OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Cut-throat 13. kapitola

21.04.2016 (16:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 945×

13. kapitola - Starí známi

Niekoľko hodín som chodila po budove ako mátoha. Nemala som náladu sa s nikým rozprávať. To iste platilo aj o ostatných. Ak by sa mi niekto prihovoril, asi by dostal do držky. Bola som stále mimo z toho, že to Tim nezvládol. Veľmi ma to trápilo. No fakt, že Oliver z jeho smrti obvinil mňa a ešte to povedal aj nahlas, ma veľmi zasiahlo. Aj keď som si to uvedomovala, nečakala som, že to povie práve on. Ak som pred chvíľou túžila po jeho objatí, teraz som si priala, aby som ho už nikdy neuvidela. No spomienky sa nedajú vymazať.

Pár dní sa izba dievčaťa, ktoré Oliver miloval, stala mojim útočiskom. Nechcela som si to priznať, no ukrývala som sa tu. Väčšinou som si čítala knihy alebo spala. Prevažne to prvé. Nechcela som myslieť na nič a hlavne na nikoho. Bolo toho na mňa príliš. Všetko sa na mňa sypalo zo všemožných strán. Jediný, kto ma tu z času na čas prišiel navštíviť a asi sa skôr uistiť, že som stále nažive, bol Richard. Robil si o mňa starosti, no mne tu bolo dobre. No sama som usúdila, že by bolo najlepšie, ak by som odtiaľto niekde aspoň na chvíľu vypadla.

Rozhodla som sa, že pôjdem do obchodu do najbližšieho mesta. Oboznámila som s mojim plánom len Rickyho. Nepredpokladala som však, že by sa mi za tak krátku dobu mohlo niečo stať, no len pre prípad, že by ma karma fakt neznášala.

Richard mi požičal jeho auto. Prekvapilo ma, že tu takmer každý mal jedno svoje.

„Ak sa mu niečo stane..." Pozrel sa varovne na mňa.

„Tak sa postaráš o to, aby moja smrť bola dlhá a bolestivá. Chápem."

Uškrnul sa. „Dobre. Tu máš telefón, ak by sa niečo stalo. Dal som ti tam kontakt na mňa a pár ďalších osôb odtiaľto." Do ruky mi vtisol mobil. „Ak by sa niečo náhodou stalo, komukoľvek zavolaj." Nadvihla som obočie. Nechápala som, prečo sa o mňa tak stará. No to mi bolo teraz jedno, potrebovala som odtiaľto zmiznúť a Richard mi v tom vždy pomáhal. Teraz mal ale istotu, že sa vrátim. Odkiaľ ju ale bral?

„Ďakujem, Ricky." Vďačne som sa naňho usmiala. Okrem toho, že mi požičal auto a mobil, v priebehu posledných dní mi vybavil falošné doklady, ak by sa niečo posralo. Taktiež mi dal celkom vysokú čiastku peňazí na účet. Nazval to pôžičkou, s čím som súhlasila len veľmi ťažko.

Za posledných pár dní som veľa premýšľala. Rozhodla som sa, že by bolo najlepšie odtiaľto odísť a zabudnúť na to, čo sa stalo. Hlavne na Olivera a jeho brata. Netušila som však, kam by som mohla isť. Nemala som oblečenie a dostatok peňazí, aby som mohla odísť, kde by sa mi zachcelo. Taktiež som nevedela zabudnúť na to, že s Oliverom som sa dohodla na spoločnom odchode. Očividne to urobil bezo mňa, keďže som ho dlho nevidela. A to bolelo.

Keď som si konečne myslela, že je všetko v absolútnom poriadku a že sa Oliver zmenil, veci sa zmenili o stoosemdesiat stupňov. Mala som chuť sa prefackať, nikdy som nemala v pláne, aby sa mi tak dostal pod kožu, aby mi na ňom záležalo a srdce sa rozbúchalo pri každom pohľade naňho. To veci len komplikovalo.

Zaparkovala som v podzemnej garáži. Síce bolo slnko ešte vysoko na oblohe a mne by na zemskom povrchu nehrozilo nič, musela som pokúšať osud. No bola som v takom stave, že ak by ma niekto napadol, asi by som sa dobrovoľne nechala zabiť. Naozaj som netušila, čo so svojim životom budem robiť.

Zamierila som do supermarketu. Väčšinou sa o nákup staral Oliver, no keďže sa po Timovej smrti vyparil, s radosťou som prebrala túto prácu. Vedela som, že ak by som Richarda požiadala, šiel by on.

Po chvíli som naplnila takmer plný nákupný košík. Nakúpila som dostatok jedla na to, aby som v tej budove prežila minimálne týždeň. Pochybovala som však o tom, že sa tam zdržím tak dlho. Hlavne po tom, ako mi istí upíri nedali po Timovej smrti pokoj a neustále sa vypytovali na to, čo sa stalo na Centrále. Taktiež kontaktovali tých, čo za to mohli byť zodpovední. Čiže Centrálu. Nestalo sa nič, nezaujímalo ich to.

Dostala som chuť na čokoládu, tak som ešte rýchlo našla regál so sladkosťami. Nič sa nevyrovnalo chuti čokolády... ak nepočítam krv. Oliverovu krv. Potriasla som hlavou, akoby som nejako mohla vypudiť tú spomienku z hlavy. Ruku som načiahla k mojej obľúbenej mliečnej čokoláde.

Keď som sa otočila, aby som ju vložila do košíka, takmer som zrazila k zemi blonďavú ženu. Prekvapene sa na mňa pozrela a ja som vedela, že mi vynadá tak, že to budú počuť na druhej strane zemegule. Aspoň tak vyzerala. No nič sa nestalo. Prekvapený výraz z jej tváre nezmizol a ja som si uvedomila, pred kým stojím.

„Nina! Preboha, si to ty? Naozaj?“ Sonia nečakala ani chvíľu a hodila sa mi okolo krku. Ja som bola v obrovskom šoku na to, aby som mohla niečo povedať, alebo jej objatie obetovať. Bol to už nejaký čas, čo som ju videla. Za tú dobu som sa o nej dozvedela mnoho informácii.

„Uh, Sonia. Čo tu robíš?“ opýtala som sa jej nakoniec, keď ma pustila a odstúpila odo mňa. Premerala si ma od hlavy po päty a mala som pocit, že sa jej niečo nezdá. Samozrejme, zmenila som sa. Bola to z časti je vina. Ona bola stále rovnaká. V jej svetlozelených očiach mala nádych šialenosti, vlasy mala o niečo dlhšie než zvyčajne.

Nadvihla obočie. „Čo tu robím ja? Robím nákup. Mňa by zaujímalo, čo tu sakra robíš ty?“

Nevedela som, čo jej na to povedať. Čo všetko o mne vedela? Sonia je lovec upírov, aspoň tak to hovorili. A zabila Natalie. Spolu s Romanom. Otrávila Tima a potom ma k nemu priviedla.  Zatiaľ ma dopovala liekmi, v ktorých bola meď. Naozaj som nevedela, či je stále osoba, ktorej by som mohla veriť.

„Ale no tak, Nina!“ zasmiala sa. „Nevideli sme sa tak dlho, máme si toho toľko čo povedať.“ Jej úsmev sa nezmenil, hľadala som na jej tvári náznak toho, že všetko je len falošné. Poznala som ju dosť dobre na to, aby som vedela usúdiť, že toto všetko je úprimné. Kútiky úst jej poklesli, keď som jej na to nič nepovedala. „Čo sa stalo?“

„Naozaj? Netvár sa tak, že by si o ničom nevedela, Sonia.“ Hodila som čokoládu do košíka a pre istotu si vzala na nervy ešte jednu. Absolútne som nepredpokladala, že by som tu mohla niekoho stretnúť.

Povzdychla si a sklonila hlavu. Svetlé vlasy jej padli do tváre.

„Ja viem, Nina. Prepáč, je mi veľmi ľúto za to, že si o ničom z toho nevedela.“

„Ďakujem, že o tom viem až teraz, keď je neskoro,“ povedala som a chytila košík, aby som ho odtlačila k pokladni.

„Môžeme sa porozprávať, prosím? Niekde inde než v potravinách?“ opýtala sa potichu a nadvihla hlavu. S prosbou v očiach na mňa hľadela.

Prikývla som na súhlas. Chcela som vedieť, kde sa to všetko posralo. Zároveň som sa ale bála dostať odpovede na otázky. Mohla by ma Sonia zatiahnuť do prúseru? Nuž, zostávalo mi veriť v to, že to tak nebude.

Keď sme vyšli zo supermarketu, odniesla som veci do auta. Potom sme sa stretli v kaviarni. Umierala som od zvedavosti, no zároveň som sa chvela od strachu. Ak bola Sonia naozaj lovec upírov, mohla by ma zniesť zo sveta v okamihu. Vie o tom, že ním som?

Objednala som si cappuccino a Sonia dvojité espresso. Keď čašníčka odišla, otočila som sa na moju kamarátku a čakala, že mi všetko vysvetlí. Mala som pocit, že sa trochu zháčila. Bála som sa, aby nezačala protestovať. Nemala som najmenšiu náladu na to, aby som z nej všetko páčila.

„Proste to vysyp všetko,“ povzdychla som si. Ak menila názor, asi ju na mieste prizabijem. Soniu som zbožňovala, no teraz som nevedela, čo si o nej myslieť.

Prikývla na súhlas. „Dobre, Nina.“ Zhlboka sa nadýchla a na malú chvíľu zatvorila oči. „Toto by som ti nemala hovoriť, no bude lepšie, ak si vypočuješ všetko.“

„Áno, na to čakám.“

„V prvom rade mi je veľmi ľúto, ako to dopadlo. Naozaj som netušila, že skončíš...“ Rukou ukázala na mňa a ja som presne vedela, kam tým mieri. No to ma prekvapilo.

„Odkiaľ to vieš?!“

„Mala som ťa ochrániť pred upírmi, kde sa to pokazilo? Nemali právo na to, aby ťa premenili. Čiastočne.“

Ak by v tej chvíli neprišla čašníčka s našou objednávkou, asi by som po nej začala ziapať. Dvihol sa mi krvný tlak a srdce prudko búšilo v hrudi. Vedela o všetkom!

„Odkiaľ to vieš?“ zopakovala som svoju otázku so zavrčaním.

„Mala som ťa chrániť pred upírmi. Preto som ti dala tie lieky. Teraz sa bojím, či to nebol dôvod, že si polovičná. Nina, je mi to tak veľmi ľúto! Ak by som dávala väčší pozor, nemuseli by sme byť v probléme.“

„V akom probléme si ty?“ opýtala som sa jej a keď sa pri tom mykla, vedela som, že som zaťala do živého.

„Som lovec upírov. Lenže spolupracujem s upírmi a likvidujem len tých, ktorí tu nepatria. Problém je ten, že sa jedná väčšinou o polovičných. Teraz je problém ten, že som ťa neochránila, hoci som to dostala príkazom.“ Teraz som už bola naozaj stratená. Nedávalo mi to žiadny zmysel.

„Kto ti dal príkaz?“ Tak teda z nej budem musieť všetko dostať ako z chlpatej deky.

„Grayson.“

Zaťala som päste. „Grayson?“ Prikývla na súhlas.  „Ty si s ním bola stále v kontakte?“

Po chvíli len prikývla a odvrátia pohľad. Cítila som sa príšerne. Moja najlepšia kamarátka vedela o tom, kde sa podel môj priateľ. Čo sa mu stalo. ani v päte ju nenapadlo, aby sa mi s tým zdôverila, pritom dobre vedela, ako ma to ničila. Zaváňalo to tu zradou. A to poriadnou.

Odmietala som sa s ňou ďalej rozprávať, na dnes mi to bohate stačilo a to som sa nedozvedela nič nové.

„Nina, prosím. Naozaj mi to je ľúto, čo sa stalo. Keby som mohla, určite by si o tom vedela. Chceli sme ťa držať v bezpečí, no to sa nám teraz nepodarilo.“ Udivovalo ma, že hovorila v množnom čísle. Pochybovala som o tom, že by Graysona zaujímala moja bezpečnosť. Jemu šlo len o svoj zadok, ako som pochopila. O Sonii som si nedokázala momentálne utvoriť svoj vlastný názor.

Vytáčalo ma, že ma z toho vynechali. Ak by som o tom vedela, nemuseli by sme tu byť v tejto situácii. Nemuseli by zomierať nevinné osoby. A ja by som mala svoj starý život.

„Takže mám veriť tomu, že ste ma s Graysonom len chceli chrániť? A čo zabíjanie nevinných osôb? Otrávila si Timothyho. To on ma premenil a pravdepodobne kvôli tomu som polovičná. Ak by si moju ochranu myslela vážne, nedotiahla by si ma v deň Halloweenu priamo k upírom.“ Mala som chuť na ňu kričať, nech si uvedomí, že za to všetko môže ona, no musela som sa krotiť a k tomu neotvárať veľmi ústa, aby mi nebolo vidieť  špicáky. Zamračila sa, akoby nerozumela, čo som jej povedala.

„Zabili?“

„Timothy je mŕtvy, Sonia. Ak by si ho neotrávila a Grayson to nedokončil, ešte stále by mohol byť nažive.“ Slzy ma opäť pálili v očiach. Ani po toľkých dňoch som nedokázala priať fakt, že je Tim mŕtvy a Oliver preč. Chýbali mi obaja.

Od údivu sa jej otvorili ústa a pozerala na mňa ako teľa na nové vráta. „Tim je mŕtvy?“ opýtala sa a neskrývala svoje prekvapenie.

Len som prikývla. „Ale ty si predsa vedela o tom, že si ho otrávila. Tim ti veril.“ Začínala som sa v tom všetkom motať. Prečo by Sonia robila darcu a zároveň spolupracovala s upírmi? S Graysonom?

„Viem... ale zabiť som ho nikdy nechcela. Len oslabiť. Pretože som vedela, že sa k nemu dostaneš. Grayson sa chcel uistiť, že ti neublíži.“ Tim by neublížil ani muche. „Okrem toho, ak by ho Grayson chcel zabiť, urobil by to už dávnejšie.“ Spomenula som si na to, že Grayson podozrieval Tima zo stvorenia polovičného. Ublížil mu, no nezniesol ho zo sveta, hoci tušil, že to je pravda. Timovi sa podarilo utajiť Olivera. Čo ma však udivovalo bolo, že Sonia o tom všetkom vedela.

„Že o tom všetkom vieš...“

Povzdychla si a naklonila hlavu do strany. „Nina, už som sa ti toľkokrát ospravedlňovala. Naozaj mi je ľúto, že si o ničom z toho nevedela. No bolo to kvôli tvojej bezpečnosti. Som si vedomá, že sa to všetko dalo vyriešiť aj inak. No teraz, keď už o tom všetkom vieš, to bude jednoduchšie.“

Chcela som jej vykričať, že už nikdy nič nebude jednoduché. Bola som doslova odtrhnutá od svojej rodiny a od svojho života. Bola som lapená medzi dvoma svetmi. Nepatrila som nikde. Ešte aj osoba, ktorá bola na tom rovnako, ma obviňovala zo smrti svojho brata. Pritom jeden z vinníkov sedel priamo predo mnou. Zhlboka som sa nadýchla.

„Nikto nikdy neplánoval zabiť Tima. Pokiaľ viem, tak ani Grayson.“

„Neverím.“

Pozrela sa na mňa ako na idiota. „Proste sme ťa chceli s Graysonom chrániť, nikto ti nechcel ublížiť. Niekde sa to posralo. Môžeš byť rada, že žiješ. Najradšej by som ťa prefackala za to, že tomu nechápeš a hráš urazenú. Každý stratil niekoho blízkeho a rodinu.“ Oči sa mi od údivu roztvorili. Jej slová ma zasiahli ako ľadová sprcha. Stále som si však nedokázala pospájať súvislosti medzi tým, čo spravila a prečo by som jej mala veriť.

„Prečo vlastne spolupracuješ s upírmi a Graysonom?“ opýtala som sa jej. Znovu sa pri tej otázke zháčila.

„To je na dlho a ja sa ponáhľam. Mám pohovor do novej práce. Nečakala som, že ťa tu stretnem.“

Sonia mi dala jej telefónne číslo s tým, že jej mám zavolať, ak by som sa s ňou chcela porozprávať alebo stretnúť. Potom odišla. Ja som netušila, čo tento rozhovor mal znamenať.

Sonia a Grayson o sebe celý čas vedeli. Ona bola lovec upírov a on v Centrále Hrdlorez. Ako mohli títo dvaja spolupracovať? Určite tam toho bolo viac než to, že ma chceli udržať v bezpečí. To, čo povedala o Timovi, určite nebola pravda. O Oliverovi určite nevedela, pretože inak by sa naňho pýtala. Alebo o tom tušila, no čakala, že sa pekecnem?

Neviem, či som ľutovala, že som nezostala zatvorená v izbe, no aspoň som sa dozvedela nové informácie. Aj tak som bola z toho všetkého zmätená a mala v hlave obrovský guláš.

Vrátila som sa na miesto, ktoré sa stalo mojim momentálnym domovom. Vybalila som potraviny a začala si robiť zeleninový šalát s kuracím mäsom, pretože som bola neskutočne hladná. Potrebovala som sa odreagovať a myslieť na iné veci, no nič mi v tom nepomáhalo.

Tim umrel kvôli Graysonovi a kvôli Sonii. To, že som sa pred ním prezradila, určite nebola moja vina. Keby to tak vedel Oliver, možno by tu teraz bol. Obaja bratia mi neskutočne chýbali. Bola som vďačná aspoň za Rickyho, ktorému som sa už niekoľkokrát vyrevala na ramene.

Keďže sa kuchyňa nachádzala hneď vedľa miestnosti, kde sa prevažne zdržiavali darcovia, mala som prehľad o tom, keď sa tam niekto objavil. Teraz, keď som sedela za stolom a napchávala sa jedlom, počula som, že sa tam niekto objavil. Nejaké dve osoby, konkrétne upíri, pretože som nepočula viac sŕdc, ktoré by bili. Nevenovala som im pozornosť, kým som nezapočula svoje meno.

„Nina za to zodpovedná nie je,“ šepol jeden hlas. Nevedela som však určiť, komu presne patrí. Znel ako Adam, no mohol to byť ktokoľvek. Zaujímalo ma, kto presne sa ma zastal.

„Kto potom? Sama sa prezradila pred Graysonom... Timothy tu ešte mohol byť.“ Oliver. Oliver! Konečne sa vrátil. Mala som sto chutí vstať od stola a rozbehnúť sa za ním. Neviem akým zázrakom som sa ani nepohla.

„Nerád ti to hovorím, ale podľa mňa by Tim nezvládol otravu. Môže si za to sám. Ak by nebol slabý, rana by sa mu zahojila rýchlo. Nina je v tom nevinne a veľmi sa kvôli tomu trápi.“ Usúdila som, že toho upíra som buď nepoznala, alebo si nevedela hlas priradiť k správnej osobe. Alebo tu všetci o mne vedeli?

„To nemôžeš vedieť.“

„Ale aj tak by si si s ňou mal pohovoriť, je predsa rovnaká ako ty.“

Zvyšok konverzácie som nevnímala, pretože som nemala chuť počúvať Olivera, ako sa mi snaží vyhnúť, hoci sa mu niekto snažil naliať mozog späť do hlavy. Jasné, že som sa s ním chcela porozprávať a povedať mu o Sonii a o tom, čo som sa dozvedela. No keď sa so mnou odmietal baviť a vyhýbal sa mi, nemala som možnosť.

Dojedla som šalát, urobila si čaj a vyšla von. Chcela som ísť niekde von, kde by som sa mohla pozrieť na nočnú oblohu a trochu si prečistiť hlavu na čerstvom vzduchu. Z kuchyne žiaľ neviedli dvere priamo na chodbu, ale cez darcov. Bola som v  tom, že sa tam okrem ľudí nenachádzal nikto. Aké bolo moje prekvapenie, keď som na pohovke zbadala Olivera a upíra, ktorý ma v deň, keď umrel Tim, vypočúval. A niekoľko dní potom.

Obaja na mňa pozerali akoby práve pred sebou videli ducha. Pri pohľade na Olivera sa mi rozbúchalo srdce. Nevyzeral ako predtým, teraz mal na brade strnisko a oči stále bez života. Prepaľoval ma svojimi modrými očami. Nabrala som odvahu a pobrala sa preč. Mohol ma osloviť, no neurobil to.

Vyšla som na terasu, ktorú som objavila za budovou len nedávno. Bol tu drevený stôl, okolo ktorého bolo niekoľko drevených stoličiek. Položila som na stôl čaj a posadila sa na stoličku, ktorá bola najbližšie pri malom plote, ktorý oddeľoval betónovú podlahu a zasneženú zem. Všetko to bolo pod prístreškom.

Zhlboka som sa nadýchla studeného vzduchu. Bola už polovica decembra a sneh sa nachádzal snáď všade. Zistila som, že hoci som len polovičný upír, chlad až tak nevnímam. Cítila som, že mi je zima, no dalo sa to vydržať. Rukami som objala šálku s horúcim čajom.

Zatvorila som oči a priala si, aby sa všetok zmätok okolo mňa pominul. Nerobilo mi to dobre, vždy som chcela pokojný život. Teraz by som dala všetko za to, aby som mala nudný život, kde by boli všetci rovnakí. Hlavne Sonia. Bez Graysona by som prežila. Dokonca aj bez Olivera, o ktorom som si myslela, že ku mne niečo cíti. Tú noc len tak ľahko nevypudím z hlavy.

Myšlienky sa mi neustále točili okolo toho, čo mi povedala Sonia. Bola by som príliš naivná, ak by som verila, že to je pravda. Grayson si všetko mohol vymyslieť a dokonca do toho zatiahnuť Soniu, ktorá je nevinná. No Sonia napadla upírov, ktorí ma hľadali. Prečo by to robila?

Chcela som sa zobudiť z tohto hrozného sna, v ktorom mi všetko unikalo pomedzi prsty.

Otvorila som si oči a odpila som si z ešte stále teplého čaju. Takmer som sa tým dúškom zadusila.

Predo mnou stála osoba, ktorú by som najradšej v momente zniesla zo sveta. Zabudla som, ako sa dýcha a ústa som mala od prekvapenia otvorené. Chcela som kričať, no pľúca nenasali žiaden vzduch. Celé telo mi vypovedalo službu.

„Ahoj,“ šepol Grayson.

Naozaj by bolo najlepšie, ak by som začala kričať o život. Naháňal mi strach, hoci nevyzeral, že by ma chcel zabiť. Srdce mi búšilo v hrudi ako o život a ja som mala čo robiť, aby som sa spamätala zo šoku, ktorý mi spôsobil.

„Grayson,“ vydýchla som nakoniec. „Čo tu robíš?“ Pohľadom som hodila k budove a k oknám. Čakala som, že niekoho uvidím. Tajne som dúfala, že ma niekto príde zachrániť a ja nebudem nútená viesť rozhovor s upírom, ktorého z duše neznášam.

Mykol plecami. „Chcel som ťa vidieť. Hlavne som sa ti chcel ospravedlniť za svoje správanie...“

„Za to, že si zabil Timothyho? Za to sa chcel ospravedlniť? Si si vedomý toho, že to nevráti život už nikomu?“ prerušila som ho. Pozrela som sa mu priamo do očí.

„Prosím?“ opýtal sa prekvapene. „Nikoho som nezabil!“

„A čo sa potom stalo Timovi? Len tak z ničoho nič si sám podrezal krk? Grayson, všetci vedia, že si bol ty. Tohto nie je nikto iný schopný,“ povedala som už o niečo pokojnejšie. Dokázala som o Timovej smrti hovoriť bez toho, aby som sa rozrevala, hoci som k tomu mala sakra blízko.

„Nikdy by som ti neublížil tým, že by som zabil tvojho stvoriteľa. Áno, viem, že ťa stvoril Tim. Potvrdili sa mi moje teórie, že aj jeho brat je polovičný. Všetko to do seba zapadlo. Ale Nina, prisahám ti, že som sa ho ani nedotkol. Dokonca som ho vtedy nevidel na Centrále.“ Znel presvedčivo, no pokojne to mohli byť naučené frázy. Mala som problém s tým, aby som mu verila.

Nesúhlasne som pokrútila hlavou a odvrátila od neho pohľad. Dúfala som, že je len nechutný výplod mojej fantázie.

Grayson bol zrazu blízko mňa a svojou rukou ma schytil za zápästie. Vydesene som sa na neho pozrela.

Pred očami som zrazu mala všetko biele. Začala som rozoznávať obrysy a všimla som si, že som v niečom ako nemocnica. Všade bolo veľa krvi.

„Čo sa tu sakra stalo?“ počula som Graysonov hlas. Uvedomila som si, že sa na svet pozerám práve jeho očami.

Odniekiaľ sa zjavila postava muža v svetlomodrom oblečení. Vyzeral ako doktor. „Grayson, absolútne netuším. Skúšal som detoxikáciu s DMPS, no niečo sa muselo posrať. Jeho staré rany sa akoby otvorili a on začal krvácať.“

„DMPS?“ spýtal sa.

„Dimercaptopropansulfonova kyselina, viaže ťažké kovy. U človeka to funguje perfektne, netušil som, že na to jeho telo zareaguje takto.“ V jeho očiach som zbadala strach.

„Kde je?“

„Odišiel.“

Zbadala som Graysona, ako stojí predo mnou a pozerá na mňa s ľútostivým pohľadom. „Je mi ľúto, čo sa stalo Timovi. Ja som sa ho ani nedotkol. Podľa všetkého bol priveľmi otrávený na to, aby túto detoxikáciu mohol prežiť. Keby sme to vedeli, do ničoho by sa doktor nepúšťal. Robil mu testy, no z tých sa nedala určiť miera otravy. Chceli sme mu pomôcť a ja som tam šiel kvôli tomu, aby som sa uistil, že bude v poriadku. Bol som naňho zvedavý, keďže je tvoj stvoriteľ.“ Grayson ma stále držal za ruku a pozeral sa mi priamo do očí. „Nikdy by som ti takto neublížil,“ zopakoval.

Ja som bola stále otrasená z toho, čo som videla. Verilo sa tomu ťažko, no bola to spomienka. Jeho spomienka.

 „Mojim cieľom bolo ťa ochrániť. Keď som sa dozvedel, že si polovičný upír, takmer sa mi zrútil svet. Chcel som ťa držať od tohto sveta. No to už je minulosť. Teraz pred tebou nemám čo skrývať. Prosím, Nina, ver mi.“

Z hrdla sa mi predral vzlyk a nezadržala som slzy. Bola som z toho všetkého tak mimo, že som to v sebe nedokázala udržať. Dnes bolo toho na mňa veľa a viac som už nedokázala zniesť. Všetko, čo som vedela, bola lož. Teda pravdepodobne.

Tima nezabil Grayson.

Sonia mala pravdepodobne pravdu.

Grayson ma chcel len chrániť.

Podišiel ku mne a objal ma. Nestihla som protestovať, cez krvavé slzy som poriadne nevidela. Celý svet sa mi zlial do jednej veľkej machule. Pevne ma držal v objatí, kým som ja vzlykala. Svet bol strašný a hrozne nefér. Stále som nevedela, čo z toho je pravda, no začínala som mu veriť, pretože mi to dávalo zmysel.

„Ššš, Nina. Už bude všetko v poriadku.“ Rukou mi nežne prechádzal po chrbte a snažil sa ma upokojiť. Keď som zacítila, ako mi perami vtisol bozk do vlasov, úplne som zmeravela. To robieval často.

Odtisla som ho od seba a vďačne sa naňho pozrela. Rozopol si svoju tmavú bundu a dal mi ju okolo pliec. Ochotne som ju priala.

„Nechcem, aby si ochorela.  Prišiel som kvôli ponuke, ktorú som ti dal. Pohreb za to, že ma už nikdy neuvidíš.“ Úplne som na to zabudla, preto som naňho najskôr nechápavo pozrela. „Taktiež som nad tým všetkým rozmýšľal. Keďže si teraz upír aj ty a si odtrhnutá od svojej rodiny, mohli by sme byť pochovaní spolu.“

Bola som na Graysona neskutočne napálená za to, čo všetko mi urobil a ako rýchlo sa vzdal svojho života ako človek. Najradšej by som naňho zabudla, no obaja sme sa ocitli v tom istom svete. Okrem neho je tu dokonca aj Sonia. Dve osoby, ktoré mi boli blízke a zároveň ublížili.

Snažila som sa veriť tomu, že to všetko bolo kvôli tomu, aby ma ochránil, no niekde sa to pokazilo. To, čo sa stalo Timovi, im obom nikdy neodpustím, aj keby som Graysona začala mať rada. Nikdy nebudem.

Prikývla som na súhlas. Bolo to kvôli tomu, že som nechcela svoju rodinu nechať aby sa trápili. Už teraz na tom museli byť príšerne. Urobila som to aj kvôli sebe. Takto by ma na tomto mieste nedržalo už nič. Hoci som sa nachádzala niekoľko kilometrov od domova, svoju rodinu by som už aj tak nikdy nemohla vidieť. Možno raz a aj to z diaľky. Nechcela som tu zostávať. Poznala som tu veľmi málo osôb, ktoré ma akceptovali. Vlastne len Richarda. Na Olivera by som mala čo najskôr zabudnúť.

„Som rád. Požiadam Soniu, aby to zariadila. Ak tu nechceš zatiaľ zostávať, môžeš ísť so mnou. Bol by som veľmi rád, ak by si sa pridala k nám v Centrále.“ Niekto musel vymeniť Graysona, o ktorom sa toľko hovorilo, za tohto. Tak veľmi mi ho pripomínal ešte ako človeka. Bola som len kúsok od toho, aby som prikývla aj na toto.

„Nina nepôjde nikde,“ ozval sa hlas a mnou. Stuhla som od prekvapenia. Nepočula som, že by tu niekto prišiel. A už vôbec som nečakala, že by to mohol byť Oliver!

„Myslím, že to nie je jej odpoveď.“ Grayson sa pozrel opäť na mňa. Akoby sa niekde ponáhľal a čakal na moju odpoveď. Znervóznel a pohľadom šibol opäť niekde za mňa. Videla som, že si Olivera stále prezerá a oči sa mu zúžili.

Oblial ma studený pot. Ak zistil, že Oliver je ten polovičný, o ktorom si myslel, že existuje... jeho podozrenia sa potvrdili. To však nemal ako zistiť, Oliver bol pokojný, pretože tlkot jeho srdca som nepočula.

„S tebou nepôjde nikde,“ vyhlásil Oliver a podišiel ku mne. Cítila som, že ma chytil za ruku a potiahol za seba, akoby ma pred Graysonom chcel chrániť. Videla som, že Grayson nadvihol obočie a založil si ruky na hrudi.

„A to už prečo? Kto si ty, že o tom rozhoduješ?“ opýtal sa ho a Oliver zavrčal.

 Vadilo by mu, keby som sa rozhodla odísť s Graysonom? Ktovie, kde bol on celý ten čas, odkedy Tim umrel. Bolo by to predsa moje rozhodnutie. Doteraz ma mal úplne u prdele a zrazu sa správa ako žiarlivý a ochranársky priateľ. Mala som chuť mu streliť facku, nech sa spamätá.

Grayson sa na neho pozeral s otázkami v očiach a veľmi zaujato. Podobu s Timom si tam určite musel všimnúť.

„Môžete sa prestať správať akoby som nebola svojprávna?“ opýtala som sa ich podráždene a vytrhla sa z Oliverovho zovretia. Už som musela zakročiť. Na oboch som sa nechápavo pozerala. Mala som pocit, že ich oboch niekto vymenil. Pohľad na nich bolel, obaja mi ublížili.

Blíži sa mi obdobie plné stresov, nervov a nestíhačiek... áno, skúškové. Snažím sa písať aj teraz cez zápočty, ale veľmi mi na to nezostáva čas. Preto najbližších pár týždňov kapitoly týždenne pribúdať nebudú. Taktiež sa bez spätnej väzby píše ťažko. Preto ak máte niečo na srdci alebo pripomienky k príbehu, pokojne date vedieť. Každý názor ma poteší. 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cut-throat 13. kapitola: