OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ďaleko od domova 20.



Ďaleko od domova 20.Vyrovnávanie sa so situáciou.

Absolútne netušil, čo sa stalo, ako pomôcť Ellie a nemal tucha, čo má urobiť. Pohľad na ňu ho bolel a pri pomyslení na to, čo ten bastard s najväčšou pravdepodobnosťou spravil, ho napínalo. Chcel mu zakrútiť krkom len keby na to pomyslel! Nevedel, čo sa medzi nimi stalo, prečo sa rozišli, no nevidel ich vychádzať medzi sebou dobre.

Pomaly prešiel s Ellie v náručí k autu. Posadila sa na sedačku. Stále sa chvela a vzlykala. Načiahol sa a zapol jej bezpečnostný pás. Snažil sa by čo najviac jemný, aby jej neublížil ešte viac. Vyzliekol si kabát a prehodil jej ho cez hruď.

Nevedel, čo má povedať a urobiť, aby sa cítila lepšie.

V hlave mu hučalo a srdce splašene bilo. V žilách mu kolovalo toľko adrenalínu, až sa triasol.

Prisahal sám sebe, že už nedovolí nikomu a ničomu, aby jej ublížil alebo ju akokoľvek ranil. Mal na ňu dávať pozor a byť s ňou každú jednu chvíľu! Ani najmenej by ho netrápilo, že by to ofrflala, jemu by to absolútne nevadilo.

Žalúdok mu spravil niekoľko sált a predtým, ako si sadol do auta, sa niekoľkokrát zhlboka nadýchol studeného vzduchu. Nevedel, či v tomto stave zvládne šoférovanie rušnými ulicami Apolla, no musel to risknúť. Jednalo sa predsa o Ellie a pre ňu by spravil všetko. Všetko!

Bol neskutočne rád, že v ten večer nepil, ale dal si len nealkoholické pivo. Oblial ho studený pot, keď si uvedomil, že všetko mohlo skončiť úplne inak.

Vybral z vrecka telefón a vytočil prvý kontakt, ktorý ho napadol. Druhou rukou sa venoval volantu a riadiacej páke, snažil sa sledovať cestu pred sebou, no najväčšiu pozornosť venoval osobe vedľa neho.

„Už ti chýbam? Koľko to je? Dvadsať minút, čo si odišiel?“ ozval sa pobavený hlas z druhej strany. Bolo mu ľúto, že do tohto bude musieť niekoho zatiahnuť, no nemohol si dovoliť to zvaliť na seba a čeliť tomu. Nie, keď bol v takej situácii, ako bol.

„Viem, že od teba skoro stále niečo potrebujem... no Alex...“ Nevedel, ako pokračovať. Ani nechcel nahlas hovoriť o tom, čo sa pravdepodobne stalo. Nie pred Ellie. „Je Christie ešte v práci?“

„Znieš strašne. Čo sa stalo?“

„Je v práci? Ellie je zranená, potrebuje akútne doktora!“ takmer skríkol od zúfalstva. Potreboval odpovede, nie otázky, na ktoré môže pokojne odpovedať aj neskôr. Najskôr potreboval vedieť, že Ellie bude v poriadku. Nevedel si ani predstaviť, alebo nechcel, čo sa jej musí odohrávať v hlave.

„Nie, je doma, no myslím, že jej nebude robiť zavolať tam. Niekto vás bude určite čakať na príjme. Povieš mi, prosím, čo sa stalo? Mám tam prísť?“

„Potom, Alex. Ďakujem.“ Zložil a hodil telefón do priehradky. Celé telo sa mu chvelo od adrenalínu. Väčšiu pozornosť venoval Ellie ako ceste. Neustále musel na ňu pozerať a uisťovať sa, že je v poriadku. Ako jej mal pomôcť? Nechcel sa jej pýtať na nič a počkať, kým mu niečo povie sama. To však hneď zavrhol, poznal ju a isto bude o tom mlčať.

Nasledujúce minúty boli preňho hotovým utrpením.

Zdalo sa mu, že Ellie každú chvíľu spustí plač, ani by sa jej nečudoval, no vždy sa ovládla. V nemocnici mu ju hneď na príjme vzali a jeho dnu nepustili, kvôli čomu mal chuť vraždiť už pohľadom. Chcel byť pri nej, potreboval to.

Musel vedieť, že je v poriadku a ten bastard jej neublížil.

Zavolal Alexovi, povedal mu jeho terajšiu situáciu. Chcel privolať Jessemu záchranku, no Alex sa ponúkol, že to spraví zaňho. V podstate bol rád, teraz nebol ideálny čas na to, aby sa namočil do nejakých ďalších problémoch.

Tých svojich mal toľko, až sa bál, aby ho to nezožralo zaživa. Bol si istý tým, že ak mu na všetko niekto príde, nedopadne dobre.

 

***

 

Ľahla si do postele a nemala ani najmenšiu chuť sa čo i len pohnúť. Nechcela myslieť na nič, no jej myšlienky jej stále vírili okolo tej uličky a toho, čo jej spravil Jesse. Pri tom sa jej stiahlo hrdlo a zároveň chcela kričať od bolesti, ktorú jej tieto myšlienky spôsobovali.

Myslela si, že ju už nič neprekvapí, nezlomí. Trvalo jej dlhší čas, kým sa vysporiadala s tým, že jej otec žije, že jej Dan klamal a vlastne so všetkým, čo jej život na Zibile obnášal. Nevedela sa sama so sebou dohodnúť, či by bolo lepšie, keby o tom nevedela a ďalej žila v nevedomosti, alebo je lepšie žiť v pravde a bolesti.

Bola vyčerpaná a cítila sa strašne zle. Viac na dno padnúť ani nemohla.

Nevedela pochopiť, ako by jej toto mohol urobiť niekto, kto v minulosti pre ňu znamenal celý vesmír. Slzy sa jej kvôli tomu nekontrolovateľne valili z očí a cítila, že vankúš pod jej hlavou je už od nich celý zmáčaný.

Nemala najmenšiu chuť ďalej žiť. Na malú chvíľu dokonca pomyslela na to, že najlepšie riešenie by bolo vzdať sa tohto príšerného života. Potom si však spomenula na Eliasa, na jediné svetielko v jej živote, pre ktoré sa oplatilo žiť.

Vedela však, že jej roztrieštené vnútro už nedá nikdy nikto dokopy.

Zaspala však s myšlienkou na to, ako jej Daniel hovoril, že ju miluje. Počula to od neho prvý raz a netušila prečo, no zahrialo ju to pri srdci.

 

Prebudila sa na otvorenie a následné zatvorenie dverí na izbe. Niekto vyšiel. Prvá vec, na ktorú si okamžite spomenula, bol Jesse. Chcela, aby to všetko bol len jej zlý sen, nočná mora. Znova cítila úzkosť a slzy sa jej tlačili do očí. Ťažoba na hrudi zosilnela a hrdlo jej stiahlo. Rukou zovrela perinu tak, až ju zaboleli prsty a vzlykla.

Nechcela na to myslieť, no bolo to niečo nemožné.

Prinútila sa postaviť z postele a rozhýbať sa. Chcela byť sama, no dala by aj ruku do ohňa za to, že by sa len zožierala myšlienkami na to, čo sa stalo. Nemalo to cenu, nedalo sa to vrátiť.

Príšerne ju bolelo celé telo a hlavne miesta, kde ju udrel. Bolesť, ktorá sa jej rozpínala v hlave, si plne uvedomila až keď sa postavila.

Pomaly vyšla z izby. Zbadala Daniela, ktorý sedel na pohovke, s laptopom v rukách, prezeral si ju s obavami v očiach. Nebola pripravená na to, aby hovorila o minulej noci. Nechcela sa o tom rozprávať. Hneď vedela, aká otázka bude nasledovať a odpoveď na ňu, ktorá nebola pravdivá.

„Si v poriadku?“

„Áno.“

„Určite?“

Len prikývla na súhlas. Keby vedel, ako sa cítila... netušila by, čoho by bol schopný. Nie po tom, čo takmer zabil Jesseho. Nejaká jej časť chcela vedieť, či je v poriadku, no najradšej by mu sama zakrútila krkom. Len pri predstave, že je ok a nič sa mu nestalo, sa jej zdvíhal žalúdok. Chcela, aby trpel za to, čo jej spôsobil.

Jej pozornosť upútalo posunutie stoličky v kuchyni. Keď sa otočila, zbadala osobu, ktorú práve teraz potrebovala najviac. Už viac neudržala slzy a v momente, kedy k nej brat prišiel a objal, začala plakať.

Jeho pevné ruky boli omotané okolo jej tela, tisol ju k sebe, hladil po chrbte. Hlavou sa oprela o jeho hruď a vzlykala. Už viac nevládala. Všetko sa na ňu valilo z každej strany, celý svet sa jej postupne rúcal.

Už nikdy nebude nič ako predtým. Všetko, čo kedy poznala a aká bola, bolo preč.

„Zabijem toho bastarda, prisahám, že za toto bude pykať,“ šepol

„Nechcem... nechcem sa o tom rozprávať,“ vzlykla.

Potrebovala by ešte aspoň deň spánku. Jej telo odmietalo spolupracovať. Netušila, kedy v noci prišli z nemocnice, no muselo to byť neskoro. Absolvovala niekoľko vyšetrení, preventívnych opatrení a bola si vedomá, že to ešte zďaleka neskončilo.

„V poriadku. Ale aj tak, nemyslel som si, že práve on bude niekedy schopný niečoho takého. Spravím ti niečo na jedenie? Kávu?“

„Ed, mám funkčné všetky končatiny a musím sa nejako zamestnať,“ šepla a odtiahla sa od neho. Pokus o úsmev zlyhal, videla to v jeho očiach.

Urobila si čaj a spravila toasty. Snažila sa nemyslieť na nič. Ak jej myšlienky začali ubiehať k včerajšej noci, tak ich nasmerovala k Eliasovi.

 

„Viem, že sa k tomu nechceš už vracať a pripomínať včerajšok...“ začal Daniel opatrne. „Volali mi z nemocnice a výsledky sú v poriadku. Prepáč, že si si tam po tom musela vytrpieť toľko vyšetrení.“ Objal ju okolo pliec a vtisol bozk do vlasov.

Pri tom pohybe sa strhla. Nejaká jej časť nevedela pochopiť, že sa Daniel nesnaží o ublíženie. Nikdy by jej neurobil nič, čo by sa podobalo včerajšej noci. Lenže niečo v jej vnútri sa zmenilo.

„Ďakujem,“ šepla.

„Budem musieť ísť do Babylonu, nakopilo sa mi toho za posledné dni veľa a nemôžem si to vziať domov.“

Ako odpoveď len prikývla na súhlas. Nedávalo jej síce zmysel, že tam musí ísť aj cez víkend, no nemala v pláne sa na to pýtať.

„Eddie tu ostane.“

„Dobre.“

 

Nemala náladu na rozprávanie sa. Vlastne jediné, po čom túžila, bolo nemyslieť na nič. Pokojne by len celé hodiny hľadela na prázdnu stenu. Potrebovala spracovať toľko informácii, vyrovnať sa s novými skutočnosťami.

Posadila sa vedľa brata a zapla televíziu. Daniel medzitým odišiel.

Bola jedna vec naučiť sa tu žiť, prijať to, že jej život nebude aký býval. No druhá vec bol počet šokov, akými ju tento nový život zásoboval. Vždy, keď si myslela, že je všetko v poriadku, dostala facku. Tento krát jej to už spôsobilo katastrofálne škody.

Rinúce slzy si uvedomila až vtedy, keď ju Eddie objal.

„Poplač si, bude ti lepšie.“

„Nebude.“

„Všetko sa vyrieši a... a viem, že nemám ani poňatia o tom, ako sa cítiš, no som tu pre teba, sestrička. Vždy budem.“

„Lenže ja už nevládzem. Nezvládam znášať každý deň nové a nové skutočnosti, ktoré mi menia život. Chcem od života veľa, ak túžim po pokoji? Nevládzem, už je toho na mňa príliš.“ Vyslovenie tých slov nahlas jej dalo zabrať. Takto zlomená nebola nikdy. Celý jej zmysel života bol preč. Prijala si zavrieť oči a už ich viac neotvoriť.

„Tak nehovor, Eleonor! Musíš byť silná! Kvôli sebe, kvôli mne a Eliasovi, kvôli Danielovi. Bez teba by sme to neprežili. So všetkým sa dá vyrovnať, len tomu treba dať čas.“

Prekvapene sa naňho pozrela a utrela si prstami líca.

„Koľko času? Deň? Mesiac? Rok? Za ten čas sa stihne udiať čo? Som ako v kolotoči, Eddie!“

Odvrátil od nej tvár. Tak nerada sa s ním hádala, hlavne teraz, keď sa navzájom potrebovali viac ako kedykoľvek predtým. Musel to cítiť rovnako.

„Zvládneme to. Spolu prekonáme toto peklo. Bude dobre, neboj sa.“

„Bude, len nie teraz.“

Myšlienky sa jej opäť uberali smerom, akým nechcela. Ako prvé jej zišlo na um, ako Daniel klamal o Mattovi. Jedna jej časť by povedala, že to je v poriadku, lebo je to jeho rozhodnutie, ako sa k tomu postaví a mnohokrát ich prirovnala k otcovi a synovi. Nemusel jej dať všetky informácie ako na podnose. Už si na Zibile zvykla, že sa jej dostávajú neskoro a vždy ich musí ťahať z niekoľkých ľudí. Na druhej strane mala chuť si na ňom vybiť zlosť. Cítila k nemu niečo, bolo to viac ako len pobláznenie, hoci mu to nepovedala. Čakala by preto, že bude k nej úprimný. Lenže zamlčanie pravdy od toho nemá ďaleko. Ako mu má teraz veriť?

Vedela sa s tým vyrovnať. Milovala malé deti.

Jej otec bola kapitola sama o sebe. Bolo to, akoby ožil a následne opäť umrel. Vôbec sa o nich nezaujímal. Sama sebe sľúbila, že nedovolí aby sa s nimi stretol, možno sa tým ani nemusela zaoberať. Mrzelo ju len jediné – tak veľmi ho obraňovala! Pritom všetci ostatní mali pravdu.

Ako mohol? Prečo by to robil? Čo bolo na tomto kontinente úžasné? Čo im chýbalo?

Čo bude teraz?

 

***

 

Chcel byť pri Ellie. Chcel jej byť po blízku, keď včera nebol. Niekoľkokrát si vynadal za to, že ju mal odviezť, nech by mu na to povedala čokoľvek. Kvôli situácii s jej otcom to nebolo bezpečné. Nikdy by mu nezišlo na um, že jej ublíži niekto z Ligawe.

Nevedel si predstaviť, aká by bola situácia, keby prišiel neskoro. Bol by Jesse schopný od žiarlivosti zabiť Ellie? Už len to, čo jej vykonal, bolo horšie ako smrť.

Nemohol na to myslieť. Bola to jeho chyba.

Zatvoril sa v kancelárii a k práci si pustil hudbu. Po tom, čo sa stalo pred pár dňami, mal práce požehnane. Nemusel riešiť len svoje povinnosti, ale aj láskavosti, o ktoré ho požiadal práve Ellin otec. Nebol z nich nadšený a radšej ich riešil doma. Bolo to bezpečnejšie, preňho.

Rozložil si papiere a postupne ich prechádzal. Zvýrazňoval si dôležité údaje a zadával ich do počítača. Priebežne ich zakladal. Každú chvíľu si kontroloval mobil. Čakal, že sa mu ozvú z domu. Chcel zavolať, ako sa má Ellie a či jej niečo nechýba. Chcel s ňou stráviť pokojný večer. Len ju držať v náručí a vedieť, e je v bezpečí.

Bál sa, že takej chvíle sa už nedočká. Nie po tom, čo robil pre Stana. Keďže nechcel prísť o miesto, musel to robiť. Keby sa to dozvedela, pravdepodobne by ho nenávidela. Myslel si, že to bude len jednorazová záležitosť.

Bolo niečo po šiestej hodine, keď skončil so všetkým, čo mal na pláne. Dopil studenú kávu, blok s papiermi si odložil do tašky a vypol počítač.

Bol už takmer na odchode, keď sa ozvalo klopanie na dvere. Prekvapilo ho to, o takejto hodine by tu cez víkend nečakal nikoho.

„Ďalej,“ odvetil automaticky. Zároveň sa ho zmocnil strach. Rýchlo zazipsoval tašku. Keď sa vo dverách objavila jeho bývalá žena s dvomi mužskými posilami, oblial ho studený pot. Prišiel niekto na to, čo robil?

„Daniel Hertfort, mám na vás pár otázok.“

Vydýchol a venoval Florence úsmev. „Rád ti na všetko odpoviem. Avšak, som na odchode.“ Vzal si mobil zo stola a kľúče, do druhej ruky kabát. Snažil sa zachovať pokoj.

„Kde ste boli včera medzi siedmou a ôsmou večer?“ Florence sa nedala vyviezť z miery a správala sa profesionálne. Pamätal, že takto v službe ho vždy priťahovala.

„Viezol som priateľku do nemocnice.“ Zamračila sa a spýtavo sa naňho pozrela. Neprizná sa dobrovoľne k tomu, že toho bastarda umlátil k smrti.

„Nebol to náhodou Jesse Morris?“ Nadvihla obočie.

„Nie, priateľku.“ Zatvoril oči a nahlas si vzdychol. „Smiem sa spýtať, prečo ste tu prišli?“

„Daniel, dobre vieš čo sa stalo.“

Prečo poslali ju? Prečo ho musí mať osud tak rád? Hocikto iný by prešiel rovno k veci. Ona sa s ním hrala. Nevedel prečo.

„Myslela som, že budeš spolupracovať.“ Pozrela na jedného policajta a kývla hlavou. Okamžite sa vybral k nemu a prešiel zaňho. Schmatol mu obe ruky, až mu všetky veci z nich vypadli, a vykrútil mu ich za chrbát. Bolo to nepríjemné.

Prečo by mal byť zatknutý on? Len bránil Ellie!

„Pán Hertford, ste zatknutý za pokus o vraždu a ublíženie na zdraví.“

Cítil kovové putá na zápästí.

Nepovedal nič. Všetko sa vyrieši na stanici, keď bude mať pri sebe právnika. Nechcel robiť zbytočné problémy.

„Flor? Môžem si zavolať?“

Zasmiala sa. „To myslíš vážne?“

„Mám doma dvoch Ligawčanov. Chcem im dať vedieť, nech ma dnes nečakajú. Nechcem len, aby sa znepokojovali.“ Dúfal, že keď spomenie jej domovinu, bude ohľaduplná. Vyrastala tam predsa, musí byť v nej ešte nejaká časť, ktorá nie je k tej krajine bezohľadná.

„Fajn.“ Nečakal tú reakciu, no vydýchol si od úľavy. „Zavoláš ale z môjho mobilu. Diktuj číslo.“

Vedel ho naspamäť. Odpredu, odzadu, pokojne by ho niekomu povedal aj o polnoci. Dúfal sa, že zbytočne nerozruší. Bol by oveľa viac rád, keby to za ňu zdvihol Eddie.

„Dan! Deje sa niečo?“ ozval sa po niekoľkých zazvoneniach ženský hlas.

„Tak trocha áno, musím ísť na políciu. Povedz bratovi, nech ostane pri tebe. Keď sa mi bude dať, ozvem sa. Ľúbim ťa.“

„Aj ja teba. Prečo musíš ísť? Si v poriadku?  Je Jessie zatknutý?“

Florence sa naňho pozerala s rozšírenými očami a sťažka dýchala. Chcela sa ho niečo spýtať, no mal pocit, že v sebe zvádzala boj. Potichu zašepkala nejaké slová, niečo v zmysle, že to nemôže byť pravda. Nerozumel jej.

Nenechala ho odpovedať na jej otázky a spojenie prerušila. Pozrela sa naňho. Striedala sa v nej zlosť so zvedavosťou? Inak by to nepopísal. Netušil, o čo ide.

„Daniel, s kým si to práve hovoril?“

„Povedal som ti, komu chcem volať.“

„Ten hlas,“ ukázala na mobil, „bol mi povedomý. Veľmi. Pýtam sa ťa, kto to bol!“

„Eleanor Wyattová,“ vzdychol porazene. Nemala ju ako poznať. Už na prvý pohľad bolo jasné, že pochádzali z iných kútov Ligawe.

„To nemôže byť pravda.“ Rukou si zakryla ústa a zostala v pomykove. „Je to dcéra Stana Wyatta?“ overovala.

Prikývol na súhlas. „Poznáš ju.“

„Samozrejme! Keď bola malá, strážila som ju, aj Edwarda.“

Niekoľko sekúnd bol v pomykove. „Ako... prečo... mohli by sme sa pohnúť? Nechcem, aby sa Ellie zbytočne strachovala. Chcem to mať hneď za sebou.“

Na chvíľu sa zamyslela, akoby nevedela, čo robiť. Na krok od nich odstúpila a zdvihla jednu ruku. Ukázala na nich. „Vezmite ho na stanicu. Musím ešte niekde zájsť.“

Zostal pokojný. Jednalo sa o vec, ktorá sa dala vyriešiť, Jesse im musel len klamať. Bol si na sto percent istý, že Florence šla k nemu domov. Dokumenty ohľadom pána Wyatta ostali uňho v kancelárii. A dúfal, že v bezpečí.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ďaleko od domova 20.:

1. Blacky
06.02.2018 [15:11]

prepac mala som precitane uz davnejsie no zabudla dat komnent.

som zvedava co Flo urobi teraz ako sa zachova voci Elie.
a co bude s jesom ved iba branil svoju zverenkynu.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!