Gambit bohov - Kapitola 113. • OurStories.cz ~ naše povídky

Dať hnevu voľný priebeh

08.11.2019 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 586×

Kapitola 113.

Essien

„Jasné, neboj sa, bude to zábava!“ šomral si popod nos, zatiaľ čo sa krčil za balvanom.

Keď mu Zara predostrela svoj plán, bol z neho aspoň trochu nadšený. Konečne sa mali pohnúť z miesta a on bol veľmi nadšený myšlienkou, že by im mal výrazne pomôcť. Svojimi novými schopnosťami sa síce nechcel chváliť, ale na druhej strane sa cítil nesvoj, že ich nepoužíval. Syčali v ňom a dožadovali sa pozornosti, aby si spokojne vydýchli vždy, keď im dal voľnú ruku.

Ako vtedy, keď náhodne prevrátil tú korytnačku.

Neplánoval to, hoci musel priznať, že ho pohľad na bezmocného nepriateľa potešil. Takže keď mu Zara navrhla riešenie ich lezúceho korytnačieho problému, s radosťou prijal. A vzápätí privolal tornádo. Vzduch zavíjal a točil sa okolo nich. Strapatil mu vlasy a nadvihoval oblečenie. Dokonca sa mu zdalo že začul vrčanie niektorej z nkít, ktoré sa náhodne vzniesli do vzduchu.

Potom sa mu v mysli objavili drakove slová a lepšie sa sústredil.

Nebol otrokom svojich schopností, ale ich pánom.

Zameral ich jedným určitým smerom. Čo sa ukázalo byť náročnejšie, než očakával, ale našťastie nespôsobil trvalejšie škody. Čo na tom, že predtým, než nepriateľské korytnačky poslal k zemi, trošku im oholil ostnaté chrbty. Tie, ktoré sa neprevrátili, nakoniec silnou nárazovou vlnou držal pri zemi, zatiaľ čo medzi nimi kľučkovali. Uvedomoval si, že mu výrazne pomáha Sadiki, ktorá ich určite prinútila myslieť si, že v sebe majú vidieť nepriateľa.

Takže keď na seba niektoré začali útočiť, len zodvihol obočie a snažil sa nekomentovať nadšení výskot ostatných. Predpokladal, že to aj tak bola Kacia. Rovnako mlčky nasledoval Zarine pokyny, ktorým smerom sa vybrať. Na rozdiel od nich sem totiž nikdy nezablúdil. Isto, vedel aké miesto je Nkọcha a dokonca sa neraz ocitol v jeho blízkosti. Ale o skutočnosti, že to bol les vyrastajúci z chrbta obrovskej korytnačky pochovanej pod zemou, naozaj ani len netušil.

Potlačil všetky pochybnosti a skrátka pokračoval. Aj vtedy, keď sa ocitli v kamennom tuneli a pred niečím, čo s veľkou dávkou fantázie mala byť hlava mohutného zvera. Pričom v jeho vnúti bol doslova nový samostatný svet – ktorý ho fascinoval a zároveň desil, najmä na základe pohľadov tých, ktorí tu už boli. Podľa toho, ako zdvíhali obočie a zadržiavali dych predpokladal, že nie vždy to tu vyzeralo, akoby sa tadiaľ prehnala búrka, ktorá po sebe zanechala spúšť a mŕtve telá obrovských tvorov.

„Ọnwụ,“ vypľul niekto ako nadávku.

Domnieval sa, že v tom mohla byť zapletená – až kým ich smerom niekto nechodil skalu. Zareagovali na to organizovaným útekom. Vtedy zistili, že išlo o niečo iné. Podľa toho, ako vyzerali mŕtvoly na zemi si domyslel, že boli svedkom výsledku vzbury. Jedna časť strážkyň povraždila tú druhú. Nevylučoval, že v tom hrali nejakú rolu Ọnwụine príkazy. Nakoniec si všimol, že tie, ktoré sa im postavili do cesty, mali dokonca aj rukojemníčku. Jednu z vlastných, ktorá pripomínala oživený strom.

Zdalo sa, že minimálne niekto z ich smiešne veľkej a bezmocnej skupiny ju poznal.

Začul ozvenu mena Kọta. Hádali sa, ako sa tam dostala a prečo. Nasledovali mená nejakých bohov. On miesto toho sledoval a snažil sa zistiť, ako prelomiť ich obranu. Boli rozmiestnené veľmi dobre, v kruhu, čiže dokázali strážiť všetky smery. Okrem toho boli väčšie a fyzicky zdatnejšie. V duchu začal formovať plán.

„Malý kráľ, malý kráľ, poď sa hrať!“ zaspieval zrazu chór dunivých hlasov.

Hrôzostrašná detská riekanka zaševelená ústami vrahýň.

Po chrbte mu prebehol mráz.

„Malý kráľ, malý kráľ, nechceš sa pridať k predkom?“

Zadíval sa na ostatných. Všetci sa tvárili rovnako zmätene.

Takže vo svojej nechápavosti sa neocitol sám.

Neupokojovalo ho to.

„Malý kráľ, malý kráľ, chceš vedieť, ako ostatní prosili?“

Očividne to mala byť provokácia. Lenže netušil, na koho bola zameraná. Okrem neho tam stál aj Accai, Temujin a Femin druh. Mohli práve spievať komukoľvek z nich. Lenže Essiena premkol nepríjemný pocit. V duchu počul ozvenu náhodne vypočutého rozhovoru, o ktorom sa domnieval, že sa odohral len v jeho snoch. Hlasy kráľovnej a starého učiteľa sa prelievali. Slová sa menili na bzukot. Nevedel sa úplne sústrediť. No napriek tomu, že nevidel a nepočul jasne, mal pocit, že to spolu nejako súvisí.

„Malý kráľ, malý kráľ, čo tvoji ľudia ukrytí pod vodou?“

Vtedy sa Essien napriamil. Ľudia ukrytý pod vodou. To bol svet, ktorý navštívil spolu s dvojčatami. Cítil na sebe ich pohľady, ale neotočil sa. Snažil sa tomu nejako porozumieť. Posmeškom nepriateľov, ktorých doteraz nikdy nestretol. Slovám sklamanej matky, ktorá v ňom chcela vidieť syna. Ale čo ak to bola pravda? Necítil sa s tými ľuďmi spriaznený? Nemal nutkanie obetovať sa v ich mene? To boli pohnútky hodné kráľa.

Čo bolo smiešne. Ako sa mohol za nejakého považovať? Bol niktoš. Vojak zradený vlastným generálom. Zapudený nevlastným otcom. Stratený v nenávisti ostatných. Bol len slaboch, ktorý prisahal, že nikdy nebude slabý. Rojko, ktorý si zakázal snívať. Nebol nikoho panovníkom – veď nevedel vládnuť ani sám sebe. A napriek tomu všetkému mal pocit, že sa vysmievajú práve jemu. Jemu a nikomu inému. Alebo sa ho o tom len snažili presvedčiť. Ak to tak bolo, odviedli skutočne dobrú prácu.

„Malý kráľ, malý kráľ, ach tak málo ti záleží na kráľovnej?“

Napriamil sa. Vtedy k nemu na vlnách jeho vlastných schopností doľahol ten nárek. Tichý a plný bolesti. Cítil, ako mu po chrbte prebehla niečia ľadová ruka.

„Essien, nepočúvaj ich!“ zavrešťal na neho až príliš známy hlas.

Hlas patriaci osobe, o ktorej si myslel, že ju nikdy neuvidí.

Kráľovná ľudí žijúcich pod vodou.

„Malý kráľ, malý kráľ, má kvôli tebe trpieť?“

Striaslo ho v predzvesti toho, čo sľubovali hlasy.

„Nepočúvaj ich! Klamú ťa!“

Tento hlas nespoznával. Možno patril drevenej strážkyni, ktorú jej spolubojovníčky zajali.

„Malý kráľ, malý kráľ, ty nám snáď neveríš?“

„Essien, ja nie som dôležitá! Ty sa zachráň!“

„Nespadni do ich pasce!“

Hlasy sa striedali a on ani nestihol otočiť hlavu. Škrípal zubami a rukou márne šmátral po meči. Ostali zabudnuté niekde vo väzení. Nie, že by potreboval nejaké smiešne nástroje, aby mohol útočiť. No vedel, že váha rukoväte i celého ostria by ho upokojila. Takto tam len stál a mohol sa triasť. Zmysly i schopnosti mu napovedali, kde kto stojí. Lenže poskytovali mu len skreslený obraz. Akoby niekto rušil dosah jeho schopností.

Kalkuloval. Pracoval so svojimi možnosťami. Nemal ich veľa.

Táto situácia bola smiešna. Prečo by mal niekoho zachraňovať? Celé to bola jedna veľká pasca. Vedel to. Ostatní to vedeli. Lenže napriek tomu sa mu zvierala hruď a triasli prsty. Po čele mu stekal pot. Prebúdzalo sa v ňom nutkanie vyskočiť z úkrytu a vrhnúť sa do boja. Akokoľvek nezmyselný sa mu javil. Logika s tým nemala nič spoločné.

A vtedy zaznel ten osudový verš šialene nechutnej piesne:

„Malý kráľ, malý kráľ, chceš počuť ako kričia od bolesti?“

Upokojoval sa tým, že sa s ním len hrajú. Rovnako ako doteraz. Dokonca sa zachytil kameňa pred sebou, aby nevyrazil vpred. Nohy pevne zatlačil do zeme. Cítil na sebe pohľady ostatných. Netušil, čo všetko si domysleli, ale nezáležalo mu na tom. Premýšľal len o tom, ako sa priviaže na mieste, aby neurobil nejakú hlúposť.

Odhodlanie ho však opustilo v okamihu, keď napätie presekol bolestivý výkrik.

Nečakal, či bude nasledovať ďalší. Vtedy hodil za hlavu všetky predsavzatia, každučký náznak zdravého rozumu. Doslova podskočil na mieste a vyšiel zo svojho úkrytu. Vyrútil sa akoby ho niekto hodil. Zdalo sa mu, že niekto na neho kričal, ale rozhodol sa nevšímať si to. Záležalo len na tom, že stál zoči-voči bytostiam, ktoré ho nakoniec predsa vyprovokovali. Najmä tým, že sa odvážili siahnuť rukou na niekoho, kto sa im nemohol rovnať. Boli to slabosi. Obyčajní chrapúni pripravení dokázať svoju nadvládu nad slabšími.

Kráľovná bola uväznená v malej klietočke. Krčila sa tam ako lepená zver.

Zahliadol aj krv, hoci netušil, odkiaľ presne krvácala.

„Malý kráľ, malý kráľ, prišiel si šľachetne zomrieť?“

„Nie,“ odsekol a cítil, ako sa v ňom hromadí horúčosť, „prišiel som to naučiť vás.“

Nevšímal si smiech, ktorý mu otriasol kosťami. Miesto toho mávol rukou. Okolo kráľovnej a strážkyne, ktorá sa snažila presvedčiť ho, aby ostatným nepadol do pasce, vytvoril vodné bubliny. Dostatočne veľké a priestranné na to, aby ich pohodlne ochránili. Vzápätí sa poddal vlastnému hnevu. Nebolo to ako vtedy, keď počúvol naliehanie meča. Hoci aj teraz niekde cítil jeho pulzovanie. Možno ho niekto predsa len zobral.

Cítil, ako mu na dlani poskakuje plamienok. Nepáli ho. Pretože on sám bol plameňom. Vyžaroval z jeho vnútra. Živil ho jeho vlastný hnev. Frustrácia, že neodkázal urobiť viac, len sa nemo prizerať. Možno ho vyprovokovali. A možno im to dovolil. Teraz na to však nemyslel. Len zatvoril oči a naplno precítil všetko, čo sa v ňom odohrávalo.

Každučká iskra pochybnosti v ňom vzplanula nesmiernou horúčosťou. No on nič z toho nevnímal. Chcel len, aby mu jeho život konečne patril. Aby mohol rozhodovať o tom, čo urobí a kedy. Aby mal v rukách moc, o ktorú nebude musieť prosiť. Telo mu spaľovali plamenné jazyky.

Začul niečí vreskot. Dokonca volanie.

Všetko to ignoroval.

Miesto toho cítil len seba a nikoho iného. Ako sa v ňom pochybnosti menia na istoty; strach na odvahu. Čím viac svet okolo neho pálil a sálal, tým väčšmi si uchovával ľadovosť v srdci. V nose ho pošteklil štipľavý dym. Telo sa mu čoraz viac uvoľňovalo. Vypaľoval sa z neho nielen hnev, ale aj napätie. Po dňoch strávených vo väzení a následnom úteku potreboval toto upokojenie.

Oči otvoril až po hodnej chvíli. Až vtedy, keď plamene nemalo čo živiť a na tvári ho začal štekliť hravý vánok. Prsty zovrel do pästí, čím udusil posledné iskry. Zadíval sa na svet okolo seba. Plameň ho nezničil, aspoň nie úplne. Ale strážkyne to viac-menej neprežili.

Tie kamenné sa zmenili na sklenné sochy.

Bezduché a nádherné vo svojich posledných desivých okamihoch.

Tie horľavé skončili ako kôpky popola.

Len jediná prežila. Tá, ktorú ukryl za vodnú stenu.

Avšak kráľovná, predtým vopchaná v malej klietke, zmizla spolu so svojim väzením. Pátral po nej zmyslami i mágiou, avšak odpovedalo mu len ticho. Možno si jej prítomnosť len vysníval. Rovnako ako obdivné a zarazené pohľady jeho spoločníkov, ktorí sa pomaly začali trúsiť spoza rozhorúčených balvanov. Podľa toho, ako na neho Zara zazerala, n ebola jeho počínaním nadšená. To bol jej problém.

Skôr, ako sa niekto stihol čokoľvek spýtať, ozval sa priestorom hlas:

„Eze vybral skutočne dobre.“

Kapitola 112. ¦ Kapitola 114.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování