OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ďaleko od domova 3.

06.12.2016 (11:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 694×

Celú noc sa jej tlačili slzy do očí. Nemohla zaspať a stále dookola si v mysli prehrávala posledný deň. Deň, kedy sa dozvedela, že príde takmer o všetkých, ktorých kedy milovala. Netušila, ako zvládne smrť svojej matky. To isté sa týkalo ja odchodu Jessieho. Práve toto bola chvíľa, kedy by sa k nemu pritúlila a on by ju držal v náručí a hladil, kým by nezaspala. Začal už pochybovať o tom, že sa to niekedy zopakuje.

Ráno nevyšla z postele skôr, než Eddie opustil dom, čo bolo ešte skôr, ako sa prebudil Elias. Rozprávať sa o tom všetkom so svojím bratom nechcela. Ak by začala, nekontrolovateľne by sa jej pustili slzy z očí a revala by aj niekoľko hodín. Okrem toho vedela, aký dobrý kamarát je jej brat a Jessie. Nič by ho nezadržalo od toho, aby si s ním šiel okamžite pohovoriť.

Mrnčanie mladšieho brata ju prinútilo vyjsť z izby. Bolo ešte skoro ráno. Vzala si ho na ruky, no aj tak reval ďalej. Okamžite si pomyslela na to, že ju čaká ďalší hrozný deň. Keby bol pokojný, všetko by šlo oveľa jednoduchšie.

„Mama, mama,“ opakoval stále dookola a rukami si šúchal tvár. Bol ešte rozospatý. Nevedela, čo s ním má robiť. Mama mu musela veľmi chýbať. Občas sa pýtal aj na otca, no vždy mu povedali, že odišiel.

Uložila ho do detskej drevenej stoličky v kuchyni, zatiaľ čo on spustil hotovú sirénu. Dúfala, že je len hladný a keď sa naje, bude zas pokojný. Dala mu na stôl nejaké hračky a na chvíľu stíchol.

„Je všetko v poriadku?“ ozval sa hlas od dverí. Keď sa otočila, takmer skolabovala.

„Mama?! Čo tu robíš?“ skríkla. Elias bol v momente ticho a svoje malé rúčky naťahoval k nej. Keby sa mohol sám dostať zo stoličky, urobil by to.

„Počula som Eliasa, tak som sa zľakla, čo sa deje.“

„Mala by si oddychovať, nech ti je čo najskôr dobre.“ Keď sa na ňu lepšie pozrela, všimla si na rukách zopár fialových fľakov. Ryšavé vlasy mala mastné a zopnuté v cope na vrchu hlavy. Zopár prameňov mala uvoľnených. Tie boli doslova prilepené k jej pokožke potom.

„Cítim sa trochu lepšie... a chýbate mi. Pôjdem sa osprchovať a potom sa vám budem venovať. A dajte si rúška, Ellie. Nech si každý hovorí, že mladí sú imúnni. Nechcem riskovať.“

Bez komentára prikývla na súhlas. Prekvapilo ju, že jej je zrazu lepšie. Nevedela, či sa má z toho tešiť, alebo sa báť, čo sa stane ďalej. Tri dni ležala v posteli, urobila maximálne niekoľko krokov, aj to s pomocou, a teraz sa veselo usmieva a vyzerá, že je všetko v poriadku. Bála sa, že tento stav bude trvať len chvíľu, a potom u to pripúta späť do postele. Natrvalo.

Eliasovi vysvetlila, že mamina sa o chvíľu vráti. Dokonca ho presvedčila, že ak zje kašu a prekvapí ju, bude rada a bude s ním môcť byť dlho. Vymýšľala si všeličo, len aby bol na chvíľu ticho a niečo zjedol. Popri tom zjedla chlieb s maslom a džemom. Bola príšerne unavená a oči jej klipkali každú chvíľu.

„Elias,“ vydýchla mama, keď konečne vzala do náruče svoje najmladšie dieťa. Ellie mu uviazala rúšku tak, že si ju nemohol stiahnuť dolu. Vadila mu, keď chcel niečo hovoriť. Myslel si, že musí byť ticho, pretože aj keby niečo povedal, nebolo by ho počuť. Pri tom sa musela pousmiať.

Matka mu vtisla niekoľko bozkov do vlasov a na tvár. Nemala na sebe žiadnu ochranu, takže rúška na Ellie a Eliasovi bola tak trochu zbytočná. Aspoň to si myslela. Nikto presne nevedel, ako sa choroba šírila.

„Si v poriadku?“ opýtala sa jej matka. Ako odpoveď jej poslúžilo nesúhlasné pokývanie hlavou. Nemohla pred ňou zakryť nič a klamať jej nemalo význam. „Čo sa stalo? Dúfam, že to nie je kvôli tomu, čo povedal lekár. Teraz musíš byť silná, aby si sa postarala o rodinu. Aj ty, aj Edward.“ Nechápala, ako to on nej môže chcieť. To bol hlavný dôvod, prečo sa cítila ako sa cítila.

Rozpovedala jej o Jessiem. Tak aspoň uverila, že práve to bol dôvod jej nespavosti. Celý čas zadržiavala slzy, čo sa jej veľmi nedarilo. Chcela jej povedať, že hlavný dôvod sedí práve pred ňou, no na to nemala dosť síl. To by sa už úplne zložila. Ešte stále tu ale bola šanca, že sa včas nájde liek.

„Zlato, uvidíš, že si Jessie uvedomí, o čo by prišiel a neodíde. A ak hej, tak to bude len dobré. Si pekná, mladá a šikovná. Určite si nájdeš niekoho.“ Pousmiala sa a rukou ju pohladila po líci. Jej pokožka bola horúca. Určite mala opäť horúčku, no premáhala sa, aby mohla byť s jej deťmi.

„To je teraz to posledné, na čom záleží, mami.“

„Ale prečo s ním nechceš odísť? Bola by si v bezpečí pred chorobou. Ak ti povedal, že so sebou môžeš zobrať aj bratov a budete zabezpečení... Eleanor, to je to, čo som pre vás vždy chcela. Aby ste boli zdraví a mali strechu nad hlavou.“ Od matky čakala podporu. Toto jej len hádzalo polená pod nohy. Po takých slovách bola na pochybách aj ona sama.

„Nenecháme ťa tu,“ namietla.

Zhlboka sa nadýchla a sklonila hlavu. „Vieš, ako táto choroba dopadne. Mám pred sebou asi len šesť dní života, prinajlepšom.“

„Tak nehovor,“ vzlykla Ellie. To nebolo práve to, čo potrebovala počuť. „Možno vynájdu liek. Ak sa uzdravíš, ako to budem vedieť? Ako by som sa dostala zo Zibilu späť k tebe?“ opýtala sa jej a pri tom naklonila hlavu do strany. Hrudník sa jej chvel a ona zadržiavala plač. Jej matka hovorila o smrti tak pokojne.

„Zlato...“

Schytila ju za ruku, aby donútila mamu zdvihnúť pohľad na ňu. „Neopustím ťa. Nikdy.“

„Chceš teda aby tvoji bratia umreli tiež? Tá choroba sa možno rozšíri a vy už nebudete mať inú šancu. Ellie, ak máš možnosť, odíď a vezmi aj ich,“ požiadala ju. Zúfalstvo šlo z jej hlasu aj z výrazu jej tváre.

„Nemôžem odísť. Ak by som sa chcela potom vrátiť... vieš, ako to bolo, keď som odchádzala zo Zibilu s otcom.“ Neznášala o tom hovoriť. Takmer musela zostať na Zibile bez svojej rodiny. Medzi ľuďmi, ktorých absolútne nepoznala.

Prikývla na súhlas. „Teraz to je iné. Tam by ste sa mali lepšie. Bola by si s Jessiem.“

Po tých slovách už bola na pochybách. Ak by sa aj zrazu rozhodla odísť, nepáčila by sa jej predstava, že by musela ísť za Jessiem. A uznať, že mal pravdu. Povedať mu do očí, ako sa mýlila. Každá jej bunka by protestovala pred týmto rozhodnutím. Stále však mala dosť času na premyslenie.

Nechať tu matku a odísť do bezpečia, alebo tu s ňou zostať? Ako ju mohla nechať umrieť samú rovnako ako jej otca? To by si nikdy neodpustila. Stále tu bola nádej, že tieto krvné testy poslúžia aj na iné účely. Prečo by ich potom testovali? Len tak, z nudy? Určite nie. V duchu presviedčala sama seba, že im chcú pomôcť.

Ani si neuvedomila, že sa matka naklonila k nej. Z myšlienok u vytrhlo až objatie. Pevne si ju pritisla k sebe a upokojujúco hladila po chrbte. Položila si hlavu na jej rameno a slzy si našli cestu z očí.

V tom sa ozvalo zaklopanie na dvere, ktoré sa hneď otvorili. Prekvapene sa obe od seba odtiahli.

„Dobrý,“ pozdravil mužský hlas. Ellie sa otočila, aby zistila, kto im vošiel do domu. Keď zbadala vysokú a mohutnú postavu, okamžite vedela, o koho ide.

„Andrew, čo tu robíš?“ opýtala sa ho Ellie.

Hlavou kývol niekde za seba. „Volajú všetkých, komu včera robili testy. Mal ti to povedať Jessie, no neviem, čo sa mu porobilo. Je pred bránou a rozpráva sa s tvojím bratom. Poslali ma po teba.“

„Dobre, pôjdem sa len prezliecť. Vezmem so sebou asi aj Eliasa.“ Postavila sa. Mala zlé tušenie, že Eddie začal čistiť žalúdok Jessiemu, hoci nevedel, o čo ide. Alebo žeby ho Jessie prehováral na svoju stranu?

„Ja s ním budem, nemusíš si robiť starosti. Zatiaľ niečo uvarím.“ Ellie chcela protestovať, no jej matka dodala: „Cítim sa dnes lepšie, naozaj.“

Obliekla si jednoduché krémové šaty na ramienka. Von bolo príšerne horúco a ona šaty zbožňovala. Nemala ich však veľa, no tie kusy, ktoré vlastnila, si nadovšetko vážila. Asi polovicu z nich jej ušila práve jej mama, ktorú to bavilo. A ona z nich mala obrovskú radosť.

Adrew ju počkal pri dverách a zatiaľ hovoril s jej mamou. Bol to ich sused, o dva roky starší ako Ellie. Mladý a pohľadný muž, s čiernymi krátkymi vlasmi a tmavohnedými očami. Ellie ho mala rada, pretože si vždy mali čo povedať. Často bol veľmi ukecaný a nerobilo mu povedať si svoj názor.

„Držte sa, pani Wyattová.“ Rukou jej zakýval a pousmial sa. Drgla doňho, nech vyjde von.

„Ahoj.“

Nepáčila sa jej predstava toho, že matka bude strážiť Eliasa. Bol často hyperaktívny a jej matka potrebovala oddychovať. Dúfala, že výsledky im oznámia hneď. Ani nevedela, kam má ísť. Nechcela myslieť na to, aký výsledok ju môže čakať. Pred očami mala niekoľko scenárov, no ani jeden nebol dobrý.

„Čo sa stalo medzi tebou a Jessiem? Je akýsi podráždený a nesvoj. Čo si mu nedala?“ opýtal sa a neodpustil si rypnutie.

„Môj intímny život ťa nemusí zaujímať,“ odsekla.

„Problémy v raji? Lebo ty tiež vyzeráš strašne,“ vyzvedal ďalej. Lakťom doňho štuchla a nahlas si povzdychla.

„Do toho ťa nič.“

Pretočila očami a v duchu zaskučala. Kombinácia ona, Andrew, Jessie a jej brat bola vražedná. Hlavne vtedy, keď sa odmietala baviť so svojim (ešte možno stále) priateľom o odchode. Aspoň zatiaľ. Rozhodla sa, že sa o tom porozpráva s Eddiem, a potom sa rozhodne.

„Budeme musieť ísť na vlak. Je to vo vedľajšom meste,“ oznámil Eddie.

„Prečo?“ chcela vedieť. Bola tým znepokojená, znamenalo to, že bude preč minimálne o hodinu viac. Začali kráčať smerom k železničnej stanici. Presunula sa tak, aby bola vedľa brata a čo najďalej od Jessieho. Nemala naňho momentálne náladu. Ak by začal opäť hovoriť o odchode, asi by sa neudržala a dala mu do držky, nech je ticho.

Musela si premyslieť, koho sa vzdá.

Väčšina cesty ubehla v tichosti a pomerne rýchlo. Chalani sa bavili o svojich veciach a ona ich vnímala len okrajovo. Bola nahnevaná, že sa musí osobne trepať do vedľajšieho mesta, zatiaľ čo doma na ňu čaká celý rad robôt, ktoré sa samé neurobia. Modlila sa, aby sa jej matka nepustila do starania sa o domácnosť. Mala zo sebou vziať aj Eliasa, nech si oddýchne.

Keď prišli na miesto, postavili sa do dlhého radu a čakali. Napätie sa dalo krájať. Všetci boli zvedaví, aké výsledky budú mať. Všetci sa ale zhodli na tom, že nikto, kto mal viac ako tridsať rokov, nebol nakazený, tak by im nemalo hroziť nič. neboli si však istí ničím.

Až keď im povedali, že je všetko v poriadku a dali medzi ruky papiere, vydýchli si od úľavy. Nevedeli však, na čo im to bolo. Prečo od nich chceli krvnú vzorku? Mala toľko otázok.

Jessie k nej pristúpil a chytil ju za ruku. Nečakala to, no neodtiahla sa, hoci ju to prekvapilo.

„Prepáč,“ šepol, takže ho mohla počuť len ona.

„Za čo?“ Nechápavo sa naňho pozrela.

„Za to, že som na teba tlačil. Ľúbim ťa, Ellie.“ Netušila, prečo jej to hovorí, prečo sa ospravedlňuje. Nevedela, čo si o tom myslieť. No časť jej bola rada. Aj keď vyznelo to, že sa ospravedlňuje vopred za niečo, čo sa chystá urobiť. A to ju mietlo.

„Aj ja teba,“ odvetila na koniec a nechala ho, nech ju vedie von z budovy. Eddie a Andrew kráčali pred nimi. Chcela byť už doma.

Vyšli von a slovné spojenie zlý pocit nabralo úplne iný smer.  Hneď pred schodiskom, ktoré sa nachádzalo pred hlavným vchodom, bolo niekoľko desiatok ľudí v bielom oblečení. Cez ústa mali rúšky.

Čakali ich.

Jessie jej zovrel ruku pevnejšie. Ak by chcela odísť, zastavil by ju. Prekvapene sa naňho pozrela. Za to sa ospravedlňoval? Zmätene sa poobzerala okolo seba. Jej brat a kamarát boli rovnako nepríjemne prekvapení z toho, čo videli.

„Čo sa deje?“ opýtala sa. Všetci sa postavili okolo nej tak, že nič nevidela, akoby ju chceli chrániť.

Pomedzi nich videla, že sa k ním vybral jeden človek. Načiahol ruku ich smerom. „Podajte mi papiere.“

Srdce jej tĺklo ako o život. Videla pred sebou niekoľko čiernych dodávok, ktoré boli zaparkované tak, aby blokovali cestu. Od strachu sa jej rozšírili oči a zrýchlil dych. Čo tu robia? Prečo ich nechcú nechať ísť preč, keď sú zdraví? Mali by predsa vedieť, že im takmer na sto percent nie je nič.

Andrew mal pri sebe všetky štyri biele papiere, na ktorých boli ich mená s popisom a výsledkom krvných testov. Stihla to prečítať, kým ostatní čakali na tie svoje. Podal im ich.

Chvíľu si ich prezeral a potom ich vrátil. „Môžete ísť.“ Uvoľnil im cestu.

Všetci štyria chvíľu počkali a až potom sa dali do kroku. Prišlo jej to veľmi zvláštne. Pohľad zabodla do muža, ktorý bol pri nich. Teraz stál pri ďalších osobách v bielom a niečo im hovoril. Dvaja z nich sa pozerali ich smerom a jej sa začala zmocňovať panika.

Železničná stanica bola blízko budovy, z ktorej práve vyšli, preto sa tam dostali za krátky čas. Neobzerali sa za sebou a kráčali rýchlo. Eleonor bola doslova nalepená na svojom bratovi. Snažila sa upokojiť tým, že im nehrozí nič, keďže ich pustili a v ruke majú doklad o tom, že sú zdraví. Bola to len kontrola, aby sa ubezpečili, že im netreba zdravotnú starostlivosť. Bodka. S tými myšlienkami nastúpila do vlaku, ktorý bol dosť preplnený.

Aby si našli miesto na sedenie, rozdelili sa. Ellie šla s bratom a odmietala sa od neho pohnúť čo i len na krok.

„Jessie mi všetko povedal,“ priznal sa po chvíli ticha.

„Ako inak.“

„Myslím, že by bol dobrý nápad... odísť.“

„To snáď nemyslíš vážne.“

Založila si ruky na hrudi. Vedela, že Jessie je schopný presvedčiť jej brata. No nemyslela si, že týmto smerom uspeje. Alebo bol aj Eddie zbabelec, ktorý chce ujsť?

„Zamysli sa nad tým. Budeme sa tam mať lepšie. Bude o nás postarané, alebo to zvládneme aj sami. Matka je tiež nakazená a ja pochybujem o tom, že sa z toho dostane. Prepáč, že to hovorím takto, ale nepozerám sa na svet cez ružové okuliare ako ty. Chceš, aby Elias vyrastal v tomto svete? A epidémia vyhladí celé obyvateľstvo, umrieme všetci. Nechápeš to? Jessie chce pre teba len dobre. Stále ťa miluje.“ Zarazilo ju, ako hovoril. Hoci nechcela, no musela uznať, že mal pravdu. Nechcela myslieť na to, že mama umrie. Ako by mohla stratiť oboch rodičov a pokračovať v živote? To bolo priam nemožné.

„Ja neviem,“ priznala nakoniec so stiahnutým hrdlom a na pokraji ďalšieho zrútenia. Elias bude určite vyrastať bez rodičov. Bez materinskej lásky. Nevedela, ako by to všetko zvládla sama. Bola naivná, ak si myslela, že za tých niekoľko dní, čo matke zostávajú, sa vylieči.

„Bude to dobré, uvidíš.“

Neodpovedala, len sa oprela o jeho rameno a pozerala vo oknom. Príroda sa mihotala pred jej očami, čo ju upokojovalo. V tejto polohe strávila len chvíľu, kým sa Eddie nezažal naťahovať a strkať do nej lakťom, nech sa postaví, pretože o chvíľu budú vystupovať.

Okolo nich sa začali stavať zo svojich sedadiel ďalší ľudia. Niektorých z nich poznala, pretože boli z ich mesta. Zvedavosť ich už opadla a nepozerali na nich ako na zjavenie. Takmer v každej rodine už stihol niekto umrieť, neboli ničím výnimoční.

Všimla si, že pár z nich tiež držalo v ruke papiere. A zrejme boli zdraví, inak by tu neboli. Alebo sa mýlila?

Postavila sa a začala pomaly kráčať k východu, vyhýbala sa všetkým prekážkam v podobe osôb a snažila sa zachytiť, aby v prípade prudkého a nečakaného zabrzdenia neskončila na zemi. Eddie bol hneď za ňou.

Vlak nezačal spomaľovať a o niekoľko sekúnd prešli stanicu v ich meste. Všetci sa začali zmätene obzerať a vykrikovať, čo sa stalo. Inštinktívne sa pritisla k bratovi a vystrašene prechádzala očami z jedného okna do druhého.

„Čo sa deje?“

Nastala panika a všetci sa začali prekrikovať. Nebolo to len tým, že vlak nezastavil. Pri východoch sa objavili muži, podobní ako tí von. Títo však mali v rukách zbrane.

„Ticho! Ticho!“ skríkol jeden z nich. Boli dvaja, každý z jednej strany. Mali prakticky nemožný únik z vlaku. Kto by sa už ale pokúšal ujsť z idúceho vlaku? Keď sa všetci upokojili, čakala vysvetlenie, prečo nezastavili. „Posaďte sa na svoje miesta, čaká vás dlhá cesta. Všetci ste zdraví, čo znamená, že vás prepravíme na Zibil, aby ste sa nenakazili. Ak bude niekto robiť problémy, nemám problém ukončiť jeho život.“

Dych jej zastal niekde medzi nosom a pľúcami. To nemohli myslieť vážne. Nemôžu to urobiť!

Namiesto pokoja, ktoré muži očakávali, nastala panika. Ľudia sa prekrikovali a chceli vedieť, ako si toto mohli dovoliť. Tlačili sa k východom, hoci im to nebolo nič platné. Zmocnil sa ju pocit bezmocnosti. Ako sa mala odtiaľto dostať domov? Ak by sa dostala preč z vlaku, bola by kilometre vzdialená od domova.

Pri myšlienke na matku a Eliasa takmer skolabovala.

„Musíme niečo robiť,“ povedala smerom k Eddiemu. Prikývol na súhlas. Bola si istá, že sa mu odchod na Zibil prestával pozdávať.

Ako by ich mohli násilím niekde odviesť... bez toho, aby sa pokúsila zostať v krajine, kde vyrastala, sa nevzdá.

Začali sa predierať pomedzi ľudí k východu. Nevedela, čo robí, no Eddie ju nasledoval. Do bokov a chrbta dostala lakťami niekoľko štuchancov. Videla, že sa aj ostatní domáhajú vysvetlenia a tlačia sa k východom. Neustále sa prekrikovali a pýtali otázky.

Ozval sa výstrel a v celom vagóne zavládlo ticho. Eddie sa prikrčil a jednu ruku omotal okolo jej pása. Trhlo ňou. Počula len zrýchlené dýchanie osôb vedľa seba a hlavne to svoje. Von bolo neznesiteľne horúco, takže sa vo vlaku šli doslova uvariť. Cítila, ako jej pot steká po krku a po chrbte.

„Ticho!“

Ligawčania nepotrebovali, aby im niekto hovoril, čo majú robiť. Trvalo niekoľko sekúnd, kým zneškodnili oboch mužov. Pri tom bolo počuť niekoľko výstrelov, no nevidela, žeby sa niekomu niečo stalo. Mali veľmi málo času na to, aby sa dostali z vagóna.

Niekoľko osôb sa zľaklo a držali sa v strede. Streľba však už nehrozila, preto mali Ellie s Eddiem voľnejší prístup k dverám. Tie už boli otvorené, čakajúce na prvých odvážlivcov, ktorí sa odhodlajú vyskočiť.

Dostali sa až k východu, kde ležal v bezvedomí muž, Zibilčan. Pohľad, ktorý sa jej naskytol, keď otočila hlavu, jej spôsoboval nevoľnosť. Urobila už niekoľko zlých rozhodnutí. Kopec nebezpečných vecí. No vyskakovať z idúceho vlaku... bola blázon, až takýto nie.

Pud sebazáchovy jej šepkal, nech sa to ani neopováži skúsiť. No potrebovala zostať na tomto kontinente. Nikto ju nebude odtiaľto brať násilím. Ak sa rozhodne odísť, bude to jej vlastné rozhodnutie. Pred chvíľou možno zvažovala odchod, no teraz to bolo posledné, čo by urobila.

Ruku položila na kraj dverí a pozerala na pohybujúcu sa zem. Nebola to obrovská rýchlosť, no stále dosť na to, aby si ublížila, ak doskočí zle. Vyklonila sa, aby zistila, či by bol skok bezpečný. Pred sebou nevidela okrem trate a vysokej trávy nič, čo by jej mohlo spôsobiť zranenie.

„Stojte!“

Otočila sa zároveň s bratom a videla ako k ním mieri ďalší muž, odetý do bieleho trička s čiernou hrubou vestou a tmavými nohavicami. Mal v ruke zbraň a mieril na nich.

Ak by ich chceli zabiť, prečo by ich nenechali vyskočiť? Načo ich potrebovali? Prečo chcú zrazu pomôcť?

S bratom sa chytila za ruky a preplietla prsty.

„Teraz,“ šepla.

Odrazili sa takmer na rovnako a vyskočili. Bola to jediná cesta von, jediná cesta, ako zostať s rodinou a odísť len s vlastným rozhodnutím.

Ešte pred dopadom zacítila v krku ľadové pichnutie a vykríkla od bolesti, ktorá jej zrazu ochromila celé telo. Dopadla na zem a celé telo mala ochrnuté, no mohla cítiť bolesť, ktorá sa jej šírila od hlavy až po končeky prstov na nohách.

Videnie sa jej rozostrelo, až pred sebou nevidela už nič. 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďaleko od domova 3.: