OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Démon - 3.



Démon - 3.San Francisco.
Kto je Gwen a kto Bethany?

 „Teší ma,“ dostal som napokon zo seba. Otočil som sa a podal jej ruku. Svetlohnedé, vlnité vlasy ohraničovali jej oválnu tvár. Na ľavej strane ich mala zachytené sponkou. Prenikavé modré oči a plné, červené pery som si zapamätal, už som ju kedysi videl a nie raz. Myslím, že to bola priateľka... nie, Alex, ani sa neopováž pomyslieť na to meno! Sústreď sa na cestu!

Do San Francisca sme dorazili ešte pred obedom a ako prvé sme zamierili na obed, teda na pizzu. Sadli sme si na terasu pod slnečník. Počasie nám teda vyšlo, teplota teda určite do večera nestúpne pod tridsať stupňov Celzia. Zložil som si slnečné okuliare a poobzeral sa okolo seba. Touto pizzeriou začínala ulica Lombard a všade bolo veľa ľudí.

Ako som sa obzeral okolo, oči mi padli na Bethany. Bezpochyby bola o niečo staršia než moja sestra. Myslím, že môže mať tak sedemnásť, teste pred osemnástkou. Keby som tvrdil, že nie je pekná, klamal by som aj sám seba. Svetlohnedé vlasy jej siahali po lopatky a jeden prameň mala zastrčený za uchom. Modré oči jej žiarili, keď sa rozprávala s Harper, pri tom sa usmievala. Tak vyzerala naozaj krásne a nevinne. Pokožku mala bledšiu. Na sebe mala jednoduché zelené šaty bez rukávov, ktoré jej priliehali k jej štíhlej postave.

Keď sme sa pokojne najedli, vybrali sme sa hore po ulici. Keď som videl to stúpanie do kopca, najradšej by som sa otočil a vzal to inou cestou. Ale čo tu v San Franciscu môžeme čakať, však? Jediné, čo ma neodradilo, boli tie pestrofarebné kvety a viktoriánske domy. Pôsobilo to tu tak pokojne a nádherne. Teda, až keď som si odmyslel všetok ten hluk. Kráčal som za dievčatami a za mamou, ktorá fotila všetko, čo sa dalo. Neustále sa usmievala a ja som mal pocit, že je to po prvýkrát, odkedy zomrel otec a Gwen.

Gwen...

„Alex, nad čím premýšľaš?“ vyrušila ma z premýšľania a strácania sa medzi spomienkami mama. Ako odpoveď som len mykol plecom. „Usmej sa trochu.“ Zrazu ma potiahla za ruku. „Poď, tu ťa odfotím. Je tu nádherne.“

Nechcel som jej kaziť radosť a tak som jej ochotne zapózoval. Snažil som sa vyčariť úsmev, no bolo to ťažké. O malú chvíľu pribehla aj Harper, ktorá sa na mňa doslova zavesila. Objal som ju a mama bola celá bez seba, keď nás odfotila a pozrela sa na svoj výtvor.

Harper kývla na Bethany. „Poď k nám.“ Beth najskôr nesúhlasne pokrútila hlavou, no na naliehanie mojej sestry k nám pribehla. Postavila sa vedľa mňa a ja som ju automaticky jednou rukou objal okolo pliec. Bolo to, akoby som sa práve chytil elektrického prúdu. Prekvapene sa na mňa pozrela. Takže to cítila tiež. Celé to trvalo len zlomok sekundy, no ešte niekoľko ďalších minút som pociťoval tento zvláštny pocit v celkom svojom tele.

A nebolo to zlé.  Práve naopak.

Medzi démonmi bol takýto jav bežný. Bol to malý výboj energie z našej sily, a keďže moje schopnosti boli posilnené, nebol som veľmi prekvapený. Bethany ale taktiež musela mať svoje schopnosti veľmi silné na to, že je ešte neutrálny démon.

 

Celé dopoludnie som neustále sledoval toto dievča, ktoré ma každou chvíľou začínalo zaujímať stále viac a viac. Ak má takú moc, možno vlastní aj perly, alebo proste má takú neobyčajnú silu. Chcel som to zistiť.

Zamierili sme na Golden Gate a zrazu panovalo v aute dokonalé ticho. Doteraz sa Bethany a Harper rozprávali, no teraz boli nalepené na oknách. Keď som to zbadal v spätnom zrkadle, musel som sa uškrnúť.  Boli ako malé deti, ktorým niekto práve pustil rozprávku. Samozrejme, ja by som na tom nebol inak, no musel som sa venovať šoférovaniu, ale občas som hodil očkom na tú nádheru. Slnko pomaly zapadalo a na mori sa objavili nádherné odlesky.

Potom sme sa vybrali ešte k mestskej radnici. Zaparkoval som najbližšie, ako sa dalo. Pomaly som začínal byť z toho chodenia unavený, no trochu som sa potešil, že sa mame vybil fotoaparát. Pomaly sme sa vybrali smerom k obrovskej budove, no odrazu sme zastali. Otočil som sa, aby som zistil, čo sa stalo.

Mama bola pri Bethany a ruku s vreckovkou jej držala pod nosom.

„Alex, poď sem,“ zavolala na mňa a pri tom sa obzerala okolo seba. Potichu som si vzdychol a podišiel k nej. Podala mi balíček vreckoviek. „Idem s Harper kúpiť nejakú vychladenú vodu, postráž Beth.“ Kývol som na súhlas.

Posadili sme sa na okraj fontány. Beth bola neustále naklonená dopredu a vreckovku si tlačila k nosu.

„Nenávidím to,“ šepla po chvíli. Vreckovku hodila do koša, ktorý bol po jej ľavom boku a vypýtala si odo mňa ďalšiu.

„Aj ja som si tým prešiel. Nebude to trvať dlho, nemaj strach,“ odvetil som a ovládol som nutkanie ju chrbtom dlane pohladiť po líci. Chcel som zistiť, či ten výboj ešte stále funguje. No týmto by som ju asi len vystrašil.

Krv z nosa... to je typický znak pre to, že čoskoro sa z neutrálnych – mladých – démonov, stanú Lumini alebo Tenebris. Nazval by som to takou malou premenou.

„Už to trvá takmer týždeň,“ vzdychla. A ešte to bude trvať aspoň dva, pomyslel som si, no nepovedal nahlas. Po čase sa na to dá zvyknúť, no strata krvi nás trochu oslabí. Tesne pred narodeninami to je najhoršie.

Nahol som sa k Bethany a zastrčil jej vlasy za ucho, aby sa jej nezašpinili od krvi. Tentoraz som však nepocítil nič. Len Beth sa ku mne prekvapene otočila, no potom sa usmiala. Vlastne ten úsmev som nevidel, no usúdil som to z jej očí.

„Ďakujem. Myslím, že už by to mohlo byť v pohode.“ Odtiahla ruku a vreckovku hodila do koša. Otočila sa späť ku mne, no všimol som si, že sa mýlila. Tentoraz som jej vreckovku nepodal, no priložil jej ju k tvári ja.

Zaskočil som ju tým a seba taktiež. Opäť mi celým telom prebehol ten výboj. Bethany zatvorila oči a potichu vzdychla. Svojou rukou sa snažila nahradiť tú moju, no pri tom sa tento raz ona dotkla mojej pokožky a doslova som počul iskrenie.

„Máš silné schopnosti.“ Beth len nadvihla obočie a potom nesúhlasne pokrútila hlavou a bradou kývla na mňa. Čiastočne som prikývol, lebo to bola pravda. No bolo to kvôli perlám.

„No ty tiež.“

Odtiahol som sa od nej a nahol sa k fontáne, aby som si umyl ruku, na ktorej som mal pár kvapiek krvi. Pohľad mi okamžite padol medzi mince, kde ležala jedna čierna perla. Vydýchol som od úžasu. Uistil som sa, že sa nikto nepozerá a ponoril ruku až po lakeť do vody.

„Čo to...“ Bethany vedľa mňa na chvíľu stuhla, keď zbadala, čo mám v ruke. Otočil som ju do slnka, aby som zbadal jej číslo. Sedem! Musel som sa usmiať. Už len jedna perla.

„Perla.“ Keď som sa pozrel na Bethany, videl som jej otázniky v očiach. „Zbieram ich,“ priznal som.

 „Koľko ich máš?“ vyzvedala, no ja som nemal v pláne prezradiť ich počet. Od odpovede ma zachránila mama so sestrou. Pribehli k Bethany a začali ju obskakovať. Ja som zatiaľ strčil perlu do peňaženky na bezpečné miesto, aby som mal istotu, že ju nestratím.

Bethany bola za desať minút v poriadku. Mama a Harper už nemali chuť nikam chodiť. Začalo sa stmievať, a tak sme sa rozhodli, že sa vrátime späť do Fremontu. Beth vyzerala, že každú chvíľu omdlie, no možno to bol len môj pocit. Zdala sa mi veľmi krehká, ale asi tak na mňa pôsobila kvôli jej bledej pokožke.

Zaviezol som ju domov.

 

„Dnes som našiel vo fontáne perlu a tento týždeň mi David daroval ďalšiu. Do doplnenia jednej sady mi chýba už len jediná,“ oboznámil som mamu, keď sme prišli domov. Najskôr som sa uistil, že v blízkosti nie je Harper.

„Naozaj si myslíš, že je to stopercentná záruka toho, že neprejde na temnú stranu? Ešte som sa nestretla s tým, že by niekto mal tieto perly. Všetci... takmer všetci z našej rodiny sú a vždy boli Lumini.“ Keď sa opravila, len som si vzdychol a sklonil hlavu. „Robíš to kvôli Harper alebo kvôli Gwen?“ Prekvapene som sa na ňu pozrel. Táto jej otázka ma zaskočila.

Chcel som povedať, že neviem, no nakoniec som šepol: „Kvôli Harper.“

„Alex, Harper bude bezpochyby Lumin. Veď sa na ňu pozri! Je to slušné a vychované dievča. Nikto na ňu nevplýva zle a má tu nás.“ Len som pretočil očami. Keby tá vedela, kde všade chodí tá malá potvorka, keď nie je doma. „Okrem toho, má ešte len šestnásť. Je dostatok času na dobrú prípravu.“

„Ja tým perlám verím,“ trval som na svojom.

Usmiala sa. „Alex, si super brat. Kiežby Harper vedela, čo pre ňu robíš.“

„Je to to najmenej, ako jej dokážem pomôcť. No moje schopnosti sa výrazne posilnili a nechcem riskovať odhalenie. Rozmýšľal som, či ich dočasne nedám tebe. V ovládaní moci máš väčšiu prax,“ navrhol som. Mama si medzitým sadla na stoličku v kuchyni a ja som zatiaľ do dvoch pohárov nalial minerálnu vodu s príchuťou citrónu a mäty.  Samozrejme, že to všetko bolo za pomoci mojich schopností. Som Lumin niečo cez dva roky a toto je geniálny výkon. A to som nemusel cibriť svoje schopnosti dennodenne.

Po sklenené poháre som sa však vybral osobne, to by som už asi nezvládol. Mama ma sledovala tak trochu prekvapene.

„Ako chceš, Alex. Alebo ich môžeme ukryť niekde v dome.“

Naklonil som hlavu nabok. „Mami, hovoríš, akoby som ti neveril,“ zasmial som sa. „Tak ich ukryjeme v podkroví. Tam by mohli byť v bezpečí.“  Podal som jej pohár s vodou a ona sa na mňa vďačne usmiala.

Nakoniec sme dnešný večer ukončili pozeraním nejakého blbého seriálu, pri ktorom mi síce unikala pointa, no mali tam dobré hlášky. Pridala sa k nám aj Harper, ktorá si so sebou priniesla aj svoj notebook. Dokonca bola aj taká ochotná, že nám bola urobiť pukance. Proste pohodový sobotňajší večer.

„Zajtra príde Jill,“ oznámila Harper, akoby nás práve informovala, koľko je hodín.

Mal som čo robiť, aby som sa nezadusil pukancom, ktorý mi práve zabehol.

 

♦♦♦♦♦♦

Zaboril som si hlavu do blonďavých vlasov a vdýchol sladkú, kvetinovú vôňu. Ruky som z bokov presunul na chrbát útleho dievčaťa a privinul si ju k sebe ešte bližšie.  Štíhle ruky mi šikovne omotala okolo krku a stúpla si na špičky, aby tak vyrovnala výškový rozdiel.

„Chýbala si mi,“ šepol som a odtiahol sa. Pozrel som do jej belasých  očí a pohľadom skĺzol na jej pery, ktoré doslova prosili o to, aby boli pobozkané. A ja som im vyhovel. Sklonil som sa a spojil naše pery. Jemný a nežný bozk sa o chvíľu zmenil na dravý a plný vášne. Hladil som Gwen po chrbte a jednou rukou jej občas zašiel do vlasov. Potichu vzdychla.

„Aj ty mne, Alex.“ Usmiala sa a ja som jej prstom prešiel po líci. Ešte raz som ju pobozkal a chytil za ruku. „V New Yorku bolo super. Ozaj, moja sestra sa bude vydávať, chápeš,“ zasmiala sa. Jej hlas a smiech... to bolo ako pohladenie pre dušu. Hlavne teraz. Desať dní sm bol bez nej, a to bolo pre mňa obrovské utrpenie. Telefonáty a sms-ky mi nestačili. Musel som ju vidieť a vedieť, že je v poriadku. „Už sa neviem tej svadby dočkať! Paul je dokonalý muž a pre moju sestru ako stvorený manžel.“ Žiarila šťastím. Jej šťastie znamenalo pre mňa veľa.

Potreboval som ju vidieť, cítiť a... ochraňovať. Miloval som ju a vážil si ju. Bola pre môj svet ako slnko. Bez nej by môj život nemal zmysel.  Zovrel som jej ruku pevnejšie. Prechádzali sme sa po mestskom parku. Von sa začalo stmievať a vzduch sa začal ochladzovať. Bolo tu príjemne.

Sadli sme si na lavičku. Jednu ruku som omotal Gwen okolo ramien a privinul si ju k sebe.

„Čo si robil za ten čas, čo som tu nebola?“ opýtala sa a pozrela sa na mňa.

Mykol som plecom. „Dokopy nič. S Davidom som zašiel na futbalový zápas, pomáhal som otcovi opraviť auto. Nič zaujímavé.“ Usmial som sa. „Radšej sa mi ty pochváľ.“

„Šli sme tam hlavne kvôli Bree, to je moja najmladšia sesternica. Mali školské predstavenie, na ktoré nás pozvali. Celé dni som trávila s rodinou, občas sme niekde zašli na prechádzku... no chýbal si mi. Keby si mohol ísť s nami, bol by to dokonalý výlet.“ Posledné vety doslova zaškamrala. Bola jednoducho neodolateľná.

„Niekedy si urobíme výlet aj my,“ sľúbil som jej. „Len my dvaja.“ V jej očiach sa zrazu objavili drobné iskričky a na perách vyčarila nádherný úsmev. Odhalila tým rad bielych zubov. Sklonil som sa k nej a opäť ju pobozkal. „Ľúbim ťa, Gwen.“

 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Démon - 3.:

3. PrincessCaroline přispěvatel
13.05.2014 [17:12]

PrincessCarolineTakže Gweeen Emoticon Som zvedavá prečo umrela Emoticon Prečo sa vlastne bojí, že Harper bude na Temnej strane? Niečo kvôli Gwen? A tá Bethany, čakám ju ešte v ďalších dieloch Emoticon

2. Blacky
12.05.2014 [16:42]

No konečne meine kleine Emoticon No kedže sme si týmito kapitolami už prešli, neviem čo napísať. Ale stále sú krásne ako boli tie prvé a stále je mi smutno pre Gwen. Veď ty vieš, že som dúfala v jej z mŕtvych vstanie Emoticon takže ťa beriem za slovo a po skúškach čakám tri kapitoli, inak zaspamujem email, Fb a asi aj zhrnutie tu na Ourkinku našom Emoticon Emoticon

1. Skye Hiddleston
12.05.2014 [16:09]

Ach jaj, to je také krásne, škoda že tá Gwen zomrela...
Dúfam,že ju nejako oživíš či vyskúšaš nejaké woodo Emoticon tak držím palce s ďalšími kapitolami a teším sa o týždeň na štvorku Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!