OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chybný klon - Kapitola 25.



Chybný klon - Kapitola 25.Pripraviť sa na neočakávané

Kapitola 25.

Nadyne sa pozerala von oknom, na perách jej pohrával úsmev. Posledné dve hodiny strávila neustálym poskakovaním z miesta na miesto v snahe pripraviť Jai na rande čo najlepšie. Bolo to únavné a hektické, niečo, čo by nemohla robiť každý deň. Ale výraz úplného vytrženia, dokonca hraničiaci s nevierou na Mattovej tvári, bol na nezaplatenie. Ten chlap v tom bol až po uši a každý, kto mal chvíľu, aby sa naňho pozrel, to dokázal povedať. Nadyne len dúfala, že Jai cíti to isté. Priala im len to najlepšie a dúfala, že spoločne nájdu šťastie.

„Usmievaš sa,“ pošepol jej do ucha Dylan a pobozkal ju na krk. Nemohla si pomôcť, aby sa nezachvela.

Akoby na odpoveď sa jej úsmev ešte rozšíril. „Nemôžem si pomôcť. Obaja si prešli v živote peklom a som šťastná aj za nich, že sa pokúšajú to zmeniť. Zlepšiť.“

„Nemala by si si robiť ilúzie, Nadie. Čo ak im to nevyjde?“

Štuchla ho do rebier. „Nekaz mi radosť.“

Vedela, že sa správala detinsky, ale nemohla si pomôcť. Nehodlala sa vzdať svojej nádeje, akokoľvek bola hlúpa alebo nezmyselná. Malo to niečo dočinenia s tým, že posledné dni sa cítila, akoby lietala kdesi vo výšinách na obláčiku a nič ju netrápilo. Akoby aj mohlo. Čakal na ňu len značne pokojný život po Dylanovom boku. Žiadne nebezpečenstvo skrývajúce sa v tieňoch, nič, čo by ju mohlo zabiť alebo odlúčiť od rodiny. Len občasné malé drámy, ktoré sa vždy dajú vyriešiť kompromisom. Bože, ako sa tešila na tú nezáživnosť!

„Si ako malé dieťa,“ pošepol jej do ucha. „Ale mne sa to páči.“

Skôr, ako stihla niečo odpovedať, alebo len zareagovať, zacítila, ako jej niečo v zadnom vrecku nohavíc začalo vibrovať. Prekvapene sa sama seba spýtala, kto by jej volal takto neskoro v noci, ale bez pozretia sa na displej len stlačila správne tlačidlo a priložila si mobil k uchu.

„Prosím?“

Na druhej strane sa ozval šum a praskanie, akoby niečo rušilo spojenie. „Nadyne? To som ja, Irene.“

Nadyne sa zarazila. Neznelo to presne ako jej priateľka, ale pripisovala to skresleniu. Napokon, okrem Irene a rodiny jej číslo nikto nemal, keďže tento nový mobil mala len pár dní. „Ahoj, Irene. Deje sa niečo?“

„Mohla by si za mnou prísť? Zajtra?“

Nadyne začala tušiť, že to nebude len taký zdvorilostný rozhovor. Muselo sa niečo stať. Ospravedlňujúco sa usmiala na Dylana a prešla do obývačky, kde sa posadila do kresla.

„Čo sa stalo? Znieš tak... smutne. Zničene.“

Irene sa neveselo zasmiala. „Aj tak by sa to dalo povedať. Nemám teraz nikoho, s kým by som sa mohla porozprávať. Nikoho, kto by mi rozumel. Ja...“ Na chvíľu sa odmlčala, akoby sa snažila upokojiť. Alebo snáď nájsť tie správne slová. „Mohla by si prísť? Nežiadala by som ťa o to, keby som naozaj nemala na výber, Nadya.“

„To je v poriadku, Irene. Rada prídem. Aj Dylan iste bude...“ Nedovolila jej dohovoriť.

„Nie!“ skríkla, v hlase mala divnú bolesť. „Teraz by som tu... nikoho cudzieho nezniesla. Sľúb, že prídeš sama.“

Nadyne sa každým slovom cítila viac a viac zmätená. Čo sa to stalo s jej priateľkou? „Dobre, rada prídem. Ale...“ Naprázdno prehltla. „Nikto nezomrel. Však?“

„Nie, všetci sú v poriadku. Ja len... teraz nechcem byť sama.“

Zamračila sa ešte viac a červíček pochybnosti si začal prerážať svoju cestičku v jej mysli. Nemala potuchy, čo sa to dialo, ale bola odhodlaná prísť na to. „Vyrazím skoro ráno.“

„Ďakujem. Ja... vážim si to.“

Nadyne sa usmiala. „Na to sú priatelia, Irene. Uvidíme sa zajtra.“

„Zajtra...“ povedala Irene a hneď na to sa jej v uchu ozval nezameniteľný zvuk ukončenia hovoru.

Nadyne ešte pár minút len tak bez pohnutia sedela a snažila sa pochopiť, čo sa to stalo. Prečo jej priateľka znela akoby bola z niečoho vydesená a smutná? Určite sa muselo stať niečo hrozné, ale neodvažovala sa predpokladať čo. Ešte stále sa snažila spamätať z toho divného rozhovoru. Keby práve teraz nesedela v obývačke, mohla by odprisahať, že sa jej to všetko len snívalo.

„Stalo sa niečo? Vyzeráš, akoby ti niekto práve ukradol obľúbený koláč.“

Nadyne sa zasmiala na slovami svojho manžela. „Keďže je čírou náhodou môj obľúbený koláč ten istý ako ten tvoj, stavila by som sa, že si mi ho ukradol ty,“ podotkla s úškrnom, ktorý vzápätí povädol. „To bola Irene. Moja priateľka. Požiadala ma, aby som za ňou prišla na pár dní. Bolo to divné. Ona znela divne.“

Dylan sa posadil na opierku a objal ju okolo pliec. „Možno sa len niečo stalo. Veď vieš, tie veci, ktoré vy ženy tak rady preberáte pri káve.“

Nadyne sa zaškerila na jeho zúfalom pohľade. Lenže veselosť ju rýchlo opustila. „Proste sa o ňu bojím. Nikdy som ju takúto nezažila. A to som ju len počula po telefóne, neviem si predstaviť, čo sa mohlo stať.“

„Tak by si mala ísť za ňou a zistiť to, však?“ ponúkol jej Dylan bez zaváhania.

„Ale ona... chce, aby som prišla sama. Teba a Andie by som mala nechať doma len tak?“

Dylan sa zasmial a pobozkal ju na čelo. „Neboj sa, nejako to zvládneme. Nie je to, ako keby si odišla navždy. Budú to len dva dni?“ Na konci vetu stočil tak, aby vyznela ako otázka. Ani jeden z nich si nebol istý, ako dlho bude preč.

„Neviem, Irene navrhla pár dní, ale môže sa to pretiahnuť. Zavolám ti hneď ako dorazím ku Irene.“

„Ale ešte predtým sa musíme obaja poriadne vyspať. Bol to dlhý deň a myslím, že to bude aj dlhá noc. Andie spoločne s dvojčatami,“ potichu zapískal, „to ešte len bude zábava.“

Nadyne sa postavila a potľapkala ho po chrbte. „To ty si chcel viac detí. Tak si to môžeš vyskúšať.“ Zlomyseľne sa naňho usmiala a skôr, kým stihol žmurknúť, sa rozbehla do spálne. Rozhodne si manželský život užívala. Hlavne keď bežala čo najpomalšie, aby ju Dylan mohol chytiť...

 

Vystúpiť z auta ešte nikdy nebolo ťažšie ako v sekunde, keď zaparkovala pred bránou do výskumnej stanice, v ktorej pracovala a bývala Irene. Odkedy tu bola naposledy, všeličo sa v jej živote zmenilo. Už nebola tou istou vystrašenou bytosťou, ktorá sem prišla prvýkrát. Teraz bola silnou ženou s rodinou, ktorá na ňu čakala a bola si istá, že na ňu vždy čakať aj bude. Čip, ktorý ju predtým desil a ovládal, bol teraz nefunkčný. No aj napriek tomu, že všetko toto vedela, nedokázala zabrániť tomu, aby sa jej netriasli ruky, keď pristupovala k bráne. Všetko to pre ňu bolo ako sen, alebo skôr nikde nekončiaca nočná mora. Dokonca ani keď sa ocitla vnútri a kráčala po chodbe dozadu do kancelárie, nevnímala to ako skutočnosť. Skôr ako divokú predstavu. Veľmi divokú predstavu.

„Irene?“ ozvala sa do miestnosti, ktorá vyzerala až príliš prázdna. Stále tam boli kvety, hoci trochu povädnuté, no nikde nebolo ani zmienky po jej priateľke. Akoby tu pár týždňov nebola, nepracovala a dokonca si ani nepoupratovala. Nebolo to nič, čo by sa jej podobalo. Hlavne ak sa jednalo o niekoho takého puntičkárskeho ako Irene.

Keď sa už-už rozhodovala, že by mala nájsť niekoho iného a spýtať sa ho, čo sa deje a kde nájde Irene, ozval sa odrazu z rohu šuchot. Nadyne sa tam opatrne vydala, nechávajúc svoju tašku položenú pri dverách. Hoci si ju možno mala zobrať. Bola to jediná zbraň, ktorú so sebou mala.

„Je tu niekto?“

„Nadya? Si to ty?“

Nadyne sa vybrala za zvukom. Bola pripravená na čokoľvek. Ale to, čo uvidela, ju takmer posadilo na zadok. V kúte sa chúlilo to, čo ostalo z jej priateľky. Kedysi hrdá a sebavedomá žena sa krčila schúlená v kúte, rukami si objímala kolená a po lícach jej stekali slzy veľké ako hrachy. Nech sa jej stalo čokoľvek, muselo to byť hrozné. A ešte stále ju to muselo desiť, pretože sa triasla ako malá jedlička v silnom poryve vetra.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa opatrne a pokľakla pred ňu.

Irene odmietavo pokrútila hlavou. „Ne-nechcem o tom hovoriť. Chcem... zabudnúť.“

Nadyne si povzdychla. Nech sa stalo čokoľvek, ešte neprišiel čas, aby o tom hovorila. Asi bola naivná, keď očakávala niečo iné. Jej vnútro zožieral strach a hnev. Netušila, kto ublížil Irene, alebo čo sa stalo, ale bola odhodlaná zistiť pravdu a napraviť to, čo sa stalo. Dokonca bola odhodlaná niekoho zmlátiť.

„Poď, pôjdeme von. Spolu. Musíš sa odtiaľto dostať.“

Zamračila sa, ale aspoň sa zdalo, že jej venuje svoju pozornosť. „Teraz asi nebude práve najlepšia spoločnosť.“

„Neboj sa, to sa zmení. Choď sa prezliecť.“

Možno za to mohla odhodlanosť v jej hlase alebo len skutočnosť, že bola naozaj zúfalá, ale Irene nezaváhala ani na sekundu. Vyšvihla sa na nohy a prekvapivo svižným krkom sa vybrala niekam dozadu, smerom k dverám, ktoré iste museli viesť do kúpeľne. Zvuk tečúcej vody sa nedal s ničím pomýliť.

Nadyne sa zamračila. Irene bola viac ako zvláštna. V jednej sekunde vyzerala, že sa rozpadne na maličké kúsočky, keď sa na ňu krivšie pozrie a v tej druhej sa zodvihla a plná elánu sa vybrala pripraviť. Bola možnosť, že by to len hrala? prebehlo jej mysľou. Vzápätí si za tú myšlienku vynadala. Irene by nikdy nič také neurobila a vôbec nie preto, aby ju odlákala od manžela a dcéry, hlavne keď poznala jej skryté obavy, ktoré ju takmer nikdy neopúšťali. Nie, ona by jej nikdy neklamala. Muselo existovať logické vysvetlenie jej správania.

S pokrútením hlavy vybrala telefón a vytočila Dylanove číslo. Pravdepodobne doslova sedel na mobile, pretože ani nestihla začuť prvé zazvonenie a už ju po uchu pohladil jeho známy hlas.

„Ahoj, Nadie. Dorazila si v poriadku?"

Nadyne sa usmiala pri naliehavosti v jeho hlase. Dobrá náladu ju opustila v tej sekunde, keď začula Andie plakať. Ešte nikdy sa tak hlasno nedožadovala pozornosti. To je Andie?"

Hej, no. Čo dodať, dožaduje sa svojej mamičky."

Prelial sa cez ňu pocit viny. Budem doma čo najskôr, ale netuším, kedy to bude. Irene vyzerá hrozne. Akoby ju niekto zabil. Akoby niekto zničil jej ducha."

Muž?"

Potriasla hlavou aj napriek tomu, že ju nemohol vidieť. Ešte neviem, nič mi nepovedala. Teraz ideme trochu nakupovať. Nejako ju odreagovať."

Tak sa dobre zabav a večer sa mi ozvi."

Nadyne sa uškrnula naliehavosti v jeho hlase. Určite ti zavolám. Pobozkaj za mňa Andie."

Už sa nemôžem dočkať, kým budeš doma. Milujem ťa."

Aj... aj ja teba," prinútila sa vykoktať.

Na chvíľu nastalo ticho, akoby sám seba presviedčal, že to skutočne vyslovila. „O tomto sa ešte porozprávame," prisľúbil a ukončil hovor.

Nadyne si povzdychla. Vedela, že jej Dylan bude chýbať až tak, že to bude hraničiť s bolesťou, ale toto bolo šialenejšie než jej predstavy. Mala pocit, akoby ju aj dýchanie zabíjalo. Jej náruč bola taká prázdna, keď do nej nemohla ukryť Andie. Bože, keď sa vráti domov, aspoň mesiac sa odtiaľ nikam nepohne. Ani nakúpiť nepôjde sama. Všade pôjdu spolu - ako rodina.

„Som pripravená. Môžeme ísť,“ ozvala sa veľa nej Irene, čím ju prinútila poskočiť od ľaku.

Nadyne sa na ňu pozrela a takmer zalapala po dychu prekvapením. Pred pár minútami bola kôpka nešťastia a teraz bola jej priateľka oblečená v červených, obtiahnutých šatách, ktoré jej sotva dosahovali do pol stehien a odkrývali toho viac, ako zakrývali. Nikdy v živote ju v ničom podobnom nevidela a bola si istá, že ani nikdy neuvidí. Irene nikdy nebola vyzývavá. Alebo ju len možno nepoznala tak dobre, ako si myslela.

Pokrčila ramenami a nasledovala ju pred bránu. Tašku si nechala u Irene, pretože vedela, že sa tam neskôr vráti a ostane u nej. Hoci niečo v nej, nejaký slabý, zabudnutý hlások jej svedomia, jej hovoril, že to možno robiť nemala. Nikdy predtým Irene takto nevidela. Možno ani nebude chcieť, aby u nej ostala. V tomto momente ani nevyzerala, že by skutočne jej prítomnosť potrebovala. Bola príliš zaneprázdnená nanášaním krvavo červeného rúžu na pery. Musela uznať, že jej neuveriteľne pristal, ale bolo to nezvyčajné.

Bez slova sa ňou nechala odviesť do neďalekého nákupného centra. Stále menej a menej túžila po čase strávenom nakupovaním, ale kvôli svojej priateľke by urobila čokoľvek. Dokonca by sa nechala zatiahnuť aj do obchodov, ktorým sa väčšinou vyhýba, len aby jej pomohla cítiť sa lepšie. Ktovie, možno sa jej to bude páčiť.

S odhodlaním užiť si to vykročila z auta a zamierila k výťahom. Spoločne dorazili na prvé poschodie. Nadyne sa akurát zamýšľala nad tým, kam sa vyberú, keď ju Irene potiahla za rukáv a ukázala kamsi pred ne.

„Poď, potrebujem si prepudrovať nos.“

Nadyne mala na jazyku, že to urobila pred pár minútami v aute, ale nakoniec to prehltla a s prikývnutím zamierila k dámskym toaletám. Na chodbe bolo až podozrivo málo ľudí, väčšina z nich muži, ktorí sa len tak prechádzali hore-dole a venovali im až prílišnú pozornosť. Ospravedlnila to svojou predstavivosťou. Okolo nich boli obchody plné oblečenia a muži proste tento druh vecí radi nemali. Tak na svoje polovičky čakali a zabávali sa čímkoľvek, čím mohli. Napríklad aj sledovaním okoloidúcich.

S lepším vnútorným pocitom podržala dvere a vošla na toalety. Dvere sa za ňou s hlasným plesnutím zavreli, čo ju prinútilo poskočiť. No miesto Irene za ňou stál jeden z mužov, ktorý ju pozoroval na chodbe. V očiach mal niečo nebezpečné, čo ju nútilo začať ustupovať. Chrbtom narazila do umývadla. Nemala kam utiecť, nemala sa kam pohnúť. Po chrbte jej prebehol mráz, no nútila sa ostať pokojná.

„Nechajte ma ísť,“ pošepla zlomeným hlasom, hoci bola viac ako presvedčená, že to neurobí.

Muž sa zasmial. „Pôjdeš so mnou, dievčatko. Čaká na teba niekto, kto by ťa rád videl.“

Skôr, ako sa stihla spýtať, čo to má znamenať, vrhol sa muž jej smerom. Bol oveľa rýchlejší ako vyzeral a ona nestihla zareagovať. Schytil ju do svojich mocných rúk a bleskovo ju otočil. Nadychovala sa k výkriku. Musela urobiť aspoň niečo. No skôr, ako zo seba vydala čo i len hlások, pritislo sa jej k nosu a ústam niečo mäkké a nasiaknuté v nie práve vábne voňajúcej tekutine. Ten smrad jej naplnil pľúca a oči sa jej privreli od únavy. Bojovala najsilnejšie ako mohla, ale jej svaly ochabli a odmietli ju poslúchnuť. Posledné, čo si uvedomila, bolo niečo, čo až príliš pripomínalo otváranie dverí. Potom bola len tma.

Kapitola 24. ¦¦ Kapitola 26.


Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Ako vidíte, očividne ma prestal baviť ten pokoj, ktorý všade vládol.Takže som im ho zrušila. Hej, ja viem, že som strašná.

Kapitolu by som rada venovala týmto skvelým osôbkam: dvojčátku blotikovi, sistrm Mills, mime33, izzie22, Perle a Christine. Vďaka za vašu podporu. Vaše komenty ma vždy nabijú energiou. :)

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Chybný klon - Kapitola 25.:

4. mima33 admin
28.11.2013 [19:27]

mima33Ty si zlá!!! Prečo jej toto robíš? Už by si zaslúžili s Dylanom pokoj.
Od začiatku - odkedy volala Irene - som mala dojem, že sa stane niečo zlé a potvrdilo sa to. Takže v ďalšej kapitole asi stretneme Zachriela, či?
Každopádne sa teším Emoticon Emoticon

3. MillieFarglot admin
27.11.2013 [10:58]

MillieFarglotAkože sestrička moja drahá, toto sa robí, Takto kaziť šťastie svojim knižným postavám? To Ako vážne? Emoticon Emoticon
Och, no som zvedavá, ako sa z toho Nadyne dostane a kto jej pomôže. Mám nejaké svoje teórie, ale tie ti poviem až potom. Emoticon Inak, skvelá kapitola!
Teším sa na pokračovanie. Emoticon Emoticon
No a tu máš niečo k predchádzajúcemu dielu, keďže som pozabudla na koment - Emoticon Emoticon Emoticon ( Emoticon )

2.
Smazat | Upravit | 26.11.2013 [21:14]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. izzie22
26.11.2013 [14:12]

a ja že už budú mať zo života rozprávku Emoticon , no ale nič to Emoticon skvelá kapitola, len so zvedavá čo Iren za to dostane keď ju takto zradila. Dúfam, že Dylan ju zachráni Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!