OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 108.

04.10.2019 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 602×

Kapitola 108.

Zara

Opäť sa prechádzala.

Po takom dlhom čase sa to pre ňu stalo druhou prirodzenosťou. Navyše si na to začali zvykať aj stráže, takže vlastne ani nevyzerala podozrivo. Teda, ak by jej niekto venoval pozornosť. Ako nádejná ustrašená kráľovná si veľa lásky nestihla získať. Jej priatelia boli niečo celkom iné, ale odo dňa, keď kráľ zajal aj Femi s Kaciou a ostatných, za nimi ešte nebola.

Pretože sa k tomu nedokázala odhodlať.

Niečo celkom iné bolo teoreticky hovoriť o tom, aká je vyrovnaná s predstavou, že ostatných zradí, niečo úplne iné bolo skutočne to urobiť. Navyše tu bola stále tá záležitosť s útočiacimi príšerami. Najradšej by si za to vynadala alebo sa inak potrestala, ale vždy sa nejako ovládla. Stále to mala pred očami.

To, ako tam všetci len tak stoja, ako ju Femi prebodáva znechuteným pohľadom a ako Kacia očakáva, že im nakoniec priskočí na pomoc. Lenže ona tam len tak stála, dokonca ustupovala vzad, a v duchu si predstavovala, aké krásne by nakoniec bolo o nič sa nestrachovať a skrátka len použiť svoje schopnosti. Lenže Ọnwụ stála obďaleč a sledovala každý jej pohyb, akoby čakala na prvé pochybenie. A ak by použila svoje schopnosti, bohyňa by okamžite spoznala, komu sa to práve pozerá do očí.

Tak tam len stála, chvela sa a nedokázala odvrátiť zrak. Videla každé zranenie, každú popáleninu a všetko to precítila. Výkriky jej zneli v ušiach, rozhorúčená ruka jej zvierala srdce. Bola to práve nenávidená Ọnwụ, kto nakoniec predsa len zakročil. Zare sa nepáčilo, že by mala byť vďačná práve jej, no aj tak musela uznať jediné – aspoň zachránila jej sestrám život. Aj keď ich napokon dala zatvoriť do tej istej kobky, v ktorej sedeli Batu, dvojčatá, Essien s Accaiom, Temujin a s ním traja chlpáči, no a medzi nimi aj právoplatná kráľovná tohto prekliateho kráľovstva.

Femi a Kacia tak mohli žiť ďalej a Zara nenávidela už len pomyslenie, že by mala byť Ọnwụ za niečo vďačná. No predsa to tak bolo. Čo ju nútilo škrípať zubami a bojovať s nutkaním vyškriabať jej oči. Alebo ju primraziť k stoličke. Miesto toho sa tu však len prechádzala a premýšľala, či sa ešte vôbec niekedy bude môcť niekomu zo svojich priateľov pozrieť do očí. A akoby toho nebolo málo, stále sa jej nič nedarilo zistiť.

Čiže možno sa za kráľovnú vydávala úplne zbytočne.

Rozptýlená vlastnými myšlienkami si ani len nevšimla, že má spoločnosť. Až kým jej na bokoch nepristáli ruky. Prekvapené zvýsknutie a následný pokus o útek vlastne ani nemusela predstierať. Mala však čo robiť, aby zakryla rozladenie, keď si ju kráľ otočil v náručí tak, aby sa jej mohol dívať do tváre.

Určite nebolo jej zámerom, aby sa jej začala jeho prítomnosť páčiť.

Sklonila pred ním pohľad, aby si náhodou nevšimol jej hnev.

„Nemala by si sa takto túlať po chodbách. Je to nebezpečné,“ cmukol nesúhlasne.

Chabo sa usmiala a stále skláňala hlavu. Dúfala, že si to vysvetlí ako plachosť.

„Nemohla som spať,“ zaševelila opatrne.

Čo nebolo tak úplne klamstvo. Až kým sa jej nezačne pýtať na dôvody.

„Videla si snáď niečo znepokojivé?“

Zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Prečo sa jej musel spýtať práve na toto?

„Nič... konkrétne,“ pošepla a pre väčšiu presvedčivosť sa zatriasla.

Kráľ mlčal. Zara sa ho túžila na všeličo spýtať, lenže nemohla. Vedela, že kráľovná nemá vyzvedanie v povahe. Pretože bola veľmi mladá a veľmi naivná, nepovažovala za vhodné alebo potrebné spochybňovať niečie konanie. Takže ak by teraz Zara otvorila ústa a položila by len jedinú otázku, aj keby sa mala týkať len zhoršujúceho počasia, vrhla by tak na seba tieň pochybnosti. Čo ju rozčuľovalo asi ešte viac ako skutočnosť, že sa jej v kráľovom náručí vlastne aj páčilo.

„Vlastne som ťa hľadal kvôli niečomu inému.“

Ihneď k nemu zodvihla pohľad.

Dúfala, že si jej prudký výdych vysvetlí ako prejav neistoty, nie dychtivosti.

„Mô-môžem ti nejako po-pomôcť?“

Prikývol. „Ale najskôr ma nasleduj.“

Snažila sa nekráčať príliš rýchlo, čo bolo nesmierne náročné. V duchu sa sama seba pýtala, či sa jej to náhodou nezdá. Niekoľkokrát dokonca samu seba uštipla, ale keď aj naďalej len kráčala po kráľovom boku, vedela, že je to všetko až príliš skutočné. Podvedome si prezerala ich okolie. Stráže, ktoré míňali, sa im úctivo klaňali. Nikto sa ich na nič nespýtal a nikto neprejavoval žiadnu emóciu.

Skrátka len uhýbali z cesty svojim panovníkom.

Čo bolo nanajvýš normálne.

Napriek tomu sa Zara nevedela striasť pocitu, že je niečo zle. Tá náhla zmena v kráľovom správaní ju ako prvá upozornila. Lenže momentálne im všetkým až príliš rýchlo dochádzal čas. Odkedy do väzenia zatvorili Femi s jej druhom, Kaciu a Sadiki, došlo ešte k niekoľkým útokom. Ọnwụ podľa všetkého všetky zahnala, otázkou však ostávalo, čo presne urobila s Efụ a Ọsisom a čo chystala pre nich ostatných. Určite nezmenila názor a nechcela, aby svoju misiu splnili.

Tak veľmi sa ponorila do svojich myšlienok, až si zabudla všímať ich okolie. Preto si až príliš neskoro uvedomila, kam ju to kráľ vedie – do podzemia, na miesto, v ktorom na začiatku celej tejto frašky našla ten žiarivý krištáľ. Presne ten istý, o ktorom sa jej nedarilo nič zistiť. A kráľ ju zrazu vedie tam, kde je uložený a spolu s ním tehotné ženy? Pripadalo jej to podozrivé. Ale tiež vedela, že ďalšiu príležitosť možno nedostane.

„Kam to ideme?“ spýtala sa nakoniec a do hlasu sa jej podarilo vložiť dostatok obáv, aby sa jej roztriasli jednotlivé hlásky.

Kráľ jej pevnejšie zovrel ruku. „Chcel som ti ukázať to, po čo si sem prišla.“

„Po čo som sem prišla?“ začudovala sa Zara čo najpiskľavejším hlasom.

Pomaly sa usmiala prikročil k Zare. Netušila, čo od neho má očakávať, takže jej telo stuhlo a prsty sa jej skrútili do pästí. Lenže on sa ju nepokúsil napadnúť. Len jej jemne položil dlaň na líce. Oči mu vyslovene žiarili. V tom geste nebolo nič zlovestné, ale pokojne mohlo byť. Až tak veľmi Zarine telo v odpovedi stuhlo.

„Ale no tak, už nemusíš hrať to svoje divadielko,“ zatrilkoval a Zara zvraštila obočie. „Ja viem, kto si. Alebo skôr to, kto nie si? Sama si môžeš vybrať.“

Nebola to len skúška. To vedela. On si skutočne myslel, že vie, kým je.

Nehodlala mu to však nijako uľahčovať.

„Ako dlho?“

„Od samého začiatku.“

Pery stiahla do tenkej linky. „Čo ma prezradilo?“

Prstami jej prechádzal po tvári. Dotyk to bol nesmierne jemný, no dostatočne ju rozptyľoval. Rozhodla sa od neho odstúpiť. Prepustil ju. No sklamane sa mračil, akoby ho niekto okradol o zdroj svetla. Čo bolo nanajvýš smiešne. Ak vedel, kým je Zara v skutočnosti, boli vlastne nepriatelia. A vždy bolo nebezpečné, keď vás začal priťahovať nepriateľ.

