OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Full Moon - 27.kapitola

12.04.2011 (11:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 21× • zobrazeno 1350×

NOČNÝ  NÁVŠTEVNÍK

Na druhý deň som mala ísť na preväz. Keďže som nemohla vstať, posadili ma do vozíka. Pripadala som si, ako keby som bola ochrnutá. Položili ma lehátko a pre istotu som zavrela oči. Nechcela som vidieť nechutnú ranu, ktorú mi spôsobila Diana. Keď som mala všetko za sebou, išla som na röntgen srdca. Chceli si byť istý, že som naozaj živá. Keď som so sestričkou, ktorá ma tlačila, prešla celú budovu, zaviezla ma na izbu. Musela som zjesť hnusný nemocničný obed.

Popoludní prišla Sora s Kevinom. Vraj sa dohodli, že budú chodiť po dvoch, aby ma nezabili. Hrozne smiešne.

„Shane sa ešte neukázal?“ spýtala som sa, len čo vošli do dverí.

Záporne pokrútili hlavou. Nevedela som, čo sa s ním stalo. Ako keby sa prepadol pod zem. Nikto o netušil kde je. V tom mi v hlave skrsla myšlienka. Načiahla som za mobilom a vytočila jeho číslo, no na moje prekvapenie som začula len tiché pípanie. Večer za mnou prišiel celkom sympatický doktor.

„Necháme si vás tu ešte týždeň, kým sa vám zranenie nezahojí.“ Vtedy si všimol môj kyslý výraz. „Je to také hrozné byť tu?“ spýtal sa, keď si sadal na posteľ.

„Nie, len... to tá rana,“ vyhovorila som sa, aby som zakryla svoje skutočné problémy.

„Naozaj mi nejde do hlavy, ako môže také dievča ako ty, prísť k takému zraneniu.“

„Jednoducho. Zvolila som si zlú cestu,“ povedala som smutne.

„Mala si veľké šťastie. Podľa toho, čo som počul, si už stála pred nebeskou bránou,“ zasmial sa. Obrátila som hlavu viac k nemu a pozrela sa do jeho hnedých očí.

„Anjel ma zachránil a odišiel,“ vyslovila som smutne.

„Láska dokáže byť niekedy krutá,“ povedal a usmial sa na mňa.

„Odkiaľ...?“

„Vidím to na tebe. Tvoje zranenie sa už lepší, ale tvoja nálada nie.“

„A ja som pre neho riskovala život,“ odvetila som neveriacky.

„Netráp sa tým. Chalani prídu a odídu. Snaž sa trochu rozveseliť a uvidíš, že aj tvoja rana sa uzdraví rýchlejšie. No ja už budem musieť ísť na operačku. Ešte ťa skontrolujem,“ povedal s úsmevom a odišiel.

Večer som nemohla zaspať. Videla som otvoriť dvere a dnu vstúpil milý doktor.

„Ešte nespíš?“ spýtal sa neveriacky a prezeral si moju kartu.

„Nemôžem. Som až príliš čulá.“

„Ako sa má rana?“

„Príšerne bolí,“ sťažovala som sa.

„To prejde, neboj. Tak dobrú noc,“ povedal a odišiel.

Opäť som zostala sama ako prst. Odrazu som počula kroky na podlahe. Napadla mi len jedna osoba, ktorá by to mohla byť.

„Prečo si sa neozval?“ spýtala som sa obviňujúco.

„Ako si vedela, že som to ja?“ začudoval sa.

„Cítila som tvoju vôňu.“

„Myslel som si, že to nezabralo,“ zašepkal a sadol si na posteľ. Od bledej tváre sa mu odrážalo žlté svetlo lampy.

„Čo to bodnutie?“ spýtal sa starostlivo.

„Odkiaľ vieš, že nie som mŕtva?“ nevšímala som si ho.

„Volali z nemocnice.“

„Ale keď som sa ti snažila dovolať ja, nešlo to.“

„Volali k nám domov,“ povedal tichšie. „Odpovieš mi? Čo tá rana?“

„V pohode,“ zaklamala som. „Myslela som si, že si odišiel,“ vyslovila som ťažko.

„Chystal som sa, no potom zavolali a ja som sem hneď šiel. Ani nevieš ako sa mi uľavilo. Skúšal som sa zabiť, no nešlo to. A tak som čakal kým vyhladnem, a potom.....“

Vtedy som si uvedomila, koľko otázok mám.

„Prečo som dokázala zabiť tvojho otca a zraniť tvoju sestru? Myslela som si, že ste všetci nezraniteľní.“

„Nie, len ja.“ Narovnala som sa na posteli, no hrozne ma pichlo v boku, tak som toho radšej nechala. Všimol si môj kyslý výraz, pretože som sa k nemu nemohla dostať bližšie a zasmial sa.

„Stále nad tebou žasnem,“ povedal a pomohol mi sadnúť si. Posunula som sa, aby mal miesto aj on a objal ma. V tom momente sa mi endorfíny nahrnuli do mozgu a ja som bola ako v siedmom nebi. Ako obyčajne zhlboka vdychoval vôňu mojich vlasov. Odrazu, keď som si uvedomila, čo sa stalo minulý týždeň, doľahol na mňa plač. Všetko čo sa udialo, sa mi živo vynáralo v mysli.

„Prečo plačeš?“ spýtal sa zmätene.

„Neviem. Asi preto, že som si uvedomila, čo všetko sa stalo. Čo tvoja sestra?“ opýtala som sa, keď som si utrela slzy.

„Tak ona ťa skoro zabije a ešte ťa zaujíma, čo s ňou je?“

„Presne tak.“

„Neviem. Odvtedy som ju nevidel. Dokedy tu budeš?“

„Týždeň.“

„Uch, dlhý čas. Myslíš, že by som sa sem mohol presťahovať?“ zasmial sa.

„Nemá ťa kto lákať?“

„To vieš len ty dušička,“ povedal a ešte viac si ma k sebe pritisol. Objala som ho oboma rukami, hoci ma rana pálila. Chcela som byť pri ňom, čo najviac.

„Mala by si spať,“ pošepkal mi po chvíli a pobozkal ma na vlasy. „Raz ma privedieš do zúfalstva. Vieš si predstaviť ako som sa bál, keď sme ťa viezli do nemocnice? A potom, keď si upadla do toho spánku... Ešteže si mi dala ten liek, inak by si tu už nebola. Vystavil som ťa hroznému riziku.“

„Už sa neobviňuj.“ Pohladkala som ho po tvári a on zavrel oči. Vyzeral vyčerpane, ako keby niekoľko dní nespal.  Jeho prítomnosť ma tak upokojovala, až mi začali klipkať oči.

„Dobrú noc,“ povedal a ískal mi vo vlasoch. Pomaly som upadala do spánku.

Prudko som sa posadila nehľadiac na bolesť v bruchu. Sprudka som dýchala a na čele mi vyrazili kvapky potu. Obzrela som sa po slnečnej izbe, no nikto tam nebol. Odišiel, pomyslela som si, no nebola som si istá, či to nebol sen, ako ten, kvôli ktorému som sa zobudila.

Opäť som sa ocitla na slnečnej čistinke. Bola presne taká ako v ten večer. Pri kamennom stole stála Diana, no Shane tam nebol. Opatrne som cúvla, no ona ma prenasledovala. Odrazu sa mi po tele rozliala dobre známa bolesť ohňa. Na to som sa zobudila. Doteraz ma v nočných morách ešte nestrašila. Napila som sa a ľahla si späť. Rozmýšľala so, či to bol len sen, alebo naozaj prišiel. Vtedy som zbadala na stolíku malého keramického sloníka so zdvihnutým chobotom. Pri ňom stálo malými písmenami napísané: „Ľúbim ťa.“  Už som si bola istá, že to nebola len predstava v moje mysli. Hlboko som si vzdychla a po dlhom čase sa usmiala. Dvere sa odrazu otvorili a vošiel dnu milý doktor.

„Tak ako si sa vyspala?“ spýtal sa a skontroloval mi pulz.

„Že vy ste mu volali?“ podozrievala som.

„Nechcem riskovať zdravie svojich pacientov,“ povedal a usmial sa.

„Ďakujem vám.“

„Dnes by nám mali prísť testy vyšetrení. Dám ti potom vedieť.“

„Fajn,“ odvetila som a pozerala sa ako mizne vo dverách.

Schytila som malú porcelánovú postavičku a prezerala si ju medzi prstami. Takéto slony prinášajú šťastie, pomyslela som si. Odrazu do miestnosti vošiel otec.

„Ahoj zlatko,“ povedal a široko sa na mňa usmial. „Našiel som menšie riešenie na tvoje problémy.“

Sadol si vedľa mňa a vytiahol čokoládové croasanty s termoskou plnou teplého čaju.

„Bože oci. Lepšie raňajky som si nemohla želať,“ povedala som a pustila sa do toho. Pozorne sledoval ako jem. Keď bolo všetko preč, napravil mi vankúš a spratal termosku.

„Chutilo?“

„Veľmi. Prídeš poobede? Mali by byť včerajšie testy.“

„Samozrejme. A teraz si oddýchni,“ povedal a pobozkal ma na čelo. Opäť som si ľahla, no teraz bez hrozivých snov.

Keď som sa zobudila, stála pri mne sestrička s podnosom. Nechcela som jesť, no ona na tom trvala. Jedlo tu nebolo bohviečo. O niekoľko hodín za mnou prišiel doktor s výsledkami.

„Je to zvláštne, no tvoje srdce funguje, akoby ani nebolo v ohrození.“

„Takže ma už pustíte?“ spýtala som sa s nádejou.

„Dnes pôjdeš ešte na preväz a potom uvidíme.“

„Dobre,“ povedala som a otočila sa k oknu.

Večer som napäto čakala, či príde. Bez neho to tu bolo všetko nanič.  Kroky na chodbe utíchali, svetlá zhasínali, no ešte stále nechodil. Pozrela som sa na hodinky. Bola jedna hodina. Už asi nepríde, pomyslela som si a zhasla lampu.