aby sa nepýtal. Tie problémy sú súkromné a radšej by sama zomrela, než aby ešte niekoho vystavila nebezpečenstvu. Miesto zbytočných slov sa vybrala k nemu a natiahla ruky. Okamžite pochopil a podal jej malého drobčeka zabaleného v oranžovej. Keďže boli obe dievčatká a boli oblečené rovnako, netušila, či drží Lin alebo Tai. Ale bolo jej to jedno.

Keď sa zadívala na ten malý zázrak, takmer sa rozvzdychala od dojatia. Maličká bola napol v ríši snov a cmúľala si palec. Na hlávke jej postávalo niekoľko tmavých vláskov. Bola drobučká, strácala sa jej v náručí, no krútila sa s takou silou, že nebolo možné pochybovať o jej vôli žiť. Usmiala sa sama pre seba a podišla smerom k dresu, aby sa mohla zadívať von oknom, hoci tam nič nevidela. Len mala pocit, že by niečo mala urobiť. V duchu ju stále premáhala predstava jej samotnej, keď takto bude držať svoje dieťa. Na jednej strane sa toho dňa nemohla dočkať a na tej druhej sa ho obávala. Najmä toho, že jej malý drobec nebude prijatý od ostatných. Tak, ako sa to stalo jej.

„Nemôžeš dočkať?“ ozval sa za ňou unavený hlas so silným prízvukom patriaci Jai.

Bez otočenia kývla hlavou na súhlas. „Zdá sa mi to ako večnosť. To čakanie.“

„To čakanie byť najkrajšie. Videla potom.“

Nadyne sa mierne uškrnula, keď na ňu dievčatko pootvorilo svoje veľké, tmavohnedé oči, ktoré zdedilo po svojej matke. Tu, otočená chrbtom ku všetkým a s ešte neznámym drobcom v náručí, sa jej konečne podarilo aspoň trochu upokojiť. Až do takej miery, že jej pomaly začali klipkať oči. Spanie v lietadle nikdy nebolo pre ňu a teraz sa to na nej podpísalo.

„Mala by si ísť spať, určite si unavená,“ ozval sa Dylan. Bolo to po prvýkrát po dlhej dobre, keď prehovoril priamo na ňu. Lenže jeho hlasu chýbala obvyklá starostlivosť. Pred ostatnými sa však tvárila, že si to nevšimla.

Prikývla a akoby na dôkaz zívla. „Máš pravdu, už poriadne dlho som sa nevyspala.“

Otočila sa a maličkú vrátila späť Mattovi, pričom sa snažila ignorovať jeho skúmavý pohľad, ktorým preskakoval z nej na Dylana a späť. Ak bol na svete niekto, kto dokázal vidieť do duše takmer každému, bol to práve Matt. A videl toho tým viac, čím lepšie dotyčných poznal.

„Všetci by ste mali ísť spať, zajtra nás čaká dlhý a únavný deň,“ zamumlala Nadyne predtým, než im zaželala dobrú noc.

Bez toho, aby sa pozerala, ako sa ostatní zatvária, radšej rýchlo zamierila na poschodie do spálne. Bola unavená, že by asi ako prvá v dejinách dokázala zaspať po stojačky, ale potrebovala sa osprchovať. To nekonečné cestovanie v preplnenom lietadle bolo pre ňu príliš. Takže si rýchlo zobrala veci a vliezla do sprchy. Kedykoľvek predtým by si vodu stekajúcu po pokožke užívala, ale teraz to len chcela mať čím skôr za sebou.

Keď vstúpila do spálne, prekvapilo ju, že medzi dverami zbadala stáť Dylana, ktorý vyzeral, akoby sa stratil. Chvíľu ho mlčky sledovala, no napokon to nevydržala a zakutrala sa pod perinu. Prosebne naňho pozrela a v nemom pozvaní odhrnula prikrývku. Potrebovala teraz cítiť teplo jeho tela. Potrebovala uistenie, že s ním ešte stále môže počítať a nie je na všetko sama. Vkladala do toho jediného gesta všetku nádej, ktorú zo seba dokázala dostať.

Dylan po dlho váhaní pokrútil hlavou. „Myslím, že sa dnes vyspím v izbe pre hostí.“ A s tými slovami, ešte skôr ako stihla Nadyne nejako reagovať, vycúval z miestnosti.

Nadyne zalapala po dychu, keď ňou prešlo niečo veľmi podobné horúcemu železu. Po lícach jej začali stekať slzy a než aby ich vystavovala na obdiv tej strašidelne prázdnej miestnosti, zaborila tvár do vankúša. Vzlyky si razili cestu von z jej hrdla, až mala pocit, že ju čochvíľa zadusia. Prečo jej tak veľmi ubližoval? Nedokázala na to však nájsť odpoveď. Vinil ju zo všetkého a pritom ona za nič nemohla. Bola len figúrkou v hre, o ktorej ani nič nevedela. Nech sa snažila akokoľvek, vyšla z toho ako tá najhoršia. A Dylan... namiesto toho, aby stál pri nej, radšej utekal. V duchu preňho hľadala výhovorky, ktorými ospravedlnila jeho konanie, ale necítila sa o nič lepšie. Aj keby sa cítil zradený, alebo začal považovať ich manželstvo len za ilúziu, to mu nedáva právo ubližovať jej. Hoci aj neúmyselne.

V srdci jej vybuchla bomba plná bolesti, ktorá ničila všetko, čoho sa dotkla. Zmáčaný vankúš jej objímal tvár i vlasy, akoby túžil plakať s ňou. Premožená všetkým, čo sa stalo, nakoniec zaspala. Ale nebol to pokojný spánok, v aký dúfala...

Otvorila oči a obklopovali ju nikde nekončiace biele steny, na ktorých neviseli žiadne obrazy. Všetko vyzeralo tak sterilne, až ju to desilo. Keď sa pozrela na vlastné ruky, nejasne cez ne videla kachličkovú podlahu pod nohami. Vedela, že majú tmavomodrú farbu, ale teraz vyzerali šedé. Keď sa v spánku na tomto mieste ocitla po prvýkrát, tak veľmi sa zľakla, až sa prebudila a spadla z postele priamo na zadok. Dosť nepríjemný spôsob budenia. Tentoraz sa snažila zachovať si chladnú hlavu, ale bolo to ťažké. Jedna z najhorších nočných môr ju práve objala svojim chladným náručím. Vrátila sa na miesto, kde to nenávidela viac ako predstavu, že ju Dylan už nemiluje.

Keby sa len dokázala zbaviť toho prekliateho čipu. Veď len vďaka nemu bol niekto schopný preniesť jej vedomie – hoci upokojené spánkom – na miesto niekoľko stoviek kilometrov vzdialené od jej domovu. Alebo miesta, ktoré tak zvykla volať.

„Iste sa čuduješ, prečo som ťa sem priviedol,“ ozval sa povedomý, zachrípnutý hlas. Akoby dotyčný do rána kloktal klince. Len jediný človek takto znel. Aspoň len jeden, ktorého poznala. A nepáčilo sa jej, že sa s ním mala stretnúť.

„No, asi vás už omrzelo kričať mi v hlave, keď ste ma sem dotiahli.“

Vysoký a zarastený muž vyšiel z tieňa v rohu miestnosti a pokynu jej, aby si sadla na jednu z troch stoličiek. S nevôľou tak urobila, pritom ho nespúšťala z očí, no on sa tým bavil.

„Vieš, že tu ti nemôžem ublížiť – ani psychicky a už vôbec nie fyzicky. Prečo si teda odrazu taká ostražitá?“

Nadyne nakrčila nos nad jeho nonšalantným tónom. „Pretože si úlisný ako had. Akoby nestačilo, že nás tu umelo vytvárate ako na bežiacom páse, ešte na nás musíte robiť pokusy.“

„Všetci sme svojim spôsobom vedecké experimenty, Nadya.“ Pri tom na ňu žmurkol okom, ktoré pripomínalo objektív fotoaparátu než skutočnú súčasť ľudského tela.

Pokiaľ reči o ňom neklamali, prežil výbuch plynu a šťastnou zhodou okolností sa dostal pod skalpel jedného z vedcov zo stanice. Ten sa rozhodol, že na ňom vyskúša novú nanotechnológiu a umelú inteligenciu. Viac ako polovica jeho tela bola tvorená strojmi a dokonale prepracovanými počítačovými softvérmi. Hoci to vedela, považovala ho za najľudskejšiu bytosť zo všetkých, ktorým sa dostala do rúk. Až kým v jednu osudnú noc nevošla niekam, kam nemala.

„Čo odo mňa chceš?“

Pobavene sa zasmial. „Prečo niečo také predpokladáš? To si sem nemôžem priviesť starú priateľku len preto, že mi chýba?“

Hodila po ňom skeptickým pohľadom. „Takže robíš za niekoho špinavú robotu.“

„Napriek tomu, čo si o mne myslíš a čo všetko si videla, ja nie som ten zlý. Mám ťa rád. Dal som ti meno a bol ti priateľom. To ty si utiekla z tohto zväzku.“ Odrazu jeho hlas znel oveľa vážnejšie, než kedykoľvek predtým. Stále však bola na vážkach uveriť mu.

„Mal by si mi dať čas, aby som spracovala fakt, že na nás robíte pokusy miesto toho, aby ste robili niečo skutočne užitočné. Ako hľadali liek na nevyliečiteľné choroby. A nehovor, že to ne je možné, zdroje na to máte.“

„Obaja máme na moju prácu rovnaký názor, ale to sme vedeli aj predtým. Moja otázka znie – čo si urobila, že si sa dostala do hľadáčika najvyšším šéfom.“

Nadyne sa zošuchla na stoličke a priesvitnou rukou si prehrabla vlasy. „Netuším.“

„Takže si nesplnila svoju úlohu?“

„Všetci mi to hovoria, ale ja nechápem, v čom som zlyhala. Nemala som nikoho zabiť, ani sledovať. Len ďalej žiť život mojej predchodkyne.“

Rukou si pohladil zarastenú bradu. „Nevydala si sa za jej niekdajšieho priateľa?“

Miesto odpovede len prikývla.

„A nechaj ma hádať – miluje ťa bez ohľadu na to, ako sa správaš.“

Nadyne sa zamračila. „Neurobila som nič zlé, ani on. Len ma akceptuje takú, aká som. Rešpektuje, že som sa ako človek za ten čas, čo ma nevidel, zmenila.“

„To je ten problém, Nadya. On ťa nemá akceptovať zmenenú, on má predpokladať, že si len zostarla o pár rokov, ale stále si rovnaká. Lenže on ťa prijal a to sa im nepáči. Veď vieš, ako prísne dozerajú na tieto maličkosti. Ich systém je veľmi delikátny.“

„Ale prečo!“ skríkla frustrovane.

Muž pokrútil hlavou. „Ak si sa doňho zamilovala, čo sa, podľa tvojho výrazu v tvári, stalo, sú veľmi opatrní. S láskou prichádza dôvera a ak si ju chceš v partnerstve udržať, povieš svojmu drahému pravdu o svojom živote. A vyzradíš aj ich tajomstvá.“

„Mám pocit, že je v tom ešte niečo viac...“ pošepla Nadyne so slzičkami na krajíčku.

Muž znovu prikývol, až sa mu dlhšie kadere vlasov roztancovali okolo tváre. „Možno je, možno nie je. Ale teraz ma počúvaj. Obaja vieme, že aj keď ten čip zničíš, nikdy ti nedajú pokoj. Preto musíš...“ Odmlčal sa a vyzeral, akoby sa snažil načúvať zvukom, ktoré ona nepočuje. Vďaka tomu, že jeho mozog riadil počítač, jeho zmysly boli ostrejšie.

„Musíš ísť,“ vyhŕkol impulzívne a hrabal sa na nohy. „Niekto sa blíži. Čoskoro sa s tebou spojím. Nech si myslíš čokoľvek, som na tvojej strane.“

Kým stihla čokoľvek na to odpovedať, cítila, ako sa obrazy pred ňou vytrácajú. Už tak bledé steny začali priesvitnieť, kachličky sa zlievali do jednej machule. Keď sa začalo všetko okolo nej točiť, zavrela oči a zaťala zuby. Cítila, ako sa jej nechty zarezávajú do dlaní. No skôr, ako stihla vykríknuť od bolesti, otvorila oči a nad sebou videla známy strop svetlofialovej farby. Opäť bola doma.

Stále unavená sa posadila na posteli. Keďže namiesto spánku viedla rozhovor s osobou, o ktorej si stále nebola istá, či je dobrá alebo tá zlá, bola ešte viac zrelá do postele ako večer. S úmyslom vyvaľovať sa a nič nerobiť aspoň do obeda, sa opäť zošuchla do postele. Vtom však je pozornosť upútalo niečo, čo sa mierne pohlo v kresle. Strelila tam pohľadom a zistila, že pozerá na svojho manžela, ktorý ju pozorne sleduje.

„Mala si zaujímavé sny. Tie ma priviedli v noci sem. S niekým si sa rozprávala?“

Nadyne trochu znervóznela a znovu sa posadila. „Ne-nepamätám si.“

Jemne prikývol. „Vieš, veľa som uvažoval...“ Akoby zneistel, stíchol a nemal sa k pokračovaniu. Nadyne sa na neho s očakávaním pozerala. Keď aj naďalej mlčal, posunula sa trochu dopredu postele.

„A?“

Strápene si povzdychol, no nakoniec predsa len prehovoril: „Máš nejakú fyzickú alebo psychickú väzbu na... na Nadyne?“ Rukou si prehrabol vlasy, akoby bol nervózny. Nadyne v reakcii na to gesto zneistela.

„Nie sme nijako spriaznené. Popravde povedané, ani nevie, že žijem.“

Po jej slovách zavládlo v izbe podivné ticho. Nadyne si ani nebola istá, ako by sa k nemu mala správať. Z jej strany sa nič nezmenilo – napriek tomu, že jej už stihol tak veľmi ublížiť. Ale podľa neistoty v jeho očiach neplatilo to isté preňho. Bol vojakom, videl smrť a nerobil si ilúzie o svete. A teraz mal prijať fakt, že niekto vytvára nelegálne kópie žijúcich ľudí, ktoré možno už niekoľkokrát stretol.

„Prečo sa ma nespýtaš na to, na čo chceš poznať odpoveď?“ vyzvala ho nakoniec. Niečo jej našepkávalo, že chcel od nej vedieť niečo iné.

„Napadlo mi... že možno.... Proste, ak si tehotná ty... je tehotná aj Nadyne?“

Mierne sa zarazila. V duchu sa samej seba pýtala, ako sa dopracoval práve k niečomu takému. Ale v snahe jednať s ním čo najviac na rovinu a zodpovedať mu všetko, čo môže, sa rozhodla, že mu predsa len odpovie. Hoci to bolo viac ako zvláštne.

„Dylan, takto to nefunguje. My dve sme samostatné bytosti. Som tehotná a čakám tvoje dieťa, ale skutočná Nadyne tehotná nie je. A pokiaľ viem, ona ani počať nemôže – je neplodná.“

Kapitola 10. ¦¦ Kapitola 12.

Skôr, ako odsúdite Dylana za jeho správanie, skúste chvíľu vydržať. Nabudúce bude kapitola z jeho pohľadu a možno vás náhľad do jeho hlavy niečím aj prekvapí. Ak nie, tak ho pokojne môžete aj zlynčovať. :D

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chybný klon - Kapitola 11.: