OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chybný klon - Kapitola 23.

11.11.2013 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1006×

Kapitola 23.

„Tvoja rodina rozhodne vie, ako sa oslavuje,“ skonštatovala Nadyne unavene, keď sa posadila na posteľ vedľa Dylana.

Boli v hosťovskej izbe v dome jeho starej mamy, Andie spala v starej postieľke vedľa nich a spokojne si odfukovala. Nadyne sa musela usmievať sama pre seba, keď si spomenula na slová Dylanových príbuzných. Podľa nich v tej postieľke spával ako maličký aj on. Nemohla si pomôcť, ale predstava jeho ako malého, bezmocného uzlíčka ju celú roznežnela. Bola si istá, že keby chcela, jeho stará mama by jej ukázala všetky fotky z jeho detstva, ktoré mala. Keďže predtým musela predstierať, že je niekto iný, nikdy sa nepýtala a radšej predstierala, že nie je zvedavá, aby na seba nepútala pozornosť. Teraz sa cítila voľná ako ešte nikdy predtým. Bolo také ľahké veriť vlastnému manželovi, že sa všetko na dobré obráti. Cítila sa uvoľnená a bola by si to užila viac, keby ju nebolelo aj dýchanie.

Dylan sa zasmial, čím prerušil jej zblúdilé myšlienky. „Mám príliš veľkú rodinu a pri takýchto príležitostiach máme jedinú možnosť sa stretnúť. Takže sa podľa toho riadime a snažíme sa užiť si vzájomnú prítomnosť.“

„Aj keď niektorí členovia rodiny by mohli ostať radšej doma.“

Nadyne sa až otriasla pri spomienke na príliš nalíčenú ženu, ktorá bola rozmaznanejšia ako malý fagan. Hoci jej jasne dala najavo, že Dylan je jej manžel a ani jeden z nich na tom nehodlá nič zmeniť, stále sa motala okolo, ako žralok striehnuci na jedinú kvapku krvi svojej koristi. Tá ženská mala jediné šťastie, že Nadyne nemala po ruke nič, čím by ju tresla po hlave. Alebo by jej vyškriabala tie modré oči plné pohŕdania. Trochu sa desila vlastnej krvilačnosti, ale pri tom, čo v nej prebúdzal Dylan jediným dotykom, to bol len slabý odvar.

„Veď vieš, že mňa Bianca vôbec nezaujíma. Pre mňa je len vzdialená sesternica.“

Nadyne si odfrkla. „Ona si to očividne nemyslí.“

„Jediné, čo zaujíma mňa,“ pošepol jej do ucha a pritisol sa k nej najviac ako mu oblečenie dovoľovalo, „je to, čo si myslí moja manželka.“

„A si si istý, že si pochopil správne to, čo sa jej preháňa v mysli? Čo ak v duchu plánuje tvoju vraždu?“ podpichla ho a zachichotala sa. V duchu sa na chvíľu pozastavila nad skutočnosťou, že sa vážne chichoce ako nejaká naivná pätnástka a nie žena s vlastnou rodinou a dokonca aj malou dcérkou.

Dylan sa naklonil, až sa podopieral o ruky po stranách jej hlavy. Nadyne naprázdno prehltla, keď sa k nej pritlačil takmer polovicou tela. Aj cez látku oblečenia cítila, ako mu horí pokožka a bola si istá, že tá jej je na tom rovnako. Len pri pomyslení naňho ju zachvátila vlna divokej túžby. Niekedy mala pocit, akoby sa v nej topila a jedinú záchranu predstavoval jej manžel.

„Ešte vždy ťa môžem presvedčiť, aby si si myslela to, čo chcem ja.“

Nadyne sa hrane roztriasla. „A čo ťa vedie k myšlienke, že by sa ti to podarilo?“

„Som veľmi nadaný,“ zapriadol a na dôkaz a jej nosom obtrel o krk. Tentoraz chvenie nemusela predstierať.

„Dylan...“ pošepla hlasom, ktorý znel ako jej zachrípnutá verzia. „Sme na návšteve. Mali by sme sa správať slušne a ísť spať.“

„Vždy som mal za to, že zásady slušného správania sa preceňujú.“ Pri tom sa mu diabolsky zalesklo v očiach. Prehltla nad prísľubmi, ktoré dokázala vyčítať v tých hlbočinách.

„A čo Andie?“ vydýchla Nadyne, čím ďalej tým viac odhodlaná nechať sa Dylanom zatiahnuť do tej vášne, ktorú sľubovali jeho oči.

Dylan ju jemne pobozkal na obe viečka a nos, potom sledoval líniu od brady až po ucho, zámerne sa vyhýbajpúc jej perám. „Myslím, že naša maličká vie, kedy má spať, aby dopriala svojim rodičom trochu súkromia, ktoré iste potrebujú.“

Nadyne sa usmiala a dokonale sa pod jeho dotykom uvoľnila. Toto bolo miesto, kam chcela patriť. Bez ohľadu na to, kde nasledujúce týždne budú, kde skončia a či tam bude krásne alebo naopak. Pokiaľ bude v jeho náručí, bola ochotná nevrátiť sa domov aj celé mesiace. Pretože domov bol tam, kde bol on. V jeho náručí.

Keď si jeho pery začali raziť horúcu cestičku dolu jej krkom a pokračovali po výtrihu, prinútila sa odtiahnuť. Cítila sa vinná, že ničí takú krásnu chvíľu, ale nechcela, aby jej život riadli náhody. Bože, mala ich v živote už viac ako dosť a väčšina z nich ani nebola príjemná.

„Prečo zastavujeme?“ spýtal sa bez dychu Dylan.

Nadyne sa pod jeho pohľadom mierne začervenala. „Pri balení som zabudla... ehm... nechala som doma...“

„Nadyne?“ oslovil ju, keď sa zarazila a nezdalo sa, žeby chcela dokončiť svoju vetu.

Sklonila hlavu, aby sa mu nemusela pozerať do očí. Už tak sa cítila viac ako zahanbene. „Proste som zabudla na antikoncepciu a ak ty... tak... nemôžeme.“

Na chvíľu zavládlo v izbe ticho. Po niekoľkých ničivých sekundách ho prerušil tichý smiech, ktorý patril Dylanovi. Nadyne sa na neho prekvapene pozrela. Myslela si, že sa ho to dotkne, alebo sa bude cítiť, akoby ho odmietala, ale nič také akoby nehrozilo.

„Tak možno bude mať Andie súrodenca skôr, ako sme plánovali.“

Nadyne sa zarazila. „Ale teraz... nie je práve najlepší čas...“

Dylan sa šelmovsky usmial a rukami začal vyťahovať okraj jej šiat vyššie, až kým neodhalil tenký pruh rozhorúčenej pokožky na jej bruchu. Posial ju jemnými bozkami, akoby si už predstavoval, že tam opäť bude rásť ich dieťa. Nadyne sa do očí natisli slzy.

„Nikdy som nebol fanúšik plánovania. Spontánnosť je omnoho vzrušujúcejšia.“

Nadyne spokojne zavzdychala, keď pocítila, ako jeho pery po sebe nechávajú vlhkú cestičku smerom od pupku vyššie. Hlava sa jej točila zo všetkého, čo cítila. Na tých niekoľko okamihov zabudla aj na to, ako sa volá, nielen na všetky problémy. Všetko, na čo bola schopná sa sústrediť, boli nádherné oči vlastného manžela, ktorý sa nad ňou skláňal a rukami kopíroval každú jej krivku, každý záhyb na koži, či priehlbinku. Akoby sa spamäti učil kresliť jej telo. Mráz jej behal po chrbte už len z tých dotykov a z nehy, ktorú jej tentoraz venoval, sa jej rozochvelo srdce. Milovala ho tak veľmi, až sa občas obávala, že je to príliš.

Keď ju vyniesol až na vrchol, videla len hviezdičky a jeho dokonalý úsmev plný mužskej hrdosti. Usmievala sa, akoby jej za to platili, no napriek radosti, ktorá ju celú obklopovala a vznášala ju na hladine svojich pokojných vôd, keď sa pomaly prepadávala do spánku, v mysli jej vyvstal tieň, ktorý hrozil, že ju pripraví o spokojný spánok...

Keď znovu otvorila oči, nemalo ju prekvapiť, že nevidela biely strop vo veľkej hosťovskej izbe. Ale predsa len bola viac ako v šoku, keď sa pozerala na rozpraskanú stenu, ktorá kedysi bola svetlej modrej farby, kým sa niekto nerozhodol, že biela sa hodí viac. Po chrbte jej prebehol mráz, keď sa pozerala na posteľ, ktorú kedysi považovala za svoju, aj na tú, na ktorej spávala jej spolubývajúca.

Po zrodení nových klonov vždy dvoch toho istého pohlavia, ktorí majú najlepšie predpoklady, aby spolu dobre vychádzali, zavrú do jednej izby. Buď aby ich trápili, alebo aby sa viac socializovali v spoločnosti, ktorá im nič nehovorila. Nech to bolo akokoľvek, Nadyne sa ocitla na poslednom mieste, po ktorom túžila – v podstate to bola nočná mora. Veď ako inak sa dal nazvať fakt, že sedela na tvrdej posteli v miestnosti, ktorú kedysi obývala so ženou, o ktorej ani nevedela to, ako sa volá. Alebo skôr ako sa volala jej pôvodná darkyňa. Celá sa otriasla pod návalom starého pocitu úzkosti.

„Ospravedlňujem sa, že som ťa sem priviedol, ale nemal som na výber.“

Nadyne sa otočila za hlasom, viac ako vďačná za rozptýlenie od pochmúrnych spomienok. Zvedavo sa pozrela na Andrewa. „Otázka je, prečo si ma sem musel vôbec pritiahnuť.“ Vedela, že nie je jeho chyba ako sa cíti, ale nemohla si pomôcť, aby nebola mrzutá a svoj hnev si nevybíjala na ňom.

„Zistil som niečo, čo by ťa mohlo zaujímať.“

Mierne sa otriasla a prinútila sa postaviť na roztrasené nohy. Bez ohľadu na to, ako dlho spala, mala stále pocit, že je unavená. Veď kto by aj nebol, keby sa celé hodiny nechal rozmaznávať tým najdokonalejším chlapom na svete?

Postavila sa zoči-voči Andrewovi. „Tak čo bolo také naliehavé?“

„Podarilo sa mi konečne zistiť, kde by sa mohol skrývať Zachriel.“

„A prečo si myslíš, že je to taká dobrá správa?“ Takmer násilne sa nútila ostať pokojná. Bohužiaľ bez väčšieho úspechu.

„Pretože som sa to dozvedel od človeka, čo má na starosti bezpečnosť v stredisku. Nebol síce príliš ochotný rozprávať, ale nakoniec mi prezradil aspoň to, čo mohol. Zachriel vraj zašiel príliš ďaleko. Vlámal sa do labáku a niečo odtiaľ ukradol. Nepovedal mi čo, iba to, že vedenie je pre to dosť naštvané. Snažia sa ho nájsť.“

Nadyne potriasla hlavou. „Ale to neznamená, že vedia, kde teraz je.“

„To je na tom to vtipné,“ povedal Andrew a vôbec neznel, akoby jej hovoril o človeku, ktorý sa ju snaží zabiť. „Ani ho hľadať nemuseli. Celý ten čas bol v stredisku.“

„A čo to... znamená pre mňa?“

„Je zatvorený v jednej z prázndych izieb. Aká myslíš, že je pravdepodobnosť, že sa odtiaľ dostane a bude ťa aj naďalej prenasledovať?“

„Mám na to skutočne dopovedať?“ odvetila ironicky.

Pokrútil hlavou. „Ani nemusíš. Pokiaľ proti nemu šéfovia niečo majú, nedovolia mu odísť, kým sa to nevyrieši. A Zachriel sa pre nich stal priveľkým problémom. Najskôr fiasko s výskumom, potom ten útek a vyhrážky, nakoniec napadol niekoľkých zamestnancov, aby sa k tebe dostal. Myslíš, že majú trpezlivosť, s ktorou sa môže zahrávať donekonečna?“

Nadyne sa bála priveľmi dávať najavo nadšenie. „Takže teraz ho... zabijú?“

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Obaja vieme, že toto nie je ich štýl. Nezabíjajú ľudí, zbavujú sa len klonov. Ale pokým sa nepresvedčia, že je bezpečné pustiť ho medzi ostatných ľudí, bude pod zámkom.“

„Pohrajú sa mu s mozgom?“ dovtípila sa Nadyne. Počula reči, asi ako každý, kto raz býval v stredisku, ale nikdy im neverila. Vymazávanie spomienok, pohrávanie si s mysľou? To bolo príliš veľa aj na tú najdivokejšiu predstavu.

Andrew pokrčil ramenami. „To neviem. Ale určite ho majú pod zámkom. To mi potvrdilo hneď niekoľko zdrojov. Takže...“ Nedokončil, Akoby to nechal na ňu, aby si domyslela, čo chcel povedať.

„Takže sa už nemusím skrývať a utekať?“

„Už nie.“

„Si si istý, že je niekde zavretý a neexistuje šanca, aby odtial utiekol?"

Andrew k nej podišiel a stisol jej plecia v utešujúcom geste. „Videl som ho na vlastné oči. Nepustili ma k nemu, ale videl som ho na kamere. Má väčšie pohodlie, než by som mu doprial ja, ale neexistuje šanca, že by sa niekam dostal. Nedovolia mu ísť samému ani na záchod, takže môže len snívať, že sa v blízkej budúcnosti dostane do iného štátu."

Nadyne sa bála uveriť. Niečo v nej jej prikazovalo, aby prestala hľadať problémy hlavne tam, kde nie sú. Lenže zlé spomienky sa jej preháňali v mysli ako divoké mustangy po lúke plnej kvetov. Zamračila sa nad niektorými predstavami a len silou vôle sa udržovala v zdanlivom pokoji.

„Takto to teda končí? Tak jednoducho a bez námahy?"

Zmierlivo sa usmial. „Niekedy sa problémy riešia samé."

„Vážne tomu veríš? Nie si na také predstavy už trošku... pristarý?"

„Človek nikdy nie je pristarý na to, aby mal trochu nádeje."

S tými posledným slovami jej pokynul rukou, akoby jej dával najavo, aby sa pripravila. Zatvorila oči a čakala na známe točenie, ktoré znamenalo jej útek z toho prekliateho miesta. Dokonca aj keď otvorila oči a cítila okolo seba mocné paže, teplo iného tela oproti tomu svojmu, bolo ťažké sa len tak upokojiť. Ako strach ustupoval, predieral sa do popredia omnoho iný cit, taký, o ktorom sa bála čo i len uvažovať. Nádej ju celú naplňovala a dávala jej pocit, akoby sa vznášala. Po tak dlhom čase konečne cítila, že môže zhlboka a slobodne dýchať. Hoci niečo v jej mysli jej našepkávalo, že to bolo až príliš jednoduché. Ignorovala ten pesimistický hlas a hlbšie sa zavŕtala do Dylanovho náručia.

Kapitola 22. ¦¦ Kapitola 24.

Pôvodne som v príbehu plánovala ešte viac zvratov a niekoľko obkľúk, kým sa dostaneme k nejakému tomu koncu, ale posledných niekoľko kapitol mám naozaj pocit, že vás to už nebaví. Asi som to predsa len pokazila viac, ako som predpokladala. Takže pred sebou máme už len posledných niekoľko kapitol. Neviem presne koľko, ale veľa ich už nebude.

Preto tu mám pre vás opäť hlasovanie o to, ktorý príbeh by ste si chceli prečítať ako ďalší. Teda, za predpokladu, že si odo mňa ešte niečo prečítať chcete.

Čo sa týka príbehu V duši medveďa, ktorý mal byť voľný pokračovaním V srdci tigra, nezabudla som naň. Problém je v tom, že sa mi podarilo vymyslieť príbeh, ktorý by bol veľmi krátky, možno tak okolo desiatich kapitol, možno ani to nie. Netuším, či by ste oň mali záujem, ale už na ňom usilovne pracujem.

V hlasovaní vám dávam na výber medzi príbehmi Pomsta za spravodlivosť a Tajomstvá v tieňoch. Popisy príbehov nájdete na mojom zhrnutí a dúfam, že vás asopň jeden z nich zaujme.

Vopred ďakujem za váš prípadný záujem.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chybný klon - Kapitola 23.: