OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 107.



Gambit bohov - Kapitola 107.Ostať nečinne stáť

 

Kapitola 107.

Femi

Pálili ju najmä nohy. Vzduch okolo nich bol celkovo prehriaty, ale zem, po ktorej kráčali, sa premieňala na rozžiarenú pahrebu. Ak by v sebe ešte mela nejakú silu, možno by si začala robiť starosti. Miesto toho len tvrdohlavo pokračovala ďalej. Veď čo iné aj mohla robiť.

Efụ bola dostatočne mocná na to, aby ich malú skupinku preniesla do srdca nepriateľského územia. Ako sama povedala, Ọnwụ sa nachádzala niekde tu v kráľovstve a ak ju chceli nájsť, museli sa snažiť. Pretože títo obyvatelia neboli príliš naklonení mágii, tá v ich svete nefungovala tak, ako si predstavovali.

Predpokladala, že v týchto končinách ani bohovia neboli najmocnejší, ale pokiaľ to otvorene nepriznajú, Femi si to mohla len myslieť. A kráčať vpred vyprahnutou pustinou.

Nejako sa domnievala, že v tomto kraji budú žiť tisícky ľudí. No miesto toho nachádzali len prázdne obydlia a ticho. No a neskôr aj hukot šľahajúcich plameňov, keď ich dostihli ich prenasledovatelia. Akoby nemali málo problémov, objavili sa ďalšie živlové príšery.

Tieto hriali a pálili, ničili a spopolňovali. Nepotrebovala Sadiki, aby pochopila, že sa v ich okolí šíri požiar. No ako sa ukázalo, pred ohňom sa nemohli ukryť a tiež nemalo zmysel utekať. Ani bojovať. Nikto z nich nedokázal ovládať vodu, takže sa len naslepo zaháňali roztápajúcimi sa čepeľami. Až keď sa ďalšia popínavá rastlina premenila na popol, bola Efụ ochotná priznať porážku.

Zhromaždila ich a opäť presunula. Ocitli sa uprostred spáleniska a uvedomili si dve veci – po prvé, zdalo sa, že celé Ȧudobské kráľovstvo horelo, a po druhé, išli v ústrety skaze, neprenasledovala ich. Preto teraz Femi tvrdohlavo kráčala pod sčernetej zemi, zuhoľnatené kúsky pôvodných domov jej škrípali pod nohami. Z čoho ju štípala pokožka. Nakoniec skončí ako vysušená relikvia.

„Prečo nás táto, ó taká mocná a potrebná bohyňa, nemohla rovno preniesť do nejakej sopky? Aspoň by sme zhoreli rýchlejšie,“ šomrala si popod nos Kacia, no zároveň bola dostatočne hlasná na to, aby ju ostatní počuli.

Čo najskôr aj plánovala, pretože to konečne vyprovokovalo aspoň nejakú reakciu z Efụ. Hoci Femi bola presvedčená o tom, že nie je dobrý nápad zbytočne dráždiť niekoho, kto je o toľko mocnejší. Lenže vysvetľovať niečo podobné Kacii by bolo rovnako efektívne ako hasiť oheň rosou.

„V tomto kráľovstve mágia funguje trochu inak, než sme zvyknutí,“ začala Efụ vysvetľovať takmer blahosklonne. Femi v reakcii odula pery. „Nemôžem nás len tak zobrať a preniesť na prah kráľovského paláca. Bolo by to nebezpečné.“

Kacia však nebola ohúrená. Len zdvíhala obočie a takmer až znudene objímala rukoväť meča.

„Nebezpečnejšie ako chodiť po spálenisku?“

Efụ sa zachechtala, akoby presne vedela, čo sa Kacia snaží dosiahnuť. Femi si to uvedomovala až pridobre. Jej cechová sestra sa snažila bohyňu vyprovokovať zdanlivým nezáujmom. Femi voči tomu nijako nenamietala.

Bohovia vedeli ako veľmi túžila po nejako rozptýlení. Aby aspoň na chvíľu mohla zabudnúť, že ju každý ďalší nádych o niečo viac páli. Zeki sa držal v blízkosti Ọsisa, občas sa dokonca zdalo, že sa o niečom rozprávajú. Predpokladala, že boh spojený s prírodou mal veľa spoločného s jedným z Okwụlov, hoci schopnosti tohto konkrétneho ostávali latentné.

Len Sadiki pôsobila, akoby očakávala problémy. Neustále sa obzerala.

Kedykoľvek sa jej však Femi spýtala na jej správanie, Sadiki ju ignorovala.

„Potrebujem, aby ste to všetko videli,“ prehovorila opäť Efụ.

Femi potriasla hlavou a prinútila sa sústrediť na to, čo hovorí.

No nepokoj ju neopúšťal. Čo ju nútilo neustále zvierať rukoväť meča.

„A čo presne aby sme videli? To nič, čo tu majú?“ vysmievala sa ďalej Kacia.

Bohyňa si povzdychla, ale znela skôr unavene, než sklamane. Lenže kto vedel, čo si taká bohyňa myslí alebo nebodaj, čo cíti. Možno ju tešilo, že sa Kacia tak veľmi vypytuje. Možno bola rada, že má konečne príležitosť všetko im povedať. Alebo len bola znechutená, rovnako ako Femi, okolitou krajinou. Cesta síce ubiehala pomerne rýchlo, avšak zničené domovy a prázdne priestory boli až mrazivé. Femi neustále čakala, že nakoniec nájdu hromadu dymiacich tiel.

„To, ako boli ľudia presunutí,“ pokračovala Efụ. „Vysťahovaní podľa Ọnwụiných príkazov.“

Femi zažmurkala a vyhŕkla: „Prečo by niekto počúval Ọnwụ? Veď je to naša bohyňa.“

„Pretože tu ju považujú za niekoho iného.“

Kacia zavrčala. „Nemohla by si aspoň raz odpoveď jasne a bez všetkých tých tajností?“

Efụ sa zachechtala. „V tomto kráľovstve Ọnwụ volajú Matka.“

„Matka? Nebodaj tu žijú nejakí jej potomkovia?“

Femi musela priznať, že to bola zaujímavá otázka. A dokázala si predstaviť aj odpoveď. Ešte pred niekoľkými dňami by pochybovala, že Ọnwụ má nejakých potomkov, ale Efụ im prezradila dosť na to, aby na niečo podobné už ani nepomyslela. Teraz len myslela na to, ako pred tými dlhými mesiacmi, ešte v inom živote, mala pocit, že súčasťou ȧudobskej delegácie je niekto, kto až podozrivo pripomína jej niekdajšiu majsterku, hoci tá mala byť mŕtva.

Zrazu mala pocit, že jej srdce vyskočilo do hrdla. Namáhavo prehltla. Dlane jej z vlhli. Podvedome sa poobzerala, hoci vedela, že aj tak nikoho neuvidí. No predstavovala si, že by mohla. Zara jej síce povedala, kde presne našla jej sestru, ale... prebúdzala sa v nej pochybnosť. Bude pripravená na ich prípadné stretnutie? Bude ochotná zabiť niekoho, kto vyzerá ako jej sestra?

Veľmi dúfala, že nikdy nebude musieť čeliť podobnej voľbe.

 „Naozaj vám nikdy nenapadlo, že vojna medzi Ȧudobčanmi a Ambarčanmi trvá až podozrivo dlho, no napriek tomu nikto nevie, prečo vlastne proti sebe bojujete? Nikdy vám nenapadlo, že celá táto vojna je možno len vymyslená?“

Femi pokrútila hlavou a prinútila sa sústrediť ne niečo iné.

Napriek tomu mala pocit, že k nej ozvena toho rozhovoru prichádzala z veľkej diaľky.

„A prečo presne by sa niekto namáhal, aby vytvoril zdanie, že sa nenávidíme?“

„Pretože ak budú Ambarčania považovať Ȧudobčanov za svojich nepriateľov, je len veľmi malá pravdepodobnosť, že sa vyberú túto krajinu navštíviť. Tým pádom nebudú mať príležitosť začať pochybovať o pravdivosti toho, čo vám hovorí tá vaša cisárovná.“

„Možno aj ona len počúva to, čo jej bohyňa prikáže.“

Začula tichý smiech. „Hej, aj tak sa to dá povedať.“

Ak sa ostatní o niečom ešte rozprávali, nič nezačula. Miesto toho kráčala neustále vpred, hoci nedokázala nič cítiť. Pokojne by jej práve teraz mohli horieť nohy a ani by si to nevšimla. Občas mala pocit, akoby zacítila ťarchu nejakej ruky na pleci, ale keď sa pozrela, nikto tam nebol. Miesto toho sa hrbila pod ťarchou všetkých šialených predstáv. Neustále sa však vracala k tej istej – ako na ňu útočí jej vlastná sestra.

Možno aj preto si nevšímala svoje okolie. A zastavila až vtedy, keď ju niekto potiahol. Stratila rovnováhu a zatackala sa, ale to ju už objímali mocné paže. Pritúlila sa k Zekimu, no neustále mala pocit, že je premrznutá až na kosť. Čo bolo v podobne rozpálenom prostredí takmer až na smiech. Snažila sa sústrediť na to, čo jej hovorí, no nedokázala rozoznať jednotlivé slová. Bol to bzukot tisícich krídel stoviek kusov rôzneho smrtiaceho hmyzu. Každé ďalší zvuk sa jej len ostrejšie zarezal do už aj tak rozboľavenej hlavy.

Odtiahla sa, aby od seba ten otravný roj odohnala, ale miesto toho tam len stála a žmurkala.

Mala pocit, že ubehlo veľa času, pretože scenéria okolo nich sa zmenila. Žiadny popol a trosky. Dym bol len nejasnou spomienkou a náznakom štipľavosti vo vzduchu. Na pozadí sa dokonca týčili hradby nejakého mesta. Snáď možno aj hradu. Lenže nebolo to prostredie, ktoré ju upútalo. Bola to tá čakajúca skupinka. Niekoľko desiatok vojakov s pripravenými trojčepeľami. Neútočili však. Len stáli v pozore, pripravení chrániť niekoho, kto stál v ich čele – pravdepodobne kráľ.

Nezaujal ju miestny panovník. Ale osoba, ktorú tak samozrejme zvieral v náručí.

Klopila pohľad a mierne sa triasla, no spoznala by ju kdekoľvek.

Otázkou však bolo, prečo Zara dovolila nejakému miestnemu šašovi, aby ju objímal.

Prečo mu už dávno nedolámala ruky?

„Keď mi moja kráľovná prezradila, že sa blíži návšteva, rozhodol som sa ju sám privítať,“ prehovoril kráľ prekvapivo príjemným a jasným hlasom tak samozrejme, že to Femi vlastne ani neprekvapilo. Hoci hovoril o tom, ako niekto v jeho blízkosti predpovedal budúcnosť.

Čo nepatrilo k Zarinmu arzenálu, čiže nehovoril o nej.

Femi odľahlo, že si z jej niekdajšej cechovej sestry miestni domorodci neurobili kráľovnú. Čo ju opäť vrátilo k predchádzajúcej otázke – čiže čo presne to Zara robila, prečo vyzerala akoby práve videla vlastnú smrť a ako to, že tam len tak nečinne stála a očividne sa triasla. Pričom ten pohyb bol taký samozrejmý, že mohol byť jedine podvedomý. Skrivila pery. Ak sa Zara niečoho bála, aj oni by sa mali. Zaru nedokázalo len tak niečo vydesiť.

V tomto si s Kaciou boli veľmi podobné. Neboli vystrašené – vždy len nahnevané.

„Ak my sme návšteva a vy uvítací výbor, niečo je zle. Alebo ste len nemali kvety, tak ste sa rozhodli pre meče?“ podpichla ich Efụ.

Skôr ako mohol kráľ odpovedať, ozval sa spoza neho chrapľavý smiech. Vtedy sa vojaci rozostúpili a odhalili, čo skrývali vo svojom strede – alebo skôr koho. Vysoká ladná postava s maskou na hlave. Femi naprázdno prehltla a podvedome o dva kroky ustúpila. Čakala by kohokoľvek, ale pohľad na Ọnwụ ju pripravil o dych. Ak v nej prežívala akákoľvek pochybnosť, teraz nadobro zmizla.

Efụ sa len usmiala. „Vždy si sa rada skrývala za ostatných,“ fľochla Ọnwụ do tváre. „Je upokojujúce vidieť, že sa nič nezmenilo.“

V ten okamih po sebe doslova skočili. Ozvalo sa tupé zadunenie. Ọsis zvesil hlavu a povzdychol si, no nevyzeral, že by chcel do ich sporu nejako zasiahnuť. Vtedy zacítila, ako ju niečie ruky potiahli dozadu. Nevzpierala sa Zekimu. Dovolila mu, aby ju ťahal z prípadného dosahu božských výpadov.

Čo osobne považovala za zbytočné, pretože ich mágia dokázala dosiahnuť naozaj ďaleko. Lenže ich ústup sa veľmi nepozdával ȧudobskej delegácii. Čoskoro začali pokrikovať a cinkať mečmi. Skôr, ako sa stihla poriadne obzrieť, obkľúčili ich. Čím ich držali až nebezpečne blízko zápasiacej božskej dvojice.

„Odchádzate tak skoro?“ zacmukal kráľ a pomaličky k nim kráčal. „Obávam sa, že budem musieť trvať na tom, aby ste ostali. Tak veľmi sme sa na vašu návštevu tešili.“

Kacia sa zasmiala. „Mali by ste investovať do pohostinnosti. Možno potom by odtiaľto ľudia neutekali.“

Femi prešliapla na mieste. Horúčosť jej spaľovala chodidlá.

No zastaviť v tomto rozpoložení Kaciu bolo takmer nemožné.

„Možno pre vás v zámku chystáme hostinu. Ktorú však neuvidíte, a neostanete. Nebola by to škoda?“ ševelil ďalej sladkým hláskom kráľ.

„Možno nie sme hladní.“

„A kde inde by ste sa najedli?“

Kacia zodvihla obočie. „Takže priznávaš, že tvoje kráľovstvo je vyprahnutá pustina?“

„Kacia,“ zamrmlala Femi varovne, no ostatní ju ignorovali.

Zrak upierala na rozplývajúci sa obzor.

„Moje kráľovstvo je také, aké ho urobili ostatní. Musím prijať to, čo sa mi ponúka. Pre dobro mojich ľudí. Bez ohľadu na to, čo si o tom myslím ja.“

„Och, nebodaj ma chceš rozplakať.“

Femi potiahla Kaciu za ruku. „Kacia,“ zavrčala na ňu.

Ona však jej dotyk striasla.

„Nechcem. Pretože sa nezdá, že by si mala srdce, ktoré by ti dovolilo plakať.“

To neboli práve najlepšie slová, ktoré mohol kráľ zvoliť.

Keďže tým na seba strhol Kaciinu absolútnu pozornosť.

Femi by ho najradšej zaškrtila.

„Počúvaj, ty malý kráľovský šašo. Možno si myslíš, že si niečo viac, keď ti na hlave sedí koruna, ale si rovnaké nič ako my všetci ostatní. Bohovia s nami len hrajú túto šialenú hru, ktorú aj tak nikto z nás neprežije. Tak sa netvár ako mučeník. Nebolo ti ublížené viac ako nám.“

Ak tieto slová neboli dôkazom toho, že Kacia na ich ceste dospela a zmenila sa, tak potom nič. Femi by sa im za normálnych okolností potešila, ale nie teraz. Tentoraz len náhlivo vykročila a opäť Kaciu potiahla za ruku. Keď ju aj naďalej ignorovala, zaprela sa a prudko ju k sebe otočila.

„Čo je?!“ zvreskla.

Femi nasrdene ukázala za seba. „Tamto!“

Vtedy sa konečne ostatní uráčili zbadať to, čo ona videla od samého začiatku.

Oheň, ktorý ich všade sprevádzal, ich konečne dostihol. Už pred ním neutečú.

„Predpokladám, že to asi nebude nejaký váš oneskorený priateľ,“ zahučal kráľ.

Kacia si odfrkla. „Ty mi povedz. Páli predsa tvoje kráľovstvo.“

Na to jej už nikto neodpovedal. Vzduch sa naplnil ozvenou príkazov a rinčania čepelí. Akoby proti mágii mohli bojovať obyčajnými mečmi. Ȧudobčania neboli priaznivci mágie, no tá jediná by ich teraz mohla zachrániť. Nejaká sa síce ukrývala v mečoch, ktoré dostali v cechu, ale to nebude stačiť. Najviac by im pomohla Sadiki, ale tá celý čas len mlčala a medzi obočím mala hlbokú vrásku. Snáď akoby sa sústreďovala. Femi naozaj dúfala, že len vymýšľala nejaký plán.

Pretože ten budú potrebovať. Vzhľadom na to, čo kráčalo v ich stopách.

Očakávala hocičo. Od ohnivého tornáda až po dymového ducha. V skutočnosti to bol obor tvorený rozpálenou lávou a kamením, ktorý žiaril oranžovým hnevom. V jeho stopách kráčalo nejaké strážne zviera. Vrčalo a cerilo zuby. Ak však boli obe stvorenia hmotné, dokázali by ich rozsekať na márne kúsky. A v procese sa nechať spáliť.

Práve teraz by sa im hodila Zara, ktorá dokázala rozkázať ľadu a snehu.

Lenže tá len stále ustupovala a ustrašene sa pri tom obzerala.

Femi znechutene nakrčila noc. Síce vyzerala ako Zara, ale nesprávala sa ako ona.

Dúfala, že tento ohňový útok prežije, aby sa jej na to mohla spýtať.

Kapitola 106. ¦ Kapitola 108.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 107.:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!