OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chybný klon - Kapitola 9.



Chybný klon - Kapitola 9.

Povídka se umístila na třetím místě o Nej povídku měsíce srpna. Na den ji umisťujeme na titulní stranu. Gratulujeme!



Keď sa vám život rúca na hlavu

Kapitola 9.

Dylan sa pozeral do steny bez toho, aby videl čokoľvek iné okrem výrazu v očiach svojej vlastnej manželky. Alebo ženy, ktorá tak vyzerala. Cítil sa zmätený kvôli tomu všetkému. Napriek tomu všetkému, čím si prešiel, sa považoval za jednoduchého človeka, ktorému niečo také ako klonovanie nič nehovorilo. Preňho to bolo príliš veľa výrazov, ktoré nikdy predtým v živote nepočul. Lenže nad všetkým sa cítil hlavne... podvedený, možno zradený. Podobný pocit už raz zakúsil, keď sa ukázalo, že muž, ktorý vedľa neho dennodenne sedel na obede, prešiel na stranu nepriateľa a spôsobil tak smrť niekoľkých desiatok mužov. A to všetko len kvôli vidine zisku. A predsa sa s tým tento pocit nedal ani len prirovnať. Zdalo sa, že ho niečo dusí. Akoby mu obrovská nákova visela z krku a nedovoľovala sa mu pohnúť z miesta, alebo sa čo i len nadýchnuť.

Prudko zavrel oči, ale ani to mu nezabránilo vidieť všetky šťastné momenty so svojou ženou. Ako sa spolu smiali, objímali, alebo milovali. Spoločne žili svoje životy a boli si navzájom všetkým. A Dylan odrazu nadobudol pocit, akoby mu tie momenty niekto ukradol, znesvätil ich tieňom pochybnosti a v tej podobe mu ich vrátil. Cez to všetko prerážal do biela rozhorúčený nôž bolesti, ktorý ho nútil dychčať pri pohľade na čokoľvek okolo seba. Pochybnosti ho zožierali každou myšlienkou viac a viac. Bol jeho život len ilúzia?

„Ako... ako...“ vyslovil sotva zrozumiteľne. Hlasno si odkašlal. „Prečo vlastne... prečo robíte klony zo žijúcich ľudí?“

V kútiku duše bol na seba hrdý, že dokázal tú otázku vysloviť bez toho, aby sa mu triasol hlas. Ale na tej druhej si musel nadávať. Hlavne keď sa pozeral do tváre svojej manželky. Klamala mu, alebo skôr zamlčiavala pravdu, a on len mohol hádať, o čom všetkom ešte nevedel.

„Myslím, že ste toho na dnes mali už dosť.“

Dylan s ním nemohol súhlasiť. „Potrebujem to vedieť. Chcem vedieť všetko, čo by nám mohlo pomôcť, takže by ste mali začať rozprávať.“

Paul sa poobzeral okolo seba. Najskôr sa pohľadom zastavil na Nadyne, ktorá vyzerala, že by najradšej utiekla alebo sa rozplakala, a potom preskočil späť na Dylana. Chvíľu si ho premeriaval a nakoniec si sám pre seba prikývol, akoby si práve zodpovedal nejakú otázku.

„Ste si vedomý toho, že odtiaľto naozaj neexistuje cesta späť?“

Kývol hlavou na znak súhlasu. „Som vojak a pracujem s faktami. Ak to chcem vyriešiť, potrebujem poznať každý, možno pre vás zanedbateľný, detail.“

„Dobre teda,“ pritakal napokon Paul. „Vždy som bol zástanca tvrdenia, že Amerika je slobodnou krajinou, kde má každý právo na svoje rozhodnutie. Prehovárať vás nebudem.“

Na chvíľu v miestnosti zavládlo hrobové ticho a všetci akoby sa báli ho nejako prelomiť. Dylan naprázdno prehltol a poslednýkrát v duchu premietal o všetkom, čo sa už dozvedel. Bolo preňho ťažké to vstrebať a poznal sa dostatočne dobre na to, aby vedel, že by sa už nezastavil, nech by sa dozvedel čokoľvek. Sľúbil Nadyne, že ju ochráni. A to bez ohľadu na to, čo všetko sa ešte o nej a jej minulosti musí naučiť. S tým sa vyrovná neskôr.

Znovu si odkašlal. „Prečo teda používate DNA žijúcich ľudí namiesto tej z mŕtvych?“

„Začali sme ju používať preto, lebo to proste začalo byť výhodnejšie.“

„V čom je tá výhoda? Očividne mi niečo uniká.“

Paul potriasol hlavou. „Ako som už povedal skôr, keď som vytvoril klon Naomi, museli sme sa s ostatnými predierať rôznymi problémami. Podarilo sa nám síce vytvoriť hustú tekutinu podobnú plodovej vode, len s látkami, ktoré niekoľko stonásobne urýchľujú rast, kde sme klon vyrobili, ale to všetko malo vplyv len na telo, nie na ducha, myseľ, alebo akékoľvek schopnosti. Mali sme dospelé telo, ale tohto nového človeka sme museli učiť všetky základy. Chodiť, rozprávať, písať a čítať bolo tým najmenším. Takisto tu boli rady fyzických procesov, ktorých sa táto dospelá žena obávala.“

„Proste ste ju museli za niekoľko týždňov naučiť to, čo sa ostatní učia celý život,“ skonštatoval Dylan, keď si to predstavil. Rozhodne to pre nich muselo byť ťažké. Veď vychovávať dieťa je náročné hlavne na trpezlivosť a to k rodičom jednotlivé problémy prichádzajú postupne. Takisto ako v samotnom živote. Lenže oni to museli zvládnuť naraz.

„Iste rozumiete, že to bolo náročné. Boli sme vedci, nie vychovávateľky v materskej škôlke.“

„Chápem, že ste to nemali jednoduché, ale to nevysvetľuje, prečo ste prestali pracovať s mŕtvymi.“

Paul sa mierne zamračil. „Dostanem sa aj k tomu.“ Hodil po Dylanovi prísnym pohľadom. „Keď sme sa napokon prepracovali k nejakému výsledku, nebolo to také, ako sme si predstavovali. Aj keď sa narodia fyzicky identické dvojičky, vždy zmýšľajú inak. A tak to bolo aj v prípade klonov. Preto som chcel s tým skoncovať. Novú Naomi som nechal žiť jej život bez toho, aby vedela, ako prišla na tento svet. Stále si myslí, že len stratila pamäť pri dopravnej nehode.“ Neveselo sa zasmial. „Lenže potom sa do toho zamiešala armáda a my sme museli pokračovať.“

„To vám muselo trvať veľmi dlho – ak ste každý klon museli všetko učiť.“

Ironicky sa pousmial. „To je jedna z výhod, keď pracujete pre armádu – nikdy nepocítite nedostatok zdrojov. Takže zatiaľ čo my sme hľadali použiteľnú DNA ľudí, ktorí sú mŕtvi dostatočne dlho na to, aby ich niekto náhodou nemohol spoznať, naše výtvory za nás vychovávali skupiny vyškolených zdravotných sestier a psychológov. Bolo to časovo veľmi náročné. Až kým neprišiel jeden vojak so zaujímavou myšlienkou. Navrhol nám použiť na klonovanie niekoho, kto stále žije.“

„Prečo?“ Dylan sa na chvíľu pozastavil, keď začul dychtivosť vo svojom hlase. Ale nemohol si pomôcť. Možno reagoval úplne inak, než mal, ale svojim spôsobom ho to všetko fascinovalo. Aj napriek tomu, že sa Nadyne každým ďalším slovom tvárila viac ako človek, ktorého upaľujú zaživa.

„Pretože žijúce bytosti majú spomienky.“

Dylan sa poškrabal po temene. „Našli ste spôsob, ako klonovať myšlienky a spomienky?“

„Dalo by sa to povedať aj takto,“ pritakal Paul. „Hoci my sme to skôr nazývali skenovaním a analyzovaním a neskorším vkladaním týchto vnemov do mysle novo vytvorených klonov.“

„Na čo im boli spomienky v podstate cudzích ľudí?“

„Slúžilo nám to na zjednodušenie procesu asimilovania týchto ľudí.“ Keď sa naňho Dylan pozrel, akoby mu práve neúspešne vysvetlil štiepenie jadier atómov, preformuloval svoje slová: „Bolo pre nich jednoduchšie sa zaradiť do bežného života.“

„To žili so spomienkami niekoho iného?“

Paul pokrútil hlavou. „Nie, dávali sme si pozor. Nevkladali sme im do myslí nič podstatné. Väčšinou len vnemy, alebo niečo, čo súviselo len s poslednými pár týždňami. Zväčša sme sa ale zameriavali na základné znalosti a vedomosti, schopnosti ovládať svoje reakcie, nejaké to slušné správanie. Slovnú zásobu.“

Dylan začal krútiť hlavou. Cítil na sebe uprený pohľad patriaci Nadyne, ale nemohol sa prinútiť pozrieť sa na ňu. Nikdy sa nepovažoval za zbabelca, ale proste sa ešte necítil na to, aby jej mohol čeliť.

„To nikdy nikto neprišiel na to, že namiesto pôvodnej osoby prišiel niekto, kto sa naňho podobná, ale nie je to on?“

„Počínali sme si veľmi opatrne,“ vysvetľoval mu Paul. „Vždy sme sa snažili vyberať ľudí, ktorí žijú na okraji spoločnosti. Väčšinou to boli bezdomovci alebo siroty z detských domovov. Neskôr sme našli aj osamelých ľudí, ktorí nemali žiadnu rodinu. Všetci najskôr súhlasili s podmienkami. Aby sme situáciu zbytočne nevyhrocovali, ľudí sme ešte predtým, než darovali svoje bunky, presťahovali na iné miesta, kde ich nikto nepoznal. Či už kvôli práci alebo len tak z rozmaru. Ľudia sa predsa neustále presúvajú z miesta na miesto. A klony väčšinou ostávali žiť v kolóniách neďaleko výskumných staníc.“

Dylan sa zamyslel. Znelo to všetko tak jednoducho, až sa mu to nechcelo veriť. Bolo to mierumilovné, neškodné. Proste výskum, vďaka ktorému mohlo ľudstvo napredovať. Lenže prečo potom mali potrebu vkladať do ľudí čipy, alebo ich kontrolovať? Čo sa snažili dosiahnuť?

„Znie to mierumilovne a jednoducho. Kde je potom ten problém?“ vyslovil svoje predchádzajúce myšlienky nahlas.

Paul sa zamračil. Na jeho doteraz uvoľnenej tvári to vyzeralo takmer zlovestne. „Problém bol v tom, čo nám armáda zabudla povedať.“

„A čo to bolo?“

„Účel toho všetkého,“ vyštekol, odrazu znel až nepriateľsky. „Zatiaľ čo my sme verili, že zlepšujeme život a hľadáme lepšie cesty k pokroku, pre nich to bolo len vojenská operácia. Klony pre nich boli niečo ako lacná pracovná sila – boli to síce ľudia, ale ľudia, ktorí neboli nikde evidovaní. Technicky vzato sa nikdy nenarodili, ani neexistovali, takže sa nikto nečudoval, že zrazu zmizli.“

Znelo to až príliš kruto, akoby hovoril o ľuďoch bez chrbtovej kosti. Bol by sa ohradil, ale včas sa zastavil. Bol v armáde a videl niektoré ich metódy. Čo by ich zastavilo pred využitím nevinných klonov, ktorí nemajú poňatia o živote, keď ich netrápilo, ak pri nejakej akcii zahynuli deti, alebo náhodní okoloidúci? Pre nich bol podstatný výsledok a nie cesta, ako sa k nemu dopracovali.

„Preto sa skrývate v tejto malej hrobke?“

„Nielen preto,“ pokýval hlavou. „Sčasti nesúhlasím s ich metódami, ale hlavne ide o rozhodnutie celej organizácie. Nemajú veľmi v láske ľudí, ktorí spochybňujú ich rozhodnutia a snažia sa ich kritizovať. Oficiálne som na predĺženej dovolenke. Neoficiálne som skončil s podmienkou, že ma nechajú, aby som o všetko vedel, pokým nezačnem príliš rozprávať. Potom by sa mohlo stať, že ma ľudia proste jedného dňa prestanú vídať.“

Dylan prikývol. Teraz už chápal jeho rozhodnutie bývať ako pustovník, ktorého vlastná rodina považovala za blázna. Dozvedel sa od neho veľa a stále mal problém stotožniť sa s väčšinou. Bolo to všetko také neuveriteľné. Lenže stále nevedel nič o čomkoľvek, čo by nejako súviselo s Nadyne. Ak väčšina klonov žila v uzavretých komunitách, ako je možné, že ju pustili von? Možno ju nechali žiť v obyčajnom svete tak dlho, až si ona sama začala namýšľať, že by doňho patrila? Lenže hneď potom tú myšlienku zavrhol. V posledných dňoch sa kvôli tomu trápila. A viac ako kedykoľvek predtým túžil zbaviť ju jej obáv. Aj napriek tomu, že sa cítil akoby ho podviedla.

„Prečo Nadyne dovoľujú žiť mimo komunitu?“

Paul vyzeral, akoby ho tou otázkou zaskočil. „Po pravde povedané – nerozumiem väčšine z toho, čo robia. Začali sa správať ako tyrania, alebo dozorcovia vo väznici. A ja netuším prečo.“

Už-už sa nadychoval k odpovedi, keď vtom sa Nadyne vedľa neho pohla a hneď na to prehovorila: „Robia to, pretože sa snažia nahradiť niektorých ľudí klonmi.“ V hlase jej zaznela tichá rezignácia, akoby sa už zmierila s osudom.

„Ako to môžeš vedieť? A prečo by to vôbec robili?“ zaútočil na ňu Paul. Dylan sa napriamil, akoby mu chcel dať najavo, že to prehnal, ale Nadyne mu položila ruku na koleno, aby ho zastavila.

„Je pravda, že si potrpia na bezpečnosť a nevešajú nám na nos, aké sú ich plány, ale keďže veľa času trávime v hlavnom zariadení, všeličo začujeme. A potom sú tu presné popisy našich malých... misií.“

„V čom spočívala tá tvoja?“ vyhŕkol Dylan skôr, ako sa mohol zastaviť. V duchu sa upokojoval, že mal nárok poznať odpoveď. Veď je jej manžel.

„V tom istom, ako úlohy iných. Mali sme sa začleniť do normálneho sveta bez toho, aby ľudia pojali podozrenie, že to nie sme v skutočnosti my. Väčšinou takto skúšajú nahrádzať vedcov, ale majú aj pár bežných osôb, ako som ja, ktorí predtým slúžili ako pokusné králiky. A keď sú úspešní, nechajú ich žiť tam, kde ich vložili.“

Dylan sa zamračil. „Tak prečo sa ťa chcú teraz zbaviť? Veď si nič zlé neurobila!“

Zachytil, ako Nadyne hodila zúfalý pohľad smerom k Paulovi, ale ten nevyzeral, že by jej chcel nejako pomôcť. Skôr naopak. Doslova visel na každom jej slove.

„Irene mi povedala, že problém je v tebe. Napriek všetkému, čo sa na mne zmenilo, si si vybral mňa. Akceptoval si to, že som iná. A to je asi niečo, čo si robiť nemal.“ Smutne si povzdychla. „Som v týchto veciach nová. Nepotrpia si na vysvetľovanie.“

Dylan ustrnul uprostred pohybu, keď mu došiel pravý význam jej slov. Viac ako čokoľvek iné ho prekvapila časť o tom, ako dlho sa v celej tej veci angažuje. Predpokladal, že sa do tej organizácie dostala, keď bola malé dievča. Možno preto robila okolo svojho detstva také tajnosti. Pretože žiadne nemala. Zabudol, že v jej prípade nemá radšej už nič predpokladať.

Rukou si pošúchal čelo. „Ako dlho existuješ?“ spýtal sa ticho. „Ako klon?“

Zadívala sa naňho s bolesťou v očiach. „Dylan...“

„Ako dlho?“ trval na svojom.

„Len niekoľko rokov.“

Premeral si ju skúmavým pohľadom. Lenže nenašiel nič, čo by mu pomohlo pripraviť sa na to, čo sa mu snažila povedať. „Nemôžeš mi to proste povedať?“

„Vytvorili ma krátko po tom, ako ťa vyhlásili za mŕtveho.“ Povedala to na jeden dych a bez toho, aby sa naňho čo i len kútikom oka pozrela. Dylan len okrajovo vnímal, že Paul niekam odišiel, aby im doprial súkromie. Lenže ani to nepomohlo. Vedel, čo mu povedala, no nejaká časť v ňom to odmietala pochopiť. Pretože bol presvedčený, že už toho bolo dosť. Veď koľko zlého sa môže stať jednému človeku?

„Takže mi chceš naznačiť, že...“ Nedokázal to dokončiť. Srdce mu neuveriteľne silno udieralo do rebier, až mal pocit, že sa o chvíľu rozpadne. Ruky zovrel do pästí.

„... že ja nie som tá Nadyne, do ktorej si sa zamiloval na strednej. Som len jej náhrada.“

Kapitola 8. ¦¦ Kapitola 10.


Veľmi rada by som sa vám chcela poďakovať za vaše hlasy, ktoré ma dostali na tretie miesto v naj poviedke. Páni, naozaj ste ma prekvapili. Nikdy v živote som si nepomyslela, že by som sa mohla umiestniť. Moje príbehy nie sú také dobré, aby sa tam dostali.

Neviem teda, čím som si to zaslúžila, ale aj tak vám za to nesmierne ďakujem. Je to vážne úžasný pocit.

Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Chybný klon - Kapitola 9.:

4. Perla přispěvatel
07.09.2013 [22:14]

PerlaGratulujem ešte dodatočne k umiestneniu.
Tak toto bol šok. Emoticon Emoticon Emoticon Ja nenachádzam slov, táto poviedka je skvelá a som rada, že tu už mám pokračovanie, pretože ináč by som to neprežila.
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Mišička
03.09.2013 [22:53]

Božínku toto je také napínavé Emoticon Emoticon

2. MaggieLove přispěvatel
02.09.2013 [15:20]

MaggieLoveV první řadě moc gratuluji za třetí místo Emoticon Emoticon
Je mi vážně líto Dylana. Dozvěděť se, že žil s jinou ženou, než do které se zamiloval je hrozné (no, nadruhou stranu je to klon. Takže v podstatě je to Nadyne Emoticon) Rozhodně se těším na pokráčko Emoticon Emoticon Mám stejnou otázku jako mima33- kde je Nadyne? A co se jí stalo? A též souhlasím s tím, že nechci aby se pravá Nadyne vrátila. Co by pak totiž bylo s jejím klonem? Emoticon

1. mima33 admin
02.09.2013 [11:05]

mima33Tak podľa mňa by si si s touto poviedkou zaslúžila aj prvé miesto Emoticon Veď je absolútne úžasná. Mimochodom, gratulujem k umiestneniu Emoticon
Čo sa príbehu týka, moja teória, že Nadyne vymenili, keď bol Dylan preč sa potvrdila Emoticon Teším, teším Emoticon Aj keď na druhej strane mi je naozaj veľmi ľúto Dylana a aj samotnej Nadyne. Veď ona predsa za nič nemôže Emoticon
Len ma teraz trápi otázka, čo asi urobili so skutočnou Nadyne, kam ju odpratali? Dúfam, že sa už nevráti Emoticon
Skvelé Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!