„Ty sama, povedal by som,“ odpovedal nakoniec. Zare to však neposkytlo dostatočnú odpoveď, takže len zodvihla obočie a odmietala čokoľvek povedať, kým nepokračoval: „Vieš, na niečo si zabudla. Určite si uvedomuješ, že ja a so mnou všetci obyvatelia tohto kráľovstva, sme krvne previazaný s Ọnwụ, vašou bohyňou. Málokto z nás má rovnakého otca, ale matka ostáva tá istá.“

Pre Zaru bolo stále príliš šialené niečo podobné si predstaviť.

Národ, ktorý bol tvorený len potomkami jedinej bohyne.

Oneskorene si uvedomila, že o tom mala tuhšie premýšľať.

„Čiže kráľovná je tvoja sestra.“

Po chvíľke váhania prikývol. „V podstate áno.“

„Takže som s tebou spala zbytočne.“

V jej hlase nebola žiadna horkosť. Vlastne ani neľutovala, že noci trávila v jeho posteli. Nebola to nepríjemná skúsenosť. To, že bola zbytočná, ju akosi v jej očiach povyšovala. Čo bolo nesmierne nebezpečné. Hlavne ak stále netušila, či by ho nemala radšej zabiť. Ale dopraje mu ešte čosi zo svojho času.

„Nepovedal by som, že zbytočne.“

Naproti tomu jeho hlas znel naozaj ublížene.

Potláčala úsmev.

„Ak si ma odhalil už na začiatku, prečo si nič nepovedal? Prečo si pokračoval v tejto fraške?“

Pokrčil plecami. Akoby na tom nezáležalo, hoci opak bol pravdou.

„Pretože som bol zvedavý,“ pripustil. „Musíš pochopiť, že tento život som si nevybral. Som viazaný lojalitou k svojej matke, lenže na druhej strane sa ma nikto nikdy nepýtal, či to skutočne aj chcem. A potom si sem prišla ty.“ Jeho hlas získaval na intenzite a rovnako aj naliehavosti. Akoby bolo preňho bytostne dôležité, aby Zara porozumela jeho dôvodom. „Ọnwụ na teba celý čas čakala, upozorňovala nás, že raz dorazíš, no keď si naozaj prišla? Bol som očarený. Pretože si vo mne prebudila niečo, o čom som ani len netušil, že to vo mne ostalo – chuť nájsť si vlastnú cestu. Prebúdzala si vo mne niekoho, kto ďalej nechcel slepo nasledovať vyšlapaný chodník, pretože mi niekto povedal, aby som to urobil.“

Zara naozaj pochybovala, že by niečo podobné dokázala v komkoľvek prebudiť jediná osoba, ale kto je ona, aby podobné veci spochybňovala. Miesto toho lenivo mľaskla jazykom a odvetila:

„To je síce všetko veľmi pekné a som si istá, že si neskôr vyberiem aj platbu za túto malú službu, ale stále si mi neodpovedal, čo vlastne sleduješ týmto svojim správaním.“

Uvoľnil plecia. Akoby sa niečo z jeho napätia jednoducho vyparilo.

„Ako som ti už povedal, od samého začiatku som vedel, kým si. Pretože zatiaľ čo kráľovnú som podvedome vždy ľutoval a viac-menej ma rozčuľovala, ty si vo mne prebúdzala dychtivosť,“ žmurkol na ňu.

Zvrhlík.

Nádherný a šikovný zvrhlík s hriešne nadaným jazykom.

Potriasla hlavou. „Máme predsa rovnakú tvár.“

„Možno vyzeráte rovnako, no nemohli by ste sa viac líšiť.“

Povzdychla si. Bol naozaj tvrdohlavý.

„Takže mi chceš nahovoriť, že si ma odhalil jednoducho len preto, lebo som ťa na rozdiel od skutočnej kráľovnej priťahovala?“

„Aj tak sa to dá povedať.“

Zodvihla obočie. „Som si istá, že v tom priznaní sa niekde ukrýva kompliment a za ten ti ďakujem.“ Čo nekonečne znepokojivým spôsobom rozžiarilo jeho tvár. „No stále to neodpovedá na moju predchádzajúcu otázku – čo sleduješ tým, že si ma sem priviedol. Alebo ma na druhej strane očakáva samotná Ọnwụ a ty si ma priniesol ako zákusok k jej večeri?“

Zodvihol ruky. „Ak by som ťa plánoval obetovať, urobil by som to už predtým.“

Vyvrátila oči o stropu. „Určite mi odpustíš, ak nebudem hneď veriť, že si až taký charakterný.“

„A ak by som povedal, že som mlčal, lebo som sledoval vlastné ciele?“

„To je už viac pravdepodobné,“ kývla hlavou. „Tak mi to teda vysvetli.“

Ani na okamih nezaváhal. Len k nej prikročil, zobral jej ruku do svojej a potiahol ju za sebou. Podvedme neustále sledovala ich okolie, ale nezachytila žiadny pohyb. Ničiu prítomnosť. Čo však nemuselo nič znamenať. Bohyňa by sa dokázala ukryť. Veď to dokázala aj Zara. Keď však nikto neprichádzal a oni tam stále boli sami, aspoň čiastočne sa upokojila. Hoci toto miesto ju nesmierne znechucovalo.

Bolo odporné a ona ním bola fascinovaná, čo ju len viac rozčuľovalo. Pritom sa jej zároveň zdvíhal žalúdok, keď pohľadom blúdila po všetkých tých nehybných unavených telách všetkých tých tehotných žien. Všetky neboli mŕtve, ako sa domnievala predtým. Keď sa lepšie započúvala a hlavne za pozerala, mohla si všimnúť jemné náznaky ich života. Lenže napriek tomu ju to šetko znepokojovalo.

O to viac, keď jedna z nich namáhavo zodvihla ruku, keď okolo nej prechádzali. Zara uskočila, akoby sa bála nákazy, no kráľ zareagoval úplne inak. Bez zaváhania si k dotyčnej kľakol. Jej ruku uchopil medzi svoje a pobozkal jej prsty. Potom jej čosi zašepkal do ucha. Správal sa jemne a pozorne, z čoho sa Zare tlačili slzy do očí. Odvrátila sa, aby sa neprezradila.

Nakoniec ju kráľ doviedol až k svietiacemu kameňu.

„Ty si sem prišla po tento krištáľ,“ ukázal naň, „ale stavím sa, že v skutočnosti nevieš, aká je jeho moc.“

„Tak ma teda pouč,“ vyzvala ho vyzývavo.

Jej pichľavosti sa usmial. „Tento kameň získal jašter, ktorý ho kedysi strážil, za odmenu. Bol strážcom jednej z podmorských brán a jeho oddanosť patrila bohom.“ V jeho rozprávaní spoznávala útržky príbehu, ktorý jej rozpovedali dvojčatá. Napriek tomu nechala kráľa pokračovať: „Jedného dňa, keď však vypukla vojna, bol postavený pred náročnú voľbu – či ostane chrániť bránu, alebo sa vyberie do svojej domoviny, ktorá práve čelila nepriateľom, a zachráni tam svoju družku. Napokon si vybral povinnosť a jeho družka padla za obeť útočníkom, hoci jeho domovina sa nakoniec ubránila. Ako odmenu dostal od bohov tento kameň – mal ho chrániť pred chamtivosťou ostatných, pred ich nekalými úmyslami a za odmenu ho mohol jediný raz použiť.“

Bohovia a ich prekliate nevýhodné dary. Ešte nepočula príbeh, v ktorom by niekto od bohov dostal niečo, čo by nepredstavovalo potenciálnu hrozbu. Či išlo o vlastný ostrov, nejakú schopnosť alebo magický predmet, vždy sa museli mať na pozore.

„Čo presne ten kameň teda robí?“

„Dokáže vrátiť akúkoľvek dušu, hoci aj mŕtvu, späť do sveta živých a prinavrátiť jej život – jediné, čo k tomu ktokoľvek potreboval, bolo súce stále živé telo, do ktorého by tú dušu mohol vložiť.“

Zara sa takmer zadusila vlastným nádychom.

„A čo sa stalo s pôvodným obyvateľom toho tela?“

„Vytlačená duša sa vrátila do krajiny, v ktorej čakala na znovuzrodenie.“

Toto bol ten chýbajúci kúsok skladačky. Toto bola odpoveď na všetky nezodpovedná otázky. Presne takto sa Ọnwụ darilo podvádzať. Takto obišla kliatbu, ktorú na ňu uvalili. Kradla životy iných detí, aby mohli žiť jej vlastné. Čo bolo brilantné a navyše nesmirne odporné.

Aby si dopriala viac času spracovať túto prekvapivú novinu, spýtala sa:

„Použil ju ten jašter?“

„Nikdy,“ pokrútil hlavou. „Pretože si uvedomoval, že jeho milovaná by s tým nesúhlasila. Nechcela by žiť na úkor niekoho iného. A on ju miloval dostatočne na to, aby ju nenútil obetovať vlastnú prirodzenosť za šancu znovu objať svojho druha.“ Akoby vycítil, že Zara potrebuje ešte nejaký čas, dodal: „Napriek tomu však jašter tento klenot strážil vlastným telom a odmietal ho komukoľvek vydať. Až kým ho jedného dňa nevenoval panovníkovi podvodnej ríše, ktorý si to najviac zaslúžil. Ten si ho na znak vďaky dal vložiť do meča a ten sa stal symbolom jeho rodu – ten, v koho rukách sa rozžiaril, sa mal stať jeho následníkom.“

Vedela, že tá časť príbehu bude zaujímať predovšetkým Essiena, pretože podľa všetkého práve on našiel ten meč – a zistil, že v ňom niečo zásadné chýba. Zara však pri spomienke na bývalého ȧudobského vojvodcu vykrivila ústa. Len bohovia vedeli, z čoho všetkého ju obviní tentoraz.

„Ọnwụ ho však našla aj napriek tomu, hoci jej to trvalo nesmierne dlho. Nakoniec ho dala ukradnúť,“ dodal ešte kráľ a Zara sa na tých slovách musela zasmiať.

„Jasné, že by si sama nešpinila ruky.“

Kráľ sa tváril, akoby s ňou súhlasil, hoci len pokračoval v rozprávaní: „Nakoniec ho dala priniesť sem, na miesto, kde ho prvýkrát použila. S jeho pomocou sa jej podarilo úspešne vložiť mŕtve duše svojich nenarodených detí do nových tiel, vďaka ktorým ožili. V priebehu vekov takýmto spôsobom dala život mnohým svojim potomkom, ktorí jej prekliatie nezdieľali. Postupne zaplnili celú túto krajinu. Jedinou Ọnwụinou podmienkou však ostáva jediné – poslušnosť a oddanosť jej potomkov patrí jej a nikomu inému.“

Zara mala plnú hlavu otázok, ktoré sa však zdráhala vysloviť. Vedela, že momentálne nemajú čas na jej zvedavosť, no podobné predsavzatie sa jednoducho robilo a už ťažšie dodržiavalo. Namiesto toho, aby sa v duchu okríkla, však zvolila inú stratégiu. Jednoducho sa spýtala na niečo celkom iné, čo ju však zaujímalo rovnako.

„Zdá sa, že na niektorých to neplatí,“ skonštatovala.

Nebola to žiadna otázka, no kráľ na ňu odpovedal, akoby ňou bola:

„Nechcel som byť kráľom. Nikdy som po tom netúžil, no predsa som sa ním stal. V ten deň sa osud môjho ľudu stal mojím a ja som vedel, že urobím čokoľvek, aby som ich všetkých ochránil.“

„Aj keby to znamenalo ísť proti želaniam svojej matky?“ uisťovala sa.

„Aj vtedy.“

Až v ten moment mu skutočne uverila. Pretože odpovedal bez najmenšieho zaváhania a spôsobom, ktorý jasne vypovedal o pravdivosti tých slov. Stále ho síce podozrievala, že má ešte postranné tajné úmysly, ale teraz sa ho nemienila vypytovať. Dúfala len, že to nebude niečo, čo ju neskôr nejako ohrozí.

„Prečo si ma sem priviedol?“ spýtala sa teda ešte raz.

Rozhodil rukami.„Matka verí, že dokáže zvládnuť pomstu bohyne chaosu a sama porazí zdivočenú mágiu, ktorá sa valí našim smerom. Lenže na to nie je dostatočne silná a ani nikdy nebude. Aj keby obetovala všetky svoje deti.“

Zara predpokladala, že Ọnwụ má v rukáve ukrytých niekoľko tromfov.

Ale pravdepodobne stačiť nebudú.

Aj tých plamenných útočníkov zvládla len preto, lebo ich prekvapila.

„A tomu chceš zabrániť. Aby sa z tvojho ľudu nestali obete.“

Čo boli pohnútky hodné kráľa. Škoda len, že ho privedú do problémov.

„Prisahal som, že sa o nich postarám. Ponechať ich napospas smrti je však presný opak.“

„Aj keď je to želanie tvojej matky.“

Stroho prikývol.

„Rodičia niekedy nemajú pravdu a ich vlastné deti by im to mali pripomenúť.“

Tušila, že v prípade, ak je vašim rodičom božstvo, je niečo podobné veľmi riskantné.

Ale svoj názor si nechala pre seba.

„Ale stále nechápem, prečo si ma sem priviedol.“

Mala podozrenie, ale chcela, aby to vyslovil on. Aby tomu mohla skutočne uveriť.

„Pretože ty a tvoji priatelia chcete oslobodiť bohov, aby mohli spasiť tento svet. A svet ich pomoc a mágiu bude potrebovať. Bez nej sa náš život rozpadne. Čoskoro nebude žiť nikto, kto by Ọnwụ ospevoval. A ak by dokázala uvažovať dostatočne triezvo, uvedomila by si to.“

To bol ten ďalší úmysel, ktorý pred ňou skrýval a teraz jej ho nepriamo odhalil. Dúfal a veril, že jeho zrada nakoniec pomôže pri záchrane matky, s ktorou v mnohom nesúhlasil. Pretože bez ohľadu na to, čo sa chystala urobiť, ju stále miloval a chcel ju podvedome chrániť. To dokázala pochopiť a dokonca podobné odhalenie aj vítala.

Ukazovalo to jeho pravú podstatu. To, aký bol oddaný a ako ich odmietal úplne zradiť. Iste, práve konal v rozpore s Ọnwụinými želaniami, ale pri tom stále dúfal, že jej svojim správaním pomôže. Čo bolo obdivuhodné a zároveň nesmierne hlúpe, ale to si, súdiac podľa výrazu v jeho tvári, uvedomoval aj sám.

Preto len skonštatovala: „Chceš mi dať ten kameň.“

„To kvôli nemu ste sem prišli. To kvôli nemu tvoji priatelia skončili vo väzení.“

Hovoril to tak vznešene, až sa jej z toho zvierali vnútornosti.

Snažil sa ju vtlačiť na akýsi piedestál a to nedokázala zniesť.

„Nie som žiadny hrdina,“ upozornila ho ostro.

On sa však len usmial. „Ale bojuješ za to, čo je správne.“

Chcela mu oponovať. Vysvetliť mu, že jeho dokonalé a cnostné predstavy sa veľmi nestotožňujú so skutočnosťou. Ale nedostala na to príležitosť. Pretože vtedy sa priestorom ozvala ozvena zákerného smiechu. Ten zvuk jej trhal uši a zároveň ju nútil obzerať sa. Vedela, kto ten zvuk vydáva a podvedome sa pripravila na útok. Ọnwụ sa nakoniec zjavila akoby odnikiaľ vedľa kráľa. Ten uskočil, akoby snáď videl mŕtveho.

Čo Zare potvrdilo jeho úmysly. Ọnwụ prekvapila aj jeho.

Zara nepredpokladala, že Ọnwụ dokázala byť neviditeľná. Len sa vedela rýchlo presúvať z miesta na miesto. Čo bola schopnosť, na ktorú by si mala dávať pozor. V ten moment sa však zo všetkých síl snažila nedať najavo znechutenie. Snažila sa pôsobiť rovnako prekvapene a zároveň previnilo ako kráľ.

„Vedela som, že mi na tebe niečo nesedí, ale nikdy by som si nepomyslela, že budeš taká hlúpa, aby si ma chcela oklamať a votrieť sa do mojej priazne,“ vysmievala sa jej Ọnwụ.

Zara sa snažila pôsobiť ustrašene. „O čom... o čom t-to ho-hovoríš?“

„Nemusíš sa pretvarovať, ja poznám pravdu,“ šplechla jej do tváre. „Zara.“

Pokyvkala hlavou. „Čo ma prezradilo? Nenávistné pohľady?“

„Skôr zamilovaný kukuč tohto blázna,“ ukázala na kráľa.

Zara pevne spojila pery a prikývla. „Niekedy sa skrátka nedarí.“

Vedela, že teraz už bude musieť Ọnwụ čeliť. Bez ohľadu na to, za akých okolností k tomu stretu došlo a kto všetko sa mu bude musieť prizerať. Tak sa len zneviditeľnila a pripravila sa. Nemusela čakať dlho. Lenže v tom čase už zbierala vlastnú mágiu a posielala ju Ọnwụiným smerom.

Bez ohľadu na následky. Bez ohľadu na všetko ostatné.

Ak dostane príležitosť, Ọnwụ s radosťou zabije. Pokojne aj hneď teraz.

Kapitola 107. ¦ Kapitola 109.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 108.: