OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Cut-throat 17. kapitola

23.06.2016 (14:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 858×

17. kapitola - Útek

Nechápala som, ako môže byť niekto taký sebecký. Akoby mu nestačilo, že mi vzal rodinu (alebo im vzal mňa?). Prečo ma chce zabiť? Čo by z toho mal? Nedokázala som nájsť jediný normálny dôvod, prečo by to robil. Sám mi predsa povedal, že mi pomôže a ak by som čokoľvek potrebovala, môžem sa naňho obrátiť.

Kde sa stala chyba?

Bolo neskoro, aby som to zisťovala. Netúžila som po tom, aby som mu urobila radosť a nechala sa zabiť. Hoci... naozaj som verila Sonii? Pokojne mohla klamať a hrať sa so mnou. Prečo by tu potom dobrovoľne prišla medzi upírov? Je lovec, no mne by neublížila. Spomenula som si, že zabila priateľku Timothyho...

Niečo mi hovorilo, že má pravdu. Dokonca aj Richardovi to dávalo zmysel.

„Myslím, že od začiatku chcel, aby si bola s ním. Premenili ťa už skôr, chcel to urobiť sám. Dokonca sa zmieril s tým, že si polovičná. Podľa mňa nedokáže vstrebať to, že si sa naňho vykašľala, zabudla a pohla sa vpred. Chceš začať nový život a bez neho, to je podľa mňa normálne. On to ale nedokáže pochopiť. Ak ťa nemôže mať on, tak potom nikto. Taktiež tu je tá vec s Oliverom. Potvrdilo sa mu, že žije, hoci si myslel pravý opak. Príde mi ako typ, ktorý sa nerád mýli. Naozaj bude lepšie, ak odídete, časom ho to prejde. Možno,“ povedal mi, zatiaľ čo ja som bezradná sedela v kuchyni pri stole, podopierala si hlavu rukami a pohľadom hypnotizovala jedlo.

Teraz som mala pred sebou cestovnú tašku. Hoci mi spánok veľmi nepomohol, keďže som sa takmer celú noc prehadzovala, bolo mi aspoň o niečo lepšie. Všetko som si uležala v hlave a musela som uznať, že Richard mal pravdu.

Nešlo mi do hlavy, že zmenil názor a chce ma zabiť. To predsa nemôže myslieť vážne. Po tom všetkom, čo som si kvôli nemu prešla, by ma mal nechať na pokoji.

Nechcela som však skúšať šťastie a zostať tu. Mala som svoj život rada, nech už bol hocijaký.

Nahádzala som do tašky zopár vecí, ktoré som našla v skrini a o ktorých som si myslela, že mi budú sedieť. Nebolo tu toho dosť a ja som plánovala sa zastaviť niekde v obchode. Keď som chcela vojsť do kúpeľne po ďalšie veci, dvere na izbe sa rozrazili a dovnútra vošiel Oliver.

„Toto nemyslíš vážne!“ skríkol. Vyzeral ako hotový boh pomsty. Boh v pyžame s rozstrapatenými vlasmi. Nevedela som, či sa mám smiať alebo sa pokúsiť tváriť vážne.

„Čo?“ Vedela som, že mu o mojich plánoch povie Richard a že sa ho bude snažiť presvedčiť, aby odišiel tiež. Nepochopila som preto jeho reakciu.

„Ten idiot sa ma pokúsil zabiť. Síce to neurobil on, ale bol to určite jeho nápad, za to by som dal ruku do ohňa. Druhú príležitosť nedostane. No utekať sa mi zdá ako dosť zbabelé...“

„Je to lepšie než..“ skočila som mu do reči.

„Áno, je to lepšie ako čakať na to, kedy sa mu uráči tu prísť a vyjasniť si to. Ak sa tu náhodou objaví, asi by to neprežil. Prisahám, že toho idiota zabijem. Ak nie teraz, tak v budúcnosti určite. A nedovolím, aby komukoľvek ublížil.“ Keď to dopovedal, zhlboka sa nadýchol.

„Chcela som povedať, že to je lepšie, než aby tu prišiel a vyvraždil všetkých obyvateľov.“

Prikývol na súhlas. „Práve preto bude najlepšie, ak odídeme. Nikto navyše tak nebude vystavený nebezpečenstvu.“

„To som sa ti snažila povedať.“

Bola som rada, že Oliver mal na to rovnaký názor ako ja. Nerada by som ho do niečoho nútila bol tvrdohlavý, no to ja tiež. Útek bol síce zbabelý, no bola to jediná šanca na to, aby sa nikomu nič nestalo. Alebo aspoň znížiť počet možných obetí.

Oliver sa zhlboka nadýchol a snažil sa upokojiť. Jeho srdce bilo ako o život, bol vytočený do nepríčetnosti a vedela som, že ak by bol vo svojej izbe alebo niekde inde, určite by do niečoho udrel. Rukou si pretrel tvár a pozrel sa na mňa.

„Pôjdem za Richardom a spýtam sa, či nepozná niekoho, kde by sme mohli ísť.“

„To sme už vlastne prebrali. Má nejakého kamaráta v mestečku pri Pheonixe. Coolidge. Je to jedno z najslnečnejších miest na Zemi. Odlietame na svitaní z Bostonu.“

Chvíľu Oliverovi trvalo, kým to všetko spracoval. Bolo to narýchlo, no Richardovi som verila a dúfala, že ten jeho kamarát bude tiež niekto, komu sa bude dať veriť.

„Plán je vlastne taký, že zostaneme vo Phoenixe a ubytujeme sa niekde aspoň na týždeň. Richard chce, aby sme šli niekde, kde by sme sa mohli na niekoho obrátiť, ak by sme mali problémy. Podľa mňa by ale bolo lepšie, ak by sme sa stále niekde presúvali.“ Otočila som sa od neho a podišla k stolíku, kde som mala položené letenky. Jednu som vzala a podala mu ju. „Sám sa rozhodni, čo chceš urobiť, nechcem ťa nútiť, aby si šiel so mnou.“

Pozrel sa na mňa s otvorenými ústami. „Samozrejme, že chcem ísť s tebou. Ocitli sme sa v tom spolu. Okrem toho, ak by si niekde šla sama, pri tvojom šťastí by si prišla o život skôr než by si niečo urobila.“ Nahlas som si povzdychla, pretože to bola pravda. „Bez urážky,“ dodal a uškrnul sa.

„Odlietame o šiestej, do Bostonu nás niekto odvezie. Tak si bež zbaliť veci.“ Prikývol na súhlas a bez protestovania odišiel.

Keď som si zbalila najnutnejšie veci, zamierila som do kuchyne a pripravila jedlo. Bolo to ako by som varila obed, až na to, že všade bola tma a namiesto toho, aby bolo dvanásť hodín na poludnie, bola polnoc. Život sa mi úplne obrátil naruby a tieto zmeny som veľmi nevnímala. Bol to síce podstatný rozdiel, no stále som mala čo robiť, alebo som bola nonstop zatvorená medzi štyrmi stenami.

Odkedy som vstala bola som stratená vo vlastných myšlienkach. Neustále som myslela na Soniu a na Graysona. Varovala ma, pretože jej na mne záleží, alebo je v tom niečo iné? Prečo by to robila, keď sa mi postavila chrbtom? Myslela som, že jej bolo skutočne ľúto, čo urobila, vyzerala tak. No veriť jej na sto percent bolo niečo, čo som si už nemohla dovoliť.

Odchod bol najlepším riešením. Čas ukáže, na ktorej strane Sonia stojí. A ja som stále verila, že to bude tá moja. Ktovie, čím si ju Grayson získal.

Čas išiel rýchlejšie, než som si stihla uvedomiť. Niekto zaklopal na dvere a ja som sa strhla, takmer som si pichla maskarou do oka.

„Odchádzame. Čo robíš? Myslel som, že budeš ako prvá stepovať pri dverách, kedy odídeme.“ Počula som kroky do kúpeľne a o chvíľu na to sa vo dverách zjavila Oliverova hlava. Zvedavo na mňa pozeral.

„Minútku.“ Otočila som sa späť a dokončila, čo som začala. Jedna vec, za ktorú som ako upír bola vďačná, bola moja pleť. Teraz bola dokonalá. Keď som bola človek, stále som ju mala problémovú.

„Morris je už v aute a veci sú v kufri. Čakáme na teba.“

Otočila som sa k nemu a potom vytiahla mobil. Pozrela som sa na čas a urobila sa mi hrča v hrdle. Úplne som sa pozabudla. Mala som v pláne sa ísť napiť krvi, keďže som bola smädná a nevedela som, kedy budem mať príležitosť.

„Morris? A to je už vážne toľko hodín?“ opýtala som sa ho vykoľajene a Oliver spýtavo nadvihol obočie.

„Richard musel odísť a príde nadránom. Bohvie, kde je Adam. Vlastne tu nie je takmer nikto.“ Mykol plecom, akoby to bolo jedno. Bolo, no mala som z neho stále divný pocit. Nepovedala som mu o tom, že potrebujem krv. Budem musieť vydržať.

Oliver sa usadil na miesto spolujazdca a mne nezostávalo nič iné než si sadnúť dozadu. Aj tak som celú cestu neplánovala viesť konverzáciu, nie ak tu je niekto, komu proste neverím. S Oliverom som si aj tak nemala momentálne čo povedať.

Zato tí dvaja spolu hovorili celú cestu. V aute nebolo ani päť minút ticho. Morrisa som nepočula nikdy povedať viac ako bolo nutné. Teraz tu viedli debatu o všetkom možnom. Futbal, hokej a ďalšie chlapské veci, ktoré ma absolútne nezaujímali.

Keď sa však Morris začal vypytovať, kam sa chystáme, mala som chuť Oliverovi zalepiť ústa. Povedal len to, že letíme do Phoenixu. Richardovho kamaráta nespomenul. Aspoň jedno plus.

„Si úplne ako tvoj brat,“ povzdychla som si, keď sme vystúpili na letisku.

„Prečo?“

„Morrisovi si povedal takmer všetko.“

Pozrel sa na mňa. „Čo máš proti nemu?“

„Neviem.“ Mykla som plecom. „Nezdá sa mi ako niekto, komu by som verila. Už od začiatku mi naháňa hrôzu.“

„Blbý pocit. Morris je v pohode, no tiež mu trvá dlhšie, než sa s niekým začne rozprávať. Nie každý, čo sa s tebou nebaví a je ticho je automaticky osoba, ktorej netreba veriť.“

„Ty si zrazu veľmi ukecaný.“

„Aj to sa ti určite len zdá.“ Sústredila som sa na jeho tep. Srdce mu bilo ako o život a zrýchlene dúfal. Zaškerila som sa naňho.

„Si nervózny?“ Ako odpoveď mi bolo nesúhlasnú pokrútenie hlavou. „Bojíš sa lietania?“

„No...“

Nechala som Olivera nech si bojuje sám so svojimi démonmi. V tomto prípade sa jednalo o strach z lietania. Ja som sa v rámci možností pohodlne usadila a oprela si hlavu o jeho rameno. Bola som príšerne unavená a smädná. Prebudila som sa až pred pristávaním. Zobudil ma dotyk na ruke.

Oliver ma silno chytil za zápästie. Nebolo to práve najpríjemnejšie, no chápala som jeho strach. Mohlo sa stať čokoľvek. Začala som však uvažovať o tom, že ak by sa lietadlo zrútilo na zem, možno by to bolo v našom prípade dobré. Keďže nie sme obyčajní ľudia, bola by veľká pravdepodobnosť, že by sme to prežili. O tom by nemusel vedieť nikto. Všetci by vedeli, že sme tam boli. Zahynuli. Začali by sme žiť nový život.

Potriasla som hlavou. Znelo to veľmi dobre na to, aby to mohla byť pravda. Nemala som toľko šťastia, aby sa mi prihodilo niečo také.

Druhou rukou som mu prešla po prstoch, ktoré kŕčovito zvierali moje zápästie. Dúfala som, že mu pomôžem aspoň trochu prekonať jeho strach. Pozrela som sa naňho.

Obdivovala som ho, že deň po tom, ako ho napadli, bol schopný cestovať takmer cez celé Štáty. Ešte teraz som mala pred sebou ten obrat, keď som ho našla ležať. Bol v poriadku. Takmer. Teraz vyzeral, že je už úplne zotavený. Všetky viditeľné  škrabance zmizli a taktiež som si nevšimla, že by ho bolesť nejako obmedzovala v jeho pohyboch. Možno to len všetko dobre skrýval, alebo sa zranenia hojili veľmi rýchlo.

„Povedal ti Richard, ako vyzerá ten jeho kamarát?“ opýtal sa, keď sme stáli pred letiskom a čakali.

„Nie. No on povedal jemu, ako vyzeráme my. Chvalabohu, pretože by som sa bála, aby si to tiež nespomenul Morrisovi,“ rypla som doňho, na čo si len povzdychol.

Vytiahla som z vreca mobil a poslala Richardovi smsku, že sme pristáli. Neprešlo ani desať sekúnd ako som odoslala správu a mobil začal zvoniť. Prijala som hovor.

„Prepáč, musel som odísť. Rád by som vás odprevadil sám, ale niečo mi do toho skočilo. Pracovné povinnosti. Hovoril som s Adamom, tak spolu s Adele odchádzajú. Veľa upírov sa rozhodlo dočasne opustiť toto miesto po tom, čo sa stalo. neviem, či tu zostanem, možno bude naozaj lepšie, ak by sme sa všetci rozdelili. Rozmýšľal som, že by som prišiel za vami...“

„To nech ti ani nenapadne, Ricky. Drž sa radšej ďalej, ak budeme potrebovať pomoc, ozveme sa.“

„Dobre. Prosím ťa, hlavne ma každý deň informuj o tom, či ste v poriadku,“ požiadal ma a ja som ho uistila, že určite zavolám alebo napíšem. Potom som ukončila hovor, pretože pred nami zastalo auto.

Zatajila som dych a čakala, kto z neho vystúpi a či to nie je len niekto iný. Začalo svitať a ja som pochybovala o tom, že by to bol nejaký upír. Richard nespomínal žiadneho polovičného, preto som usúdila, že to auto neprišlo po nás.

„Mohli by sme sa dostať do centra mesta a najesť sa. Naozaj som hladná. A aj smädná.“ Pozrela som naňho kútikom oka. Počula som, ako sa zhlboka nadýchol. „Pila som po pohrebe, no vyčerpalo ma to a počítala som s tým, že sa stihnem napiť, kým pôjdeme.“ Najradšej by som si strelila facku za to, že som na to proste zabudla.

„Nina Howlesová  a Oliver Bayer?“ ozval sa mužský hlas. Prekvapene som sa otočila k autu, odkiaľ šiel ten hlas. Oliver sa pri svojom mene tiež strhol. „Posiela ma pán Paul Ellis, ktorý vám zabezpečil ubytovanie v tomto meste a bude vám k dispozícii, ak by ste niečo potrebovali. Moje meno je Michael.“ Usmial sa na nás. Znel nervózne a jeho hlas sa trochu triasol. Bol to mladý muž, ktorý nemohol mať viac než dvadsaťpäť rokov. Srdce mu bilo ako o život. Bol to človek!

Otočila som sa k Oliverovi a mykla som plecom. „To je zrejme náš odvoz.“

Naložili sme veci do kufra a tentokrát som si ja sadla na miesto spolujazdca. Oliver na protest vydal tiché zavrčanie, čo som odignorovala. Michael nás stále sledoval. Bol vydesený a mala som pocit, že čakal, že mu niečo urobíme. Nebol jediný, kto bol neistý.

Čo ak to bola len pasca, do ktorej sme padli a tento človek nás odvedie niekde, kde nás zabijú? Čo ak to bol niekto, koho poslal Grayson?

Jediná cesta, ako som si to mohla overiť, bolo napísať správu Richardovi, či je ten Paul Ellis jeho známy. 

Hoci mám teraz kopec voľného času, inšpirácia a chuť do písania sa tým neriadia. Preto sa ospravedlňujem, že kapitoly pribúdajú pomalým tempom. 

Na mojom zhrnutí si už môžete pozrieť anotáciu k príbehu Ďaleko od domova, ktorý začnem písať po dopísaní Hrdloreza. :) 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cut-throat 17. kapitola: