OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ďaleko od domova 11.

01.03.2017 (14:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 626×

Daniel priložil kartu s čipom k terminálu a pohľad už zo zvyku upriamil na ochrankára, ktorý stál pred malou obrazovkou. Muž tmavej pleti pozrel na zariadenie a potom späť naňho a prikývol hlavou.

Pretočil očami a zatlačil do turniketu. Bol tu takmer každý deň a trávil tu väčšinu života, niekedy prešiel okolo neho aj niekoľkokrát za deň. Akoby nestačilo len pozdraviť.

Prešiel k výťahom, ktoré sa nachádzali hneď oproti nemu. Zbytočne sa neobzeral, chcel sa len rýchlo dostať na svoje miesto, aby zrobil svoju prácu. Nemohol tvrdiť, že to tam nemá rád, no dnes na to nemal náladu a niečo mu hovorilo, že to dnes nebude stáť za nič.

Vo výťahu už automaticky stlačil desiatku a v duchu sa radoval, že k nemu nenastúpil nikto iný. Mysľou bol stále niekde inde, rozmýšľal nad tým, čo všetko by ešte mal spraviť. Pracovné povinnosti šli bokom. Nevedel, čo všetko by mal zariadiť, aby sa ich nový člen domácnosti cítil dobre.

Nepoznal ju síce ešte až tak dobre, tak netušil, odkiaľ by mal začať. Určite nevedel nahradiť jej rodičov a domov. No našiel jej bratov a urobil všetko pre to, aby sa stretli. Cítil sa za to dobre, pomohol jej aspoň trochu.

Ako dlho tu ešte zostanú Ligawčania? Nevedel o tejto návšteve nič. A aj keby sa snažil od otca získať informácie, istotne by zmenil tému tak šikovne, že by aj zabudol, čo od neho vlastne chcel.

Tiché cinknutie a otvorenie výťahových dverí ho prebralo z myšlienok. Vystúpil a zamieril do svojej kancelárie. Prešiel popri niekoľkých zástupoch stolov, na ktorých bolo niekoľko počítačov a inej techniky. Niektoré stoličky pred nimi boli už zaplnené, iné zívali prázdnotou. Presklená stena za stolmi poskytovala dostatočný prílev svetla.

Kývol hlavou na pozdrav niekoľkým ľuďom. Každý raz, čo šiel okolo, sa v duchu zaradoval, že tam nemusí pracovať. Mal kanceláriu sám, čo mu umožňovalo sa sústrediť na svoju prácu. Na tomto mieste pracovalo súčasne okolo tridsať ľudí. Netušil, ako to tam zvládajú.

Nebol sám, ktorý mal svoj luxus.

Alex kývol hlavou, keď prechádzal okolo jeho miesta. Mal podchýlené dvere a videl priamo naňho. „Dan, máš ísť hore za otcom. A podľa jeho výrazu si tam mal byť prítomný už hodnú chvíľu.“

 „Ahoj, kedy tu bol?“

„Asi pred desiatimi minútami.“

Daniel pretočil očami. „To tu mohol počkať,“ povzdychol si.

„Snažil sa ti dovolať.“

Samozrejme, že sa mu to nepodarilo, keďže mal zapnuté len vibrácie a zistil, že mobil ani nemal pri sebe. Vošiel do svojej kancelárie a sako zavesil na vešiak. Pohľad mu padol na stôl.

„Ach, Alex, fakt ďalší podvod? Mňa to už prestáva baviť! Nie som detektív!“ posťažoval sa, keď zbadal papiere na stole. Odkedy sa jeho priateľ vrátil zo školy, chodenie do práce bolo o niečo ľahšie. Stále nemohol pochopiť, ako niekoho mohol napadúť taký trest.

„Myslím, že ich tam máš rovno dva. Za to sa môžeš poďakovať kamarátom z FBI. Keby nevedeli, aký si v hacknutí, hľadaní informácii a svojom obore dobrý, asi by ťa nekontaktovali. Okrem toho, toto prišlo od Florence.“

Daniel si len povzdychol a tváril sa, že to meno prepočul. Bola to už dosť dlhá doba, odkedy spolupracovali. A vlastne to bola aj príčina, prečo si niečo spolu začali. Popri práci si k sebe našli cestu. Teraz vedel, že to nebol práve najlepší nápad.

Krachujúci vzťah ho ničil niekoľko týždňov. Snažil sa ho zachrániť, no keď Florence podala žiadosť o rozvod, ranilo ho to. Keď si pomyslel na veci, ktoré vtedy porobil, alebo rovno nezrobil, bolo mu zo seba zle. Po čase priznal, že už nemá zmysel sa kvôli nej trápiť. Aj keď si celý život bude pamätať, že ju kedysi miloval.

Preto ho prekvapilo, že žiada o pomoc práve jeho. Nestalo sa tak už dlho a mala na výber niekoľkých ľudí, ktorí jej mohli s tým pomôcť.

„Nuž, bude to musieť chvíľu počkať,“ odvetil a otočil sa na odchod.

Zaklopal na dvere a neobťažoval sa počkať na reakciu, proste ich otvoril. Sekretárka sa okamžite postavila a chcela namietať, no len ju pozdravil kývnutím hlavy a ignoroval. Ak ho otec hľadal, bolo to niečo dôležité.

Zbadal ho cez presklenú stenu, ako sedí za stolom a niečo ťuká do klávesnice. Pri tom sa pozeral a prehraboval papiere vedľa. Bol plne sústredený na svoju prácu. Aj on vyzeral tak ponorený do svojej práce? Vedel, že sa veľmi podobal na svojho otca, po matke zdedil len tmavé vlasy. Bol nerád, keď ho niekto k nemu prirovnával. Ani zďaleka nebol ako on.

Akoby vycítil jeho prítomnosť a zdvihol hlavu. Vošiel do pracovne a zatvoril za sebou dvere. Nemal tušenia, prečo by s ním chcel hovoriť. Najväčšia pravdepodobnosť bola, že niečo urobil, alebo na niečo zabudol. Nemohol si spomenúť na to, o čo by sa jednalo.

„Chcel si so mnou hovoriť?“ opýtal sa ho. Ukázal na stoličku, aby sa posadil. Poslúchol ho. Toto bolo zrejme na dlho.

„Kde, dopekla, máš mobil, Daniel? Dalo sa to vybaviť aj cezeň.“

„O čo sa teda jedná?“ spýtal sa.

Jeho otec si vzdychol a oprel sa o stoličku. pohľadom si ho premeral a pri tom stisol pery do jednej linky. „Ide o Eleonor.“

„Čo s ňou?“ Nechápal, prečo ju spomenul. Odkedy prišla, videl sa s ňou len raz a spýtal sa na ňu možno dvakrát. Nemal tušenia, prečo chce hovoriť práve o nej. Práve pre to to bolo ešte zaujímavejšie.

„Sú veci, o ktorých vie len veľmi málo ľudí. No aj tí dokážu tieto informácie využiť vo svoj prospech.“ Nadvihol obočie a spýtavo sa na svojho otca pozrel. „Eleonor som nevzal do svojej rodiny len tak, pre nič. Je tu jedna osoba, o ktorej sa ona nesmie nikdy dozvedieť, inak bude v nebezpečenstve.“

„Naozaj netuším, o čom hovoríš.“

„Nebudem to zbytočne naťahovať...“ Zdvihol pohľad a poobzeral sa okolo aby sa chcel uistiť, že ich nik nepočúva. Daniel bol nedočkavý, nevedel ani odhadnúť, o koho by mohlo ísť. „Jej otec nie je mŕtvy. Celé toto plánoval spolu so Zibilom. Nikdy mu na to nikto neprišiel. Umrel akože v nemocnici, no namiesto toho, aby sa zúčastnil svojho pohrebu, prišiel tu. Nepraje si, aby sa o tom jeho rodina dozvedela.

To ale nie je až taký veľký problém. Trochu sa nám všetko vymklo spod kontroly, predstavitelia Ligawe majú nepresné informácie o tejto zrade. Ak zistia, že za to môže on, Eleonor a jej súrodenci budú v nebezpečenstve. Taktiež ak by na to prišla ona, bola by to hotová pohroma. Predstav si, čo by urobili všetci Ligawčania, čo tu sú.“

Daniel si uvedomil, že naňho pozerá s otvorenými ústami. Nemohol pochopiť, ako by mohol byť človek schopný niečoho takého. Nebola to len zrada voči krajine, ale aj rodine. Už teraz vedel, že Eleonor by to nezvládla, ak by sa dozvedela pravdu.

„Čo vlastne odo mňa chceš?“

„Chcem, aby si ju držal čo najďalej od Babylonu, hlavne počas týždňa, kedy sa tu Stan Wyatt niekedy vyskytne. Snaží sa nevzbudiť pozornosť, takže si si ho ešte nikto nevšimol.“ - Poslednou vetou mu odpovedal na otázku, ktorú sa ho chcel spýtať.

„Prečo to vlastne robí? Ellie by bola ušetrená bolesti zo straty rodičov.“

„Je to pre jej dobro.“ Daniel si spomenul na to, čo mu o ňom hovorila Ellie. Jej otec mal 10S.

„Bol nakazený?“ Okamžite nesúhlasne pokrútil hlavou, akoby otázku očakával.

„Liek ešte nie je hotový ani zďaleka.“

„Nechápem tomu...“

„Proste dávaj na ňu pozor, buď s ňou čo najviac. Ak budeš mat podozrenie, že niečo vie, povieš mi to. Ak sa o tomto dozvedia z Ligawe, bude vo veľkom nebezpečenstve. Tam sa problémy neriešia slovne, Dan. Pokúsia sa zabiť Stana a potom pôjdu po krku aj jej.“

Daniela bolela hlava a každou ďalšou informáciou bolesť narastala. Toto bola situácia, ktorú ani zďaleka nedokázal pochopiť. Prečo by to jej otec robil? No na um mu prišla ešte jedna otázka.

„Keď to bolo plánované, myslím ten presun na Zibil... Chceli ste, aby vypukla epidémia? Spôsobili ste ju?“

„Daniel, to snáď nemyslíš vážne! Nikdy by som nedovolil, aby zomreli nevinní ľudia. Chceli tu presunúť deti, aby sa naučili existovať v modernom svete. Aby sa nemuseli trápiť.“

„Nedáva mi to žiadny zmysel! Prečo potom...“

„Máš strašne veľa otázok. Vráť sa k práci, ak sa niečo stane, budeme to riešiť potom. Zatiaľ na ňu dávaj pozor.“

Chcel namietať, no nemal žiadnu šancu na ďalšiu otázku. Keby chcel, nikto iný by mu neposkytol odpovede. Určite by sa naňho pozerali ako na debila. Nemal proste ma výber, len poslúchnuť otca. Alebo sa o to pokúsiť.

Bol z toho zmätený. Otec s ním nehovoril často a táto žiadosť ho zaskočila. No oveľa viac bol prekvapený z toho, že Ellin otec stále žije. Jeho myseľ pracovala na plné obrátky a nevedel pochopiť, prečo to spravil, prečo si od nej drží odstup. Keby sa skontaktovali, spolu by boli v bezpečí.

Niečo mu na tom jednoducho nesedelo. 

*** 

„V sobotu by mal prísť opäť Matt. Rozmýšľal som, že by sme mohli vyzdvihnúť Eliasa a vymyslieť program tu v byte,“ navrhol Daniel, čo prinútilo Ellie k úsmevu. Po tomto túžila tak dlho. Nevedela sa dočkať, ako ho odtiaľ vezme preč aspoň na pár hodín.

„To znie super,“ odvetila a zastavila vodovodný kohútik. Na byt si zvykla rýchlo a ak práve netrávila čas nad knihami, starala sa o domácnosť. Odložila umytý tanier nabok a otočila sa k Danielovi, ktorý sedel za stolom.

„Ak plánujete byt zmeniť na škôlku, tak vás zabijem,“ ozvala sa Margo.

„Len takú mini...“

„Ani to, Dan! Mám deti rada, ale odtiaľ-potiaľ.“

„Myslím, že Jeremy bude veľmi rád, keď uňho stráviš víkend,“ navrhol. Margo vystrčila hlavu z kúpeľne a pozrela naňho s nadvihnutým obočím.

„To ma vyháňaš?“

„Je to až také okaté?“

Ellie sa zasmiala. Zbožňovala ich doťahovanie. Bolo jej ľúto, že s Eddiem netrávila už toľko času, inak by to bolo na dennom poriadku aj u nej.  Tešila sa, keď nastane čas, kedy bude konečne bývať spolu s bratmi. Spomienka na matku a otca ju zarmútila len na malý moment. Už sa zmierila s tým, že sa bude musieť naučiť existovať bez nich.

„Daniel, aj by som ti na to niečo povedala, ale nechcem ťa pred Ellie strápniť. Myslím, že by si to potom nepredýchal.“

Pohľad upriamila na Dana. Na malý moment mu zamrzol úsmev na tvári a zúženými očami sledoval Margo. Tá mala určite v rukáve kopec tromfov, ktoré by naňho mohla použiť. Bola zvedavá, čo mala na mysli tentokrát. Neodhadovala si ani tipnúť, no Danielovi to muselo byť jasné hneď.

Aké tajomstvo skrýva?

Týmto sa stal pre ňu ešte viac zaujímavý a rozhodla sa, že príde na to, čo pred ňou skrýva.

Stál pred školou, auto stálo na chodníku a mala pocit, že ho zabije. Znovu mal v ústach cigaretu, oči mu zakrývali tmavé okuliare a vlasy napovedali, že prednedávnom vstal. Tmavé rifle a čierne sako mu pekne zvýrazňovalo postavu. Opieral sa o kapotu svojho auta a pozeral na ňu.

Do líc sa jej nahrnula červeň a pomaly sa vybrala jeho smerom, aj keď mala chuť urobiť opak – vbehnúť do školy a zabarikádovať sa trebárs aj na záchodoch. No bola si vedomá toho, že by po ňu pokojne prišiel sám.

Dnes bola na pláne návšteva Babylonu,  miesta, ktoré zatiaľ obdivovala len z diaľky. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby jej nepovedal, že okrem toho má pre ňu prekvapenie. Neznášala jeho prekvapenia. Vždy znamenali niečo, na čo len tak ľahko zabudne, alebo jej kupoval zbytočne veci.

Hlavný dôvod, prečo s ním nechcela ísť nikde, bol on sám. Na jednej strane ju predstava, ž s ním strávi celý víkend takmer osamote tešila, no zároveň desila. Nechcela si pripustiť žiadne city k nemu.

Srdce sa jej aj tentokrát rozbúchalo rýchlejšie. A za všetko mohol on! Už od rána bola nervózna.

„Si nejaká bledá,“ poznamenal, keď okolo neho prešla, aby si sadla na miesto spolujazdca. Tašku hodila na zadné sedadlo.

„To z tých cigariet,“ odvetila a zabuchla dvere o niečo silnejšie. Cigaretový dym nebol niečo, čo jej voňalo, no dym v kombinácii s jeho vôňou jej spôsoboval závraty.

Zasmial a pokojne dofajčil, opretý o kapotu. Mala pocit, že ju chce donútiť prísť o nervy.

„Máme ešte čas. O hodinu tam končí väčšina ľudí, bude lepšie, keď prídeme až po pracovnej dobe. Uvidíš toho viac.“

„A čo to prekvapenie?“ opýtala sa zvedavo zapla si bezpečnostný pás a stále naňho pozerala.

„Aké by to bolo prekvapenie, keby som ti to povedal?“

„Neznášam ťa,“ vzdychla. Znovu zacítila známu vôňu, ktorá ju príjemne šteklila v nose.

„Aj ja ťa ľúbim.“ Zahryzla si do pery, aby na to niečo nepovedala.

Daniel zaparkoval v podzemnej garáži a kým sa dostal na svoje miesto, Ellie v duchu priznala, že by sa odtiaľ nevedela dostať. Každé poschodie jej prišlo rovnaké a prešli ich niekoľko, kým vôbec zastali.

„Tu v garáži aj tak nie je čo vidieť, tak pôjdeme výťahom.“

Nadšene prikývla. Tešila sa na to miesto, bola veľmi zvedavá.

Pri ceste výťahom sa jej chvíľou dvíhal žalúdok, z čoho sa na nej Daniel smial. Vystúpili na prízemí. Pred sebou zbadala obrovskú halu s vysokým stropom. Všetko sa lesklo a bolo v bielej alebo šedej farbe. Čakala, že tam bude viac ľudí.

Daniel jej ukázal len niekoľko poschodí, vrátane jeho kancelárie a každého odvetvia na vrchu Babylonu. Na najvyššie poschodie sa nedostali. Ellie sa páčilo, že všetky zložky fungovania krajiny sa nachádzajú takto pokope. Bolo tam niekoľko ochrankárov, ktorí ich niekoľkokrát skontrolovali.

Nepamätala si, kde sa čo nachádza, neprišlo jej to ako informácia, ktorú by niekedy využila. No Danielova kancelária sa jej páčila. Mal odtiaľ skvelý výhľad na mesto. Steny, ktoré tvorili kraj budovy, boli úplne presklené, takže celú miestnosť osvetľovalo len slnko. Všimla si, že vedľa počítača a ostatnej techniky, ktorú nevedela identifikovať, boli rámiky s fotografiami. Spoznala na nich len  Matta a Margo. Ostatné osoby nepoznala.

Ani netušila ako rýchlo sa takmer zotmelo. Vrátili sa k autu a Daniel z neho vytiahol batoh. Neodpovedal na otázku, čo sa tam nachádza. So smiechom sa vybral opäť k výťahu, ale z opačnej strany. Došlo jej, že toto bude asi to prekvapenie a išlo ju roztrhnúť od zvedavosti.

„Počkaj, toto nemôžeš myslieť vážne. Ja tu nemám žiadne plavky, ani nič potrebné, Dan...“ namietala, keď ju doslova popostrčil do výťahu.

„Neboj sa, Margo mi s tým pomohla.“

„Pomohla s čím?“ opýtala sa.

„Kúpila plavky. A v taške mám dve osušky. Stavím sa o čokoľvek, že keď uvidíš ten výhľad, nebudeš mať v očiach ten výraz, ktorým ma budeš chcieť zabiť.“

„To nemení nič na fakte...“ Ani nevedela, čo chcela vlastne povedať. Daniel mal úsmev o ucha v uchu a ona mala čo robiť, aby sa jej z toho nepodlamovali kolená. Netušila, kedy sa stihla z neho takto poblázniť.

„Že som super, skvelý a úžasný? Ďakujem, nemusíš mi to hovoriť, ja to viem,“ zasmial sa a vyslúžil si za to päsťou do brucha. „Neviem, za čo to bolo, len som povedal pravdu... au.“

„Prestaň.“

Potriasla rukou, lebo ho trafila akurát do rebier, takže to bolelo aj ju.

Bola zvedavá na miesto, kde ju chcel vziať. Vraj to bola časť Babylonu, kde má prístup len veľmi málo ľudí. Strecha menšej budovy, ktorá nie je poriadne vidieť zo žiadnej strany, keďže ju zatieňuje niekoľko desiatok poschodový mrakodrap. Daniel jej určite spomínal presné čísla, ale kto si to má pamätať. Bola to nepodstatná informácia.

O malú chvíľu sa dvere odsunuli a ovial ju studený vánok.

„Naozaj je kúpanie v takomto počasí dobrý nápad?“ spýtala sa ho, keď sa dvere za nimi zatvorili s tichým cinknutím. Pozrela sa naňho, keď počula štrngot kľúčov. Hlavou kývol k miestnosti, ktorá vyzerala ako malý domček na vrchu mrakodrapu. Svietilo sa tam.

„Je to vyhrievaný bazén, takže sa nemáš čoho báť. K tomu je čiastočne krytý.“

Ellie toho veľa nevidela. Na čiernej oblohe kvôli svetlu z mesta nevidela hviezdy. Výhľad na mesto jej znemožňovala betónová stena postavená okolo krajov. Bola preto zvedavá na to, čo hovoril Daniel.

Vošli do miestnosti, ktorá vyzerala ako recepcia. Za stolom sedela mladá žena a so záujmom ich pozorovala.

„Ahoj, Rhonda!“

„Ahoj, dúfam, že sa nezdržíte dlho. O hodinu odchádzam, takže ak sa niečo stane, budeš za to zodpovedný.“

„Jasné, jasné.“

Viedol Ellie ďalšou miestnosťou, kde bolo niekoľko železných skriniek. Potom vybral z tašky, ktorú mal celý čas na pleciach, vrecúško a podal ho Ellie.

„Je to od Margo. Snáď sa ti budú páčiť.“

Musela jej vkus a odhad pochváliť. Plavky jej sedeli ako uliate. Jediné, čo jej vadilo bolo, že pred Danielom bude takmer nahá. Pokojne by si na seba dala aj skafander. Červeno biele plavky toho nezakrývali veľa.  Mala pocit, že pri prudšom pohybe by mohla odhaliť viac, než chcela.

Daniel jej vysvetlil, ako sa z kabínky dostane k bazénu. Do ruky jej dal ešte osušku, aby si ju vzala so sebou.

Prešla cez sklenené dvere, ktoré sa pred ňou automaticky otvorili. Studená dlažba jej spolu s ľadovým vetrom spôsobovala triašku. Zabudla si vziať niečo, čo si obuje, takže cítila každý kamienok alebo nerovnosť dlaždičiek.

Pred sebou zbadala bazén, ktorý bol menší ako si predstavovala. Na jednej strane bol plastový kryt a oproti nemu bol koniec budovy. Za ním sa nachádzal výhľad, o ktorom jej hovoril Daniel. Práve on sa teraz opieral o kraj a pozeral sa na mesto. V svetle, ktoré poskytovali pouličné svetlá, mohla vidieť, ako z vody stúpa para.

Prešla k okraju a z ramien zložila osušku. Položila ju na kraj a podišla k schodíkom do vody. Postupne vchádzala hlbšie. Teplo jej obalilo telo a triaška postupne ustala. Horúca voda pomaly uvoľnila jej stuhnuté telo a prsty na nohách jej brneli.

Daniel ju zvedavo pozoroval. Bol stále na mieste, no teraz bol otočený k nej.

„Je to tu pekné, však?“

„Nádherné. Prečo si ma tu vlastne vzal?“ spýtala sa a ponorila sa do teplej vody až po krk. Zabudla na to, že si nechala rozpustené vody, tak sa jej okamžite namočili.

„Musel som sa s niekým podeliť o tú krásu. Nechodievam tu často a samého ma to tu už omrzelo.“

Preplávala okolo neho až k okraju, ktorý bol o niečo vyšší a lemovalo ho kovové zábradlie. Rukami sa chytila kraju a nadvihla sa tak, aby videla mesto. Ten pohľad bol dych vyrážajúci. Budovy sa od Babylonu postupne znižovali, až ich nahradil zástup paliem. Za nimi sa nachádzal tmavý oceán. Všade bolo plno svetiel a až tak vysoko mohla počuť hovoriacich ľudí a premávku.

Počula, že Daniel sa presunul vedľa nej. Ponorila sa opäť do vody až tak, že jediné, čo videla, boli vrcholky paliem a voda. Bola jej príšerná zima na ramená a časť hlavy, ktorú si namočila.

„Bude mi to tu chýbať,“ povedala zrazu. Myslela si, že sa kvôli tomu bude cítiť zle, alebo že ju z neba za to trafí blesk a zabije ju na mieste... no nič z toho sa nestalo. Bola to pre ňu zrada. Keby bolo toto miesto, ktoré by bolo odmalička jej domovom, bola by asi najšťastnejší človek na zemi.

„Nemusíš sa vrátiť domov.“ Pozrela sa naňho. Pohľad mal uprený niekde na oceán.

„Lenže ja tu nepatrím. Nikdy sa nenaučím existovať v tomto svete. Možno je tá technológia užitočná, no bývať doma má svoje čaro. Vyrastala som tam a... len sa bojím, aké to bude.“ Bez rodičov. Vedela, že sa o Eliasa zvládne postarať a dúfala, že Eddie zabezpečí rodinu. Nebola si však istá, ako to bude nakoniec.

Jedna jej časť chcela zostať tu. Bolo o ňu postarané, aj o jej súrodencov. Lenže bola si vedomá, že nastane okamih, kedy bude vytrhnutá z tohto pohodlia a bude musieť čeliť realite.  Cítila, ako jej stiahlo hrdlo.

Otočil sa k nej a pristúpil bližšie k nej. „Nemusíš sa už báť ničoho, Ellie. Nie je nemožné, aby si tu zostala navždy. A rovnako aj tvoji súrodenci. Pomôžeme vám, otec ti to predsa povedal.“

„To od vás nemôžem chcieť. Už teraz ste toho spravili viac, ako ste museli. Nechcem byť niekomu na príťaž. Proste chcem ísť domov.“ Posledné slová už povedala s náznakom plaču. Spomienky a myšlienky na domov ju dokázali zarmútiť aj po takom dlhom čase.

„Nemuseli sme nič. My sme chceli.“

Bol tak blízko, že mohla vidieť jeho dych. Taktiež bol až po bradu vo vode a v tom slabom svetle si všimla, že sa triasol od zimy. Voda bola síce príjemne horúca, no poriadne sa ešte nezohrial. Ellie sa tiež sem-tam zachvela.

„Prečo?“

„Pretože sme chceli, Ellie. Nikto nám to neprikázal. Každá rodina, ktorá chcela, si vzala nejaké dieťa. Je to dočasná pomoc, aby sme vám pomohli. Takto ste zdraví a máte strechu nad hlavou. Je to dočasné riešenie situácie...“

„Ak chceš ppomôcť,  prečo potom chceš, aby sme tu zostali?“ spýtala sa. Hoci sa snažila pochopiť tomu, čo hovoril, nemohla. Všetky jej myšlienky boli sústredené na domov a na to, ako sa tam dostať.

Vzdychol si a sklonil hlavu, takže mu nevidela do tváre. Pozrela sa do boku, aby si ešte užila tento výhľad. Netušila, ako dlho tu chce zostať a tušila, že sa jej už nenaskytne viac príležitosť byť na takomto mieste.

Bola ponorená vo vlastných myšlienkach natoľko, že si nevšimla, kedy sa priblížil tak blízko k nej, že sa rukou dotkol jej brucha, na čo zareagovala odsunutím sa, takže chrbtom sa oprela o nie práve veľmi teplý kraj bazéna. Uvedomovala si mesto za sebou a aj to, v akej výške sa nachádza.

„O jednom dôvode by som vedel.“

Všetky jej myšlienky boli v tom okamžiku preč. Jej mozog odmietal spolupracovať a rozmýšľať. Bol príliš blízko, narušil jej osobný priestor a stále sa pomaly k nej prisúval bližšie. Možno tušila, čo myslí, no tiež to mohlo znamenať prehodenie jej osoby cez okraj. Určite mu musela kvalitne liezť na nervy, tak by sa ani nečudovala, keby sa pokúsil práve o to.

Snažila sa podľa jeho tváre zistiť, čo má skutočne v pláne. Netváril sa inak ako zvyčajne, usmieval sa a pozoroval ju so záujmom. Bol to ten výraz, z ktorého sa jej podlamovali kolená a cítila motýliky v bruchu. Neverila však, že by ju chcel pobozkať. Obdivovala svoju fantáziu, že niečo také mohla vyprodukovať. Veď by mohol byť pokojne aj jej... no dobre, otec nie. Ale prišiel jej dosť starší na to, aby sa mohol zaujímať o ňu.

„Nikdy ani nepomysli na to, že si tu na príťaž,“ šepol. Rukou jej pohladil líce a pousmial sa. Jej srdce sa šlo takmer zblázniť.

Druhou rukou sa oprel o okraj a pritiahol sa tak k nej až tak, že sa ich hrude dotýkali. Bola zvedavá, čo plánuje spraviť. Stále tu bola tá možnosť, že slovo príťaž myslel inak a naozaj sa jej zbaví.

Sklonil sa k nej a tvár mali od seba len niekoľko milimetrov. Počula jeho zrýchlený dych.

Ruky mu položila na hruď, aby ho odtlačila od seba, pretože to, čo sa chystal urobiť, nebolo správne. Lenže neurobila to, lebo bola zvedavá na chuť jeho pier. No tiež jej spolu s tým prišlo na um niekoľko otázok a problémov.

Nemyslela si, že k nej práve on môže niečo cítiť, bolo by to proste zvláštne. A čo ju trápil ešte viac – ako naňho zabudne?

Keď sa jeho pery obtreli o tie jej, ruky z jeho hrude presunula na ramená, aby vyrovnala ich výškový rozdiel. Dotyky a bozky jej chýbali tak veľmi, až takmer zabudla, aký to je pocit.

Nežne ju pobozkal a ticho vzdychla, keď ju vlastným telom pritlačil o niečo bližšie ku kraju. Cítila na sebe a pod rukami teplo jeho tela. Pustila všetko z hlavy.

Nebolo to práve to, po čom túžila posledné dni?

Rozozvučanie alarmu preťalo ticho okolo nich a obaja sa pri tom strhli. Pozreli na budovu, kde zbesilo blikalo červené svetlo. Zároveň sa ozvali výstrely, ktorých cieľom boli určite oni dvaja. Strely im presvišťali okolo hlavy a niektoré skončili vo vode. 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďaleko od domova 11.: