Gambit bohov - Kapitola 114. • OurStories.cz ~ naše povídky

Konečné bolestné prekvapenie?

15.11.2019 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 662×

Kapitola 114.

Zara

„Chceš mi snáď tvrdiť, že toto všetko si urobila len preto, by si sa zbavila tých, ktorí sú verní Ọnwụ?“ vyzvedala Zara od prerastenej strážkyne, keď spoločne stúpali na vysokú skalu. Odtiaľ sa dúfali dostať čo najbližšie k jazeru, v ktorom by mohli vykonať rituál a vypustiť bohov na slobodu.

„Nie, urobila som preto, aby som ju zastavila,“ odvetila rozladene obryňa. „Ọnwụ sa nepáčila vaša posledná potýčka a začala sa zbavovať strážkyň, ktoré podozrievala, že nie sú na jej strane. Mne jedinej sa podarilo prežiť.“

„A aj to len vďaka tomu, že z teba chceli urobiť odstrašujúci príklad,“ hádala Zara.

Strážkyňa pokrútila hlavou. „Nie, ušetrili ma len preto, lebo som ich presvedčila o tom, že nezabiť ma bol vlastne ich nápad.“

Zara stratila záujem o plnohodnotné vysvetlenie.

„Takže si tam na nás čakala a dúfala... v čo vlastne? Že ťa nezabijeme spolu s ostatnými?“

„Potrebovala som vidieť dosah schopností budúceho kráľa.“

A to presne bola časť, ktorej Zara nerozumela. Podľa všetkého by mal byť Essien nekorunovaný kráľ. Podľa Zary to bol maximálne panovník všetkých paranoidných hlupákov, ale svoj názor si nechávala pre seba. Problém bol, že podobné prehlásenia vlastne ani nemohla brať vážne, pretože aj Essien si z nich uťahoval. Hoci dosť nepresvedčivo. Keď však Zara chcela vedieť, ktorému kráľovstvu by mal jedného dňa vládnuť, nikto mu nevedel odpovedať. Buď to nevedeli, alebo to zase súviselo s tými istými výhovorkami – niečo im bránilo v tom, aby jej to vysvetlili.

„A pritom si si z neho musela vystreliť,“ zamručal Essien.

Ukázalo sa, že žiadna väzenkyňa prosiaca o pomoc neexistovala. Všetko to bola jedna veľká ilúzia, z čoho bol Essien ešte stále nasrdený. Podľa toho, akým spôsobom sa pozeral na preživšiu strážkyňu odhadovala, že si predstavoval, koľkými rôznymi spôsobmi by ju mohol zabiť.

Zara jeho vražedné pohľady radšej ignorovala.

Vlastne sa snažila predstierať, že tam Essien ani nie je. Ani nikto iný.

Pretože ju premkýnal neblahý pocit, že sa na nich niečo chystá.

Cítila, ako sa jej potia ruky a srdce jej v hrudi uteká ako o závod. Nech na nich čakalo čokoľvek, nemala z toho dobrý pocit. Jej mágia sa v nej doslova zbláznila. Čochvíľa ju striasalo od zimy, akoby sa sama mala premeniť na ľadovú sochu. Až tak veľmi znepokojnená bola. No pritom bola absolútne bezmocná. Čo ju nútilo škrípať zubami. Aspoň si nikto nemohol uvedomiť, že jej drkocú.

Okrem chlpáča, ktorý sa jej otieral o bok.

Podchvíľou smutne kňučal, čo tiež nemohlo byť dobré znamenie.

A ani nebolo.

Keď konečne vystúpili až na samotný vrchol, kde ich mal čakať ich posledný cieľ, boli nútení urýchlene zastaviť a ukryť sa za príhodne rozostavané skaly. Jazero plné tmavej kalnej vody, ktorá nejakým spôsobom aj tak žiarila ako slnečné lúče, totiž strážilo niekoľko desiatok pavúčích monštier. V ich strede stála vysoká čierna strážkyňa, ktorú si Zara pamätala ako tú, ktorá im predtým takisto pomohla. Spomenula si na ňu až teraz – a sama seba sa pýtala, či ju vlastné spomienky neklamnú, keďže momentálne sa tvárila ako ich nepriateľ.

„Ďalšie Ọnwụino prekvapenie?“ zašomrala Zara práve dostatočne nahlas, aby ju počula stromová obryňa, ktorú Femi niekoľkokrát nazvala Kọta.

„Bohyňa urobí čokoľvek, aby vás zastavila.“

Očividne to znamenalo, že do svojich služieb prijme tie najhoršie príšery.

„Myslela som si, že je na našej strane.“

Ostatní ticho čakali, čo Zara urobí. Netušila, prečo vlastne išla na čele celej ich skupiny.

Bola unavená z toho, že ostatní očakávali jej rozhodnutie.

Ešte viac bola znechutená sama zo seba, že im niečo podobné aj dopraje.

„Nikdy nebola na vašej strane,“ vysvetľovala Kọta. Zara mala pocit, že pavúčia strážkyňa ich počuje a vníma ich prítomnosť, s toľkými podriadenými monštrami nemohlo byť o niečom podobnom ani pochýb, ale akoby im dávala možnosť rozhodnúť sa. Alebo len pre nich spriadala pavučinu, do ktorej by padli. „Pavúčie panie boli vždy neutrálne, pripravené slúžiť predovšetkým samy sebe, bez ohľadu na to, kto sedel na tróne alebo rozkazoval bohom. Preto sa Ọnwụ uistila, že táto bude poslúchať len ju. Darovala jej časť moci mojich rodičov.“

„Takže si môže vypestovať vlastný strom. Tým lepšie pre ňu, môže v ňom bývať,“ zabrblala Zara, nespúšťajúc zrak z osemnohej príšernosti, ktorá všetkých svojich šesť maličkých nechutných očí upierala ich smerom. Vycítila to vďaka hadiemu nadaniu. V duchu uvažovala, prečo sa vlastne pavúky a hady neznášali, ale nech je prekliata, ak sa na to bude pýtať práve v tejto nemožnej chvíli.

„Ọnwụ jej darovala moc, ktorá jej prepožičiava nadvládu nad pavúkmi. Čiže tá moc je výhradne v jej rukách,“ snažila sa jej strážkyňa napovedať, ale Zara bola unavená z tých večných hádaniek. Nech jej niekto raz aj dá odpovede bez toho, aby očakával, že si ich Zara nájde sama.

Strážkyňa si povzdychla. „Ọnwụ z nej prakticky urobila bohyňu.“

Čo vysvetľovalo, prečo Zara jej prítomnosť necítila ani teraz, keď sa na pavúčicu pozerala.

Dokázala sa pred ňou skryť, ako to dokážu robiť len bohovia.

„Výborne, ďalšie božstvo, ktoré sa nám postaví do cesty.“

„Nie je to tak úplne pravda,“ opravila ju strážkyňa. „Ọnwụ jej síce dala moc a urobila z nej pani všetkých pavúkov, vďaka čomu získala istý druh nesmrteľnosti, ale ani vďaka tomu si nezískala jej oddanosť. Stále je neutrálna. Povedala, že nebude útočiť, len sa bude brániť. Ak vstúpite na jej územie, zaútočí.“

Zara si pretrela tvár. „A kde presne je to jej výhradné územie?“

„Ohraničuje ho pavučina.“

Rozhliadla sa. Naozaj sa snažila niečo vidieť, lenže v podzemnom priestore panovalo príliš veľké prítmie. Bez prípadných slnečných lúčov nebude schopná vidieť ani jediné vlákno – až kým naň nenarazí a nebude si ho musieť zotrieť z tváre. Čo ju nútilo vymýšľať spôsoby, ako túto skutočnosť obrániť vo svoj prospech. Niečo jej dokonca aj napadlo, ale netušila, či o niečo podobné chce prosiť práve Essiena.

„Žiadnu pavučinu nevidím,“ skonštatovala nakoniec Zara, dúfajúc, že jej strážkyňa navrhne iný spôsob riešenia tejto ich šialenej situácie.

Nestalo sa tak.

„To je ten problém. Ostáva neviditeľná pre kohokoľvek, kto nemá osem nôh.“ Zara mala neodolateľnú chuť strážkyňu uškrtiť, takže radšej ruky zaťala do pästí, aby mohla lepšie odolávať.

„Mala by som vedieť ešte o niečom inom, čo by ma mohlo potenciálne zabiť?“

„Možno nie teba, ale niekoho iného,“ odvetila pohotovo strážkyňa a ukázala pred seba.

Zara snažila nasledovať smer, ktorým ukázala, hoci to bolo náročné. Ale ten cieľ nakoniec našla skôr a bola si istá, že ukazuje práve tam. Femi a Kacia sa zaujímali o to, kam sa podeli dve prírodné božstvá, ktoré pomohlo oslobodiť a takisto prisahali Ọnwụ pomstu. Práve teraz viseli zo stropu ako napodobnenina lustru, ich telá pokryté desiatkami hryzancov, keď si z nich miestne pavúky zatúžili urobiť detskú hračku. Nehýbali sa, len tam bezmocne viseli. Podľa všetkého nad najhlbšou časťou jazera.

„Prinajhoršom si zaplávajú,“ zašomrala Zara.

Strážkyňa však nevyzerala, že by ju podobná predstava pobavila.

„Nebude to také jednoduché. Tá voda ich síce nemôže zabiť, ale je taká plná mágie, že by im z nej mohlo... preskočiť. A ver mi, nechceš sa strachovať aj o pobláznených bohov.“

Zara začula, ako sa Kacia zasmiala.

Bol to ostrý a nevhodný zvuk, no pritom podčiarkoval zúfalosť ich situácie.

„Výborne. Tvoji rodičia sa ukázali byť presne takí nepotrební, ako som si myslela.“

Kọta počastovala Kaciu vyčítavým pohľadom. „Snažili sa vám pomôcť.“

„A pozri sa, kam ich do doviedlo,“ dopovedala Zara.

Zadívala sa na jazero. Ak to pochopila správne, potrebovali dostať všetky prísady z kúzla do jeho vôd, ale našťastie kvôli tomu nemuseli stáť extrémne blízko. Celkom stačilo mať dobrú mušku a vedieť hádzať. Hoci si predstavovala, že dobre mierený závan ostrejšieho vzduchu by ich situáciu dokázal vyriešiť. Potrebovali len vedieť, ako veľmi sa mohli priblížiť.

Jej riešenie tohto nepríjemného problému sa jej nepozdávalo hneď z viacerých dôvodov.

Lenže lepšie nemala.

Otočila sa a pohľadom vyhľadala toho jediného, kto dokázal splniť jej požiadavku.

Nebola z toho nadšená.

„Essien, budem potrebovať tvoju pomoc.“

Niekto nebol jej slovami prekvapený viac ako samotný oslovený, ale slúžilo mu ku cti, že potlačil potešený úsmev a od škodoradosti mu akurát tak svietili oči. Kto by si bol pomyslel, že veľký moralizátor je takýto malicherný. Ale snažila sa to nevšímať. Miesto toho mu vysvetlila svoj plán. Na jej veľké prekvapenie s ním veľmi rýchlo súhlasil. Čo jej prišlo na jednej strane nesmierne podozrivé.

Na tej druhej... určite jej rád pripomenie, že to on ich všetkých zachránil.

Spolu s ním vykročila z úkrytu. Ostatní ich napäto sledovali, ale nikto nič nepovedal. Zara od neho odstúpila dostatočne na to, aby mal priestor. Ak by chcel náhodou mávať rukami. Na jej počudovanie tam len pokojne stál a pracoval so svojou mágiou. Neskôr skôr cítila ako videla, ako sa okolo nich zhromažďuje vlhkosť a pokrýva dovtedy neviditeľné vlákna pavučín. Ich tvar bol ešte nepredvídateľnejší než si pôvodne myslela. Kruh bol nepravidelný, na niektorých miestach siahal takmer až k vode, no na iných visel až na vzdialených skalách. Opatrne Essiena požiadala, aby to s tým orosením nepreháňal. Keď ju zamračene poslúchol, vrhla do priestoru vlastnú moc a kvapôčky premenila na ľad. Takto na vláknach vydrží dlhšie.

Práve ostatným naznačila, aby vyliezli, a sama pri tom vykročila k časti pobrežia, ktoré bolo najmenej označené pavučinami, keď sa piesok a drobné kamienky začali pohybovať. Najskôr si myslela, že si z nej Essien uťahuje, ale vzápätí si všimla škaredé šupinaté hlavy. Hady. Hneď niekoľko desiatok, postavených v pozore a pripravených útočiť. Hady, ktorých prítomnosť necítila ani teraz, keď sa na ne pozerala.

Pošúchala si čelo.

„Čo, pri všetkých prekliatych bohoch, je zase toto?“

Vedľa nej zastavila obryňa.

„Zabudla som ti povedať, že Ọnwụ bola príliš štedrá a strážkyni umožnila ovládať aj hadov.“

Zara sa na ňu zadívala spod prižmúrených viečok.

Strážkyňa sa mierne mykla. „Prečo sa na mňa takto pozeráš?“

„Predstavujem si, ako z teba robím ihelníček.“

„Máš predsa moc ovládať hadov!“

Mala moc ovládať hadov. Mala moc vycítiť ich prítomnosť. Mala moc ich k sebe zavolať, akoby bola ich kráľovná a oni len jej poddaní. Lenže nič z toho urobiť nemohla a dokonca to skúsila, aby sama sebe dopriala čas sa upokojiť. Avšak hady pred nimi robili najčudesnejšie veci, aké kedy videla. Prikrčili sa a úplne vyliezli z diev zemi. No miesto toho, aby sa stočili a čakali na príležitosť útočiť, sa postavili na chvoste akoby to bola noha. Presnejšie jedna z ich imaginárnych nôh.

Keď sa im snažila preniknúť do myslí, pochopila.

Hlavy mali plné pavučín.

Trpko sa zasmiala. „Áno, hadov, nie tenké udice, ktoré si myslia, že majú osem nôh!“

„Čože?“ začudoval sa niekto.

Zara si rukou pošúchala čelo.

„Tá šialená ženská ich presvedčila, že sú pavúky, alebo si až taká nechápavá?“

Niekto sa zasmial. Niekto iný niečo zašomral.

Ona sa aj naďalej sústreďovala na hadov s krízou osobnosti.

„Tak im pripomeň, čím sú!“

Mala v pláne obryni len niečo odseknúť, keď si uvedomila, že to nie je vlastne až taký zlý nápad. Keď sa nachádzali v Hadej ríši, často sa čudovala, ako je možné, že hady nepodliehajú prianiam bohov. Na čo jej bolo trpezlivo vysvetlené, že hady možno musia počúvať prírodné božstvá, ale posledné slovo majú ich panovníci. Čiže čo povie kráľ je sväté a božské priania sú presne tým – len zbožnými prianiami.

Doteraz si nemyslela, že by im darček hadích ľudí mohol byť nejako prospešný. Preto ho držali ukrytý a mimo dosahu, či už ich alebo kohokoľvek iného. Hoci občas museli nejakých hadov presvedčiť, že ich nemusia nasledovať, lebo nie sú ich panovníkmi. Ale týmto malým popleteným háďatkám by podobná pripomienka mohla byť prospešná.

Otočila sa neurčitým smerom. „Batu, potrebujem ten zub!“

Kým s napriahnutou čakala, že jej Batu podá ich doteraz nepotrebnú trofej, sledovala ich nehybných nepriateľov. Opakovane sa k nim snažila prehovoriť a oni ju opakovane ignorovali. Čo ju nútilo zatínať sánku. Nakoniec jej v otvorenej dlani pristál takmer až smiešne malý zub. Ten si však okamžite získal ich plnú pozornosť.

Ešte predtým, ako sa im začala venovať, zamumlala ešte smerom k obryni: „A ty radšej dúfaj, že sa to podarí, inak tým červom dovolím, aby do teba nakládli celú svoju budúcu generáciu!“

Pravdou však bolo, že absolútne netušila, ako by mala postupovať. Táto mágia jej bola cudzia, hoci sama cítila jej silu a isté ťahanie neznámym smerom. Podvedome očakávala, že príde niekto dôležití a nebola v tom sama. Hady mali stále v hlavách pavučiny, ale teraz sa začali hniezdiť a ich pevný postoj začal kolísať.

No akokoľvek sa Zara snažila preniknúť do mágie zubu a napodobniť ju, nedarilo sa jej. Pretože napriek daru od Sachapa nerozumela, čo presne by mala robiť. V duchu ľutovala, že a Sachapa nespýtala na vysvetlenie. Povedal, že im daroval moc skutočných cechovníčok, lenže už zabudol, že okrem ich troch, pričom Accai určite nebol súčasťou cechu, nežil nikto, kto podobnú moc ovládal. A teraz tú mágiu potrebovala využiť na niečo iné ako stopovanie a uistenie sa, že sa neblíži žiadny nepriateľ.

Miesto toho sa snažila premýšľať ako kráľovná.

Dosť dlho predstierala, že jednou je, čiže rozumela, ako funguje panovnícka moc. Bez ohľad na to, či ste dobrý alebo zlý kráľ, ľudia majú povinnosť vás poslúchať. Pretože akákoľvek vzbura sa trestala smrťou. Na to sa spoliehala aj teraz, keď hadom prikazovala, aby sa vrátili tam, odkiaľ prišli. Nezáležalo na tom, nebola ich kráľovnou. V ruke mala zub ich princeznej. Dostatočne možný na to, aby si mysleli, že patrí jej.

Cítila, ako sa pomaly podvoľujú.

Nespúšťajúc z nich zrak, zakričala smerom k ostatným: „Nachystajte ostatné prísady!“

Lenže sa unáhlila. Premožená malým triumfom si neuvedomila, že v momente, kedy sa hady otočia a začnú sa plaziť opačným smerom, ich pavúčie monštrá začnú považovať za nepriateľov. Tým pádom budú striehnuť na to, kedy prekonajú vytýčenú hranicu.

Mala presne toľko času, aby vykríkla, keď prvý had, bez toho, aby pavučinu nad sebou nejako poškodil, plynule prešiel na nepriateľské územie. V ten istý moment sa pavúčia strážkyňa, teraz vlastne už bohyňa, usmiala a zodvihla ruky. Jej monštrá okamžite zareagovali.

„Pozor!“ zavrešťala na ostatných.

Na viac nemala čas. Keďže stála v prvej línii, musela sa okamžite brániť. Osemnohé monštrá sa ukázali byť zdatnejšími súpermi, než si pôvodne myslela. Rýchlo sa uhýbali. Neustále cvakali malými klepietkami pri ústach. Predpokladala, že výbežok na ich zadkoch obsahoval jed. Hoci to neplánovala skúšať na vlastnej koži.

Práve s nadávaním jedného primrazila na mieste, keď to zacítila.

Žeravú bolesť, akoby ju niekto trhal na kusy. To, že kričí, si uvedomovala len okrajovo. Pritom ten pocit nepatril jej. Ona nebola zranená. Zúrivo sa začala otáčať. Chlpáča zazrela okamžite. Krčil sa na zemi, k nemu sa blížilo jedno z preživších monštier. Rozbehla sa tam. Nič nevidela a nevnímala. Ak by sa jej do cesty postavila stena, asi by ju jednoducho prerazila. So zavrešťaním ho premenila na ľadovú sochu. S radosťou ju rozbila.

Potom sa už len skláňala nad chlpáčom. Pozerala do jeho smutných očí, hľadala pôvodcu jeho bolesti. A vtedy to pochopila. Prešla ňou ďalšia ostrá rana. Dych sa v nej na chvíľu zadrhol. V ten okamih konečne pochopila, komu to utrpenie patrí. Od koho pochádza.

Otočila hlavu. Ihneď ho našla.

„Nie,“ vydýchla, „nie.“ Urýchlene sa postavila na nohy. „Accai!“

Kapitola 113. ¦ Kapitola 115.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování