OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 118.



Gambit bohov - Kapitola 118.Jednoduchšie z dvoch ziel?

 

Kapitola 118.

Zara

V poslednom čase sa až príliš často len tak zjavila na tmavých neznámych miestach.

Z tých všetkých však toto bolo najzvláštnejšie.

Netušila, kde presne sa to prepadla. Vedela len, že je tam tma, priestor je to rozsiahly, pretože v ňom počula dokonca aj ozvenu vlastného dychu, a okrem toho tam nebola sama. Necítila prítomnosť konkrétnej osoby, skôr prísľubu obrovskej moci. Predpokladala teda, že nech sa ocitla kdekoľvek, boli tam prítomní aj bohovia. V duchu sa snažila pripraviť na potenciálny útok. Pamätala na to, že ani ona by nebola nadšená, keby ju zrazu po takom dlhom uväznení vypustili.

Pripravovala sa teda, že skôr alebo neskôr príde nejaký ten útok.

Čo však nečakala, bolo jasné svetlo, ktoré ju úplne oslepilo.

A niekoľko úponkov kombinovanej moci, čo ju znehybnili.

Stálo okolo nej niekoľko postáv rôznych veľkostí a rozmerov. Hoci predtým ich dokázala podvedome rozoznať, teraz sa jej to nedarilo. Možno preto, že nikto z nich nemal tvár. Boli vlastne len zhlukom moci, nebolo očividné ani len to, či to boli muži alebo ženy. Skrátka len entity, stelesnenie moci, ktoré zabudlo na to, že kedysi bolo spútané do jediného tela.

Ich prítomnosť nebola vyslovene nepríjemná. Najskôr ako pohladenie, jemné obtretie o pokožku. Neskôr sa vánok ich dychov zmenil na čoraz silnejší vietor, až z toho bola víchrica. Tá bodala a mrazila, znemožňovala jej pohyb. Škrípala zubami od námahy. Musí sa udržať vo vzpriamenej polohe. Odmietala sa pred nimi krčiť. Ak tu bol niekto, kto by mal padnúť na kolená, boli to oni.

Hoci ona si rozhodne na okázalé gestá vďačnosti nepotrpí.

Jej odhodlanie nijako nereagovať na ich útok sa však ukázalo byť krátkotrvajúce. Najskôr sa nazdávala, že ju uväznili, pretože nevedeli, kým je. Skúmali jej moc. Cítila, ako jej do tela neustále dorážala ich dotieravá mágia. Ako zvedavé pohľady najväčších klebetníc.

Lenže čoskoro sa ich opatrný postup menil na čoraz agresívnejší. Nie postupne, ale čoskoro už všetci naraz tlačili na steny jej mysle v snahe dostať sa dnu. Nikdy predtým nič podobné necítila a netušila, ako presne by sa mala brániť. Eze jej zabudol spomenúť, že bohovia dokážu vnikať ostatným do hlás. Čo ju vlastne neprekvapovalo. Ten senilný boh jej toho zabudol prezradiť viac.

Napríklad ju neupozornil, že jeho niekdajšie verné dietky boli v skutočnosti tyrani.

„Poslala nám na hranie jednu mocnú,“ ševelili mnohé hlasy okolo nej.

Akoby sa spojilo šomranie viacerých z nich, rovnako ako predtým ich moc.

„Smrdí ako ľad a temnota nočných môr,“ pokračovali ďalej. „Ak je to nepriateľ, nie je veľmi prefíkaný, že nám dovolí všetko to cítiť.“

Najradšej by ich do nejakej láskavej nočnej mory poslala, ale niekto z nich jej veľmi zaujímavým spôsobom spútal mágiu. Nedokázala sa sústrediť na nič a nikoho, nerozoznávala jednotlivé hlasy. Vlastne cítila len neistú temnotu, keď sa im snažila nazrieť do snového podvedomia. Akoby tam boli a zároveň nie.

Niekto by tu Sadikine ilúzie uvítal s otvorenou náručou.

„Mali by sme sa sústrediť na jej potrestanie.“

„A tých, čo sú s ňou na druhej strane. Aj o tých sa musíme postarať.“

„Veď sú to len smrteľníci.“

„Aj tí pred nami pokľaknú!“

Bolo nesmierne mätúce počúvať, ako sa zhluk tých istých hlasov háda sám so sebou. Snažila sa im dopriať čas, aby si to medzi sebou vydiskutovali, ale dochádzala jej trpezlivosť. A tej ani na začiatku nemala na rozdávanie. Snažila sa sústrediť. Lenže medzi tichými útokmi v jej mysli a neschopnosťou ovládnuť aspoň na malý okamih vlastné schopnosti jej na to neostalo veľa času.

A potom to zazrela.

Netušila, či to bola skutočnosť a snažila sa nahovoriť si, že ňou ani byť nemôže. Lenže podobné presviedčanie bolo nepotrebné. Cítila vánok na tvári. Smrad spáleniska. Dokonca ju šteklil prach a oči ju štípali. Dívala sa pred seba, no nevidela si ani vlastné nohy. Akoby len niekto zobral jej oči a prinútil ju pozerať sa inam. Bez možnosti odvrátiť sa.

Sledovala svojich priateľov, spojencov a jediných, na ktorých sa kedy mohla spoľahnúť. Dokonca aj na Essiena, akokoľvek pochyboval o jej pohnútkach. Útočili na nich. Bohovia sa na nich odbavovali, akoby neboli ničím viac len chrobákmi v hline, ktoré treba zašliapnuť.

„Nechajte ich!“ kričala, no netušila, či sa jej hlas dostal ďalej ako k pevnej hranici jej mysle. „Nič vám neurobili! Miesto toho sa vás pokúsili zachrániť. Obetovali všetko, aby sem prišli. Mali by ste prejaviť aspoň trochu vďačnosti.“

Vrieskala a škriekala. Vytýkala im. No v tých očiach, ktoré sa na ňu upreli, nebol žiadny náznak svedomia. Vedela, že skúmajú každý jej pohyb. Možno aj každú jej myšlienku. No Zara zároveň bola s nimi vo veľkom dutom priestore a okrem toho tiež bola s ostatnými v jaskyni pri jazere.

„Sme bohovia. Nás nezachraňujú smrteľníci,“ zasyčali hlasy.

No vzápätí dodali: „Niektorí z nich sú viac ako len smrteľníci.“

„Sú len špinou za našimi nechtami.“

„Nemôžu dúfať, že by nám pomohli.“

Škrípala zubami. Dych z nej rýchlo vyrážal a prudko sa k nej vracal.

Videla každý výdych. Len sťažka držala svoju moc na uzde. Dokonca aj v božskom zovretí.

„Vašou úlohou je chrániť tento svet!“ pripomenula im Zara.

Rovnako by mohla tvrdiť vode, že zmyslom jej existencie je napájanie ľudí a nie rútenie sa na nevinných vo forme obrovskej vlny. Bohovia mali svoje vlastné ciele a ochrana ostatných k nim nepatrila. Sklamanie cítila len ako slabučké bodnutie niekde v zadnej časti mysle. Veď s niečím podobným počítala.

Nikdy skutočne neverila, že by niekto taký mocný a zároveň nevšímavý k utrpeniu smrteľníkov, kto sa nebál brať a obetovať všetkých a všetko bez rozmyslu, kto sa neštítil pýtať viac, ako mali dovolené, by skutočne mohol pomôcť. Hoci... na krátky okamih tomu veriť asi chcela.

Vtedy, keď sa Batu prepadla do temnoty a keď ju opäť našli. Keď hádzala Accaia do vody a po lícach jej stekali slzy smútku a predovšetkým vzdoru. V tých krátkych okamihov chcela veriť, že všetko má svoj zmysle. Že bohovia dokážu povstať nad svoje prízemné presvedčenia a myslieť na niečo iné než na svoju pomstu.

Verila tomu na mizivý okamih – no dostatočne silno na to, aby teraz bola sklamaná.

A váha toho sklamania ju gniavila viac ako smútok či hnev.

Bola to obrovská noha pokúšajúca sa zadupať ju do prachu.

„Svet na nás zabudol, prečo by sme ho mali chrániť?“ zachripeli v odpovedi.

„Ľudia sú naše výtvory. Musíme chrániť to, čo je naše.“

„Nesprávali sa ako naše výtvory. Zabudli na nás. Tak nech pokojne zhoria.“

„Nech zhoria aj s tou, ktorej teraz slúžia!“

Bohovia boli rovnako malicherní ako akýkoľvek smrteľník.

To uvedomenie by ju nemalo prekvapovať.

Predsa ľudí vytvorili na svoj obraz.

„Oni o tom predsa nevedeli!“ pripomenula im Zara. „A aj keby to tušili, nemohli by vám pomôcť. Pozrite sa, akú moc sme museli nazhromaždiť, aby sme vás opäť mohli pustiť. Pretože sme dúfali, že nám pomôžete zachrániť svet, ktorý ste pomáhali vytvoriť.“

„Nech zhorí!“

„Ale keď zhorí, zhoria s ním aj ľudia. A ak sa vám prestanú klaňať, ak tento svet zanikne, čo bude potom s vami?“

„My budeme panovať!“

„Panovať čomu presne? Skalám? Popolu?“

Lenže rovnako mohla kričať aj do lesa. Vracala s ak nej neustále tá istá ozvena. Bohovia odmietali prijať jej logik, jej argumenty. Napriek tomu, na čo ju Eze sám upozornil, škrípala zubami. Nečakala, že bohovia budú rovnako krátkozrakí ako ktorýkoľvek človek.

Zaujímali sa len o vlastnú pomstu.

Aby rozdrvili na prach tých, ktorých považovali za svojich nepriateľov. Len ona a jej priatelia teraz stoja medzi ľudstvom a ďalšou deštrukciou. Bola v pokušení nechať ich premeniť svet na spálenisko. Bola to zblúdilá a skazonosná myšlienka, taká lákavá a lahodná, že si ju podržala v mysli o niečo dlhšie, aby sa mohla vyhrievať v jej krásnej zvrhlej kráse.

No potom počula ozvenu volania. Bolestné výkriky. Zavíjanie a vrčanie.

Vedela, kto tie zvuky vydáva. Preciťovala ich.

Triaslo jej kosťami. Telo sa jej potilo a svaly nariekali. Nedokázala sa však pohnúť. Nevedela dostať svoju moc von. Nedokázala preniknúť cez bariéru, ktorú okolo nej postavili. Pohľadom tekala sem a tam, v snahe nájsť hocičo, čo by jej pomohlo. Nikto jej neostal. Dokonca aj Efụ a Ọsis sa kamsi vyparili – zmizli a neostala po nich ani len spomienka. Zara na nich zabudla a až doteraz si na nich nespomenula. Veľmi rýchlo ich všetkých opustili. Pretože to tak bolo jednoduchšie.

Pretože tak to bohovia robili. Vždy hľadeli predovšetkým na vlastný prospech.

Sebeckí až do morku kostí...

Vtedy sa rozhodla otočiť svoju mágiu do svojho vnútra. Ak sa nedokáže uvoľniť, môže stále urobiť niečo iné. Nemusela sa ani sústreďovať. Takmer okamžite sa ocitla na tom mieste, po ktorom túžila. Cesta bola kratšia ako kedykoľvek predtým. Pretože steny jeho väzenia boli oslabené. Stačilo na ne trochu zatlačiť a mohol by pokojne kráčať medzi smrteľníkmi.

Čudovala sa, že to ešte neurobil.

Miesto toho pôsobil, akoby tam na ňu čakal.

„Zdá sa, že bohovia neboli takí prospešní, ako ste mali veriť.“

Akoby sa jej vysmieval. No zároveň hovoril úplne vážne.

Možno to od začiatku tušil.

„Ak si sa niečoho takéhoto obával, prečo si nás vôbec posielal. Prečo si nás nútil toľko toho obetovať?“ provokovala ho otázkami.

On však pred jej ostrosťou neuhol. „Pretože viem, čo tento svet potrebuje. A hoci sú teraz bohovia nahnevaní a nedokážu sa ovládať, ich mágia bude potrebná. Skôr, ako nastane koniec.“

Povzdychla sa. Obávala sa, že niečo také povie.

„Tak mi pomôž ich presvedčiť.“

Naklonil hlavu na stranu. „Si si istá, že to chceš?“

„Nie je to otázka toho, čo chcem.“

On však potriasol hlavou, akoby Zara celkom nepochopila, čo tým myslel.

„Ak by som ti povedal, že môj príchod môže všetko len zhoršiť?“

Predstavovala si, čo by mohlo byť horšie ako to, čomu už čelia. Veľa scenárov jej nenapadlo. Pretože len sotva mohlo prísť niečo hrozivejšie, čo bolelo viac ako útok tých, ktorí ich mali chrániť. Uvedomovala si, že by nemala pokúšať osud a ani nikoho vyzývať, aby ju presvedčil o opaku. Lenže tiež pamätala na bolestné výkriky svojich priateľov. Dlžila im aspoň toľko, aby sa o to pokúsila.

„Tak by som povedala,“ rozrozprávala sa s výdychom, „že nič nemôže byť horšie ako útok tých, ktorí nás mali zachrániť. A že ak tvoja prítomnosť môže zmeniť aspoň niečo, mali by sme sa o to pokúsiť.“

Zavrel oči, akoby povedala presne to, čoho sa obával.

Keď ich vzápätí otvoril, jeho tvár akoby sa zavlnila. Zara, snáď v reakcii za taký prejav jeho moci, v spomienkach počula ozvenu dávneho príbehu o bohovi, ktorého tvár bola ako zrkadlo pravdy. Nikdy sa ho nespýtala, čo sa stalo s jeho mágiou. Predpokladala, že jej to len tak neprezradí. A možno to ani nechcela vedieť.

No keď opustil svoje väzenie a spoločne sa ocitli v tej jaskyni, keď v poslednej chvíli mávnutím ruky dokázal zastaviť božskú mágiu, ktorá hrozila rozdrviť jej priateľov, napadlo jej, že sa možno mala pýtať.

Pretože existovali osudy horšie ako smrť. A jeden z nich sa na nich práve usmieval.

Kapitola 117. ¦ Kapitola 119.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 118.:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!