OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Full Moon - 10. kapitola

02.03.2011 (14:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 856×

VIANOČNÉ DARČEKY

Zaspala som ihneď, no dlho som nespala, pretože o ôsmej ma zobudili tiché údery na okno. Neochotne som vstala a otvorila ho. Pod ním bol Shane na našej záhrade. S hrôzou v očiach som na neho pozerala.

„Zmizni, ešte ťa tu uvidí otec,“ zasyčala som na neho.

„Neuvidí,“ povedal ľahkovážne.

„Ako to vieš?“ spýtala som sa ho.

„Pred chvíľou som ho videl ísť do mesta. Vráti sa na obed. Takže máme asi tak štyri hodiny.“

„Štyri hodiny na čo?“ spýtala som sa hlúpo.

„Neviem, čo by si chcela robiť?“

„Spať,“ povedala som unavene.

„To sa nepovoľuje. Nemala si  včera toľko tancovať.“

„To my hovoríš ty, ktorý si ma tam držal? No, myslím, že pôjdem von. Je tam zima a možno ma ten vzduch preberie.“

„Čakám.“

Zavrela som okno, a išla sa pozrieť do zrkadla. Vyzerala som hrozne. Vošla som do kúpeľne a umyla sa. Keď som vrátila, chytila som menší šok. Shane stál vo dverách mojej izby s úsmevom na perách.

„Nemal si sem chodiť,“ povedala som urazene a ihneď som spratávala veci zo stola.

„Prečo? Čo to je?“ spýtal sa a hodil pohľad na výkresy v mojich rukách.

„Nič, ja... len som si tak čarbala,“ povedala som a snažila sa ich pred ním skryť, no neúspešne.

„To je úžasné,“ nadchýnal sa a postupne si ich jeden za druhým prezeral.

„Na tie posledné sa nepozeraj,“ povedala som nervóznejšie a snažila som sa mu ich vytrhnúť z ruky, no on prebehol na druhú stranu izby.

„Prečo si nechcela, aby som to videl?“ spýtal sa a obrátil ku mne dokonalú kresbu jeho tváre.

„Neviem. Je to divné.“

„Vôbec to nie je divné. Je to... ja neviem. Nechápem, ako si to dokázala?“ hovoril obdivne.

„Jednoducho. Vtedy na chémii sa mi do pamäti vryli všetky detaily tvojej tváre, potom to už bolo jednoduchšie.“

„Si fantastická,“ povedala a pokračoval v prezeraní. „To je kto?“ spýtal sa, keď prišiel na koniec.

„To je moja mama. Vtedy bola ešte s otcom. Vidíš aká je šťastná? No potom prišli problémy a láska sa vytratila. Odvtedy sa už tak neusmieva,“ hovorila som smutne.

„Nessa, prečo si to skrývala?“

„Neviem. Nemyslím si, že som až taká dobrá, aby som to niekomu vešala na nos.“

„Žartuješ, že?“

„Ideme teda von?“ spýtala som sa ho, aby som odpútala pozornosť od mojich kresieb.

„No jasné.“

Zobrala som si bundu, rukavice a šál a zamkla som dom. Po ceste mi klipkali oči.

„Vidím, že som ťa zobudil,“ poznamenal  so smiechom.

„Myslíš?“ spýtala som sa ho a naširoko zívla.

„Tu končíme,“ povedal rázne.

Kvôli mojej  únave som ani nevedela kam ideme. Vôbec som nevnímala cestu. Prišli sme k zamrznutému vodopádu. Rinul sa z veľkej výšky. Opatrne sme vykročili k jeho zamrznutej časti a prešli sme okolo nej do priestrannej jaskyne. Všetko žiarilo bielou farbou. Ani som si neuvedomila, že sme opäť v lese. Sadli sme si na studenú zem. Stuhnutá voda vytvárala mystický závoj, ktorý nás ukrýval pred reálnym svetom.

„Toto je moja skrýša. Sem chodím premýšľať,“ povedal mi tajomným tónom.

„Ja v poslednom čase tiež veľa premýšľam.“

„A o čom?“

„O tvojom tajomstve. O tom, čo mi každú chvíľu naznačuješ, ale nechceš mi to povedať. To, čo odhaľuje polovicu tvojej identity, pretože to, čo poznám určite nie je všetko. Prečo mi to nechceš prezradiť?“

„Susie možno mala pravdu. Asi by si ušla.“

„Ako to môžeš vedieť, keď si to nevyskúšal.“

„To nemôžeš vyskúšať. Keď ti to raz poviem, všetko sa tým len zhorší. Bola by si v ohrození. A keby sa ti niečo stalo... keby som ťa stratil... umrel by som.“

„Moja reakcia by nebola rovnaká. Ale ak si myslíš, že to nechám len tak, si na omyle. Som po mojej mame, a preto, keď niečo silno chcem, tak to dosiahnem.“

„Fajn, ale vychutnaj si, keď zistíš, že nie som to, v čo si dúfala.“

„A čo by si mal byť? Upír, vlkolak, alebo čo ja viem, smrť?“

„Záhuba.“

Neveriacky som sa na neho pozrela a potom som premiestnila svoj pohľad na hodinky. Kolená som si pritiahla bližšie k sebe.

„Povedz mi viac o svojej mame. Aká je to žena?“

„No, je dosť húževnatá alebo tvrdohlavá, nazvi si to ako chceš. Má hnedé vlasy ako ja. No oči má skoro čierne a ja ich mám...“

„Neskutočne modré. Ako nikto iný na svete. Také žiarivo modré ako potok na jar,“ dokončil za mňa.

„No, lepšie by som to ani nevyjadrila,“ povedala som a pozrela sa do jeho očí. Normálne som stratila niť a musela som sa ovládať aby som neslintala. „O čom som to hovorila?“ spýtala som sa po chvíli.

„Nessa, ty si neskutočná. Sme spolu už dlhší čas, a ty si pri mne stále omráčená. Hovorila si o svojej matke,“ pripomenul mi.

„Aha áno. Ona je trošku znepokojená z toho, že som tu, a že mám dary. Žijeme sami. Odvtedy čo sa rozviedla s mojím otcom, nemala žiadneho chlapa. Asi to vzdala, pretože priťahuje len tých nesprávnych.“

„Presne ako ty.“

„Ty nie si nesprávny. Aspoň ja nemám takú mienku.“

„Mali by sme už ísť. Je tu zima.“

„Súhlasím.“

Keď sme kráčali smerom z lesa, sneh nám vržďal pod nohami. Bola som sklamaná, že mi nedôveroval a nepovedal mi svoje tajomstvo. Možno chcel byť zahalený rúškom tajomstva. Alebo to bolo naozaj také hrozné, že by som sa ho mohla zľaknúť. Nech to bolo akokoľvek, nechcela som to vzdať. Chcela som vedieť o ňom všetko, tak ako on vedel všetko o mne.

„Nad čím premýšľaš?“ povedal a drgol do mňa plecom.

„Ako vieš, že nad niečím uvažujem?“

„No, keď ťa niečo trápi, máš taký zaujatý výraz a keď klameš, chvejú sa ti pery. Jemne, ale ja som si to všimol.“

Zarazene som sa na neho pozrela. Nikdy som nevedela, že sa mi pri klamstve chvejú pery.

„Tak nad čím. Stále ti to nedá a chceš zistiť, čo som?“

„Hej.“

„Vieš ako sa hovorí. Vec je zaujímavá len vtedy, keď nevieš čo ukrýva. Fascinuje ťa na nej tá tajomnosť. No keď tajomstvo objavíš, stane sa všednou a už sa ti nebude zdať taká úžasná.“

„Ty nie si vec. A nikdy ma neomrzíš, pretože je na tebe plno vecí, ktoré postupne odhaľujem. Napríklad minule som si uvedomila, že máš niekoľko úsmevov. Jeden keď sa na mne smeješ. Druhý, keď sa smeješ tajomne  a väčšinou všetky použiješ len pri mne.“

„Mám aj prečo. Ty si proste nepochopiteľné stvorenie. Ohromuje ma  ako sa správaš. Inak ako ostatní. Ty jediná si si vtedy ku mne sadla. To, ako vieš veci niekedy totálne pokaziť. Ako sa kvôli mne staviaš proti otcovi. Ako veríš, že nie som zlý, aj keď to nie je pravda.“

„Takže ak si zlý, potom ako je možné, že si mi ešte neublížil?“

„Nemám silu ti skriviť ani len vlas  na hlave, nieto ti ešte ublížiť.“

Pomaly sme dorazili k domu. Otcovo auto ešte nebolo zaparkované pred domom.

„Nechcel by ísť ďalej?“

„Myslím, že nie. O chvíľu sa vráti tvoj otec a nechcem dráždiť tigra,“ usmial sa na mňa.

Dal mi pusu na čelo a odišiel rýchlo ako duch.

Čas plynul a už tu bol pondelok, posledný deň pred prázdninami. Všetci mali vianočnú náladu. Vo vstupnej hale bol jeden obrovský stromček a na jeho vrchole sa vynímali malí anjelikovia. Jedáleň bola vyzdobená blikajúcimi hviezdičkami a Mikulášmi. Po celej škole viseli girlandy a imelo. A pod ním večne stáli šťastné páriky. No ako naschvál, my so Shanom sme pod ním nikdy nezastavili. Avšak po obede sme mali hodinu chémie. Profesorka potrebovala jednu zložku na vytvorenie protilátky. Prihlásili sme sa, že jej ju donesieme. Shanovi na tej hodine záležalo. Asi to bol jeho obľúbený predmet. No bolo to jednoduchšie, keď tomu chápal. Nehlučne sme kráčali po chodbe, až sme zastavili pred kabinetom. Zaklopali sme, ale nič sa nedialo. Nervózne som sa rozhliadala po chodbe, až som nad nami zazrela imelo.

„Shane? Vidíš to?“ spýtala som sa a ukázala hore.

„Áno a čo má byť?“

„Ty nepoznáš ten zvyk?“

„A aký?“ spýtal sa.

„No, keď stojíš s dievčaťom pod imelom, máš ju pobozkať.“

„Tak to je celkom prijateľný zvyk,“ povedal a nahol sa ku mne, aby mi dal pusu. Cítila som jeho teplý dych na mojom líci a srdce sa mi opäť rozbúchalo ako šialené. Po toľkom čase, by s tým mohlo prestať, pomyslela som si. Vtom okamihu sa dvere kabinetu rozleteli a stál v nich môj otec.

„Prosím?“ spýtal sa, no keď si uvedomil, kto tam stojí a čo robí, tvár mu stuhla.

„Chceli sme jednu žilku amerníka na liečivé látky. Pani profesorka ju potrebuje,“ povedal Shane slušne, pretože ja som sa nezmohla ani na jedno slovo.

„Nech sa páči,“ povedal neochotne a zabuchol za sebou dvere. Okamžite som vybuchla v smiech. Nemohla som uveriť, pri čom nás môj otec nachytal. Viem, nie je to nič veľkého, ale keď si predstavím, čo s ním urobilo toto, čo by s ním urobilo to veľké.

„Prečo sa smeješ? Teraz ťa zavrie do veľkej veže a ty mi budeš musieť spúšťať vlasy, aby som sa mohol k tebe dostať.“

„Áno. Potom ťa zhodí, tŕnie ti vypichne oči a ja budem hrozne plakať. Problémy doma budem mať určite, ale myslím, že ma nezavrie.“

„Ozaj, dnes by som s tebou chcel ísť na naše miesto.“

„Aj ja.“

„Takže po škole.“

„Super.“

Už sme boli pri dverách a ja som rýchlo otvorila. Učiteľka bola síce nespokojná s tým ako dlho nám to trvalo, ale poďakovala. Vrátili sme sa k svojej práci, no ani jeden z nás nič nepovedal. Robili sme, akoby sa nič nestalo. Až nato, že som sa skoro každých desať minút smiala. Ku koncu hodiny sme sa rehotali obaja, no museli sme s tým prestať, pretože na nás učiteľka hodila pohoršujúci pohľad. To nás však ešte viac rozosmialo až nám tiekli slzy.

Celý deň som sa snažila vyhnúť otcovi. Hanbila som sa pred ním ukázať. Jeho slušné dievča sa bozkáva so zabijakom. Hrozné. Pri stole sme sedeli ticho, len sme sa dotýkali prstami pod stolom. Neradi sme prejavovali svoju náklonnosť na verejnosti. Iba ak náhodne.

Ako naschvál sme mali poslednú hodinu s otcom. Opatrne som vošla do triedy a sadla si vedľa Sory. Videla môj strnulý výraz, a preto sa spýtala:

„Čo sa deje?“

„Nič. Absolútne v pohode,“ zaklamala som jej.

Vošiel do triedy, ako vždy si položil veci na katedru, no dnes ich doslova šmaril. Bez slova vzal kriedu a písal nezvyčajne dlhý príklad na aerodynamiku.

„Kto to chce vypočítať? Slečna Caringová nech sa páči.“

Opatrne som vstala a kráčala k nemu. Vzala som si od neho kriedu a začala počítať. Nevedela som čo robím, no mala som nutkanie písať to, čo som písala. Na tabuli som videla dlhý postup, ale vôbec som nevedela čo znamená. Nakoniec som jeden výsledok podčiarkla a sadla si.

„Konečne nám nelietate v oblakoch. Fajn prejdime k novej látke.“

Keď som si sadala, usmiala som sa na Shana a záporne som pokývala hlavou. Bol nenapraviteľný. Jemu proste moja myseľ nedala pokoja a musel sa s ňou neustále hrať.  Po vyučovaní som ho čakala pri starom dube. Leteli sme ako vždy, no tentoraz sme opäť pristáli na strome. Bála som sa to je jasné, ale zároveň bol pri mne a tak všetky obavy zahnal. Našla som si pohodlnú polohu a obrátila som sa k nemu. Sedel hneď vedľa mňa a ruku mal prehodenú okolo môjho pásu, aby som nespadla.

„Tak čo si chcela?“ spýtal sa ma na rovinu.

„No, vieš, blížia sa Vianoce a ja ich budem tráviť s mamou, a tak mi napadlo, že by som ti dala darček už teraz.“

Vytiahla som  malú šarlátovo červenú fľaštičku z vrecka kabáta.

„Neviem či sa ti bude páčiť, no získala som nesmrteľnú vodu. Jediná kvapka dokáže zachrániť toho, kto umiera. Vieš myslela som, že keď máš rád tie gebuziny, čo robíme so Strictovou...“

„Je to úžasné,“ povedal a premeriaval si nádobu medzi dlhými prstami. „Aj ja pre teba niečo mám. Zavri oči,“ povedal, no ja som sa bála, že spadnem. Prekonala som sa a zavrela oči. Cítila som ako mi otáča ruku dlaňou nahor a niečo mi do nej dal.

„Fajn. Môžeš otvoriť oči.“

Od úžasu som nemohla hovoriť. Ležal mi tam nádherný medailón. Pozorne som skúmala zlatý prívesok.  Na zadnej strane bolo niečo vygravírované.

„When you come to the end of the rainbow, I’ll be there

And when you stand at the edge of the ocean, I’ll be there. “

S láskou Shane.

Pozeral na mňa, akoby chcel vyčítať z môjho pohľadu, či sa mi páči.

„Naša obľúbená pieseň,“ povedala som neveriacky.

„Priznám sa, že ma inšpirovala.“

„Ďakujem,“  povedala som a nebezpečne som sa nahla. „Ideme, už je mi z tej výšky zle.“

„Samozrejme,“ zasmial sa.

Keď sme boli opäť pri škole, rozlúčili sme sa a popriali si šťastné Vianoce. Neochotne som si sadla do auta a zapla kúrenie. Riadila som auto po prázdnej ceste a myslela som na to, čo poviem otcovi.  Keď som bezchybne zaparkovala pred domom, videla som rozsvietené svetlá v obývačke. Ešte predtým než som vstúpila do jamy levovej, pripevnila som si medailón na krk. Zlato ma príjemne chladilo pod zimnou bundou. Nehlučne som sa snažila vyjsť hore do svojej izby, no neúspešne.

„Čo to malo byť?!“ zaburácal hlas zdola.

„Neviem o čom hovoríš.“ Nenapadla ma lepšia odpoveď.

„O tom, čo sa stalo pred kabinetom.“

„No vieš, to občas zamilovaní ľudia robia.“

Prvýkrát som povedala slovo zamilovaný v spojení so mnou a Shanom.

„Zamilovaní?“ spýtal sa. Možno to nešlo dokopy ani jemu.

„Áno.“ Videla som, že pozrel na medailón na mojom odhalenom krku.

„To ti dal on?

„Aj keby, čo s tým urobíš?“

„Nerozčuľuj ma Nessa. Povedal som ti, že Corving nie je pre teba bezpečný.“

Vtedy do mňa prúdila zlosť. „Každý hovorí aký je nebezpečný, no nikto mi nepovie prečo. Možno taký v skutočnosti ani nie, to vy ste si ho zaškatuľkovali. Nemáš právo ho takto odsudzovať pokiaľ si ho dobre nespoznal. To čo sa hovorí o jeho rodine na neho platiť nemusí!“ kričala som.

„Zajtra odchádzaš na Vianoce k matke, možno ti to vyženie z hlavy,“ povedal pokojne.

S dupotom som vybehla do svojej izby. Rozhodla som sa, že keď budem preč, zoberiem si materiály o ich rodine zo školskej knižnice. Počula som, že tam majú všetky informácie. Hľadala som aj na internete, no tam nebolo nič, čo by sa spájalo so slovom Corvingovci, tak som išla spať.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Full Moon - 10. kapitola: