OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ema - III. kapitola

25.11.2018 (12:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 735×

Nadskakovanie. Hádzalo to mnou ako s vrecom. Chcela som otvoriť oči ale zastavila ma prenikavá bolesť hlavy. Chcela som si ju chytiť, ale moje ruky sa nepohli. Skúsila som to znova. Nič. Len čosi sa mi zarývalo do zápästí ako tenké a ostré zúbky. Pootvorila som viečko. Tma a vrčanie motora. Chcela som sa otočiť, márne. Moje nohy na tom boli rovnako. jediné čo som mohla bolo pritiahnuť si kolená k hrudi. V ústach som mala čosi napchaté a ešte k tomu prelepené hrubou páskou. Panika na seba nenechala dlho čakať. Nemala som ďaleko od druhého omdletia.

Zastavili sme. Motor stíchol. Dych sa mi zrýchlil a očami som behala po tme. Čo so mnou teraz bude? Šla som podľa inštrukcií, nie? Michalovi sa málokedy čosi pokazilo. Alebo to bolo tak rizikové, že poslal niekoho, kto mu chýbať nebude. Spiatočná letenka mohlo byť nemé upokojenie.

Otvorenie dverí a pomalé kroky. Boli blízko. „Máš to?”

„Mala to v prívesku.” Ten hlas. Určite patril k mužovi, čo ma prepadol na parkovisku. „Všimli si nás skôr, ako som čakal. Ale bol som rýchlejší.”

„Iný výsledok som ani nečakal.”

„A to nie je všetko, pane!” Cvaknutie. Zalialo ma množstvo svetla. Zažmúrila som oči a bojovala s prívalom sĺz. Snažila som sa kričať cez upchaté ústa a trepala sebou horšie ako umierajúca ryba na suchu.

„Kto to je?”

„Ona prišla s príveskom. Myslím, že ju už hľadať nebudú. Nebude pohodlnejšie ju poslať dneska do Rakúska ako sa zbavovať nadbytočného bordelu, nie?”

Moje oči si pomaly zvykali na slnko a rozpoznávala som obrysy dvoch mužov. Jedného som poznala z parkoviska, druhý bol ktosi neznámy. Starý pán v najlepšom veku. Mal na sebe svetrík a na nose tenké okuliare. Už mu chýbali len krížovky do rúk a dve vystrájajúce vnúčatá po boku.

„Dobre teda, odvez ju tam ešte pred odchodom nákladu,” súhlasil a popravil si okuliare, “darčeku naviac sa určite potešia.”

Mladší muž sa spokojne usmeje a na sekundu mi oplatí pohľad. Cítila som sa ako zranená laň v kufri poľovníka. Vetrila som len blížiacu sa smrť. Zaklapol kufor naspäť a ja som sa znova ocitla v náručí nepohodlnej tmy. Moje kosti doslovne kričali po jednoduchom pretiahnutí tela. Oprela som si čelo o vlastné kolená a ticho zavzlykala.

Šli sme dlho. Aspoň to tak pôsobilo. Neraz som stratila pojem o čase a priestore. Dýchalo sa mi horšie a horšie. Ústa boli nepoužiteľné a nos sa mi neustále upchával. Akoby som sa nonstop dusila. Plávala som na tenkej hranici medzi vedomím a ničotou a bojovala s bolesťou v pľúcach. Z posledných síl som nohami buchla do plechu kufru. Len to zadunelo ako chabý výkrik do prázdnej tmy.

Ani som nevedela kedy sme došli do cieľa. Proste ma prebralo silné prefackanie. Môj výkrik utlmila páska. Muž ma schmatol za oblečenie a vyhodil von. Betón bol nemilostivo tvrdý a moja hlava si utrpela ďalší tupý úder. Schúlila som sa na mieste a bojovala s nádychom. Naklonil sa ku mne a v ruke sa mu objavil kobercový nožík. Roztvorila som oči v nemej prosbe. Švihol rukou a roztrhol tak pásku na mojich nohách.

„Zodvihni sa, špina,” rozkázal, schmatol ma za vlasy, hneď pri korienkoch, a vytiahol na gumené nohy. Bojovala som s rovnováhou a bolesťou trhajúcich sa kĺbov.

Bola už hlboká noc. Stále sme na skoro prázdnom odpočívadle. Videla som len staré lavičky, preplnené koše a jeden kamión. Opieral sa o neho muž v šiltovke a s cigaretou v ústach. Ťahal ma rovno k nemu.

„To je ona?”

„Dvere,” prikázal mu môj únosca namiesto odpovede. Mykol ramenami, hodil cigaretu o zem a došiel k obrovským kovovým dverám nákladného priestoru. S hlasitým vŕzganím kovu ich otvoril. Neváhal ani sekundu a hodil ma dnu ako špinavý odpad. Mala som pocit, že mám modriny aj na miestach, kde sa nedá.

Dvere sa zatvorili a zanechali za sebou len slabučké svetielko prenikajúce spomedzi škár. Nemotorne som sa posadila, zatrepala rukami za mojím chrbtom. Plast sa mi zaryl ešte viac do mäsa. Obzrela som sa. Krabice. Veľa drevených krabíc s nastriekanými číslami. Pašovali niečo?

Vzlykanie. Nebola som tu sama. Spozornela som a ostrila pohľadom do tmavších kútov. Najprv som rozpoznala len mnoho obrysov, ktoré pomaličky do seba zapadali. Deti. Dievčatá. Ženy. Natlačené do jedného rohu. Niektoré boli zviazané, iné nie. Ako sardinky sa držali jedna druhej a gúľali oči plné strachu.

Och bože. Oni pašovali nás.

Nákladiak sa dal do pohybu a mňa prudký pohyb vpred zhodil na zem. Zatočil sa a gravitácia ma posunula k zbytku dievčat. Narazila som do skupinky maličkých blondínok s anjelskými kučerami. Nemohli mať viac ako dvanásť rokov. Do krku sa mi nazbierali kyseliny. So sebazaprením som to prehltla a trhala sebou pod bolestivými sťahmi žalúdka. Ak by som sa teraz povracala, tak sa udusím.

Obe deti sa ku mne pritisli ako vyhladnuté šteniatka. Boli studené a tak drobné. Do čoho som sa to namočila? Toto neboli už obchody s par gramami v sáčku. Ich slzy padali na moju tvár a ja som pozerala do prázdneho priestoru predo mnou.

„Kde ideme? Ja tam nechcem ísť! Bojím sa… Bolí ma toto tu. Ja chcem maminku. Ja chcem...maminku,” skňučali. Boli to deti. Nevinné malé deti čo mali celý život pred sebou. A teraz? Teraz možno zažijú horšie veci, ako ja sama. Bola som znechutená, nahnevaná a preklínala som tento čiernočierný svet ešte viac.

Presvišťali okolo nás hlasné autá. Z nejakého dôvodu sme začali spomaľovať. Tak rýchlo? Nešli sme ani pol hodinu. Čosi nás začalo tlačiť doľava. Krik. Krabice sa zakývali a začali padať dole ako nadrozmerné ťažké krúpy. Inštinktívne som svojim telom chránila obe dievčatá a nechala prvé krabice naraziť do mňa. Ostrá bolesť v hrudi ma pripravila o dych. Preklopili sme sa na bok a jedny dvierka sa pootvorili. Mesiac prenikol dnu a zalial trblietavým svetlom celú zúfalú scenériu okolo mňa.

Žena vedľa mňa mala namiesto hlavy drevený box. O nohy sa mi obtieral krvavý potok. Ďalšie dve sa snažili zo seba zúfalo dostať príliš ťažké závažie bezvládneho tela. Deti podo mnou lapali po dychu a prekrúcali bielkami. Ďalšie kričali. Iné v bezvedomí proste ležali. Možno ak by som prižmúrila oči, tak som mohla presvedčiť samu seba že len spia pokojným nočným spánkom .

„Uteká, zabite ho!” kričal ktosi vonku. Plazila som sa pomocou voľných nôh k východu a bojovala s ťažkými prekážkami. Nebola som jediná. Jedno z dievčat sa zodvihlo na nohy, rozutekalo sa von a potklo sa rovno o moje plaziace ja. Padla rovno na mňa a obe sme sa zošuchli naspäť. Zakňučala som zúfalstvom a bolesťou zároveň.

Ktosi sa postavil pred dvere a zavalil nás tieň jeho mohutnej postavy. “Našiel som to! A nie je tu len zbožie!” Prišiel k nemu ktosi ďalší a oslepilo nás ostré svetlo. Pozrela som smerom k nim. Jeden z nich držal dlhú čiernu zbraň s miniatúrnou baterkou naspodku. Oslepene som žmúrila oči k obom osobám a uvažovala čo ďalej. Pokúsiť sa utiecť? Prosiť o pomoc? Ani jedno z toho neznelo nádejne.

„Hm, biele mäso. Nečakané. Hej chalani rýchlo prekladajte! Kamión je nepoužiteľný!”

„Čo s nimi?”

„Vyčistíme to. Už to aj tak mali spočítané.”

Dnu sa nahrnulo množstvo osôb a začali ťahať boxy von. Muž so zbraňou prešiel baterkou po všetkých tvárach žien, ktoré ešte dýchali. Pri mojej sa zastavil na príliš dlhú sekundu. Jeho kroky sa priblíži. Nie, nie, nie. Nechcela som byť prvá. Nie, prosím, nie.

Kľakol si. Hlaveň som mala skoro pred nosom. Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Aspoň neuvidím smrť ostatných dievčat. A rozhodne to bola lepšia smrť ako byť predaná nejakému pasákovi a zarábať mu na diaľnici na nové športové auto.

Lenže výstrel neprichádzal. Ani úder. Len letmý dotyk na kraji úst a prudké odlepenie pásky. Hneď som vypľula kus látky nasiaknutý zvratkami a drhla sa kašľom.

„Čo to robíš?” zahučal jeden z nich.

„Tššš, staraj sa o svoju prácu,” umlčal ho. Ten hlas znel ako stará zabudnutá melódia známej pesničky, na ktorú ste si nevedeli spomenúť. Obzrela som si osobu kľačiacu predo mnou. Len kukla s jedným bielym a druhým šedo-zeleným okom. Z jeho pohľadu mrazilo.

„Ako si sa sem dostala?” Hlas mal až desivo pokojný. Poznal ma. Prečo ja nie? „To je vlastne teraz jedno.” Nečakal na odpoveď, schmatol ma pod pazuchu a dvoma ladnými krokmi vytiahol von.

Kamión ležal prevrátený v priekope a pár metrov od neho vodič s guľkou presne medzi očami. Jeho prázdne oči pozerali priamo na oblohu plnú jasných hviezd. Bola to nádherná bezoblačná noc. Tak krásna, že som možno nechcela práve teraz umrieť.

„Hotovo!” zamávala posledná osoba stojaca pri kamióne a rozutekala sa k jednému z drahých áut nahromadených na krajnici. Muž s kuklou ma položil opatrne na nohy a pevne držal moje rameno. Druhou rukou mi roztrhol pásku na zápästiach. Jeden z jeho spoločníkov si nás divne obzrel. Nekládol žiadne otázky.

„Henry, si na rade!”

Henry, horda svalov v nepriestrelnej veste, vbehla do scenérie s kanistrom a začal ho všade vylievať. Smrdelo to ako… benzín. Stuhla som. Nie, nie, nie! Tie dve dievčatá, tie ženy. Nemohli za to kde sa ocitli. Urobili z nich surovinu, drahé dýchajúce zbožie a teraz sa ich rozhodli zbaviť. Musela som ísť pre ne. Chcela som sa vytrhnúť, rozbehnúť sa čelom ku kamiónu. Bezmocne. Schmatol ma okolo krku ako handrovú bábiku. Moje slabé a zničené telo nemalo šancu oproti pevnému stisku prerasteného chlapa.

V Henryho rukách sa rozsvietil zapaľovač. Maličký plamienok beznádeje. Otvorila som ústa. Musela som kričať. Upozorniť ich. Nakázať im utekať von. Ruka mi drsne zakryje ústa a zadrapne prsty do líc. Kričala som do nej z plných pľúc, ale počula som len nekončiace pulzovanie v hlave.

Keď sa plameň dotkol kamióna, tak vnútro vzbĺklo pod náporom obrovských červených jazykov. Priekopou sa prehnal ženský krik zúfalejší ako prosba o život. Vrýval sa mi do pamäte a vytváral živý dokonalý obraz čohosi tak hrozného, čo nikdy nezabudnete. Cítila som ako sa mi po líci roztiekli rezignovane slzy.

Z kamióna vybehlo horiace telo. Ani sa ju nesnažili zastaviť. Urobila ledva päť krokov a dopadla neďaleko mŕtveho vodiča. Ak by som si mala predstaviť modernú barokovú maľbu, vyzerala by asi takto. Horiaci kamión, nekonečne nočné nebo a mnoho čiernych obrysov mohutných tiel držiacich zbrane. Dokonalá scenéria moderného zúfalstva.

„Pohov, všetci na svoje miesta!” rozkázal ktosi spoza zástupu aut. Muži ako poslušné mravce sa začali hrnúť k vozidlám a svoj dokonalý výtvor nechávali za sebou. Ak by ma nedržal, tak padnem na kolená. Možno ma mal radšej nechať so zbytkom obsahu kamióna.

Usadil ma na miesto spolujazdca. Nič nehovoril, nič sa nepýtal. Ticho bolo práve to, čo som potrebovala. Žmolila som si ruky s fialovými modrinami po páske a nemo obzerala špinavé nohy v sandálikoch.

„Chcela som zomrieť,” zašepkala som, keď si sadol na miesto vodiča a buchol dverami. Krátko na mňa pozrel. Nočný svit len zvýrazňoval obrysy jeho tváre skrytej v čiernej látke. Prečo ju ešte nedal dole? Stále sa držal svojej mlčanlivosti. Naštartoval a okolo palubovky sa rozsvietilo jemné ambientné svetlo. Nasledoval zbytok aut.

„Mal si ma tam nechať. Nechať s ostatnými,” pokračovala som a zaryla necht do jemnej kože zápästia. Zrazu prudko stočil auto na stranu a zastavil na krajnici. Od kamióna sme boli stále nepatrný kúsok.

„Choď,” mykne hlavou smerom von. Prekvapivo mi došli slová. „Choď za nimi, ak chceš. Môžeš pokojne vystúpiť a zomrieť ako zbytok tých dievčat, ktoré čakalo čosi horšie ako uhorieť zaživa.”

Nepohla som sa. Nedokázala som to. Jeho hlboký a známy hlas prisľuboval náznak nečakanej a sladkej istoty. Nevedela som si k nemu priradiť konkrétnu tvár, ale emócie boli viac ako živé. Pokoj, radosť, bezpečie. Sklopila som tvár a nechala ju zakryť závojom mojich strapatých vlasov.

Moje ticho zobral ako odpoveď, zaradil jednotku a rýchlo dobehol svojich kolegov. Ale prečo? Prečo práve ja? Tu otázku som už nedokázala zo seba dostať. Beštia pustila tlmené rádio a ja som sa započúvala do melódie melancholického klavíra. Čo spraví Michal ak sa dozvie čo sa stalo?

„Zmlátil ma,” vzlykala som srdcervúcim plačom a šúchala si bolestivé miesta na tele, „proste mi to vytrhol z ruky, zhodil ma na zem, dokopal a utiekol.”

„Ja som ti hovoril, Michal, že nie je rozumné posielať to decko!”

Jeho odpoveď bola jednoduchá. Päsťou medzi moje oči. Zaspätkovala som a padla na chrbát. Po tvári sa mi roztiekla horúca tekutina. Chutila železito. Zabudla som aj plakať a márne sa snažila posadiť. Ochabnuté ruky ma zrádzali.

„Šibe ti?!” jačal ktosi spoza neho. Lenže on stratil pojem o priestore. Videl červeno. Už som to poznala z jeho krivého pohľadu a zaťatých zubov. Tvár mu naberala tmavý odtieň a na spánku naberala žilka.

„Miško, prepáč,” zachraptila som, „naozaj prepáč.”

Druhý úder.

„Kde ma vlastne berieš?” odvážila som sa spýtať až potom, čo sme sa oddelili od skupiny. Spoločnosť nám robilo len pravidelné svetlo z pouličných lámp.

„Domov,” odpovedal stroho, nevýrazne.

“Nemám domov,” opravila som sa a oprela o okno dverí. Bolo tvrdé a nepohodlné, ale môj krk a ramená si potrebovali vydýchnuť.

„Na Slovensko.”

Michal. Striaslo ma. Vymláti zo mňa aj posledný nádych. Toto mohla byť posledná bodka za jeho trpezlivosťou a v jeho rukách možno budem prosiť, aby som naozaj uhorela v tom kamióne. „Nemôžem sa vrátiť odkiaľ som prišla. Zabijú ma. Posrala som zákazku.”

„Zákazku?” neobzrel sa. Jeho pozornosť mala len cesta.

Mohla som o tom vôbec hovoriť? A ak nie, nebolo to už jedno? “Mala som previesť pár kvapiek nejakej tekutiny. Neviem čo to bolo, žiadne detaily mi nedali. Proste doleť do Nemecka, prívesok podaj a prileť naspäť. Namiesto toho ma ktosi omráčil, strčil do auta a predal do Bulharska ako kus mäsa.”

„Pre tvojho nevlastného brata.” Nebola to otázka, skôr oznamovacia veta. A možno to hovoril sebe a nie dokonca mne.

„Áno, Mich... počkať,” stiahlo mi hrudník, „ako ho poznáš?” Je to muž z tej ich organizácie? Možno ho poslal za mnou. Určite ma chce doviesť až pod nos, aby ma uškrtil vlastnoručne.

Ukázal prstom na zatvorenú priehradku predo mnou. „Otvor ju.”

V ten istý moment mi skôr pripomenula pandorinu skrinku. Ak tam už malo byť čokoľvek, určite nič príjemného. Čakal, kedy splním jeho jednoduchý rozkaz. Prehryzla som des, chytila mladlo a jemno ho potiahla k sebe. Skrinka cvakla a ja som ju pomaly otvorila von. Šmykli sa ku mne presne tri veci. Papiere, zložené dioptrické okuliare a zbraň. Čierna, drobná, akurát do ruky.

„Podaj mi ich,” naznačil na okuliare. Vzala som ich do rúk a prezrela si čierny hrubý rám zdobený kovovými krídelkami. Kde som ich už videla?

Vytrhol mi ich z rúk a položil na svoje stehná. Jednu ruku mal stále na volante, zatiaľ čo zbytok práce odpracovával tempomat. Dotkol sa svojej masky. Poskočilo mi srdce. Nie, on určite nebol od Michala. Bol to ktosi iný. Ktosi, kto zachránil môj menejcenný život už druhý krát.

„Samuel,” zašepkala som skôr, ako ju dal dole.

„Takže si ma pamätáš,” strhol si masku, nasadil si okuliare na nos a zakryl tak časť svojho prísneho profilu poznačeného hlbokou jazvou. „Ema.” Otočil sa smerom ku mne a mňa premkla prudká hrôza. Jeho druhá polovica tváre nevyzerala tak, ako som si pamätala. Vraštili ju popáleniny, jazvy a biele oko prinášajúce hrôzu. Jeho vlasy boli dlhšie ako naposledy. Aspoň na vrchu. Na druhú stranu boky mal precízne ostrihané na husté strnisko. To sa plynulo spájalo hustou bradou lemujúcou celú jeho sánku. Bol iný. Možno horší ako maska, čo dal práve dole. Ak náhodou predtým nevyzeral nebezpečne, tak teraz to dobiehal dvakrát.

Nevyžmýkala som zo seba ani slovo. Ako sa mu podarilo objaviť sa vždy, keď som bola v koncoch? Ako démon strážny čo skôr rozdáva údery ako zakrýva krídlami. Lenže teraz nemalo zmysel to robiť. Moja budúcnosť sa stala minulosťou a nemala som cestu ktorou kráčať.

„Za necelú hodinu sme v Prahe. Nájdeme motorest a prespíme tam zbytok noci.” Ak by mi toto povedal akýkoľvek iný chlap, tak myslím len na tie najhoršie možnosti. Len pri ňom nie. Stretla som ho trikrát v živote a moje srdce už obalila slepá naivita. A taktiež únava. Mala som toho za sebou viac ako dosť.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ema - III. kapitola: