OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chybný klon - Kapitola 24.



Chybný klon - Kapitola 24.Zabudnuté spomienky

Kapitola 24. 

Nadyne sa porozhliadla okolo a zhlboka sa nadýchla čerstvého vzduchu, ktorý na malom kopčeku nad mestom neustále vial. Vlasy jej neustále padali do tváre, ale nehodlala sa tým nechať rozladiť. Na páse ju ťažila veľká ruka a s úsmevom pozerala do takmer príliš horúceho večera. Bolo viac ako príjemné na chvíľu zabudnúť na všetky starosti a nechať sa presvedčiť o tom, že niektoré problémy sa skutočne vyriešia bez vášho pričinenia. Bolo to ťažké, ale pocit, že sa môže slobodne nadýchnuť, bol na nezaplatenie. Možno bolo správne nechať sa zaplaviť nádejou.

„Chceš mi niekam uletieť?“ spýtal sa Dylan so smiechom, keď rozpažila ruky a tvár ešte viac nastavila vánku.

Ticho sa zasmiala. „Teraz by som dokázala akurát tak zletieť zo svahu.“

„To by som nikdy nedovolil,“ povedal a v jeho hlase bola taká vážnosť, že nezaváhala ani na sekundu, aby mu uverila. Bolo také jednoduché veriť tomu, čo hovoril. Ako mu na nej záležalo, ako ju miloval a chcel s ňou byť až do konca života. Keď tvrdil, že chce ďalšie dieťa pri tom, keď zabával Andie, aby neplakala. Čím si zaslúžila tohto muža?

Nadyne spustila ruky a pohladila tie jeho, ktoré ju objímali až tak, až hrozilo, že nebude môcť dýchať. „Ďakujem, že si ma sem zobral. Žijem tu už tak dlho a netušila som, že toto miesto existuje.“

„Zvykol som tu chodievať s chalanmi, keď som bol mladší. Sedeli sme na kapote auta, ktoré ani jeden z nás nemal povolenie šoférovať, popíjali sme pivo a hovorili o tom, ktorá baba má lepší zadok.“

Pri tej predstave sa zasmiala. „Neviem si to predstaviť. Ty, hormónmi nabitý puberťák? Ktorý porušuje pravidlá? To sa mi nechce veriť.“

„No, každý musí nejako dospieť. Mne to trvalo pár rokov, ktoré som strávil v armáde, chalani zo školy sa doteraz správajú ako deti. Všetko to striedanie žien na jednu noc a opíjanie sa.“ Pokrútil hlavou. „Ešte stále ma volajú, ale ja nemám záujem. Už som našiel to, čo som hľadal.“ Zľahka ju pobozkal na krk.

„Teraz si vo mne prebudil zvedavosť. Schválne – koľko dievčat si sem zobral, aby si ich mohol zviesť svojim jemnocitom?“

Dylan sa mierne odtiahol a zadíval sa na vzdialené domy a svetlá mesta. Bol podvečer a začalo sa ochladzovať, keďže slnko pomaly zapadalo, ale nemienila odtiaľto tak skoro odísť. Vrátili sa síce domov a prestali cestovať, ale stále mali niečo ako dovolenku. Matt mal na starosti Andie a sľúbil, že sa o ňu s ostatnými robotníkmi postarajú na tých pár hodín, kým oni pôjdu von – na rande. Pokrútila hlavou nad tou myšlienkou. Boli zosobášení, nebolo to tak, akoby sa jeden na druhého snažili urobiť dojem. A predsa bola nervózna ako panna pred svojou svadobnou nocou.

„Keď tak nad tým uvažujem, okrem teba som sem priviedol len jedno dievča.“

Nadyne sa uškrnula. „Ale to je chyba. Baby majú rady romantiku, nech už hovoria čokoľvek.“

„Tak to si potom nestretla tie, ktoré so mnou chodili do školy. Ver mi, pre nich jediná romantika predstavovala nejakú nemenovanú činnosť na zadných sedadlách otcovho auta. S možnosťou, že ich pri tom rodičia skutočne prichytia.“

„To je divné,“ zamumlala Nadyne. Mierne sa pootočila, aby mu videla do očí. „Tak koho si sem zobral?“

Dylan sa mierne zamykal, akoby chcel utiecť. „Ehm... vlastne som sem zobral... ehm... Nadyne.“

Tentoraz sa od Dylana odtiahla úplne a otočila sa mu čelom, aby mu videla do očí priamo. Našla tam všetko, čo hľadala – takže si bola istá, že on sem skutočne zobral jej darkyňu. Niečo v nej sa tým cítilo urazené, ale nedovolila vlastnej túžbe kričať vydrať sa na povrch. Možno to nebude také horúce, ako to vyzerá. Vzápätí sama sebe vynadala. Koho chcela oklamať? Vždy je to iné ako predpokladá. Hlavne ak ide o Dylana.

„Kedy?“

Dylan sa zahanbene usmial. „Nadie, musíš pochopiť, že na strednej som bol iný ako teraz. Bol som ten typ chalana, čo si robil zárezy na posteli a na žiadne dievča sa nepozrel dvakrát. Bol som hrozný sukničkár.“

„Nejako si ťa takého neviem predstaviť.“

A bola to úplná pravda. Ako mohol niekto taký verný a milujúci ako Dylan tvrdiť, že v mladosti v podstate len využíval dievčatá a odhadzoval ich ako špinavé ponožky? To bola predstava, ktorá by sa jej skôr hodila k niekomu inému.

„Či tomu veríš alebo nie, bol som taký.“

Nadyne sa zamyslela. „Mal si každé dievča na škole. Okrem toho nového.“

„V podstate máš pravdu. Nadyne prišla a bola... no... krásna. A takisto bola niečím novým. Všetci chalani sa jej chceli dostať do nohavičiek, lenže nikomu nedovolila priblížiť sa k nej viac ako na dva metre. A tak sme s chalanmi uzavreli stávku. Bolo nás päť a nemali sme veľa peňazí, ale aj to málo sme vložili do výhry. Kto sa ako prvý vyspí s Nadyne, dostane všetko.“

Srdce jej vynechalo dva údery. Stála zamrznutá na miestne, neschopná reakcie. Ako jej len tak s chladným pokojom v hlase dokázal povedať, že vzťah s Nadyne bol založený len na túžbe vyhrať nejaké peniaze? To bolo takmer ako zavolať si do postele prostitútku – až na to, že by tá úbohá žena za radovánky zaplatila jemu. Nemohla si pomôcť, aby necítila trochu odporu. No, vlastne viac ako len trochu.

„Takže vás vzťah bol postavený na túžbe vyhrať stávku?“

Dylan pokrútil hlavou, v očiach vpísané zúfalstvo. „Vidíš, práve preto o tom nehovorím. Pretože je to opovrhnutia hodné.“ Smutne si povzdychol. „Bol som idiot a nebojím sa to priznať, ale na druhej strane, keby som nebol taký sukničkár a nechcel sa dostať do nohavíc každej, nikdy by som Nadyne nespoznal. Teda, nie skutočne.“

„Povedal si jej o tom niekedy?“

„Nikdy som nenašiel odvahu.“

Nadyne pozdvihla obočie. Hoci ju táto stránka jej vlastného manžela tak trochu desila, bola príliš zvedavá na to, aby mlčala. „Ako si ju teda presvedčil, aby išla s tebou na rande? Hlavne ak bola taká odhodlaná držať si každého od tela ako tvrdíš.“

Dylan na chvíľu vyzeral, že ani nezačne rozprávať, ale potom si povzdychol a odviedol ich k plotu, o ktorý sa spoločne opreli. Teraz boli chrbtom k mestu.

„Boli sme piati, ale to som už povedal. Každý chcel rovnaké šance a chcel vyhrať, takže sme s nakoniec dohodli, že si budeme ťahať slamky, kto s ňou pôjde na rande ako prvý. Alebo kto sa pokúsi ju na jedno aspoň dostať.“ Zasmial sa. „Je to v podstate klišé, ale keďže som si vytiahol najdlhšiu slamku, mal som svoju šancu ako posledný.“

„To nebolo príliš fér,“ skonštatovala Nadyne skôr, ako sa mohla zastaviť.

Dylan sa zachechtal. „Vlastne to bolo nefér voči ostatným. Oni skúšali a ja som ich pozoroval a snažil sa neopakovať ich chyby. Nadyne bola nedobytná. Nech skúšali akokoľvek, nikdy nepovedala áno na ich pozvanie. Vedel som, že ju musím zastihnúť nepripravenú. Náhodne sa s ňou niekde stretnúť. Lenže bolo to takmer beznádejné.“

„Ako si ju nakoniec presvedčil, aby sme prišla?“

„To vtipné na tom je, že som ju presviedčať nemusel. Raz večer som sem prišiel. Vždy sa mi tu dobre premýšľalo. No na moje prekvapenie som tu nebol sám. Na kapote starého fordu svojej pratety tu sedela Nadyne. A takmer ma zmlátila, lebo si myslela, že som nejaký šialený voyerista, ktorý ju prenasleduje na každom krku.“

Nadyne sa neubránila úsmevu. „To muselo byť prekvapenie, čo?“

„Hej a môj nos mi to niekoľko dní pripomínal. Bože, mala perfektný pravý hák.“ Pokrútil nad tým hlavou. „Bol som prekvapený tým, že som ju tu našiel. Ona, taká divoká a nespútaná. Nemala rada pravidlá a rada ich porušovala. A práve to isté dievča sa rado len tak pozeralo na hviezdy z tohto pokojného miesta.“

„Takže si nevyhral. To nebolo rande.“

Potriasol hlavou. „Ten prvý raz nie. To bola náhoda. Druhýkrát som sa uistil, že to bude plánované. A s mojim pozvaním.“

„Takže si ju pozval sem?“

Prikývol. „Povedal som jej, že mám hviezdu mapu po starom otcovi a spoločne by sme mohli hľadať súhvezdia. Bola dosť nedôverčivá, ale nakoniec povedala áno. A to bol začiatok nášho vzťahu.“

„Myslela som si, že si bol sukničkár.“

„To som si myslel aj ja. Ale nikdy som ním nebol. Bol som len chalan, ktorý sa bál viazať, pretože ak by to nevyšlo, opäť by som trpel. Lenže Nadyne ma dostala. Možno tým, že ako jediná odo mňa nechcela nič viac, len priateľstvo. Bol som z nej zúfalý, sníval som o nej, myslel som na ňu každú sekundu každého dňa. Zamiloval som sa do nej a predstava, že ju neuvidím, ma zabíjala.“ Poškrabal sa po vlasoch. „A nebol som jediný. Môj najlepší priateľ sa zamiloval do Amandy. Takže sme chodili na rande všetci štyria spolu.“

Nadyne sa zamyslela. Keď to rozprával takto, znelo to nevinne a jednoducho. Hoci mal vzťah založený na túžbe vyhrať stávku. „Predpokladám, že si nakoniec vyhral a získal peniaze.“

„Vyhral, ale nechcel som ich.“ Postavil sa prešiel k a autu a zase späť. Akoby bol príliš nervózny na to, aby len tak posedával. „Ostatní sľúbili, že o tom nikdy nebudú hovoriť a ani to neurobili. Ja sám som bol príliš zahanbený, aby som Nadyne povedal pravdu. Bál som sa, že by ma opustila.“

„Čo si urobil s peniazmi?“

Zadíval sa do tmavnúceho mesta, kde pomaly začali čoraz viac vynikať všetky tie rozsvietené svetlá. „Kúpil som jej kvety, pozval som ju sem a povedal jej, ako veľmi ju milujem.“

„A po maturite si sa upísal armáde a odišiel si do Afganistanu,“ skonštatovala sarkasticky. Prečo si také niečo urobil, keď si ju miloval?"

Nadyne sa cítila mierne divne, že to teraz vyťahuje, ale bolo to niečo, o čom túžila počuť pravdu hneď od začiatku. So spomienkami, s ktorými sa zrodila, veľmi dobre vedela, že Dylan miloval svoju Nadyne takmer viac ako svoj život. A z jedného dňa na druhý len tak zmizol a odrazu nemali nič viac ako občasné stretnutia, alebo skôr telefonáty. Teda, ak náhodou boli v oblasti, kde bol dobrý signál. Potom padol do zajatia a keď sa vrátil, bola už len ona a pravá Nadyne žila v inom meste. Stále však nechápala prečo. Kde bol ten dôvod?

„Vždy som si myslel, že kvôli sebe. Alebo kvôli tým, ktorých som mohol zachrániť. Ale po čase som si uvedomil, že to robím aj kvôli Nadyne. Potrebovala svojho hrdinu a ja som ním nebol. Tak som sa upísal armáde. Aby som dokázal sebe a hlavne jej, že som jej hodný.“

Nadyne sa zamračila nad bolesťou, ktorú cítila. Nebola celkom skutočná, ale pramenila z predstavy, že by sa bol nevrátil. Že by neprežil zajatie a teraz by všetci navštevovali len jeho hrob. Nikdy by ho nespoznala, nezamilovala sa a nezískala by rodinu. Andie by sa nikdy nenarodila a Nadyne by naveky bola naivným zbabelcom. Nebola by už viac sebou. A za to všetko vďačila len jeho prítomnosti. Naprázdno prehltla.

„A takmer si sa nevrátil.“

Dylan sa z stavil pred ňou a rukami jej pohladil ramená, ktoré si objímala, akoby jej bola zima. „Ver mi, žiadne svoje rozhodnutie som neľutoval viac ako toto. Takmer som sa nevrátil. Ale keď sa tak konečne stalo, vybral som sa za ženou, ktorá mi pomáhala prežiť bez toho, že by bola kdekoľvek, kde by som sa jej mohol dotknúť. Pomyslenie na moju Nadyne ma držalo pri živote aj vtedy, keď som to už chcel vzdať. A potom som ju uvidel. Stála medzi dverami a nevinne sa usmievala. Srdce mi bilo ako opreteky, potili sa mi dlane a nevedel som čo povedať. Vtedy som si uvedomil, že jej moje spomienky krivdili. Nikdy v živote som necítil nič silnejšie. Akoby som sa znovu zamiloval, tentoraz niekoľkonásobne silnejšie ako predtým.“

Nahol sa a jemne ju pobozkal na nos. „Nechápal som, ako je možné milovať niekoho ešte viac. Bol by som za teba položil život. Bola si to stále ty a predsa si bola iná. Akoby si sa zmenila, len aby si sa mohla stať tou jedinou a pravou pre mňa. Keď som sa dozvedel, že ty si iná žena, pochopil som to. Hoci som si to nechcel priznať. Ty si tá jediná a pravá pre mňa, Nadyne, a keby som mohol, oženil by som sa s tebou ešte raz, aby som ti to dokázal.“

Nadyne chvíľu bez dychu sedela a snažila sa vstrebať jeho vyznanie. Bolo divné počúvať od neho, aký bol zmätený z ich prvého stretnutia. Možno ešte viac, ako bola ona. Bože, ako sa vtedy bála, že je jeden z agentov a prišiel ju zabiť, lebo všetkých sklamala. Rozhodne vyzeral ako jeden z nich. Ale miesto toho ju objal a pobozkal. Jej prvý bozk v živote a ona nebola schopná užiť si ho, pretože mala pocit, že nepatril jej. Lenže on bol len pre ňu. Teraz to už vedela. A bola si istá, že keby sa teraz neopierala, skončila by na zemi.

„Mali by sme ísť domov,“ pošepla a vrhla sa mu okolo krku. Netušila, ako má reagovať, tak ho len pobozkala so všetkým, čo cítila. Dúfala, že to ako vyznanie stačí.

„Raz ťa prinútim povedať to.“

Nadyne sa zarazila uprostred kroku smerom k autu. „Povedať čo?“

„To, čo ku mne cítiš.“

„Som si istá, že to tak či tak vieš,“ povedala rozochvene a posadila sa na sedadlo spolujazdca. Dylan pokrútil hlavou, ale zavrel za ňou dvere a o chvíľu si sám sadal na svoje sedadlo.

„Ale má to svoje čaro, keď to povieš,“ skonštatoval potichu, rýchlo ju pobozkal na líce a naštartoval.

Nadyne nevnímala cestu a keď zastali pred domom, bola takmer prekvapená. Všade sa svietilo, akoby niekto skúšal odolnosť žiariviek. Alebo prekonať rekord za najväčšiu sumu zaplatenú za elektrinu. Nech to bolo akokoľvek, nemala práve náladu na to, aby o tom premýšľala.

Bez obzretia vošla dnu, snažiac sa striasť otázky, ktorá jej stále znela v hlave. Skutočne mu nikdy nepovedala, ako veľmi ho miluje? Ani raz? Bola si takmer istá, že mu to opakovala neustále, až sa kvôli tomu cítil nesvoj. A on jej teraz povedal, že mu to raz bude musieť povedať. Cítila sa, akoby ju niekto udrel do tváre. A možno to aj párkrát zopakoval.

„Nadyne! Pomohla mi!“

Nadyne vyskočila od ľaku, keď sa k nej rozbehla Jai so zúfalým výrazom v tvári. Bola zadýchaná, akoby práve ubehla maratón. A v očiach vydesený výraz, akoby práve stretla ducha.

„Je všetko v poriadku? Je Andie v poriadku?“

Malá Číňanka na chvíľu pozerala, akoby si v hlave prekladala každé slovo. Po takmer nekončených pár sekundách potriasala hlavou a mierne sa usmiala. „Andie spať s dvojčatá. Ja potrebovať pomoc s niečím... iná.“

„Čo sa deje? Prečo tu teda pobehuješ, akoby horelo?“

Jai sa tvárila zúfalo. Nadyne ju nevidela v takom rozpoložení ani vtedy, keď začala predčasne rodiť. „Veď horelo! Matt pozvať Jai. Nevedieť, čo si obliecť!“

„Počkaj, počkaj,“ zamávala Nadyne zmätene rukami. Pri jej slovách aj zabudla, že Dylan jej hneď za ňou. „Matt ťa pozval na rande?“

„Hej!“ skríkla. „Ale nemať čo na seba. Pomôcť Jai. Jai byť vďačná.“

Nadyne sa v duchu zaradovala. Už dávno si všimla, ako Matt pokukuje po ich gazdinej a zdalo sa, že konečne pozbieral odvahu, aby ju niekam pozval. Bez ďalšieho obzretia začala Jai ťahať za sebou. Nebola oveľa nižšia ako ona a mala podobnú postavu, takže by jej mali byť jej tričká a šaty v podstate dobré. A ona mala v hlave jedny konkrétne, ktoré Jai pekne vytvarujú a ukážu Mattovi, čo všetko mu môže ponúknuť. Bez toho, aby bola vulgárna. V duchu musela poďakovať za toto rozptýlenie.

„Mám pre teba dokonalé šaty, Jai. Neboj sa, Matt bude slintať.“ Nadyne sa uškrnula. „A bude ťa uctievať ako kráľovnú. Tak, ako si zaslúžiš.“

Kapitola 23. ¦¦ Kapitola 25.


Vďaka tým, ktorí hlasovali za príbeh, ktorý by ste chceli čítať ako ďalší. Nikto z vás sa však nevyjadril k príbehu V duši medveďa. Takže sa pýtam narovinu - máte záujem o toto (podľa plánu krátke) pokračovanie? Ak nie, dajte vedieť, aby som sa nenamáhala zbytočne. V poslednom čase totiž trpím dosť závažnými záchvatmi lenivosti. :D

Taktiež sa ospravedlňujem za svoju náladu pri poslednej kapitole. Bolo mi dosť mizerne, čo ste si asi stihli všimnúť. :D

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Chybný klon - Kapitola 24.:

3. Perla přispěvatel
19.11.2013 [19:05]

PerlaVeľmi sa chcem ospravedliť, že som dosť dlho nekomentovala. aspoň mne to tak pripadá a rpeto som to prišla napraviť.
Všetky doterajšie časti som čítala dnes v škole na voľnej hodine a musím povedať, že je to naozaj skvelá poviedka a neviem, prečo si myslíš, že to ľudí nebaví.
naozaj sa mi páči, ako si to vymyslela.
No a ku kapitole. Dylan a nadyne... také to bolo krásne, až sa mi nechcelo veriť, ako rýchlo mi ubehla celá táto kapitola. Vôbec si neviem Dylana predstaviť ako toho, kto lieta za každou len aby sa s ňou vyspal. Tá predstava ma až rozosmiala.
Takže odo mňa máš veľký palec hore a teším sa na novú kapitolu. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. mima33 admin
19.11.2013 [15:07]

mima33Kapitola skvelá. Taká oddychová a pohodová. Dylanovo rozprávanie som doslova hltala a jeho vyznanie bolo neskutočne sladké Emoticon
Čo sa "V duši medveďa" týka, ja som rozhodne za, ak by sa objavil. Vo mne máš čitateľku istú Emoticon

1. izzie22
18.11.2013 [22:09]

kapitola bola jednýn slovom úžasná. Čo sa týka "v duši medveďa" bola by som za ňu rada! Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!