OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ďaleko od domova 14.

11.03.2017 (12:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 671×

„Týždeň?!“ takmer skríkla prekvapene a zhlboka sa nadýchla. Brat musel byť na nervy z toho, že sa tak dlho nevideli. Škola jej určite bude veľmi chýbať, aj keď vedela perfektne písať a čítať. Už sa nečudovala, že sa cítila, akoby po nej prešlo stádo splašených koní. Niekoľkokrát. Bolelo ju celé telo a Daniel jej to rozhodne neuľahčoval.

„Najskôr som si myslel, že to je len nachladnutie. Mala si však chrípku a veľmi vysokú teplotu, ktorá ti neklesala. Musel som zavolať lekára, aby ti pomohol.“

„Uhm, to vysvetľuje toto,“ povedala a zdvihla ruku. Zápästie natočila k nemu, aby videl tú modrinu a dve bodky v jej pokožke. „Musel to byť skutočne skvelý doktor, keď nevedel trafiť žilu.“

Daniel ju chytil za dlaň ak, aby sa vyhol miestu na zápästí, kde ešte stále cítila bolesť. Hlavne keď si prešla po tej hrčke. Mala pocit, že sa nejednalo len o odber krvi.  Nastavil svoje zápästie tak, aby mu prešla po mieste, kde sa mu vystúpené žily strácali v ruke. Najskôr nechápala, no potom zacítila pod bruškami prstov niečo oválne a podlhovasté. Prekvapene odtiahla prsty a zalapala po dychu.

„Čo to je?“

„Bežným ľuďom hovoria, že je to protilátka na 10S. Vraj sa im podarilo vytvoriť vakcínu, ktorá zabráni, aby človek chytil tú chorobu. Nie je to priamo liek, len prevencia. Na lieku sa stále pracuje. V tom zariadení sa nachádza tá vakcína a postupne sa uvoľňuje do tela.“

„Zariadenie?“

„Áno. Je to čip. Vláda to vytvorila na ochranu, postupne sa zavedie do praxe. Podľa neho budú hneď vedieť identifikovať kto si, čo si, kde sa nachádzaš. To už ľuďom nepovedia. Je to zvrátené, snažil som sa otca ukecať, že to nie je potrebné, no nedal sa zlomiť.“

Oblial ju studený pot. Bola radšej, keď si myslela, že to je len podliatina. Nevedela si predstaviť, načo by bolo niekomu sledovať všetkých ľudí. Dokonca aj tých z Ligawe!

Alebo možno práve ich?

„Prestáva sa mi to tu páčiť,“ vyhlásila, na čo Daniel zareagoval povzdychom, ktorý znel ako uchechnutie. Prevalil sa na bok a pozrel na ňu.

„Nie je to tu práve ideálne, ale určite bezpečnejšie ako v Ligawe.“

„Tieto vakcíny by mali zaniesť domov. Nevzali tu predsa všetkých, čo boli zdraví. Sú tu len deti a potom takí, ako sme my. Učíte nás tu veci, ktoré sa zdajú dôležité vám. Akoby Zibil chcel, aby sa z nás stali ľudia, ktorí tu zostanú žiť. Akoby sme sa už nemali vrátiť.“

„Ellie, to určite nie je pravda. Hlavným cieľom Zibilu je pomoc vášmu kontinentu. Podľa toho, čo viem, sa u vás nachádza asi päťtisíc ľudí, ktorí poskytujú vašim ľuďom zdravotnú starostlivosť. Tieto vakcíny sa testovali práve tam, priorita je ale vytvoriť protilátku, liek, ktorý by zničil 10S. To, že nemáte žiadne informácie ešte neznamená, že sa vo vašej domovine nedeje nič. Keby sám nezisťujem, tiež o tom netuším a otec nie je práve zhovorčivý typ.“

Štípanie očí naznačovalo, že každú chvíľu sa jej z očí spustí vodopád sĺz. Tá vakcína bola vytvorená neskôr ako umrela jej matka. Bolo neskoro na to, aby existovala aspoň malá šanca na to, že by sa s ňou niekedy stretla. Na druhej strane bola vďačná za to, že budú jej bratia v poriadku, to bola vec, ktorá ju držala pri živote.

Chrbtom dlane ju pohladil po líci. „Všetko bude v poriadku. Len tomu musíš dať čas, Ellie.“

„Viem.“ Potiahla nosom.

„Blízkych ti to nevráti, no ochráni teba a tvojich bratov.“

Mala pocit, že hormóny s ňou tlčú o stenu jedna radosť. Chvíľu mala pocit, že sa rozreve, potom mala chuť z Daniela strhať oblečenie, no ovládla sa. Chcela naňho naziapať, prečo jej nepovedal nič o vakcíne. Keď sa dostali k téme o noci, kedy ich napadli, považoval to za uzavretú a vyriešenú vec.

Namiesto spánku sa dočkala kávy a nejakého koláču, ktorý priniesla Margo. Káva po škole sa stala u nich už pomaly tradíciou.

„Moja budúca svokra je proste geniálna. Milujem jej koláče.“

„Nepreháňaj to, Margo, prosím ťa.“ Daniel sa tváril, že sa každú chvíľu zadusí buď pečivom, alebo kávou.

„Aký máš problém? S Jeremym sme spolu už dosť dlho a ja dúfam, že nám to vydrží už navždy. Neviem prečo, ale mám pocit, že sme spolu dlhšie ako si bol ty s Fl...“

„Margaret!“

„Nemáš po ruke žiadne nože a vidličky, ktorými by si ma mohol zabiť. Okrem toho, nemáš sa za čo hanbiť. Je to predsa normálne, že sa dvaja ľudia prestanú mať radi. Myslím, že vy dvaja by ste si už nemali ani čo povedať, keby...“

Daniel udrel päsťou do stola takou silou, až sa všetko zachvelo. Ellie nechápavo pozerala raz na jedného a druhého. Daniel bol vytočený a pohľadom prebodával Margo. Tá si z neho nerobila ťažkú hlavu, rukou si prešla po svojich dlhých, čiernych vlasoch a pohľad uprela na Ellie. Potom sa zasmiala.

„Dobre, dobre, chápem,“ odvetila nakoniec.

„Som rád.“

Nechápala, prečo sa Daniel tak rozčúlil a vyletel na sestru, keď spomenula jeho bývalú manželku. Vlastne začala byť zvedavá, prečo im to nevydržalo, kto to vlastne bol a prečo sa o nej nechce rozprávať. Nespomenul ju takmer vôbec. Vedela, že tieto informácie od neho dostane len veľmi ťažko. Možno by jej Margo vedela prezradiť viac informácii o tejto rodine.

V sobotu Margo usúdila, že je čas urobiť si filmový večer. Okrem jej brata prišiel ešte Jeremy a Andrew. Bola rada, že sa z nich všetkých stali priatelia, alebo si minimálne neliezli na nervy.

Mala sto chutí sa na všetko a všetkých vykašľať, ľahnúť si do postele a spať. Necítila sa ešte dobre a to mala ísť v pondelok do školy. Vždy večer jej vyskočila teplota a jediné, po čom túžila, bol spánok. Mala naordinovaných toľko liekov a vitamínov, až mala pocit, že okrem toho nemusí jesť nič. Keby bola doma, dala by si maximálne čaj alebo čerstvé ovocie. Bez chemikálii by jej všetko prešlo oveľa rýchlejšie.

Premohla sa a pomohla Margo presunúť pohovky tak, aby všetci videli na veľkú televíziu. Jej brat a Jeremy sa vybrali do obchodu, Andrew sa uložil do jedného kresla a občas sa zapojil do debaty... alebo monológu Margo? Tá mala potrebu jej zhrnúť, čo všetko sa stalo, kým bola chorá.

„Naozaj som nasratá na tú vecičku v ruke. Nemôžem si na to zvyknúť, keď viem, že je tam nejaké malé zariadenie...“ sťažovala sa a pri tom rozhadzovala rukami, akoby to znamenalo koniec sveta. Určite bola aj ona oboznámená, čo to v skutočnosti je. Inak by tak nevystrájala.

„Je to len vakcína, Margo, čo sa hneď vytáčaš?“ opýtal sa jej Andrew so smiechom. Margo sa rozhliadla po byte a otočila sa k nemu. Vysvetlila mu, čo konkrétne má v ruke a musel prisahať, že si to nechá len pre seba.

Celý deň nevidela nikde Daniela. Ešte včera bol neustále pri nej, dokonca aj keď sa učila s Eddiem. Mal pri sebe notebook, mobil a niečo riešil. Celý týždeň pracoval z domu a keďže bol včera ešte pracovný deň, mal veľa povinností.

Nespomenul jej, že sa dnes niekde chystá.

Potriasla hlavou a dala si zopár pomyselných faciek, nech sa spamätá. Stačilo jej len pár týždňov na to, aby si získal jej pozornosť. Keď sa konečne zdalo, že naňho prestala myslieť, stal sa ten útok na streche Apolla... A včerajšok. Znovu mohla začať odznova.

Celý víkend doháňala veci, ktoré zameškala v škole. Brat strávil väčšinu času u nich, za čo bola nesmierne rada. Chýbala jej jeho spoločnosť, aj keď nemala veľmi možnosť sa s ním cez víkend rozprávať osamote.

*

V pondelok ráno chcela umrieť. Bolelo ju celé telo a neprebudil by ju ani liter silnej kávy. Chýbal jej domov, kde sa nikdy nenudila. Školu na Zibile považovala za zbytočnú. Nedala jej nič, len prišla o niekoľko dní, ktoré mohla využiť určite efektívnejšie.

„Nie som práve ranné vtáča, ale ty, Ellie, vyzeráš naozaj hrozne,“ ozvala sa Margo, ktorá ležala na posteli a v ruke držala telefón, do ktorého niečo neustále ťukala.

„Chcem spať.“

„To aj ja, ale toto si proste nevyberieš.“

„A to je ešte len pondelok,“ vzdychla a zvalila sa späť do postele.

Prekvapilo ju, keď pred triedou, v ktorej v pondelok ráno bežne začínali, čakal Alex. Ruky mal založené na hrudi a opieral sa o stenu.

„Ideš znova učiť?“ opýtala sa. Nevidela ho v škole už dlho. Nieže by sa sťažovala, no prekvapil ju tu.

„Nie, čakám tu na teba.“

Prekvapene nadvihla obočie a zastala kúsok od neho.

„O čo ide?“

„Chcem, aby si šla so mnou.“

Rukou ukázala na otvorené dvere. „Mám hodinu.“

„To ťa momentálne zaujímať nemusí.“

„Prečo?“

„Všetko ti vysvetlím v kancelárii.“

Znovu sa zamračila a zamyslela sa. Alexander nebol vyučujúci, neučil tu už. Mal s nimi len zopár úvodných hodín. Tým pádom tam nemohol mať kanceláriu. Nevedela, čo vlastne v skutočnosti robí.

Zastala a nenasledovala ho. Nevedela prečo, no niečo sa jej na ňom zdalo podozrivé. Prečo by ju niekde volal? Nemala dôvod mu neveriť, bol to predsa aj Danielov priateľ. No po tom, čo sa stalo pred niekoľkými dňami, si už nemohla veriť všetkým.

„Do kancelárie?“

Zasmial sa. „Riaditeľne, prepáč.“ Otočil sa k nej, aby zistil, prečo ho nenasleduje. Založil si ruky na hrudi a vzdychol si. „Eleanor, tváriš sa, akoby som ťa tam mal zabiť alebo čo. Potrebujem s tebou a tvojim bratom prebrať nejaké veci ohľadom školy.“

Spomenutie jej brata ju okamžite prinútilo sa pohnúť a výraz Alexandra nasvedčoval tomu, že si bol vedomý toho, aký účinok bude mať spomenutie jeho mena.

Sedela vedľa Eddieho na stoličkách hneď oproti postaršej žene, zrejme riaditeľke školy. Alexander stál vedľa nich a opieral sa o stenu, tváril sa zo všetkých prítomných najpokojnejšie. Dokonca aj žena bola z niečoho vystresovaná a chvíľu trvalo, kým sa odhodlala prehovoriť.

Jediné, čo Ellie upokojovalo, bola prítomnosť jej brata.

Alex jej však nepovedal podstatný detail... a to fakt, že tu bude aj Jesse a dvaja ďalší študenti. Dalo jej zabrať sa naňho ani nepozrieť. Prešlo už niekoľko týždňov, odkedy s ním prehovorila a stále nemala ani najmenšiu chuť mu venovať trocha pozornosti. Absolútne ju nezaujímal, mala dosť svojich problémov. Vlastne naňho za ten čas ani nepomyslela.

„Vaše výsledky sú oproti ostatným Ligawčanom nadpriemerné. V programe určenom pre vás sa už nemáte čo viac naučiť. Nepočítali sme s tým, že...“ Bola si takmer istá, čo chcela dopovedať.

„Mohli by ste, pani Davisová, prejsť k veci? Pán Hertford už čaká pred budovou, podrobné vysvetlenia môžeme poskytnúť aj my.“

Striaslo ju pri predstave, že na ňu alebo koho čaká von Danielov otec. Stále ho nemala rada, aj po objasnení toho, čo spravil, keď bola v minulosti na Zibile.

Pani Davisová sa kyslo usmiala na Alexa. „Samozrejme. Od dnešného dňa už nie ste žiakmi našej školy a kým sa nerozhodne inak, nebudete preradení ani k iným študentom. V tomto programe by ste sa už len nudili a s inými by ste boli pozadu. Zatiaľ sa o vás postará pán Zimmer.“

Kým niekto stihol nejako zareagovať na to, že ich prakticky vylúčili zo školy, riaditeľka Davisová sa s nimi rozlúčila a spolu s Alexom vyšli z riaditeľne.

„Čo sa to deje?“ spýtal sa Eddie a držal sa pri Ellie čo najbližšie. Videla na ňom, že bol tiež z toho zmätený. Jej skrúcalo žalúdok z toho, že pred budovou čaká pán Hertford. Stále jej naháňal strach.

„Netuším, ale všetko sa mi tu prestáva páčiť, Ed.“

Pomaly vyšli z budovy a ona sa psychicky pripravovala na stretnutie s Declanom. No keď namiesto neho zbadala tradičný pohľad na Danielovo auto a postavu opretú o kapotu, doslova vydýchla od úľavy.

Čakala, že ho tam uvidí s cigaretou v ústach ako zvyčajne, no prekvapil ju. No dnešný deň bol pre ňu zatiaľ samé prekvápko. Bola úplne zmätená z toho, čo sa deje. Čo bude teraz? Prečo ich vylúčili zo školy a kam ich potom presunú?

Daniel k nej pristúpil a kým sa ho stihla niečo spýtať, objal ju a vtisol bozk na čelo. To bolo po prvýkrát, čo to urobil na verejnosti. Uvedomila si, že Jesse stál len kúsok od nej a musel to vidieť. Necítila sa pri tom zle, len zvláštne. No páčilo sa jej to.

„Tento deň je skutočne zaujímavý a to je ešte len ráno.“

Odtiahol sa od nej len natoľko, aby sa na ňu pozrel, jeho ruky boli ešte stále omotané okolo jej pása. „Počkaj na zvyšok dňa, ak ťa po tom všetkom neklepne, budeš mať môj obdiv.“

Nemohla si nevšimnúť, že úsmev mu vystriedal vážny výraz a hoci si priala, nech to je len jej predstava, opak bol pravdou. Nevedela si predstaviť, čo tým myslel, no na um jej neprišlo nič dobré.

Prečo mala zrazu pocit, že ide všetko do hája?

„Vezmem so sebou súrodencov Wyattových, musia sa s niekým stretnúť,“ povedal Daniel smerom k Alexovi.

„Povedz, že to nie je tvoj otec!“

Alex si nahlas povzdychol a Ellie si všimla, že pretočil očami. „Znovu robiť pestúnku. Fakt super, akoby som nemal bez toho dosť práce,“ odvetil a pobral sa k autu, pri tom kývol na ostatných, nech ho nasledujú.

Už automaticky sa posadila na miesto spolujazdca a čakala, kedy tak urobí aj Dan. Bola si viac než istá, že to stretnutie bude s Declanom Hertfordom. Pocit z riaditeľne sa vrátil a hrdlo jej nepríjemne zovrelo. Stretla sa s ním len raz a potom v deň, keď bola v Babylone s Danielom a len o vlások unikli smrti. Tie stretnutia jej nezmenili názor na toho človeka.

***

„Áno, idete sa stretnúť s mojím otcom. Nie, nemôžem tomu nijako zabrániť, keďže je doma,“ povedal, keď sa posadil do auta a cítil na sebe Ellien zvedavý pohľad. Nemala rada jeho otca, no kto by mal? On mal voči nemu rešpekt a láska tam bola možno len vtedy, keď mol malé dieťa. Je to jeho rodina a tú si nevyberie.

„Môžeš nám aspoň povedal, o čo ide?“ ozval sa Eddie spoza neho.

„O menšie vysvetlenie situácie z minulosti a on rozhodne, čo s vami bude nasledujúce dni.“ Nepovedal mu, o čo presne ide. Vedel však to, že si vyžiadal ich starostlivosť na nasledujúce dni. Chce ich mať pod dohľadom, keďže je ich otec nažive.

Možno im plánuje povedať pravdu. Tú myšlienku hneď zavrhol. Do takého nebezpečia by ich len tak nezatiahol.

„A čo ostatní?“

„Vy sa budete mať isto o niečo lepšie,“ odvetil s úsmevom.

Priložil čip ku krabičke vedľa dverí a tie sa otvorili. Bol vďačný za to, že tu nefunguje čip v ruke, ako to majú v práci. Všetko, čo sa dialo, sa mu zdalo proste zvrátené.

Počas celej cesty badal na Ellie, že sa chce na niečo spýtať, no neodvážila sa. Bál sa toho, že ak by sa opýtala na niečo ohľadom jej otca, neudržal by sa a proste jej povedal, že je nažive. Mala právo na to byť o tom informovaná, rovnako aj jej brat.

Možno práve s tou informáciou ju plánuje oboznámiť jeho otec. Taktiež bol zvedavý na prácu, ktorú im chce prideliť. Navrhoval nejakú výpomoc v Babylone, hoci vedel, že tam často býva aj Stan Wyatt. Náhodou by sa tam mohli stretnúť. Ellie by videla, že tu má jedného z rodičov a nemusela by odísť. Na druhej strane, mohlo by ju to ešte viac utvrdiť v tom, aký hrozný je ich svet.

Vedel, že tu nepatrí a pri prvej príležitosti odíde. No zaprisahal sa, že urobí všetko pre to, aby ju presvedčil o opaku. Dostala sa mu pod kožu, veľmi mu na nej záležalo. Jej prítomnosť s ním robila divy. Práve ten pocit mu chýbal, odkedy jeho vzťah s Florence šiel dolu vodou.

Netušil, prečo ho opačné pohlavie z Ligawe priťahovalo viac ako zo Zibilu.

Začal sa cítiť mizerne kvôli rozvodu a doťahovačiek kvôli nemu. Nemal na ňu čas a hoci ju veľmi miloval, musel ju nechať odísť. Bál sa toho, že na Ellie mu záleží len preto, aby sa úplne vyliečil z krachu manželstva. To uvedomenie bolo takmer ako facka. Sústredil sa na Ellie kráčajúcu pred sebou, pretože jeho myšlienky opäť nabrali ten nesprávny smer.

Rozmýšľal nad somarinami, ktoré ani neboli pravdivé.

Otec sedel na pohovke, vedľa seba mal album s fotkami a na stolíku niekoľko otvorených zošitov. V ruke držal pero a keď ho zbadal, niečo dopísal a položil knihu na pohovku.

„Dobrý deň,“ pozdravili sa súrodenci takmer jednohlasne. Otec sa len pousmial a postavil sa.

„Už som sa bál, že sa nikdy nestretneme.“

Pretočil očami a predstavil si, čo sa muselo odohrávať v ich hlavách. Práve to bola vec, po ktorej určite túžili.

„Dá si niekto kávu, čaj alebo niečo iné?“ spýtal sa. Chcel sa vyhnúť akejkoľvek konverzácii, ktorá zahrňovala súrodencov Wyattových a jeho otca. Vedel príliš veľa informácií.

Prikývla. „Kávu.“

„Tiež by som ťa poprosil.“

Spýtavo sa pozrel na Eddieho, no ten len poďakoval a odmietol.

Zamieril teda do kuchyne a periférnym videním stále sledoval, čo sa deje kúsok od neho. Všetci sedeli na pohovke a zhovárali sa, počul hlavne otca. Zachytil niečo o práci. Eddiemu vybavil dočasnú prácu alebo skôr výpomoc v technickom oddelení firmy, ktorá spolupracuje s Babylonom. Pre Ellie nemal zatiaľ nič a dohodli sa, že ak ani po týždni nenájde nič vhodné, môže zostať doma.

Dobre vedel, že on by ju rád mal vo svojej kancelárii, často potreboval nejakú drobnú pomoc s administratívou a El sa mu zdala ako veľmi zodpovedná osoba. Mal by ju aj pod dohľadom a hlavne – pri sebe.

„Dám vám nápoje tu na stôl, keďže pri vás je bodrel,“ zahlásil nahlas a položil šálky na jedálenský stôl. Spravil kávu aj sebe, dnes proste nevládal a už teraz sa tešil do postele. Pondelok sa nedal vyjadriť inak.

„Chcel som vám povedať niečo iné, niečo, čo pred vami vaši rodičia zatajili. Hlavne otec.“ Významne sa pozrel na Ellie. Povie jej to on jej to skutočne povie, hovoril si v uchu. Mal z toho menšiu radosť. No aj tak mal pocit, že každú chvíľu sa rozklepe od nedočkavosti.

Nevedel si predstaviť, čo musí práve teraz prežívať Ellie. Pozrel sa na ňu. Nervózne si prechádzala prstami po prameňoch vlasov. V tomto svetle ich nemala svetlohnedé, ale skôr doryšava. Za ten čas, čo tu bola, jej podrástli a jej to neskutočne pristalo. Svoje modrozelené oči mala rozšírené a upierala ich na osobu vedľa neho. Bál sa, čo bude robiť, až jej povie pravdu preto bol pripravený vyskočil zo stoličky a objať ju.

„Eleonor, pamätáš, keď si tu bola pred niekoľkými rokmi?“ spýtal sa a ona prikývla. „Nebránil som ti v odchode, chcel som...“

„Chceli ste ma tu nechať.“

„To nie je pravda ani zďaleka. Váš otec chcel, aby si tu zostala, postupne tu mal v pláne priviesť celú rodinu. On nariadil, aby som ťa odviedol preč, lebo sa chcel so mnou zhovárať o dôležitých veciach. Keby som vedel, že chce práve toto, nikdy by som a tam nezatvoril.

Myslel si, že keď tu nechá jedno dieťa, automaticky tu bude chcieť prísť aj jeho manželka a ostatní súrodenci pôjdu s ňou. Všetko, čo sa tu teraz deje, on plánoval ešte pred pandémiou na vašom kontinente. Mal víziu, že Ligawe dobehne Zibil a práve vaša generácia by mohla byť tá, ktorá by k tomu výrazne pomohla.

Bol som rázne proti, nemohol sa dobrovoľne vzdať svojho dieťaťa. Bolo to nehumánne. Presvedčil som ho, nech to nerobí. Keby sa mi to nepodarilo, táto rodina by sa ťa ujala. Tvoj otec našťastie dostal rozum.“

Hlavu si zložil do dlane a lakťom sa oprel o stôl. Nemohol sa ani pozrieť na Ellie a Eddieho. Bol oboznámený s inou príčinou, no toto mu dávalo perfektný zmysel, keďže vedel, že je nažive. Nechápal, ako sa môže jeden človek tak pretvarovať. V jej očiach to bol milujúci otec, o ktorého prišla. V skutočnosti to bol klamár, čo páchal vlastizradu.

To bolo dosť aj naňho.

Šiel odprevadiť otca k východu. Potreboval čerstvý vzduch a hlavne doplniť nikotín. Hlavne musel byť aspoň chvíľu preč od súrodencov. Podstúpil riziko, že ich nechal v byte samých. Veril, že sa z toho dostanú. Hlavne pre Ellie to musel byť ohromný šok. Keď odchádzal z bytu, mala slzy v očiach a Eddie ju objímal.

„Chystáš sa s niekým na ples?“

„Ples?“

„Benefičná akcia. Plánujeme tam podať prvé oficiálne informácie o protilátke, ktorá bola vytvorená.“ Jasné, hneď si spomenul na pozvánku na svojom pracovnom stole, ktorá tam ležala už nejaký ten piatok.

„Neuvažoval som o tom.“

Prikývol. „Dobre. Chcem ťa požiadať len o jednu vec, choď tam s hocikým, len nie s Eleonor.“

„Naozaj si ideš dávať podmienky? Po tom všetkom? To dievča si prešlo peklom a dnešným priznaním si jej to veľmi neuľahčil.“

Pocity sa v ňom miešali tak, že začal byť z toho podráždený. Chcel mať aspoň chvíľu pokoj, aby si utriedil myšlienky. Cítil, že tento rozhovor mu ešte len zdvihne krvný tlak.

„Jej prítomnosť by tam nebola vhodná.“

„Je to benefičná akcia...“

„Bude tam jej otec. Plánuje s tým vyjsť na verejnosť. Veci môžu nabrať rýchly spád a Eleonor by mala zostať v bezpečí. Nejde mi o nič iné." Otvoril ústa a chcel protestovať. Potom ich zavrel a rozmýšľal, čo mu na to povedať.

„To bude hotová samovražda. Ale prečo by sa s ním nemala stretnúť? Má na to právo."

„Sám si si odpovedal na svoju otázku." Postavil sa a zamieril k svojmu autu. „Považujem to za hotovú vec."

Z ďalšej kapitoly nemám ešte ani písmenko, nemám veľmi čas/motiváciu/chuť do písania. 

Inak, číta to tu okrem Blacky ešte niekto? Tých 0 komentárov ma dosť deptá, tak sa pokojne ozvite a potešte ma.

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďaleko od domova 14.: