OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ďaleko od domova 16.

19.03.2017 (14:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 768×

Nevedela, na čo presne sa zobudila, no len jedna možnosť bola tá, ktorú si chcela pripustiť. Tou boli Danielove pery na jej odhalenom kúsku kože na krku. Postupne sa nimi presúval smerom k lícu a ruky, ktoré mal okolo jej ramien, priťahoval k sebe. Spôsoboval jej zimomriavky na pokožke a vyvolával spomienky na noc.

Pretočila sa na chrbát a nechala ho, nech jej bozkami obsype celú tvár. Rukami mu vošla do vlasov a nemohla sa nabažiť jeho vône.

Klopanie na dvere sa ozvalo znovu.

„Vstávame, miláčikovia. Máte presne hodinu na to, aby ste vypratali svoje zadky z postele, najedli sa a pochystali. Na vašom mieste by som si pohla.“

Dan sa zasmial a pobozkal ju. Nemala v pláne ho od seba pustiť a radšej by strávila celý deň s ním v posteli, než aby sa nasilu zúčastnila toho plesu. Bolo to nevyhnutné zlo, ktorému sa nevyhne. S Danielom ešte strávi kopec času, veď ešte stále nebol vynájdený liek na 10S, len nejaká prevencia.

Nakoniec, možno zostať na tomto mieste by nemuselo byť to najhoršie, čo si vedela predstaviť. Hlavne, keď sa pozrela pred seba a videla človeka, pre ktorého by sa tu oplatilo ostať.

„Skutočne by sme si mali pohnúť, kvôli otcovi. Potrpí si na čas.“

Nahlas si povzdychla a zovrela ruky okolo jeho ramien. Cítila sa jak malé dieťa, ktoré začne špekulovať, aby nemuselo ísť do škôlky.

„Nejako to prežijeme,“ dodal, keď sa nemohol ani pohnúť .

V kútiku duše dúfala, že to nebude taká katastrofa. Pri jej šťastí sa len strepe niekde v tých šatách, stiahne so sebou všetko v okolí dvoch metrov, doláme sa a bude môcť odtiaľ strápnené odísť. Lepšie to dopadnúť proste nemôže.

Pozerala na osobu v zrkadle pred sebou a nemohla uveriť tomu, že to je ona. Nikdy na sebe nemala také nádherné šaty, cítila sa ako princezná. Ako objedená princezná. Netušila, ako dokázala zjesť takmer všetko, čo mala na tanieri bez toho, aby si trochu povolila šnurovačku na šatách.

Tmavozelený korzet končil v páse a odtiaľ bola až po zem spustená sukňa svetlejšej farby. Biela čipka, ktorá jej zakrývala ramená, pokrývala aj korzet. Všetky vlasy mala na jednom boku zapletené v chvoste. Odmietala sa maľovať viac ako bolo nutné, takže Margo u nej veľmi nepochodila.  Keďže mala obuté tie zabijacke topánky, bola takmer tak vysoká ako Daniel.

Z neho jej doslova padala sánka. Oblek mu veľmi pristal.

„Si nádherná, Ellie,“ šepol a vtisol jej bozk na líce.

„A ty by si mal častejšie nosiť oblek.“

„Nosím ho v práci takmer každý deň.“

Nesúhlasne pokrútila hlavou. „To je iné.“

„To je to isté.“

„Nehádaj sa so mnou,“ zasmiala sa a lakťom ho štuchla do rebier.

„Ak sa plánuješ hádať s Dannym a mlátiť ho, rada sa na to pozriem a pomôžem ti,“ ozvala sa spoza nich Margo so smiechom.  Keby Ellie nebola dievča, z Margo by dnes bola úplne namäkko. Jej porcelánová pokožka kontrastovala s vlnitým čiernymi vlasmi a výraznejším make-upom. V jednoduchých bledomodrých šatách vyzerala ako ľadová kráľovná. „Ale najskôr si musím nájsť chlapa. Neviem kde sa Jeremy zatúlal.“ Pretočila očami a mykla plecom.

„Radšej by si ho mala nájsť skôr ako začne prípitok. Teda ak ho už s niekým iným neabsolvoval.“

„Danyyy, nerob z neho alkoholika. Chcem vidieť teba, ako dnes nevypiješ nič, čo má viac percent ako kyslík vo vzduchu.“ Nadvihla obočie a kývla hlavou na znak pravdy. „Idem ho pohľadať, aby nemal u otca prúser.“

Jedno veľké plus pre ňu bolo, že sedeli pri stole s Alexom a jeho priateľkou. Pripojili sa k ním aj Margo s Jeremym. Nanešťastie nemali spolu kedy hovoriť, keďže začalo oficiálne zahájenie.

Starší muž ich privítal, hovoril niečo, čo vlastne ani veľmi nevnímala. Sedela opretá o Daniela, on mal okolo jej pása omotanú ruku a občas ju pohladil. Svoju pozornosť mala sústredenú na všetky plagáty a obrazy po priestore. Boli to fotografie Ligawe, nielen prírody, ale aj chorých ľudí, ktorí ležali na nemocničných lôžkach v príšerných podmienkach. Pri tom pohľade sa jej tlačili slzy do očí.

Započula niečo o tom, že všetka vyzbieraná časť z dnešnej zbierky poputuje na zlepšenie podmienok na druhom kontinente. Niečo také mali podniknúť oveľa skôr! Toľko nevinných ľudí umrelo, a kvôli čomu? Nikto nevedel, aká je príčina šírenia choroby.

Nevedela, koľko ľudí si stihlo podať mikrofón, no keď si tam všimla jedného muža s exotickejším vzhľadom, rozhodla sa, že si ho vypočuje. Stavila by sa o čokoľvek, že pochádza z Ligawe, no o tom nespomenul nič. Nebolo podstatné to, ako sa volá alebo odkiaľ pochádza. Zaujalo ju jediné slovo, ktoré povedal.

Protilátka.

„Po týždňoch testovania a výborných výsledkoch si vám dovoľujem oznámiť, že účinná protilátka na 10S bola vytvorená a prvé dávky poputujú na Ligawe už zajtra. Avšak, každá dobrá správa má aj svoju odvrátenú stranu. V tomto prípade to je nákladná výroba a obmedzené zdroje na vyprodukovanie niekoľko stoviek ampuliek. Preto pevne verím, že dnešná zbierka pre pomoc ľuďom v núdzi bude v tomto ohľade nápomocná, aby všetkým, ktorí protilátku potrebujú, bola podaná. Ďakujem za slovo a prajem vám príjemný zvyšok večera.“

Mala sto chutí vyskočil zo stoličky, rozbehnúť sa za tým mužom a vybozkávať ho. Konečne po toľkej dobe to bola správa, ktorá ju potešila a dala nádej na to, že sa raz vráti domov. Na toto čakala tak dlho!

Neskrývala úsmev. Keby tu tak teraz mohol byť jej brat, aby to počul tiež! Určite by bol nadšený. Nevráti im to rodičov, no oni budú v bezpečí a existuje tu šanca, že svoj život budú môcť prežiť doma.

***

Bol príšerne nervózny a zároveň zvedavý na Ellienu reakciu, keď zistí, že jej otec je nažive. Už teraz si ju vedel živo predstaviť. Bude besnieť, celý svet sa jej obráti hore nohami. Začali ho trápiť výčitky svedomia, že jej o tom nepovedal skôr. Mal toľko možností...

Vedome ignoroval otcovu snahu s ním nadviazať očný kontakt. Keby chcel, už dávno by ich oboch nechal vyviesť. Takú hanbu by si určite nechcel spraviť. Necítil sa zle kvôli tomu, že vedome a s úsmevom na perách porušil jeho zákaz. Robilo mu radosť ho vytáčať a následne sledovať, ako sa musí ovládať.

Toto bolo to najviac, čo pre ňu mohol momentálne urobiť. Bude ho vidieť na vlastné oči, hoci len na chvíľu. Mohol si byť istý tým, že sa ešte niekedy stretnú.

Keby sa o tom dozvedela prostredníctvom médií, zrejme by to nepredýchala ona alebo on.   

Bude ho nenávidieť aj tak.

Pozeral sa okolo seba a snažil sa nájsť v dave ľudí niekoho známeho, aby zatiaľ využil čas. Po tých príhovoroch, počas ktorých musel byť ticho, mal potrebu sa s niekým porozprávať.

„Dan, ty si nervózny?“ spýtala sa a nepodarilo sa jej skryť úsmev.

„To sa ti len zdá,“ odvetil. Trafila do čierneho. Ach, keby tak tušila... Otočil sa k nej a takmer zabudol, ako má dýchať. Každý raz, čo na ňu pozrel, nemohol z nej spustiť oči. Bola prenádherná. Sklonil sa k nej. „Poď tancovať.“

Podal jej ruku, chvíľu naňho pozerala, či to myslí vážne. Potom prebehla očami po sále a ľuďoch, ktorých už stiahla hudba. Napokon ho chytila za ruku a opatrne vykročila k nemu. Mal to ako malé víťazstvo.

Jednou rukou sa zachytila o jeho rameno a druhou sa ešte stále držali za ruky a mali prepletené prsty. Dlaň jej priložil na bok a pomaly prešiel k chrbtu a nechal ruku skĺznuť k jej krížom. Pritisol si ju k sebe bližšie.

Pod jemnou látkou cítil teplo jej tela. Pri každom pohybe, ktorým kopíroval jej krivky, sa jeho tep zrýchľoval. Pred očami mal minulú noc.

Nie, nemal by teraz myslieť na také veci... ale bolo to príjemné rozptýlenie.

Ellie pristúpila k nemu ešte bližšie a objala ho okolo krku. Takto mali tváre len kúsok okolo seba. Zahryzol si do pery. Chcel ju pobozkať, no na to nebola ani náhodou dobrá príležitosť. Ach, keby len letmý bozk. Chcel si zopakovať minulú noc.

Dýchal zhlboka a snažil sa nejako rozdýchať zovreté hrdlo. Bol zúfalý z toho, že ju mal momentálne tak blízko pri sebe a zároveň ďaleko. Cítil sa akoby mal o desať rokov menej a toto bola jeho prvá láska. Ellie ho privádzala do šialenstva a bol ochotný robiť kvôli nej bláznivé veci.

„Tie topánky ma zabíjajú,“ vzdychla.

„O chvíľu si môžeme dať pauzu, vezmem niečo na pitie.“ Tým myslel niečo, čo obsahuje vyššie percento alkoholu. Bol nervózny, a keďže nechcel smrdieť od cigariet, toto bola jediná možnosť. Dnešok odmietal prežiť bez nejakých omamných látok.

Pohybovali sa len z nohy na nohu, bol úplne fascinovaný jej krásou. Určite bude musieť vymyslieť viac príležitostí, pri ktorých by ju videl v šatách. Vynikala v nich jej ženskosť, prirodzená krása.

Netušil, ako ho pred pár dňami mohlo napadnúť, že pocity k nej sú falošné, aby nahradili to, o čo prišiel. Alebo aby zabudol? Teraz sa tá neistota vytratila. Cítil sa pri nej mladší, plný energie a nádeje, že všetko môže byť opäť dokonalé.

Ibaže nebolo a nebude. Raz sa dozvie všetku pravdu... začne to už dneškom. Potom to už bude len krôčik od toho, čo nechcel, aby sa nikdy nedozvedela.  Tajil pred ňou mnoho informácií, hlavne tých podstatných. Nevedel si predstaviť, aké by to medzi nimi teraz bolo, keby poznala pravdu.

„Naozaj si už necítim nohy,“ šepla a nevinne sa usmiala. Pre ten trpiteľský tón by jej pokojne zniesol aj modré z neba.

Odprevadil ju k ich miestu, usadila sa na stoličku. Okamžite skopla na zem lodičky a vydýchla od úľavy. Musel sa nad tým pousmiať, bola rozkošná.

„O chvíľu prídem.“

Prikývla na súhlas.

Okamžite sa vybral k baru. Nemal predstavu o tom, čo by si dal, tak si vypýtal prvé, čo ho napadlo. Ellie vzal kolu a bol si istý, že ak bude chcieť niečo iné,  pôjde rovno k baru. Po včerajšku vedel, že je schopná hocičoho.

No nevedel si predstaviť, čo urobí, keď sa dnes dozvie pravdu o jej otcovi.

Vzal oba poháre a chcel sa k nej vrátiť, no takmer mu všetko vypadlo z rúk, keď skoro vrazil do svojej staršej a blonďavej kópie. Z očí mu sršali blesky a od zlosti bol takmer bordový.

„Ahoj,“ pozdravil ho a venoval mu nevinný úsmev. „Deje sa niečo?“

Oči jeho otca sa rozšírili a zhlboka sa nadýchol a potom vydýchol. Práve ho vytočil tak, že by si zaslúžil jednu výchovnú. Minimálne on by to spravil, ak by mu to niekedy urobilo jeho dieťa. Dobrovoľne a s úsmevom porušil jeho zákaz.

„Pohybuješ sa na veľmi tenkom ľade, Daniel. Do deviatej odtiaľto odvedieš Eleonor, nebudeš tu s ňou ani o minútu dlhšie,“ šepol.

„Dobre,“ povzdychol si a chcel ho obísť, nemal v úmysle počúvať ďalšie nariadenia. Zastavila ho ruka na jeho hrudi.

„Nechcem žiadne scény. Nikto ani netuší, že tu má nejaké deti a ako vyzerajú, tak nech sa to nezmení.“

„Po dnešku bude vedieť, kde sa jej otec skrýval a aká je pravda. Nebudeš jej brániť v tom, aby sa s ním stretla. A ľudia nie sú sprostí, prídu na to, že tu má všetky deti. Som zvedavý, ako to vyriešiš potom.“ Nechcel myslieť na budúcnosť, všetko mohlo dopadnúť inak, ako by si myslel. Potom by bol pripravený len na jeden scenár, ostatné by nebral do úvahy.

„Tridsať minút, Daniel. Za ten čas sa vráťte na byt, situácia sa tu potom môže zmeniť v priebehu sekundy. Mysli na jej bezpečnosť. Nie som slepý a vidím, že k nej niečo cítiš. Tak j zbytočne nevystavuj nebezpečenstvu.“

Zatiahol do toho aj svojho priateľa. Ešte pred plesom mu prezradil, čo sa tu okrem všetkého chystá a aký je plán. S Ellie by to nemusel zvládnuť sám, preto potreboval podporu. Alex nebol práve najlepší a trvalo mu asi päť minút, kým vstrebal informáciu, že je jej otec nažive a ako to súvisí s dneškom, až potom súhlasil.

Päť minút pred piatou bol ako na ihlách, Ellie si ho zvedavo premeriavala a dvakrát sa ho spýtala, či sa niečo deje.  Uisťoval ju, že nič a vyhovoril sa na to kvantum ľudí a na to, ako si odvykol o tých akcií, čo bola sčasti pravda. Videl aj otca, ako ho stále kontroluje a mračí sa naňho. Alex sa takmer nonstop obzeral okolo seba, akoby mal zlý pocit. Bolela ho hlava, točilo sa mu v nej a jediné, čo chcel, bola cigareta.

Venoval jej posledný tanec, potom kývol na Alexa. To bol jasný znak toho, aby sa pohli k dverám.

„Kam ideme?“ spýtala sa a chytila sa ho pevnejšie. Zabudol počítať s tým, že má opätky, takže cesta potrvá o niečo dlhšie. Nevadí, stihnú odísť predtým, ako sa niečo poserie.

„Prekvapenie.“ Najradšej by si dal kopanec do zadku za nepovedanie pravdy. Ale ako by vyznelo ideme domov? Len tak ju stiahnuť z parketu rovno domov, bez vysvetlenie. Takto dúfal, že nebude mať žiadne otázky. Radšej sa na ňu ani nepozrel.

„O ničom si mi nepovedal, Daniel.“

„O tom to predsa je, nie?“

Prešli cez dvere, kde už stála ochranka. Žalúdok mu skrúcalo od nervozity, ešte nikdy sa tak necítil. Alex s Christinou im boli v pätách. Zamierili k výťahom.

„Kam ideme?“ vyzvedala ďalej nadšeným hlasom. Tú radosť, že odtiaľ odchádzajú, ani neskrývala.

Pred sebou zbadal partiu ochrankárov, medzi ktorými bol vysoký človek so svetlohnedými vlasmi a veľmi sa podobal na Eddieho. Musel vymyslieť niečo, čím by si získal jej pozornosť, no tá banda jej očiam určite neujde. Nie, keď asi o dve sekundy prejdú rovno okolo nich. Zmätene sa pozrel na Alexa a priznal si, že toto bol skutočne idiotský nápad.

Otočil si ju k sebe a povedal: „Ideme domov, keďže to tu je nezáživné.“

Jej pohľad sa z jeho tváre presunul  niekde zaňho a nadšený výraz sa razom zmenil na obrovský šok. Oči sa jej od prekvapenia rozšírili, chcela niečo povedať, no ústa zostali pootvorené. Stavil by sa o čokoľvek, že zabudla dýchať. Cinknutie výťahu určite ani nezaregistrovala. Ruky jej položil na pás a potiahol ju so sebou.

Keď sa pohla tiež, mal to za malé víťazstvo. Stále sa pozerala tým smerom, otočil sa teda, aby sa pozrel, čo sa deje. Možno ho nespoznala, len sa jej zdal podvedomý. To ho trochu upokojilo.

Keď už konečne stáli vo výťahu a Alex stlačil ten prekliaty gombík, aby sa dvere zatvorili, sa skupinka rozišla a zostal tam stáť len Stan Wyatt a pozrel sa ich smerom.

„Oci!“ povedala a strhla zo seba jeho ruky. Chcela sa dostať von, no bolo neskoro. Dvere sa jej zatvorili pred nosom.

Zachytil Alexov vyčítavý pohľad, ktorý hovoril za všetko. Mal jej umožniť, aby sa s ním stretla aspoň na malý okamih. Všetko by dopadlo dobre.

To ešte netušil, čo ho čaká. 

Priznám sa, že táto časť mi príde trochu divná a nepísala sa mi práve najlepšie. 
V ďalšej časti sa môžete tešiť na odhalenie Danielovho tajomstva. Tušíte, o čo by mohlo ísť?

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďaleko od domova 16.: