OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Cut-throat 15. kapitola



Cut-throat 15. kapitolaÍsť dobrovoľne pod zem nie je práve ideálny nápad. Hlavne nie vtedy, keď majú vaši nepriatelia úplne iný plán ako vy.
Alebo ide o planý poplach?

 

15. kapitola - Pohreb

 

Prvé Vianoce bez rodiny, bez pečenia medovníkov, bez zdobenia domu a stromčeka, bez kupovania darčekov. A hlavne bez tých, ktorých milujem. Osoby, ktoré boli so mnou, som veľmi nepoznala. Dokonca aj Oliver sa ukázal len na chvíľu.

Bol to však príjemne strávený čas, spoznala som ďalších upírov. Žena, ktorá pomáhala zdobiť Adamovi vianočný stromček, Adele, mi bola veľmi sympatická, dokonca som si s ňou skvele pohovorila. Richard a Adam sa skvele bavili, ďalší traja skôr vyzerali, že tu sú, pretože nemajú čo iné na práci.

Bola tu ešte jedna osoba – Morris. Ten na mňa zazeral svojimi očami a mne to bolo nepríjemné. Hoci som sa ho snažila ignorovať, nešlo to. Netušila som, prečo sa tak na mňa pozeral a aký mal vlastne celý čas problém. Našťastie sa tu nezdržal dlho.

 

Dni ubiehali ako voda. Väčšinu času som čítala knihy a spala. Snažila som sa nemyslieť na to, čo ma čaká. Zároveň som sa tešila, kedy konečne bude po tom.

S Oliverom som vychádzala dobre. Žiaľ, odkedy sme si navzájom ukázali spomienky, akoby sa medzi nami urobila ďalšia priepasť. Hoci sme boli spolu takmer každý deň, nič nenasvedčovalo tomu, že by mohlo byť medzi nami niečo viac. A ja naivná som stále tak trochu dúfala. Svoje slová, že mi nechce ublížiť, začal brať až príliš vážne.

Hnevalo ma to, pretože on bol jediná osoba, na ktorej mi (hneď po mne) záležalo a moja náklonnosť k nemu sa nezmení z jedného dňa na druhý. Hoci som nechápala, prečo povedal, že mi nechce ublížiť. Nie som človek, neublíži mi tak ľahko.

Akoby mi bez toho neubližoval dosť.

Niekoľko dní som bola bez kontaktu so Soniou a Graysonom. Obaja patrili medzi osoby, ktorým som hoci chcela veriť, niečo mi vravelo, aby som sa mala na pozore. Taktiež sa mi ten pohreb nepozdával.

 

***

 

Stála som pred skriňou. Na nej boli zvonka zavesené nádherné čierne čipkované šaty. Stále som  nemohla uveriť tomu, ako som mohla súhlasiť s vlastným pohrebom! Asi dvakrát som sa s tým pochytila s Oliverom. Ešte včera sa mi snažil prehovoriť do duše, aby som do toho nešla. Mohli sme použiť akúkoľvek bábku namiesto mňa.

Sonia trávila s mojou a Graysonovou rodinou posledné dni veľa času. To sa mi nepáčilo, všetko bolo na nej a jediné, čom mohla ja, bolo čakať. A rozmýšľať. Keby môj mozog mohol, určite by odo mňa s krikom odišiel už dávno.

Vybrala som sa hľadať Graysona, pretože mi dal o sebe vedieť. Prehovorila som ho, aby sa vrátil domov. Keď sme sa konečne vracali späť, mali sme veľmi vážnu autonehodu. Naše telá boli zdevastované na nepoznanie a pitva potvrdila, že sa jedná o nás. Taktiež som sa dozvedela, že Grayson musel podplatiť niekoľkých ľudí nechutne veľkým balíčkom peňazí.

Rodičia tomu uverili.

Nebol teda problém zariadiť, aby sa rakvy neotvárali. Sonia ich tiež požiadala, aby sa mohol pohreb konať večer. Vraj ich ukecala na to, že ja aj Grayson sme mali radi nočné prechádzky a podobné nezmysly.

„Ešte stále sa môžeš svojho pohrebu zúčastniť len ako vzdialený pozorovateľ.“ Hlas za mnou ma vytrhol z premýšľania.

„Oliver, na tomto mi skutočne záleží. Okrem toho, súhlasil s tým aj Grayson. Ak by som to na zmenila na poslednú chvíľu, nemuselo by sa mu to pozdávať,“ odvetila som mu a pozrela sa naňho. Stál v pootvorených dverách, opieral sa o zárubňu a pozoroval ma.

„Si strašne tvrdohlavá.“

Prikývla som na súhlas. „Ja viem,“ vzdychla som. Odlepil sa od zárubne vkročil do izby. Myslela som, že si ide sadnúť na pohovku a robiť mi prednášku o tom, aký je Grayson nebezpečný. Akí nebezpeční budú ďalší, ktorí s ním prídu. Dohodli sme sa, že s každým prídu dvaja upíri. Vybrala som Richarda a Adama. Oliver sa k ním pritrel sám. Nebol upír.

Zastal však predo mnou.

„Sľúb mi, že sa s ním už potom nezapletieš. Aj tá tvoja kamoška sa mi nepozdáva. Môžeš to pre mňa urobiť?“ Zaklipkala som očami a neveriacky naňho pozerala. Toto mi robil niekoľko dní. Prejavoval záujem o moju bezpečnosť, o mňa, no to bolo všetko. Nechcela som naňho tlačiť, no zišiel by sa mi niekto, komu by som sa mohla zdôveriť so všetkým, kto by ma vypočul, objal... Tú funkciu plnil Richard. Tomu som však všetko nehovorila. Vždy, keď som si potrebovala s niekým pohovoriť, šla som za ním.

„Vyzerám, že by som nemala svoj život dostatočne rada?“ opýtala som sa ho

„Áno, ideš sa nechať pochovať zaživa.“

„To je niečo iné a ty to dobre vieš!“ zvýšila som hlas.

„Odpovedz mi na otázku,“ požiadal ma s povzdychom. Práve teraz som sa s ním netúžila hádať. Sklonila som hlavu a rozmýšľala, čo mu na to mám povedať. Netušila som, čo sa stane po tom, čo som sa chystala spraviť.

„Budem sa snažiť.“

Netuším, kedy sa Oliver stihol dostať tak blízko ku mne. Teraz som pod bradou cítila jeho prsty. Nadvihol mi hlavu, takže som sa mu pozerala rovno do očí. Po dlhom čase nepôsobili tak ľadovo, z čoho som mala radosť. Vyzeralo to tak, že sa konečne preniesol cez bratovu smrť. Alebo naňho až tak často nemyslel. Timothy však chýbal všetkým stále.

„Žiadne také, že sa budeš snažiť. Je nebezpečný.“ Posledné slovo zdôraznil, akoby som bola malé decko, ktoré nechápe jeho významu.

Zatajila som dych, pretože Oloverova (tak blízka) prítomnosť so mnou robila divy. Po niekoľkých dňoch sa odhodlal ma dotknúť. Čo sa zmenilo? Prečo mu zrazu na mne tak záleží? Bojí sa, že by stratil ešte niekoho? Podľa toho, čo sa medzi nami stalo, ma musel brať len ako kamarátku. Nič viac.

Nebuď naivná, okríkla som sa v duchu. Začínala som dúfať. To bolo veľmi zlé znamenie.

„Ja viem, ale nemusíš...“ Si robiť starosti. To som už nestihla dopovedať. Oliver sa sklonil a svoje pery mi priložil na čelo. Rukami ma objal. Celým mojim telom prešiel záchvev a pocity sa vo mne menili ako počasie v apríli. Okamžite sa odtiahol.

Pokožka ma po jeho dotyku doslova pálila a cítila som sa... zmätene.

Nevedela som, ako si to mám vysvetliť. Bojí sa, že sa pohreb nepodarí? Že sa dačo pokazí a už ma nikdy neuvidí? Bola tam predsa veľmi malá šanca na to, že by sa niečo také mohlo naozaj udiať. Nevedela som si však inak vysvetliť jeho konanie.

Odmietala som myslieť na to, že mu na mne záleží. Vyjadril sa jasne – nechce mi ublížiť. A ja sa nechcem trápiť kvôli tomu, že ma odmietol. Bolelo to, no dalo sa s tým žiť. Potrvá, kým sa z toho dostanem, no nie je to niečo, bez čoho by som nedokázala žiť.

Oliver odišiel a ja som sa obliekla. Bola som rozklepaná z toho, čo som sa chystala urobiť. Bolo mi zle z pomyslenia na to, že pôjdem pod zem. Doslova. Budem pochovaná. Len pri tej predstave sa mi búril žalúdok.

Sonia mi tvrdila, že v rakve byť nemusím a Oliver bol prekvapivo na jej strane. Stále som si to mohla rozmyslieť, no čas sa krátil. Nevedela som, ako sa rozhodol Grayson. Malo by mi to byť jedno, no neverila som mu.

Neverila som nikomu.

Chcela som pre svoju rodinu len to, aby sa o mňa prestali báť. To bolo jediné, na čom mi teraz záležalo. Ostatné veci šli bokom.

Po pohrebe nechcem vidieť Graysona ani Soniu. Zrada od nich bolela. Najradšej by som odišla preč a začala žiť nový život. Bolo mi ľúto, že to všetko skončilo takto. Rodiny som sa vzdávala ťažko.

 

Oliver ma chvíľu zdržal, no bol to akurát čas vyhradený na stravu. Preto som si ho zabalila a zjedla po ceste. V aute som šla len s Adamom a Rickym, Oliver sa rozhodol ísť neskôr, aby ho nik nevidel a nemohol proti nemu zakročiť. Všetci boli ticho a ani jeden z nich sa ma nesnažil od toho odhovoriť.

Za celú cestu sa ku mne Richard otočil len raz a to len kvôli tomu, aby mi podal malú krabičku. Okamžite som ju otvorila a zbadala malý mikrofón so slúchadlom.

„Požiadal ma o to Oliver.“

„Sonia hovorila niečo o vysielačkách...“ začala som, no povzdychol si.

„Neveríme im. Ak by sa čokoľvek dialo, ak by sa ti niečo stalo, Oliver bude o tom vedieť ako prvý. Keďže sa rozhodol ísť tiež, musí byť o tom informovaný a chcel, aby ste boli v kontakte.“ Prebehli mi po tele zimomriavky a ja som si spomenula na to, ako sa mi pred chvíľou snažil prehovoriť do duše. Neúspešne.

„Čo sa týka dýchania, nemala by si mať problém tam vydržať. No pre každý prípad sme zaobstarali kyslíkovú fľašu. Ak všetko pôjde podľa plánu, pod zemou budeš najviac štyri hodiny. Mal by to byť krátky obrad. Je zázrak, že sa to podarilo vybaviť takto večer.“

 

Grayson prišiel s dvomi upírmi: so ženou, blondínkou a mužom, ktorý mal pokožku tmavšej farby. Ani jeden z nich sa mi nepozdával. Niečo si medzi sebou potichu povedali a odišli.

 

Vydržať celý obrad potichu bolo pre mňa niečo nepredstaviteľné. A nemožné. No aj tak som potichu ležala v rakve a chytala ma panika. Mala som kúsok od toho, aby som sa rozrevala a spôsobila tak katastrofu enormných rozmerov.

Počula som všetko.

Kňaza a jeho slová o živote a smrti. Vtedy som bola ešte pokojná. No keď som započula hlas mojej matky, slzy mi tiekli po tvári a zmáčali mi vlasy. Bola úplne na dne, jej hlas ma bolel a slová sa mi zabodávali do duše ako ostré nože.

Ako som jej to mohla spôsobiť? Toľkú bolesť... Keby vedela, že žijem. Mohla som sa vrátiť po pár mesiacoch a vymyslieť si, že som niekde bola. Nemusela som to riešiť pohrebom.

Potichu som vzlykla a snažila sa nepočuť jej slová. Nemohla som ich viac počúvať. Bola som kúsok od toho, aby som sa prezradila. Chvela som sa a chcela som vrátiť čas, aby som túto sprostosť nespravila.

„Nina, šššš. Tvoja mama má krásnu reč. Skutočne jej na tebe záležalo...“

„A ja som to zahodila. Nemala som to robiť,“ šepla som.

Bolo neskoro na uvedomenie si chyby. Pomaly ale isto ma chytala panika. Ruky som dala pred seba a narazila na mäkkú výplň rakvy. Nič som nevidela. Nebola som si vedomá toho, že by som trpela klaustrofóbiou, no kto by chcel byť zatvorený vo svojej vlastnej rakve?

„Hovoril som ti, aby si si to rozmyslela a ty si nepočúvla.“

„Oliver...“ vzlykla som a zatvorila oči. „Je... Je všetko v poriadku?“

Povzdychol si. „Myslím, že áno. Snažím sa príliš neukazovať na očiach, aby si ma nevšimli. Ak by sa niečo dialo, okamžite ti dám vedieť.“ Bola som rada, že tu bol aj Oliver, no na druhej strane by som ho pokojne aj spútala niekde v jeho izbe, aby tu nebol. Aby nebol nikde v blízkosti Graysona.

Tento pohreb bol pre mňa niečo ako odrazový mostík. Mala som pred sebou nový život, ktorý by som mohla začať kdekoľvek. Odznova. Ako nový človek. Desila ma predstava, že v ňom nebudem poznať takmer nikoho.

„Nina?“

„Áno?“ Potiahla som nosom.

„Nad čím rozmýšľaš?“ opýtal sa ma, akoby mi videl priamo do hlavy.

„Nad tým, čo bude po tomto všetkom. Nechcem o Graysonovi ani počuť. Neviem, či mi dá pokoj a ja dúfam, že dodrží svoje slovo. Veriť mu je jednosmerná cesta do hrobu.“ Na chvíľu som zostala ticho a on neodpovedal. „Kam pôjdem? Čo bude potom?“

Slzy sa mi tlačili do očí a ja som ich nezadržiavala. Nemala som prečo. Keď vyjdem z hrobu, určite budem vyzerať, akoby som niekoho zavraždila. Bolo mi to jedno.

Nechcela som rozmýšľať nad vzdialenou budúcnosťou. Ani nad prítomnosťou, nad trúchliacou rodinou, ktorá to robí úplne zbytočne. A to len kvôli tmu, aby našli pokoj. Ja budem do konca svojho života žiť s pravdou, oni po čase na mňa zabudnú.

„Môžeš ísť kam len budeš chcieť.“

Neviem, prečo som dúfala, že povie niečo v štýle: budem tu stále s tebou, budem tu pre teba. Asi to bolo kvôli tomu, čo urobil dnes pred pohrebom. Posledné dni sa o mňa zajímal. Nič hlbšie som za tým nehľadala a nesnažila sa nájsť. Dal mi najavo, že si so mnou nechce nič začať, pretože sa bojí, že by mi ublížil.

Proste mi to nedávalo zmysel.

 

Započúvala som sa do ďalšej reči, ktorú mal teraz Graysonov otec. Nemohla som sa na to sústrediť ani som nechcela. V mysli sa mi myšlienky miešali jedna cez druhú a chcela som, nech to prestane. Najradšej by som konečne vyšla z rakvy. Najedla sa, dala si sprchu a šla spať... a zabudla, že som sa nechala na toto nahovoriť. Celý obrad a pochovávanie som sa snažila byť pokojná.

Oliver sa už viac neozval a ja som nemala náladu na to, aby som s ním viedla ďalšiu konverzáciu. Obaja sme mali svoju pravdu a bola som si vedomá, že som ho mala poslúchnuť. To sa už teraz nedalo vziať späť.

Ďalší menší záchvat paniky som mala, keď rakvu spustili do hrobu. Uvedomila som si, že byť niekoľko centimetrov pod zemou nie je práve najväčšia výhra. Bolo to však to najmenej, čo som mohla urobiť pre svoju rodinu. A pre tú by som spravila naozaj čokoľvek.

Už som viac nechcela byť ovládaná. Grayson sa so mnou pohrával, akoby som preňho neznamenala nič. Prečo nemohol jednoducho prísť za mnou a požiadať o svoj pohreb? Nemusel do toho zaťahovať nikoho. Bolo by jednoduchšie o to požiadať niekoho iného, napríklad Soniu. Kvôli nemu zomrel Timothy... úplne zbytočne. A hlavne – celú môj život sa otočil o stoosemdesiat stupňov.

Zobrala som do ruky vysielačku. Nikto ich ešte nepoužil.

Bolo mi jedno, že ma budú počuť všetci. Stlačila som gombík.

„Grayson, dúfam, že si konečne uvedomíš, koľko bolesti si spôsobil svojej rodine. Kvôli tebe som stratila svoj život. Robíš, čo uznáš za vhodné a správne, no mýliš sa v tom. Dúfam, že si jedného dňa uvedomíš, ako zle si naložil so svojim životom. Neviem, či bol zámer, aby si ma dostal do tejto situácie a ani to nechcem vedieť. Ja sa s tým už naučím žiť. Len si, prosím, uvedom, že svet nebude podľa teba. Nemôžeš brať životy, nikto ti na to nedal oprávnenie...“

„Nina, nechaj to tak,“ ozval sa Oliverov hlas v slúchadle. Nemohla som to nechať tak.

„Keby si do svojich problémov nezaťahoval iných a riešil si všetko sám, všetko mohlo byť dobré.“

V mysli sa mi začali vynárať scenáre, aké by to bolo, keby... A to som nemohla dopustiť. Nič také sa už nikdy nestane.

„Chcel som pre teba to najlepšie, aby si sa netrápila. Ak by som sa rozhodol bojovať s chorobou, bolo by to vyčerpávajúce pre teba, naše rodiny a mňa tiež. Nechcel som, aby si sa stala upírom a už vôbec nie takým, aký je pre našu spoločnosť nebezpečný. Ale dokážem sa s tým naučiť žiť. Čo však nepochopím, je fakt, že ma tu obviňuješ zo straty svojej rodiny. Keby som ti nedal návrh na pohreb, pomyslela by si vôbec na tvojich rodičov a sestru? Okrem toho, už nežiješ vo svete ľudí, tu platia iné pravidlá pre život. Keby si nebola tvrdohlavá a neutekala, nemuselo sa ti stať nič.“

Graysonovi som sa nikdy nezmienila o tom, že som sa snažila ujsť. Celé telo mi úplne zmeravelo a ja som nevedela, čo na to povedať. Ako to mohol vedieť? Kto by mu to povedal?

„Buď opatrná, prosím. Ten černoch, čo prišiel s tým idiotom, je Eric. Je natoľko zbabelý, aby si so sebou priviedol práve jeho.“ Eric je niečo ako vodca, kráľ alebo čo upírov. Párkrát som o ňom počula, no nikdy nevidela. Nepredstavovala som si ho ako mladšieho černocha.

„Myslím, že toto všetko si môžete vyjasniť až potom. Nechceme predsa, aby tento plán zlyhal,“ ozval sa z vysielačky Richardov hlas.

 „To by ste najskôr nemali porušovať dohodu. Viem o tom, že vás tu prišlo o jedného naviac. Myslím, že je na to celkom dobrý čas.“ Grayson znel vytočene a ja som bola rada, že nestojím hneď teraz vedľa neho. Pravdepodobne by som mu upravila fasádu. Musel odniekadiaľ vedieť o všetkom, len od koho? Sonia by ma vari znovu nezradila.

Počula som, ako Oliver zalapal po dychu. Bol v obrovskom nebezpečenstve. Bola som si takmer stopercentne istá, že oni tu tiež neprišli len traja.

„Oliver, odíď odtiaľto,“ šepla som. Potom som znovu chytila do ruky vysielačku. „Neviem, o čom hovoríš, Grayson.“

„Ani náhodou.“

Pobavene sa zasmial. „Prestaň s tým. Je ako ty a chceš ho chrániť. Chápem. Akoby som teraz mohol niečo urobiť...“

„Aha, prepáč, zabudla som na to, že ty na to máš predsa ľudí. Rovnako ako nehoda s Timom.“

 

„Tima som zabil ja. Je veľmi jednoduché vytvoriť  umelú spomienku. A prečo som to urobil? Pretože viem, že ten, čo s vami prišiel, je polovičný a Timothy ho stvoril. A teba tiež.“

Začala som sa chvieť a ľutovala som, že som sa na toto nechala nahovoriť. Oliver ma nepočúvne a neodíde odtiaľto ani keby čo. Nemohla som požiadať Rickyho, aby ho odtiaľto vyhodil. Bolo by to príliš nápadné.

Pri slovách, že vie o tom, že je Oliver polovičný, ma oblial studený pot. Po tomto pohrebe budeme isto na začiatku zoznamu osôb, ktoré bude chcieť zabiť. Stále som však verila, že dodrží našu dohodu o tom, že nám dá pokoj.

Podľa neho sme porušili dohodu, no Oliver nie je upír. Nie úplný. To sa však vysvetľuje ťažko.

„Po týchto slovách už nepôjdem naozaj nikde. Prisahám, že ho zabijem.“

„Nech ti to ani nenapadne. Nie teraz, potom ti s tým aj pomôžem.“

 

„Všetci odišli. Sonia presvedčila posledných ľudí, ktorí tu zostali, že bude lepšie, ak odídu, pretože je neskoro. O pár minút vás odtiaľ dostaneme.“ Richardov hlas ma upokojoval, no zároveň som sa desila toho, čo bude potom.

„S kým je tu Sonia? Nejaký chlapík, asi tak v jej veku.“

„To bude zrejme Roman, jej priateľ. Je tiež lovec. Prečo?“ spýtala som sa Olivera, ktorý neznel práve pokojne.

„Zrejme si ma všimol a pozerá na mňa každú chvíľu. Taktiež mám pocit, že s niekým telefonuje a...“ Počula som prudké zalapanie po dychu.

„Oliver? Oliver!“ Neodpovedal mi. Zvuky zneli akoby sa niekto s niekým bil. Kto by však napadol Olivera na cintoríne? Adam a Richard by si predsa niečo všimli a pomohli by mu. Aj tak som sa začala báť. Nezmohla som nič, keďže som trčala pod zemou v rakve a bude trvať, kým ma odtiaľto dostanú.

Čo nasledovalo ďalej netuším, pretože som nerozoznala nič. praskanie a šum nakoniec ustalo. Spojenie sa prerušilo.

Niečo sa dialo a ja som chytala paniku. O ďalšiu blízku osobu som nemohla prísť.

Nie o Olivera!

 

 


 

Táto kapitola bola zlomová, odteraz už pôjde do tuhého a môžete očakávať veľmi veľa akcie. Myslím, že nás čaká ešte tak 8 kapitol, ktoré dajú hlavným hrdinom pekne zabrať. 

PS: Skúškové už mám takmer za sebou, takže kapitoly budú pribúdať častejšie. Ospravedlňujem sa, že som posledný mesiac nebola aktívna, ale mala som skúšky rozložené veľmi nepravidelne aj viac za deň a do písania som nemala chuť. 

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Cut-throat 15. kapitola:

4. zaneta
05.06.2016 [17:19]

Nervy mám napäté Emoticon na prasknutie čo sa to tam deje Emoticon Ďakujem no proste Emoticon súrne porebujem pokračko Emoticon S O S

3. Nika
30.05.2016 [17:44]

Perfektna kapitola Emoticon Emoticon a teraz som taka napata kvoli Oliverovi Emoticon Dufam ze sa mu nic nestane aj ked Graysonovi neverim ani nos medzi ocami Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Blacky
29.05.2016 [22:08]

Nina ma tu vytáčala. Neviem prečo. Načo liezla do tej poondenej truhly, keď boli rakvy zatvorené leboich telá boli na franforce? Rezník mal pravdu v tom čo jej povedal. Je jedno, či je zlý či zabil alebo nezabil Timiho. Ale to čo jej povedal bola pravda. K rodine sa vrátiť už nebude môcť a apohreb je síce teraz bolestivý, ale dal istým spôsobom jej rodine ukončenie a naučia sa žiť bez nej. Inak by stále len dúfali.

Dúfam, že bude Oli v poriadku.

1. dcérenka
29.05.2016 [22:03]

Čo mi to robíš? Čo robíš Nine a čo sakra rovíš Oliverovi? Prečo si to spravila? Ak rýchlo nepridáš ďalšiu kapitolku, ta osobne kopnem v riť toho parchanta čo pokazil pohreb. Inak z Graysona si práve urobila badass-a? Inak sa mi to veľmo ľubkalo, len no.. i tak Emoticon SUPERMEGAPECKOIDNÉ (držím paľce na skúškovom, nech už máš pokoj a môžeš písať) Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!