OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chybný klon - Kapitola 28.



Chybný klon - Kapitola 28.Odhalenia

Kapitola 28.

Nadyne privrela oči, keď sa dívala von oknom. Netušila, na čo sa vlastne pozerá a tak trochu jej to bolo aj jedno. Až taká bola zúfala aspoň na chvíľu sa odreagovať do vlastných myšlienok, ktoré ju privádzali takmer do šialenstva.

Kútikom oka sledovala, ako sa Andrew za ňou pripravuje, akoby mal predstúpiť s príhovorom pred kráľovnou. To, čo sa jej chystal povedať, nemohla byť dobrá správa. Inak by jej to už dávno prezradil. Momentálne to nejakej jej časti bolo jedno. Tak veľmi sa snažila samú seba presvedčiť, že to, čo sa deje, je len zlý sen a ak sa dostatočne silo uštipne do ruky, prebudí sa. No nestalo sa tak. Bez ohľadu na to, koľkokrát sa o to pokúsila, skončila akurát tak s podliatinami na celom ľavom predlaktí. Realita bola niekedy poriadna potvora.

„Nadyne?“ ozval sa za ňou jeho hlas. V duchu zaúpela. Nevedela, ako dlho tam len tak postávala a sledovala, ako osamelá dažďová kvapka steká po skle. Očividne to bolo dostatočne dlho na to, aby opäť pozbieral svoju odvahu.

„Áno?“ povedala s povzdychom.

Zacítila, ako jej položil ruku na rameno. „Je tu ešte niečo, čo by si mala vedieť. Dôvod, pre ktorý ťa zadržiavajú a nemajú v pláne ťa pustiť ani potom, čo sa zbavia tvojej rodiny.“

Po chrbte jej prebehol mráz, až sa musela otriasť. Kým bude žiť, nič také im nedovolí. Bola to jej rodina, jej milovaní a aj keby kvôli tomu mala zomrieť, bude o nich a za nich bojovať!

„Áno?“ povedala opäť.

Andrew vedľa nech trochu zneistel. „Čírou náhodou som sa dostal do dokumentov, ktoré asi nikto viieť nemal. Zachriel nielen, že plánuje zahltiť zem svojimi otrokmi, ale potrebuje teba, aby si mu... ehm... porodila potomkov.“

Nadyne bola v takom šoku, že si ani nepripúšťala, čo vlastne povedal. „Nevedela som, že sme opäť v stredoveku. Alebo mi niečo uniklo a my teraz môžeme cestovať aj späť v čase?“

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Bohužiaľ to nie je také... jednoduché. Ako iste vieš, ostatné klony majú problém nejako sa... reprodukovať.“

„Nemajú deti bez ohľadu na to, koľkokrát denne na to hupsnú.“

„Hej, aj tak by sa to dalo povedať. Obscénnejšou cestou.“ Zatváril sa kyslo ako citrón a po chvíľke pokračoval: „Ale faktom ostáva, že nech sa naklonované ženy snažili akokoľvek, neotehotneli. Ty si však jediná iná, plodná. Schopná počať a donosiť plod."

Nadyne si odfrkla. „Brala by som to ako kompliment, keby to bola moja zásluha. Lenže trik spočíva v niečom inom. Nie je pravda, že naklonované ženy sú neplodné. To skôr naklonovaní muži majú problém so svojimi plávajúcimi príšerami.“ Andrew nad jej prirovnaním len zodvihol obočie. „Zomierajú skôr, ako by mali. A ak sa aj dostanú tam, kde patria, sú už len nepoužiteľným, mŕtvym materiálom. Hoci navonok vyzerajú vždy v poriadku.“

„Ako si prišla na toto? Veď na to neexistuje žiadna evidencia!“

„Nie na všetko potrebuješ kopu papierov, alebo zálohované dáta. Niektoré veci človek zistí sám, z vlastnej skúsenosti. Kým som bola v stredisku, každú ženu niekoľkokrát umelo oplodnili. Nebol tam žiadny sex alebo rozkoš, len sterilnosť nemocničnej izby. Ja osobne mám za sebou pätnásť neúspešných procedúr.“ Smutne sa zasmiala. „Keď som prišla do skutočného sveta a zaplietla sa s Dylanom, bola som si istá, že som neplodná. Po spoločne strávenej noci som však otehotnela, takže chyba určite nebola vo mne. Ale v darcoch.“

„Ale niekto z vedcov musel prísť s touto teóriou!“

Nadyne sa zaškerila. „Hej, to je to správne slovo. Vedci. Všetko muži. A medzi nami dvomi – dokázal by nejaký muž, hoci aj vedec, napísať o celej populácii mužských klonov, že sa nemôžu reprodukovať? Ja si to nemyslím.“

Andrew nad tým krútil hlavou. „Aj keby to bola pravda, nemení to nič na fakte, že si teraz v nebezpečenstve. Zachriel chce potomkov, ktorí by vládli jeho novo vytvorenej ríši. Neverí nikomu a ničomu, len niekoľkým svojim prisluhovačom, ktorých nejako prinútil, aby poslúchali. Je ešte nebezpečnejší, ako sme si mysleli.“

„Takže si plánuje vytvoriť armádu na slovo poslúchajúcich bezduchých bábok aj napriek tomu, ako veľmi klony nenávidí?“

„Vyzerá to tak,“ prisvedčil Andrew rovnako nechápavo.

Nadyne sa na chvíľu snažila premýšľať ako Zachriel. Bolo ťažké necítiť pri tom hnev, možno dokonca až nenávisť, ale keď sa jej poradilo od toho všetkého odľahčiť, videla ho takého, aký bol. Zúfalý muž, ktorý sa celý život staral o sestru a nakoniec ju nedokázal zachrániť. Sila jeho vlastnej viny bola príliš veľká na to, aby si ju priznal. Preto sa snažil hodiť to na ňu. Svojim spôsobom ju to stále nesmierne vytáčalo, ale na druhej strane mu to nechcela v tejto chvíľke zazlievať. To môže robiť aj potom.

Jeho milovaná sestra zomrela, lebo to niekto prikázal. Bez ohľadu na to, že išlo o živú bytosť, proste ju len tak zabili, akoby bola len kusom mäsa, ktoré malo byť ďalší deň na večeru. A to len preto, lebo to prikázali urobiť klonom. Niektorí nemali na výber. Nemali vlastnú vôľu, aby to zastavili a nemohli o tom ani premýšľať. Boli to dokonalí poskokovia...

Uvedomenie si tej skutočnosti ju udrelo do hlavy ako kladivo. Niekedy človek odsunie nenávisť bokom, aby dosiahol to, čo chcel. Zachriel prišiel o sestru kvôli príkazom iných ľudí, ktoré nemohol nijako ovplyvniť. Hoci by sa o to veľmi snažil. A svojim zvráteným spôsobom ich vlastné metódy obráni proti nim prostredníctvom obrovskej armády otrokov.

„Zachriel nenávidí klony, ale na druhej strane mu poslúžia. Bude ich pánom a oni ho budú počúvať. A to je jeho cieľ. Aby sa nemusel riadiť príkazmi ostatných, ale sám ich vydávať.“

„To...“ Nedokončil. A čokoľvek chcel povedať, prehodnotil to, keď sa stretol s jej ostrým pohľadom. Bola si istá, že má pravdu. Síce to nič nemenilo na hneve a strachu, ktoré ju vnútorne ničili, ale bolo dobré poznať dôvod.

„To by dávalo zmysel,“ povedal Andrew.

Nadyne s povzdychom prikývla. „To by dávalo, ale nerieši to môj problém. Som zavretá na neznámom mieste, Irene je tam so mnou a ani jedna z nás netuší, ako sa odtiaľ dostať. Nie, že by sme to cez tých strážcov dokázali. Netuším, čo mám robiť,“ zdôverila sa mu s obavami v hlase.

Na hrdinku sa môže hrať aj potom. Toto je jej priateľ. Bez ohľadu na to, ako veľmi by sa snažila, aj tak by prekukol jej takzvanú odvahu. Vo vnútri opäť bola malým, vystrašeným dievčatkom, ktoré túžilo po matkinej sukni, za ktorú by sa mohlo skryť. Bolo príliš zlé, že niekoho takého ako matku nikdy nemala. A už vôbec nikdy, ani na jediný deň, nebola skutočným dieťaťom.

„Nadyne, teraz ma počúvaj. Nenecháme ťa tam. Musíš prečkať len pár hodín. Ja a...“

Nech už chcel povedať čokoľvek, nemala šancu to počuť. Cítila, akoby ju niečo ťahalo odtiaľ, kde bola a ona tomu nemohla za brániť. Vystrela ruky pred seba a v zúfalom geste získať stratenú rovnováhu, ale nedarilo sa jej to. Hodila vyplašeným pohľadom po Andrewovi, ale ten stále otváral a zatváral ústa, akoby pokračoval vo svojom monológu bez ohľadu na to, že ona ho nemala šancu počuť. Len to on nevedel.

„Andrew!“ vykríkla a aj jej samej vlastný hlas znel panicky. Otočil sa k nej práve v čas, aby videl, ako ju niečo vytiahlo zo snového sveta...

Nebola však žiadna mäkká posteľ, ktorá by stlmila jej pomyselný pád. Žiadne teplo, ku ktorému by sa mohla primknúť, aby si rozmrazila náhle zľadovatené ruky. Nie, bola tam len tvrdá stolička, ktorej operadlo sa jej zarývalo do chrbta, hrubé lano, ktoré sa jej opäť zarezávalo do kože a hlavne studená voda, ktorá jej kvapkala z vlasov a vsakovala sa do už aj tak dosť mokrého oblečenia.

„Konečne si sa prebudila,“ povedal úlisný hlas. Ani sa nemusela pozrieť, aby vedela, kto to je. Napriek svojmu presvedčeniu zodvihla hlavu a stretla sa s pohľadom muža, ktorý by mal byť zapísaný do knihy rekordov ako najodpornejší človek na celom svete.

„Zachriel,“ zavrčala.

Muž pred ňou zatlieskal. Zvuk sa odrážal od prázdnych stien a prichádzal k nej v hrozivej ozvene. Snažila sa nepripustiť si vlastnú hrôzu, keď zistila, že je v nejakom malom sklade a spoločnosť jej robí len on. Keby to nejako mohla ovplyvniť, radšej by si vybrala spoločnosť smrteľne jedovatého hada. Možno hneď niekoľkých naraz.

„Budúca matka mojich detí,“ povedal, akoby vedel, o čom sa s Andrewom rozprávala a týmto jej to potvrdil. Žalúdok sa jej vzbúril len pr pomyslení, že by sa jej ten muž mal nejako dotknúť.

„Na to zabudni. Radšej zomriem.“

Zvrhlo sa zasmial. „Nemyslím si, že som ti dal na výber. A na druhej strane,“ v očiach sa mu nebezpečne zablýskalo, „ber to ako veľkú česť. Veď kto iný sa bude môcť pýšiť tým, že je matkou synov samotného kráľa?“

„Aby si z tých výšin nespadol,“ skonštatovala kyslo. Kde našla silu a odvahu odpovedať mu, to netušila.

„Ty si vážne myslíš, že ti dám možnosť povedať nie? Och, s tým nerátaj. V čase, keď bude isté, že si tehotná a nosíš pod srdcom moje dieťa, podstúpiš operáciu, aby ti moli obnoviť činnosť čipu. Nebudem mať doma žiadnu semetriku, ktorá sa nevie ovládať.“

Nadyne na chvíľu stuhla pri desivej predstave, ktorá sa jej prehnala hlavou. „Nevyspím sa s tebou. Nikdy.“ Tie slová zasyčala, ale aj sama počula, ako sa jej trasie hlas.

Opovržlivo sa zasmial. „Hoci by som si rád vychutnal tvoje prosenie, keď ťa opätovne budem preťahovať, nie som taký idiot. A vážne... kto by sa chcel dobrovoľne dotknúť teba? Nie, všetko prebehne v labáku a ja osobne sa uistím, že to všetko bude prebiehať podľa plánu.“

„Si chorý,“ vyštekla naňho, desiac sa tej predstavy.

Nemusela sa s ním vyspať, aby otehotnela. A zo všetkého najviac ju vytáčalo, že on to veľmi dobre vedel. Takisto si bol vedomý skutočnosti, že ona tomu nemohla vedome zabrániť. Bože, ako by si teraz priala, aby si zaobstarala nejakú lepšiu antikoncepciu ako boli tabletky, ktoré vlastne ani nebrala, keďže Dylan sa nebránil myšlienky mať ďalšie dieťa už teraz.

Dylan... Len myšlienka naňho ju privádzala do zúfalstva. Čo ak ho už nikdy neuvidí a nebude mu môcť povedať, ako veľmi ho miluje? Zabudne na ňu časom? Bude ju preklínať preto, čo sa z nej stalo? Potriasla hlavou. Nie, nevzdá sa. Nevzdá sa bez boja. Aj keby to malo byť to posledné, čo v živote urobí, bude bojovať o možnosť znovu vidieť svoju rodinu, objať svoju dcérku a pobozkať manžela.

„Cieľavedomosť nie je choroba,“ zasmial sa Zachriel, čím prerušil jej myšlienky.

„Ale jej prebytok by sa dal považovať za šialenstvo.“

„Reči ti nepomôžu odvrátiť to, čo bude nasledovať.“ Stlačil nejaké tlačidlo, ktoré mu svietilo na opasku a v tom momente sa otvorili dvere a zjavili sa v nich dvaja vysokí muži. Obaja mali viac ako neprítomné pohľady, takže odhadovala, že to boli klony. „Odveďte nášho hosťa vedľa. Doktorka sa o ňu postará. A vy sa postarajte o to, aby bola celú dobu pevne spútaná. Nechceme predsa, aby nám ušla.“

Keď k nej priskočili, mykla sa dozadu, no stolička jej bránila v akomkoľvek pohybe. Nepodarilo sa jej vstať a ešte predtým, ako stihla vymyslieť nejaké riešenie, ju tí dvaja schmatli a prudko vytiahli na nohy. Zabolelo ju z toho celé telo, ale nedala na sebe nič znať. Nepomohlo by jej, keby začala kričať alebo vzlykať. Len by sa ľahko mohlo stať, že by k pulzujúcej sánke pribudla aj iná rana. Pravdepodobne oveľa horšia.

Keď ju viedli cez dvere do príliš osvetlenej miestnosti, takmer sa im vytrhla a utiekla. Musela by byť hlúpa alebo slepá, aby nespoznala miesto, na ktorom sa ich pokúšali oplodniť aj predtým. Keď pred tou obludnou posteľou videla stáť staršiu doktorku s okuliarmi visiacimi na šnúrke na krku, bola si istá, že sa ocitla v ďalšej zo svojich nočným môr. Dokonca na tej posteli boli aj popruhy, ktorými ich väčšinou priväzovali. Pretože to, čo robili, ani jednej zo žien nebolo dvakrát príjemné. A o to väčšmi, keď išlo o niečo, čo im nanútili bez ohľadu na to, či to chcú, alebo nie.

„Som si istý, že ťa nemusím predstavovať. Určite tuto pani doktorku poznáš.“

Nadyne ohrnula peru a vycerila naňho zuby v imitácii vrčania. „Dôverne.“

„Takže ti určite nebude prekážať, keď ťa zverím do jej opatery.“

„Opäť sa stretávame. Musím povedať, že mi bude cťou postarať sa o tvoje tehotenstvo.“

Snažila sa nejako vykopnúť jej smerom, ale tí muži ju držali príliš pevne. Nemohla sa pohnúť. Čo ju privádzalo do ešte väčšej zúrivosti. „Keby som mohla, zabila by som vás.“

Doktorka na ňu zacmukala. „Už čoskoro zistíš, že svojmu pánovi a vládcovi sa neodporuje.“

„Toto je vtip?“

Na jej sarkazmom nabitú poznámku nikto neodpovedal. Všetci sa doslova správali ako roboti. Zachriel im pokynul rukou a muži ju chytili ešte pevnejšie. Na jej prekvapenie jej rozviazali ruky. No jej radosť netrvala dlho. Hlavne keď si uvedomila, že jej ich rozťahujú od tela, každý z jednej strany. Nech ich kŕmili čímkoľvek, aby boli silní, očividne to fungovalo.

„Vyzliecť,“ vyštekla doktorka.

Skôr, ako Nadyne stihla zaprotestovať, jej špinavé a spotené oblečenie z nej bolo doslova postrhávané. Výkrik protestu jej zamrel na pol ceste k ústam, keď podobným štýlom zmizli aj jej nohavice, spolu s lanom, ktoré mala okolo členkov. Mykala sa v zovretí pevných povrazcov svalov, no nebolo jej to nič platné. Bola pred nimi vystavená ako vo výkladnej skrini, nemala nič, čím by zakryla vlastnú nahotu. Zachriel po nej prešiel rýchlym pohľadom. Z iskry, ktorá mu na chvíľu presvietila oči, sa jej zodvihol žalúdok. Nepotrebovala jeho uznanie, dopekla.

„Košeľu.“ K jej úľave na ňu dosť hrubým spôsobom natiahli nemocničnú košeľu, z ktorej jej stále vytŕčal zadok, ale aspoň najdôležitejšie časti jej tela ostali jej súkromným vlastníctvom. Čo sa malo čoskoro zmeniť.

Po chrbte jej prebehol mráz, keď s ňou zamierili k posteli. Kopala nohami vo vzduchu, ale nebolo jej to nič platné. No aj tak sa nevzdávala. Musela bojovať. Proste musela.

„Priviažte ju. Predsa nechceme, aby si ublížila.“

Nadyne škaredo zaklala. „Len ma priviaž, ty stará bosorka. Inak ublížim ja tebe.“

„Taká vášnivá. Bože, škoda, že ma nevzrušuješ, v posteli by s tebou mohla byť zábava,“ ozval sa Zachriel. K jej hrôze sa posadil na stoličku pred jej posteľ a vyzeral, akoby sa tam chystal stráviť aspoň pár hodín. V krku zacítila pachuť žlče a len silou vôle nútila svoj prázdny žalúdok upokojiť sa.

„Škoda, že nemám voľné ruky,“ povedala a zašklbala zápästiami, ktoré jej obopínali silné, kožené remene, ktoré si požičali z nejakého ústavu pre chorobomyseľných. „S radosťou by som ti darovala trochu svojej vášne. Ale to už by si nemusel rozchodiť.“

„Však tebe spľasne hrebienok, keď budeš tehotná.“

Nadyne si odfrkla. „Nerátaj s tým, že sa ti to podarí na prvýkrát.“

„Byť tebou, netvrdím niečo také. Inseminácia bude pravdepodobne úspešná. Venovali sme dlhý čas výpočtom a skúmaním, všetko sme vsadili na istotu.“

Striasla sa pri tom nenávidenom slove. „Neviete, kedy mám ovuláciu.“ Z duše sa jej priečilo rozprávať o niečom takom intímnom nahlas a ešte k tomu pred publikom, ale čo je to trochu hanby oproti mesiacom hrôzy, ktoré na ňu iste čakali.

„A v tom sa mýliš,“ povedala doktorka a pokynula rukou nikam za seba. „Umelo sme ťa udržiavali v spánku takmer tri dni, aby sme vystihli ten správny moment. A ten nastal práve teraz.“

Nadyne sa opäť vzopäla vo svojich putách. „Nedovolím vám to.“

„A to je ten vtip, moja malá,“ zapriadol Zachriel takmer nežne. „Nedáme ti na výber.“

Skôr, ako stihla čo i len žmurknúť, otriaslo celou podlahou, aj stenami. Ampulky sa roztancovali na stole a vydávali cinkavú symfóniu, ktorá sa s desivou ozvenou miešala s treskotom, akoby sa na nich chcel zrútiť strop. Inštinktívne tam pozerala, ale okrem žiarivky tam nič nevidela. V duchu sa otriasla. Nebolo nič, čo by vydávalo taký zvuk. Možno len tam vonku zúrila búrka alebo víchrica. Oboje bolo veľmi pravdepodobné, vzhľadom na podnebie, aké na tomto kúsku zeme vládlo.

„Začnite, doktorka,“ zavrčal Zachriel a pri tom sa obzeral okolo. Že by sa veľký, škaredý vládca bál búrky? Tú skutočnosť by si vychutnala viac, keby nebola vydesená z toho, čo na ňu ešte len čakalo.

Skôr, ako sa žena stihla vrhnúť k nej, opäť sa všetko otriaslo. Tentoraz akoby to prichádzalo odkiaľsi spred dverí. Pozerala na to miesto práve včas, aby videla, ako doslova preleteli cez celú miestnosť. Ako v spomalenom zábere sledovala, ako dopadajú na dlaždičky a rozbíjajú všetko, čo im príde do cesty. Až kým sa nezastavili pri vešiaku. O sekundu neskôr oba kusy dreva zachvátili plamene.

Nadyne sa mykla na posteli, no neexitoval pre ňu únik. Čokoľvek prichádzalo cez tie dvere, bolo to nasraté, veľké a nebezpečné. Už-už si v mysli predstavovala nejakého zeleného Hulka, keď sa dnu vovalilo niekoľko smiešne pomaľovaných mužov obklopených dymom. Nevedela, o koho sa jedná, ale keď zodvihli zbrane a zneškodnili jej stráž, bola si istá, že boli na rovnakej strane ako ona. Teda, aspoň v to dúfala.

Skôr, ako stihla otvoriť ústa alebo nejako zareagovať, vyskočil Zachriel na nohy a vrhol sa k nej. Spod elegantného saka vytiahol revolver a pritisol jej ju k spánku. To všetko stihol takmer v zlomku sekundy.

„Stojne, inak jej mozgom vytapetujem steny.“

Muži ako jeden zastali a sklonili zbrane. Až na jedného v ich čele. Vyzeral ako nejaký veliteľ, no nevedela, kto to je. Mal na hlave kuklu a od hlavy po päty bol zahalený v čiernej. Jediné, čo z toho všetkého vytŕčalo, boli oči, ktoré jej pripadali zvláštnym spôsobom známe. Zodvihol vlastnú pištoľ do vzduchu a bolo jasné, že mieri na Zachriela.

„Odstúp od nej a možno zomrieš rýchlo.“

Nadyne zalapala po dychu, keď spoznala ten hlas. Ako si čo i len na chvíľu mohla myslieť, že by ju Dylan len tak opustil a nechal ju napospas týmto šialencom?

„Nikdy. Mám s ňou isté plány a ak ich nemôžem naplniť, postarám sa o to, aby o nich nikomu nemohla nikdy povedať.“

Začula šťuknutie, akoby niečo urobil so zbraňou. Nevedela o nich nič, iba to, že sa z nich dalo strieľať a boli smrteľné v rukách toho, kto ich vedel používať. Dokonca viac v rukách tí, čo o nich nič nevedeli. V duchu sa začala zmierovať so svojim osudom, ľutovala to, čo nedokázala a všetky svoje chyby. Miestnosťou sa ozval výstrel. Prikrčila sa, pripravená očakávať bolesť. No tá nikdy neprišla. Miesto toho jej niečo nepredstaviteľne horúce presvišťalo okolo ucha. Na chvíľu mala pocit, že ju to spálilo. O chvíľu začula nezameniteľné vlhké chrapčanie. A potom len ticho. Bála sa otvoriť oči a pozrieť sa, čo sa deje. Bála sa dokonca aj dýchať.

„Nadyne? Už je to v poriadku. Mám ťa,“ ozval sa jej v uchu ten najlahodnejší hlas. Oči stále zavreté, podvedome sa uvoľnila. A takmer sa zošmykla na zem, keď jej ruky boli náhle voľné. Nemalo ju už čo držať. Vykvíkla zo šoku, no v poslednej sekunde ju zachytili mocné ruky a vyšvihli si ju do náručia.

„Neboj sa, som tu.“ Opäť ten sladký, presladký hlas. Silou vôle sa prinútila otvoriť oči. Pozrela hore a stretla sa pohľadom očí, ktoré ju za každých okolností prinútili sa chvieť.

„Si to naozaj ty? Nesníva sa mi to?“

Pokrútil hlavou a predtým, než odpovedal, zakričal niečo na niekoho. „Som skutočne tu. A teraz ťa odtiaľto dostaneme von.“

„Bože, ako veľmi ťa milujem,“ pošepla a silnejšie mu zovrela ruky okolo krku.

Pretočil očami. „Teraz mi to povieš.“

Skôr, ako stihla odpovedať, ozval sa vedľa nich ďalší známy hlas. „Čoskoro tu budú hasiči a všetko toto sa prevalí. Mali by sme čo najskôr zmiznúť. Teda, ak nemáš chuť odpovedať na otázky, ktoré by boli príliš osobného charakteru.“ Andrew tam stál a aj napriek napätiu v jeho hlase bol jeho postoj až priveľmi ležérny. Akoby sa všetky jeho problémy razom vyriešili. Nadyne potriasla hlavou. Jej myseľ zahaľovala mliečna hmla, ktorá jej nedovoľovala skutočne premýšľať. Väčšina z toho, čo sa dialo okolo nej, akoby sa od nej odrazilo.

„Vyveď ostatných von. Moji muži vedia, čo majú robiť.“

Bez ďalších zbytočných rečí Dylan pokynul kamsi dozadu. Potom sa otočil a upaľoval s ňou preč. To, že idú von, si uvedomila až vo chvíli, keď jej vlasy postrapatil večerný vetrík. A dokým ju v nose nepošteklil príšerný smrad až príliš podobný spálenine.

„A-ako?“ dostala zo seba. Ani netušila, na čo sa vlastne pýta.

No zdalo sa, že Dylan to vie. „Ako som ťa našiel?“ Keď nepatrne prikývla, pokračoval: „Nebolo to ľahké. Nemal som žiadne vedomosti o tom, kde je toto šialené miesto, alebo kam ťa vôbec odvliekli. Prvých pár dní som ani len netušil, že ťa skutočne uniesli.“

„Ten klon.“

Tentoraz prikývol Dylan. „Mal som podozrenie, ale vedome som ho ignoroval. Chcel som veriť, že je táto nočná mora už za nami a čakajú nás len obyčajné ťažkosti rodičov a manželov. Lenže som sa mýlil. V čase, keď som si uvedomil, že sa skutočne niečo deje, bolo príliš neskoro na to, aby som niečo dokázal zistiť. Keby nebolo tvojho priateľa Andrewa, nikdy by som ťa nenašiel tak rýchlo.“

„Je koniec?“

„Je. Už nikdy viac nikomu nedovolím, aby ti ublížil.“

Nadyne kútikom oka zbadala, ako sa nevraživo díval na iste dobre vyfarbenú modrinu, ktorá jej zdobila tvár. Vlastnú kuklu niekam zahodil, hoci nemala tušenia, kedy to stihol, a teraz sa pozeral na jeho potom a krvou zmáčanú tvár. Zamračila sa. Preseknuté obočie a ani opuchnutá pera neboli životu nebezpečné zranenia, ale aj tak túžila chytiť toho, kto to mal na svedomí, a urobiť mu niečo oveľa, oveľa horšie.

„Tak rýchlo?“

Napoly si ani neuvedomovala, čo hovorí. Myseľ, ktorá ju doteraz chránila pred dokonalým kolapsom, začínala zlyhávať. V unavených údoch cítila pošklbávanie zvyškového stresu a námahy. Krvilačnosť sa niekam odplavila a nechala priestor únave; smrteľnému vyčerpaniu, ktoré hrozilo, že všetky tenučké vlákna odhodlania sa potrhajú a ona sa proste zrúti. Premení sa na kričiace a plačúce klbko hystérie. Už teraz k tomu nemala ďaleko, keď si v mysli prehrávala, čo všetko sa stalo.

„Nadie, my sme vojaci. Keď máme cieľ, splníme ho. Nie sme policajní vyjednávači. Ak niekto neposlúchne prvý a jediný rozkaz, prepadá životom.“

Zachvela sa, no nie chladom. „Tak... tak chladnokrvné...“

„Možno som surovec, ale nech sa prepadnem, ak by som toho bastarda nechal žiť o sekundu dlhšie. Rozsudok si podpísal už v sekunde, keď prvýkrát pomyslel na to, že by ti ublížil. Je mi ľúto, ak ťa to znepokojilo, alebo dokonca znechutilo, ale nemienim sa ospravedlňovať. Urobil by som čokoľvek, aby som ťa udržal v bezpečí.“

Chvíľu naňho zmätene pozrela. Počula ho, no nechápala jeho slovám. „Nemusíš sa ospravedlňovať. Ja... som rada, že je Zachriel mŕtvy.“ Jej hlas bol sotva šepot, keď dodala: „Robí to zo mňa tú zlú?“

„Nie,“ pokrútil hlavou a pohladil ju po brade. „Ty nikdy nebudeš zlá.“

„Tak... tak... ve-veľmi som sa bá-bála, že bu-bude nes-neskoro. Že ne-neprídeš. A ja... ja tam ostanem... na-naveky...“ Vzlyky, ktoré sa jej drali z hrdla a znemožňovali jej rozprávať, boli podfarbené hrôzou, ktorá sa k nej zakrádala z vnútornej strany viečok. Snažila sa nežmurkať, aby nemusela vidieť všetky tie krvavé momenty znovu a znovu, ale nedokázala si pomôcť.

„Psst,“ upokojoval ju. „Nikdy by som ťa neopustil. Si moja manželka, moja milenka a predovšetkým si žena, ktorú nadovšetko milujem. Takmer som ťa sklamal tým, že som ťa nenašiel skôr, ale už nikdy viac. To prisahám.“

Sľúbila sama sebe, že sa ho neskôr spýta, čo tým myslel. V zime, ktorá lomcovala jej telom, neexistovalo nič dôležitejšie ako ukryť sa v teple. „A... a čo teraz?“ fňukla.

„Teraz pôjdeme domov.“

„Len... tak? Tak jednoducho?“

Odhodlane prikývol. „Tak jednoducho. Je po všetkom, Nadie. Je koniec, čaká na nás len obyčajný život, hoci občas budeme čeliť aj problémom. Alebo vysvetľovaniu, keď sa toto stredisko dostane do povedomia verejnosti. Ale budeme na to spolu.“

„Spolu?“

„Hm-hm,“ povedal miesto odpovede a nežne jej prešiel palcom po spodnej pere.

Keď sa cez ňu prevalila prvá vlna paniky a hrôzy, primkla sa k nemu bližšie. „Milujem ťa. Viac ako čokoľvek iné na svete.“

Ticho sa zasmial. „Ja viem.“

Zodvihla ruku, akoby ho chcela udrieť, no nemala na to silu. „Tak prečo si trval na to, že ti to musím povedať?“

„Neformuloval by som to takto, ale je pravda, že som chcela, by si to povedala. Pretože sa to dobre počúva.“

„Ty jeden...“

Nech už mala v pláne povedať čokoľvek, nemohla si na to spomenúť v ten moment, keď jej perami prešiel po tých jej. Rukou jej jemne pohládzal tvár. Zodvihla dlane a zaplietla mu ich do vlasov. Tesne predtým, než sa stratila v tom okamihu a zavrela oči, všimla si, ako sa celý chveje. V jeho bozkoch bolo zúfalstvo a hlad. Akoby jej hovoril, aký bol šialený smútkom a samotou, ako túžil opäť ju zovrieť v náručí. A ona mu to oplácala rovnako.

Stál tam, s ňou v náručí, na streche budovy, ktorá by sa čoskoro mohla zmeniť len na horiacu vatru. Netušila, či sa odtiaľ ostatní dostali v poriadku a ani nevedela, čo jej prinesie zajtrajšok. Hrozba, že celý tajný projekt o klonoch sa prevalí a ju by niekto mohol začať hľadať, aby jej pokladal nepríjemné otázky, jej putovala po chrbte a búrila jej žalúdok. No aj keď sa roztriasla oneskorenou panickou reakciou na to všetko, čo sa jej za posledné dni stalo, nedovolila si spadnúť do toho po hlave. Nie. Miesto toho si vychutnávala ten okamih a s prísľubom nového, lepšieho začiatku pre ňu i pre jej rodinu, sa usmiala. A v duchu ďakovala za skutočnosť, že hoci bola v očiach vedcov považovaná za chybný klon, tá skutočnosť jej pomohla nájsť toto dokonalé šťastie. Nikdy za to nebude môcť dostatočne poďakovať...

Kapitola 27.


A zazvonil zvonec a príbehu je koniec!

Aby som bola úprimná, tento príbeh mi často dával dosť zabrať. Písať o nejakej vede, hoci len na teoretickej úrovni, je dosť obtiažne. A obohatiť to nejakým tým príbehom lásky je ešte zložitejšie. Ale zdá sa, že sa mi to podarilo zvládnuť. Čo si o tom myslíte vy?

Tento príbeh má však omnoho iný dej, ako som plánovala na začiatku. Základná dejová línia bola jednoduchá - Nadyne a Natasha (pôvodná Nadyna) sa mali stretnúť a Dylan si mal pôvodne vybrať inak. Aj napriek tehotenstvu svojej manželky mal odísť žiť so svojou bývalou láskou s tým, že by s Nadyne striedavo vychovávali svjou dcéru. Občas by sa strhla nejaká hádka, alebo boj s agentmi zo strediska, ktorí by ich prenasledovali. Príbeh mal vyvrcholiť epickým bojom, kde by Natasha zomrela a Dylan by sa nakoniec vrátil k Nadyne - z nostalgie, lebo vyzerala ako jeho dávna láska. Takže by to bol dosť dobrý sebec. No ako vidíte, postavy mali vlastnú vôľu a ja, nech som sa snažila akokoľvek, urobili si po svojom. Ťažko povedať, či to bolo dobré, alebo zlé.

Ale najskôr by sme sa mohli na príbeh pozrieť v číslach. Prvá kapitola vyšla presne 16. 7. a príbeh skončil presne o 157 dní neskôr s konečným počtom slov 78 314, ktorý zabral  175 strán vo Worde. Je to druhý najdlhší príbeh, aký som kedy napísala. Dlhšia ako toto je už len prepísaná verzia príbehu Wolf's passion - Trápenie s vlkmi. Počtom slov vás radšej zaťažovať nebudem. O:)


K poslednej kapitole mám pre vás aj posledných niekoľko venovaní:

dvojčátku blotikovi proste za to, že je. Si moja chodiaca a hovoriaca inšpirácia, hoci si takmer mizerný čitateľ. :D

mime33 za jej nadšenie, s akým čítala každú kapitolu takmer vždy ako prvá a tým mi dodávala odvahu písať ďalej.

izzie22 za jej prežívanie tohto príbehu. Čudovala by si sa, ale tvoje komentáre mi takmer zakaždým vnukli nejaký nápad do príbehu.

sistrm Mills, lebo len ty dokážeš robiť paniku v takom veľkom štýle. A čo by bol život pisateľa bez štipky drámy.

Perle a Christine, ktoré mi občas pripomínali, že čitateľa nestratím ani vtedy, ak prestane komentovať a stále je tu možnosť, že len k príbehu nemá čo povedať.

A v neposlednom rade MaggieLove. Posledné kapitoly ti možno utiekli, ale komentáre pri tom zvyšku mi vždy dodali nový elán.

Samozrejme, kapitola je venovaná aj čitateľom, o ktorých ani neviem. Možno ste čítali a príbeh sa vám nepáčil natoľko, aby ste komentovali. Možno sa vám len nechcelo. Ale som si istá, že ste tam niekde boli a za to som vďačná.

S poslednou kapitolou príbehu sa s vami lúči dojatá Lili :-*


Čo sa týka ďalšieho príbehu, na ktorý sa možno môžete tešiť, je ním Pomsta za spravodlivosť. Hoci by som na prstoch jednej ruky spočítala, koľkým z vás sa skutočne páčil natoľko, aby ste zaň hlasovali. No aj tak dúfam, že sa vám nakoniec zapáči.

Na príbehu V duši medveďa sa usilovne pracuje. Dúfam, že sa mi ho cez Vianoce nejako podarí dokončiť.

Sľúbené pokračovanie Potomkov  anjelov... No, popravde, asi som sa niekde zasekla. Nedávno som si po sebe príbeh čítala a len som vyvaľovala oči, čo som to tam popísala. Takže ak by som nakoniec pokračovanie zrealizovala, musela by som prepísať prvý diel. Na čo som momentálne príliš lenivá.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Chybný klon - Kapitola 28.:

6. MillieFarglot admin
30.12.2013 [18:44]

MillieFarglotSom hrozná, keď to čítam až teraz, priznávam. Emoticon
Koniec, to akože myslíš vážne? Emoticon Táto poviedka je fakt skvelá, sistrm. Podarila sa ti. Tak ako všetky ostatné diela, ktoré som od teba čítala. Emoticon
Och, tomu Dylanovi to teda trvalo, kým ju našiel a oslobodil. Ale radšej neskoro ako nikdy. A konečne je po Zachrielovi!
Nie som na dlhé komentáre ale.. PA? PA?! Čítam dobre? Emoticon Ty si to aspoň otvorila? Emoticon Ty vieš, ako dlho škemrám a prosím o pokračovanie a ak sa nám túto zimu podarí stretnúť sa, tak uvidíš! Ty to napíšeš, dakedy určite, ja ťa prinútim... ale keďže si teraz začala písať čosi iné, tak si asi budem musieť počkať. Emoticon Emoticon

5. Perla přispěvatel
27.12.2013 [22:44]

PerlaNuž... a konečne sa mi podarilo doraziť aj k tejto poviedke a po tejto časti musím povedať... WOW Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Ja ani nenachádzam slov, pretože je to naozaj geniálny koniec a som veľmi šťastná, že som túto poviedku čítala.
Ďakujem za venovanie a každopádne ma mrzí, že som nekomentovala pravidelne, no nebolo kedy a potom... keby som čítala len jednu kapitolu za týždeň a zvlášť vtedy, keď to tak napínavo ukončíš... asi by ma porazilo.
Táto poviedka je jednoznačne jednou z tých, ku ktorým sa rada vrátim ako k nejakej knihe, nakoľko si ma získala už od začiatku svojou originalitou a každým jedným slovom, ktoré si napísala. Takže ďakujem, že som niečo také vôbec mala príležitosť prečítať.
tak a čo sa týka ďalšej poviedky, ktorú plánuješ... so mnou môžeš počítať a už sa teraz teším na prvú kapitolu. patríš medzi málo autorov na OS, ktorých každá jedna poviedka je originálna a napínavá od začiatku až do konca. Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4.
Smazat | Upravit | 23.12.2013 [0:59]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. izzie22
21.12.2013 [0:20]

Páni, tak ten koniec bol napínavý a potom ako ju Dylan našiel Emoticon Emoticon ja som myslela, že odpadnem... a ten slizký had dostal to čo si zaslúžil. Síce som si predstavovala jeho smrť v podobe gulky medzi očami, ale heďže tam bol nejaké chrčanie bolo to asi do krku alebo srdca... Emoticon
Keď som si prečítala ako si to na začiatku plánovala spracovať, povedala som si, že Dylana by som si nevedela predstaviť ako sebca Emoticon to teda rozhodne nie!
Ďakujem za venovanie a aj za to, že i keď si už nepamätám čo som ti ku každej časti napísala, som rada že som ťa dajako inšpirovala alebo popostrčila ďalej. Emoticon Emoticon

Neviem ako sa mám rozlúčiť s touto poviedkou, pretože lúčiť sa s poviedkou od teba je dosť ťažké Emoticon Emoticon Emoticon . asi poviem jedine to, že sledovať príbeh Nadyne a Dylana bol neskutočný zážitok.

Ťeším sa na novo pripravovanú kapitolovú poviedku Pomsta za spravodlivosť. I keď moc ľudí nehlasovalo viem, že si nájde veľa obdivovatelov, pretože tvoje príbehy sú neskutočne precítené a to im dáva nie len oridinalitu ale aj to čo si z nich odnesiem aj po tom čo ich dočítame. Aspoň u mňa to tak je.
V duši medveďa budem očakávať stále, pretože aj oni si zaslúžia nejaký ten šťastný koniec ako Brax s Phoebe.
Potomkou anjelov za žiadných okolností neprepisuj je to úžasný príbeh, a myslím že sa dá pokračovať tam kde si skončila. Bol by to síce íný príbeh ale niečo by tam bolo z toho predošlého, niečo čo nezmeníš aj keby si sa snažila ako by si chcela. Obe zo sestier by mali mať šťastný koniec a samozrejme namôžme zabudnúť na ich brata. Lili odyšla do sveta kde je ten podivný chlapík ktorému sa sníva to čo prežíva... ak nevieš prečo proste, ja neviem povedzme, že su sí súdení a osud sa im to snaží dať nejakým zvráteným spôsobom najavo... vždy sa dá niečo vymislieť...

Dúfam, že ťa tento môj komentár neutýra pri čítaní mojích "nádejí v teba" ale ja milujem podporovať ľudí v tom čo im očividne ide Emoticon
Tak krásne sviatky a veľa zrealizovaných nápadov v novom roku Emoticon

2. mima33 admin
20.12.2013 [21:21]

mima33Veľmi pekne ďakujem za venovanie. Takto dokonalý príbeh som nemohla čítať inak ako s nadšením Emoticon Emoticon
To, ako si nám popísala tvoju prvotnú víziu sa mi páčilo, ale úprimne, som rada, že ťa postavy premohli a išli proti tebe, lebo takto sa mi to páčilo viac. Dylan a Nadyne k sebe patria ako Rómeo a Júlia (nemám na mysli pôvodnú Nadyne - nemala som ju nikdy rada, i keď povedala Dylanovi pravdu).
To fakt je to také dlhé? Mne vždy kapitoly utiekli ako voda a ani som sa nenazdala a je koniec Emoticon ešte by som brala pár kapitol o tých dvoch, boli vždy takí sladkí a ja som sa nad scénami, v ktorých si sa zameriavala na ich lásku, rozplývala Emoticon A som naozaj šťastná, že si sa to rozhodla ukončiť šťastne, lebo si to naozaj zaslúžili, keď už prekonali toľko prekážok - ktoré neboli ľahké.
Takže, gratulujem k ukončeniu skvelej poviedky, ku ktorej sa určite ešte vrátim a teším sa na tvoje ďalšie diela, ktoré budú na sto percent rovnako dokonalé Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. MaggieLove přispěvatel
20.12.2013 [13:39]

MaggieLoveMoc děkuji za věnování Emoticon a jsem moc ráda, že ti moje komentáře dodali nový elán. Rozhodně mi poslední kapitoli neunikli, jen jsem se nechtěla v komentířích opakovat,jak je dokonalý. Pro příště se, ale poučím a budu komentovat, protože vím, že každý koment,i opakující se, autora popožene dál. Emoticon
Myslím si, že tvůj příběh je jedinečný a každý kdo si ho otevřel a nedočetl do konce udělal velkou chybu.
Vůbec se mi nezdá, že by ti tento příběh dal zabrat. (Ale vím, že vymyslet něco takového ti muselo dát hodně času) Kapitoly jsou nenucené, jakoby si byla přirozeným talentem a mohla psát očemkoiv. Každá postava byla jiná a jsem moc ráda, že to skončilo, tak jak to skončilo. A to dobře.
Těším se na další tvou tvorbu a rozhodně si se dostala na můj seznam oblíbených autorů na OS Emoticon Emoticon Přeju hodně štěstí při dalším psaní.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!