Gambit bohov - Kapitola 119. • OurStories.cz ~ naše povídky

Čas na posledné tajomstvo

28.12.2019 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 550×

Kapitola 119.

Essien

Nezmohol sa na slová. A nebol jediný. Zara sa vrátila a v jej závese aj niekdajší najvyšší z bohov – alebo ho Zara len nasledovala. Tak či onak, jeho prítomnosť spôsobila, že sa celý svet okolo nich otriasol v základoch. Essien netušil, čo presne to znamenalo, ale živel zeme mu pripomínal, aby bol obozretný.

A on určite nemienil poľavovať v ostražitosti.

Nie, keď bol v prítomnosti toľkých mocných bohov. Hoci sa Zare konečne podarilo upokojiť natoľko, že zaspali. Nechcel priznať, že bol ohúrený, takže sa tváril stále rovnako nasrdene. Zara nevyzerala o nič viac nadšenejšie.

„Mám pocit, že stále len utekáme,“ šomrala na Ezeho príkaz vrátiť sa späť do hlavného mesta.

Essien s ňou súhlasil. Buď sa naháňali za niečím, alebo utekali pred niekým. Nebolo to hrdinské alebo veľké gesto, nemalo to nič spoločné s praktickosťou. Robilo to z nich však zbabelcov. O to viac, že Essien cítil prítomnosť nepriateľských entít, ktoré im kráčali v pätách. Kosti sa mu triasli, keď do ich nečakane mocného magického štítu opakovane narážali výboje moci.

Eze sa bez zaváhania spojil so Sadiki, svojou troškou prispela dokonca aj Zara, aby vytvorili stenu prepletajúcich sa magických obrazcov obrastených ľadom. Pôsobivý obraz, avšak nárazy nepriateľov to ani v najmenšom nezastavilo – a ani nestlmilo. Drkotali mu z nich zuby.

Vďaka prúdeniu vzduchu cítil reakcie ostatných. Ostrý pach ich strachu, závan nádeje a dokonca aj hnev. Videl, ako sa im trasú ruky, ako v nich neisto zvierajú meče, zatiaľ čo zatínajú sánky. Pohľady im sem-tam ubiehali rôznymi smermi, snažili sa zistiť, kde presne sa nachádzali ostatní bohovia. Essien to netušil, čo ho ešte väčšmi nútilo napínať zmysly.

„Ak už máme zomrieť, mali by sme to aspoň urobiť dôstojne,“ zahučala Kacia.

Ozvalo sa niekoľko súhlasných zamručaní.

„Nezomriete,“ sľuboval Eze.

„To som zvedavá, ako to chceš zariadiť,“ zamumlal niekto ďalší.

Nakoniec vybehli zo záhybov Nkọchy. Ak aj dúfal, že sa ich situácia nejako zlepší, s prvým krokom otvoreným priestranstvom okolo Mŕtveho lesa sa posledná iskierka nádeje rozplynula. Sotva si stihol zvyknúť na to, že už nie sú v jaskyni, keď tu zrazu zacíti ostrú bolesť v kolenách. Nohy sa pod ním podlomili, keď sa zem opäť otriasla. Zasyčal. Lebkou sa mu prehnal oslepujúci plameň. V nose ho zaštípal puch popola. Namáhavo sa otočil. Mŕtvy les práve padal k zemi v spŕške prachu a drobných úlomkov.

„Prišiel čas vychutnať si zaslúžený oddych, stará priateľka,“ prehovoril Eze.

Essien niekoľkokrát zažmurkal. Ako mohli čo i len premýšľať o tom, že budú bojovať s bohmi? Veď im stačila jediná myšlienka a dokázali ich premeniť na prach. Prinútiť zabudnúť svet, že niekedy vôbec existovali. Zaškrípal zubami. Dostali sa takto ďaleko... Usmial sa. S námahou sa vyštveral na nohy. Ak má byť toto ich koniec, plánoval so sebou zobrať toľko príšer, koľko len bude môcť.

„Až teraz sa môžeme vybrať do hlavného mesta.“

Niekto si odfrkol. „Najskôr si nám chcel pripomenúť, že nás kedykoľvek môžeš premeniť na prach?“

„Nie. Len som chcel urobiť niečo, čo som dávno sľúbil.“

Bohovia neboli veľmi vysoko na zozname dôveryhodných osôb. Ale tvárou v tvár deštrukcii a takej veľkej moci radšej nespochybnil zbytočnosť takého veľkolepého gesta. Pretože to bolo predovšetkým gesto. Aby všetkých pripomenul, že je nielen mocný, ako kedysi, ale má v sebe aj istú mrazivú láskavosť.

Essien pripomienky nepotreboval.

„Teraz sa držte. Možno to s nami bude hádzať.“

Nemal čas ani si to premyslieť. V jedinom nádychu ho v nose štípal popol premiešaný s prachom, a s výdychom mu nohy podoprela veľmi podivne mäkká vrstva... niečoho. Poznal to, na čom stál. Poplašene sa poobzeral. Netušil, čo vlastne očakával. Možno ohne Ọchiri. Dno Roztrúsených jazier. Srdce Nkọchy. Ale ani v najdivokejších obavách by mu nenapadlo, že sa ocitne v hlavnom meste. Alebo v tom, čo z neho ostalo.

Preč boli veľkolepé uličky a mohutné budovy. Vytratila sa vrava ľudí i vreskot detí. Zmizol majestátny tieň ohromujúceho hradu. Ostali len sutiny. Prázdne trosky a medzi nimi kde-tu vykúkajúce zakrvavené časti tiel. Najhorší bol ale pach spáleniny. Pripomienka toho, že nielen domy dobre horeli, ale aj ľudské telá.

Začul, ako niekto dávi.

„Čo... čo sa tu stalo...“ ozval sa šepot.

Niečo podobné zaznelo hneď z niekoľkých úst.

„O tomto si hovoril?“ oslovila Zara Ezeho.

Essien sa k nim otočil.

Zara vraštila obočie a Eze zatínal a znovu otváral päste.

„Musel som sa presvedčiť na vlastné oči,“ začal vyhýbavo.

Zara sa ostro zasmiala. „Čo si urobil?“

Neuhol sa pred jej ostrým pohľadom.

„Kedysi som si rád myslel, že som najrozvážnejší zo všetkých bohov a nič ma nedokáže rozhnevať. Ale mýlil som sa. Moja dcéra každý deň skúšala moju trpezlivosť, až nakoniec sa jej podarilo premeniť ma na primitívne zviera, v ktoré som sa nikdy nechcel zmeniť.“ V hlase mu zaznievala nekonečná únava a dokonca aj smútok. Essien sa mu však nechcel pozerať do tváre priamo, aby to lepšie mohol preskúmať.

Znepokojovala ho tvár, ktorá sa neustále premieňala, aby mu mohla ukázať obraz toho, čoho sa najviac obával. Nebol pripravený čeliť svojmu strachu. A možno ani nikdy nebude.

„V deň, keď ťa uväznila,“ skonštatovala Zara.

Essien potriasol hlavou a sústredil sa na ich rozhovor.

„Asi by ma nemalo prekvapiť, že si to myslíš,“ odmietavo krútil hlavou, „ale nie je to pravda. To, že ma zatvorila do väzenia, pri ktorého tvorení takmer roztrhala celý svet na kusy, ma nenahnevalo. Skôr ma sto sklamalo. Avšak to, čo ma rozzúrilo, som sa dozvedel chvíľu predtým.“ Na chvíľu za váhal. Akoby očakávala, že ho niekto preruší. Keď sa tak nestalo, pokračoval: „Čo viete o ambarskej kráľovskej línii?“

„Že moc dedia dcéry,“ ozval sa nakoniec Essien, keď všetci ostatní mlčali.

Eze prikývol. „Správne. A viete aj, prečo je to tak?“

Ak by mal odpovedať úprimne, nikdy sa nad tým nezamýšľal.

Podľa výrazov, ktoré zahliadol na tvárach ostatných, na tom boli všetci rovnako.

Zara ako jediná sa rozhodla ponúknuť aspoň nejakú odpoveď:

„Pretože sa kráľovská rodina rozhodla, že to tak bude lepšie?“

Boli to prázdne slová a nie veľmi dobrý odhad, ale Eze sa mu nevysmial. Miesto toho len pokrútil hlavou, pričom si šúchal bradu. Akoby premýšľal, ako presne by mal odpovedať. Čo Essiena trochu rozčuľovalo. Boli obklopení troskami niekdajšieho nádherného mesta a predpokladal, že ich čoskoro dostihne aj Sadikina magická pomsta. Nemali čas hrať sa na hádanky a odpovede.

„Kedysi dávno, keď som zakladal túto dynastiu, platilo jediné pravidlo – že moc dostane do rúk ten potomok, ktorý sa narodí ako prvý. Bez ohľadu na pohlavie.“ Čo dávalo zmysel a okrem toho to tak bolo zaužívané v mnohých mocných rodinách. „To sa však zmenilo. Alebo by som mal povedať, že to Ọnwụ zmenila. Keď sa rozhodla obrátiť túto dynastiu proti mne a privlastniť si ju.“

Začul šuchot tlmeného rozhovoru. Vlastné myšlienky však súťažili o jeho výhradnú pozornosť.

Snažil sa predstaviť si, čo vlastne Ezeho slová znamenajú.

Bezúspešne. A potom Femi skonštatovala:

„Príbeh o dvoch kráľovských dcérach.“

Eze sa k nej ihneď otočil. „Počula si o tom.“

Videl, ako sa jej pohlo hrdo, keď naprázdno prehltla.

Z priamej božskej pozornosti bola očividne nesvoja.

„Accai...“ hlas sa jej chvel, „mi o tom rozprával. Našiel jednu starú kroniku. Tvoju.... kroniku.“

Eze sa zasmial. Zo všetkých možných reakcií si vybral práve smiech.

Vysmieval sa však sám sebe alebo im?

„Áno, moje kroniky. Zúfalý pokus zanechať v tomto svete aspoň kúsok pravdy.“

„Čo to má však spoločné so zničením tohto mesta?“

Najvyšší z bohov rukou opísal kruh. „Ọnwụ nechcela len moc, ona túžila po mojom zničení. Chcela, aby na mňa ľudia zabudli, jej cieľom bolo vymazať ma z ľudského povedomia. Ako to ale dosiahnuť? Nemala takú moc, aby ovplyvnila pamäť všetkých žijúcich ľudí. Tak sa rozhodla pre iné riešenie. Poddaní robia to, čo im prikážu ich páni. A ak kráľovská rodina bude veriť v Ọnwụ a klaňať sa len jej, skôr či neskôr ich budú nasledovať aj tí, ktorým vládnu.“

Essien len veľmi nerád obdivoval svojich nepriateľov. Bolo to zbytočné mrhanie energie a nikdy z toho nevzišlo nič dobré. No napriek svojim predsavzatiam sa tomu teraz celkom neubránil. Ọnwụ možno zradila všetkých a všetko, čo predstavovali, ale robila to aspoň šikovne a múdro. Ak by boli v inej situácii, bola by to osoba, ktorú by chcel mať za spojenca.

V tejto situácii im však najviac pomôže jej smrť.

„Prinútila k tomu jednu z tých dvoch dcér?“ hádala Femi.

„Horšie. Ovládla telo jednej z nich,“ vysvetlil Eze a výrazne pri tom ohŕňal nosom. „V procese ju zabila, ale aj to využila vo svoj prospech. Zaujala totiž jej miesto. Tým založila vlastnú dynastiu, ktorá by jej mala byť oddaná.“

Vskutku brilantné. A zároveň zvrátené a kruté.

Niekto zašomral: „Ak chcela ovládnuť svet, začala dosť pomaly. Len jednou krajinou.“

„Nezačala jednou krajinou, ale celým svetom. Pretože v tom čase nejestvovali kráľovstvá a cisárstva. Len jedna veľká krajina,“ pokračoval vo vysvetľovaní Eze.

Femi si pošúchala bradu. „Preto sa Ọnwụ rozhodla krajinu rozdeliť.“

„Len preto, aby mohla ovládať ľudí?“ začudovala sa Kacia.

„Nie,“ nesúhlasila Femi, „urobila to preto, aby mohla získať moc.“

Na dlhú chvíľu nastalo ticho. V ňom všetci premýšľali. Možno si dávali dokopy ten istý príbeh, ktorý vo svojej mysli videl aj Essien. Len Sadiki pôsobila znudene. Ona o tom všetkom určite vedela. Možno sa na tom podieľala. Na zdecimovaní bohov, ktorých sa Ọnwụ rozhodla obetovať, aby získala čo najväčšiu moc. V tom, ako rozvrátili fungujúcu krajinu, rozkúskovali ju, aby všetkých oslabili. Dokonca kus zeme premenili na svoje osobné kráľovstvo, ktoré ju posilňovalo. Pripadalo mu to ako príliš veľká námaha.

Ako zúfalé pokusy zúfalej bohyne, ktorá sa až zúfalo držala svojej moci.

A ktorá v procese odsúdila celý svoj svet na zánik.

„Kedy si sa to dozvedel?“ prerušila zrazu ticho Zara.

Essien niekoľkokrát potriasol hlavou, aby bol schopný sa sústrediť.

„V ten deň, keď sa jej matka obetovala, aby Ọnwụ prekliala.“

Zara sa viditeľne otriasla. „Takže ona to... urobila preto, aby Ọnwụ nemohla mať potomkov. Aby nová kráľovská línia zahynula spolu s ňou.“

Eze zvesil hlavu. „Ale jej obeta prišla aj tak neskoro.“

Essien si odkašlal. „Ọnwụ mala nejakých potomkov?“

„Jednu dcéru.“

„... ktorá sa stala kráľovnou,“ dokončila zaňho Zara a vzápätí prešla do podpichovania: „Muselo ťa to poriadne napáliť. Ukradla nielen tvoju moc, ale aj tvoj odkaz.“

„Ukradla viac ako len to,“ oponoval ostro Eze. „Zničila pokoj v tejto krajine.“

„A ty si čo... prisahal, že ju zničíš, keď sa vrátiš?“

„Nie, to by som nedokázal.“

Skôr, ako ho mohol ktokoľvek obviniť z pokrytectva, ozvala sa Zara:

„Chcel si jej oplatiť rovnako. Chcel si ju pripraviť o to isté, čo ona zobrala tebe.“

Eze začal pomaly pokyvkávať hlavou. To gesto bolo istým spôsobom zlomené.

„Preklial som novú kráľovskú dynastiu. Prorokoval som, že v momente, keď vyjdem zo svojho väzenia, kráľovstvá línia padne. Všetci zomrú a spolu s nimi každý, v ktorom by ostala čo i len kvapka zradcovskej kráľovskej krvi.“ Pohľadom preletel po troskách v ich blízkosti. „A spolu s nimi aj mesto, ktoré postavili na kostiach tých, ktorých Ọnwụ kedysi zradila.“

„Bohovia...“ vydýchol niekto.

„... toľko smrti...“ pridal sa ďalší.

„Preto si nechcel odtiaľ odísť. Preto si ma varoval.“

Len Zara znela stále rovnako. Akosi vyrovnane, snáď až pokojne. Akoby si uvedomovala, že bohovia sú schopní podobných príšerností. Akoby to očakávala a len kvôli tomu nebola sklamaná. Možno to bolo niečo, čo dokonca schvaľovala. Veď nakoniec, bola jednou z nich. Stačilo sa pozrieť na chodníček deštrukcie, ktorý si sama vyšliapala.

Vzápätí však sám seba okríkol. Bol k nej zbytočne krutý – hoci by to nikdy nepriznal nahlas. Veď videl, ako veľmi trpela, keď musela obetovať Accaia. Ako kričala, protestovala, dokonca aj prosila. To nebola reakcia niekoho, kto by chladnokrvne dokázal zničiť celý svet len preto, že by tým získal nejakú výhodu.

Možno Zara bola bohyňa, ale zatiaľ sa ako bohyňa nesprávala.

„Vedel som, ako to skončí,“ pokračoval Eze v rozhovore.

„Ale počítal si s tým,“ obvinila ho Zara. „Vedel si, že možno nastane aj takáto situácia. Preto si sem priviedol Essiena.“

Zarazil sa, keď začul svoje meno. Vzápätí zodvihol ruky.

„Hej, mňa do toho nezaťahuj. S týmto vrahom nemám nič spoločné.“

Zara sa mu zadívala do očí. „Máš s ním spoločné len o niečo menej ako ja. A to som jeho dcéra.“

Zmätene sa zadíval na Ezeho, no ten len prikývol.

„V tvojom tele ostalo z mojej krvi už len niekoľko kvapiek.“

„Bohyňa. Kráľ. Generál,“ pošepol niekto, predpokladal, že Femi.

To boli slová, ktoré ich sprevádzali na ceste. Boli ako prísľub nejakého proroctva. V skutočnosti to však bol začiatok návodu na katastrofu. Bohom horelo pod zadkom a rozhodli sa, že svoju zodpovednosť vložia na plecia ostatných. Stvorili Zaru, svoju bohyňu, aby ich viedla. Z Accaia zase urobili generála, ktorým sa narodil, ale nedožil sa vymenovania do funkcie. A potom tu bol on – princ zo stratenej civilizácie. Súčasť rodiny, ktorú násilne rozorvali na franforce a ktorú mál náhodne nájsť, aby ju opäť mohol stratiť.

To bol osud, ktorý na neho čakal. Tvrdý trón a ostrý meč.

„Zatiaľ posledný žijúci potomok druhej sestry, pravej následníčky niekdajšej kráľovskej dynastie,“ prezrádzal pomaly Eze, no Essien by uvítal, ak by zmĺkol. Toto tajomstvo by si rád ponechal aj dlhšie.

„No dlho žiť nebude,“ vynoril sa nečakane spoza trosiek iný hlas.

Plný nenávisti a hnevu, ale aj strachu.

Všetci podvedome ustúpili, keď sa k nim priblížila postava. Essien vedel, že Ọnwụ bude niekde nablízku. Musela vedieť, že jej otec sa vyslobodil a určite zachytila aj deštrukciu mesta, ktoré podľa všetkého vybudovala. Podvedome sa teda pripravil na jej útok.

No keď sa k nim priblížila, zmohol sa len na nemé zízanie.

Ọnwụ mala vždy zahalenú tvár. Ukrývala svoju identitu a všetci si na to zvykli. Pretože to k nej patrilo. Pretože bohyňa smrti nemala určitú podobu, mohla byť kýmkoľvek alebo čímkoľvek. Nikdy sa teda nezamýšľal, kto sa skrýva pod maskou. Možno bola krásna, možno obludná. Nevenoval tomu pozornosť. Ale možno mal. Pretože keď sa na ňu díval teraz, na jej tmavočervené vlasy pretkané zlatom a výrazne príťažlivú tvár, pýtal sa sám seba, či si to niekto z nich niekedy spojil. Možno len Accai, ale jeho sa spýtať nemohli.

Pretože pred nimi stala samotná cisárovná – no pritom to bola aj Ọnwụ.

Preto mu bol vždy jej hlas taký povedomý.

Lebo ešte predtým, kým sa im Ọnwụ zaplietla do životov, počul ním rozprávať niekoho iného. Ich zvrchovanú panovníčku, ktorá bola bohyni oddaná celým svojim srdcom. Ktorá ju ochraňovala, a velebila a ktorá sa neštítila kvôli nej a na jej príkaz zradiť vlastných ľudí.

Ọnwụ sa zamračila. „Posledné tajomstvo bolo odhalené,“ priznala s hrdo zodvihnutou hlavou, „ale neznamená to víťazstvo. Tak poď, starec, skončime to.“

Nedovolila Ezemu odpovedať. Rovno sa na neho vrhla. Alebo aspoň jej mágia.

Essien sa prikrčil, keď ho zasiahla tlaková vlna. V ušiach mu zvonilo a kosti sa mu otriasali v rytme božských úderov. Otec a dcéra sa premenili na neustále sa meniace machule. Najskôr nevedel, kto je kto, ale netrvalo dlho a pochopil. Eze bol ten, ktorý neútočil a len sa bránil. Essien zaškrípal zubami. Ten božský slaboch ich všetkých odsúdi na zánik! Chcel sa vrhnúť dopredu, aby nejako pomohol, aby prispel svojou troškou mágie, ale nedokázal sa pohnúť.

Mocná mágia ho prikovala na miesto. Gniavila mu kosti a nútila ho krčiť sa.

Ostatní na tom boli podobne.

Len Zara sa odmietala skloniť. Okolo nej bol vystavaný štít pretkaný ľadom a najtemnejšou čiernotou. Lenže vždy, keď sa snažila vrhnúť medzi zápasiacich príbuzných, niekto ju odtlačil. Pravdepodobne Eze. Nakoniec pristála na zadku, ale ani to ju neodradilo. Až kým sa nepremenila na obrovský ľadovec.

„Pozri sa do mojej tváre a povedz mi, čoho sa tak veľmi bojíš?!“ provokoval dcéru Eze.

No Ọnwụ sa len smiala. „Už len tebe to prezradím, starý blázon!“

„Tento svet potrebuje tvoju pomoc!“ pripomínal jej, zatiaľ čo mágia okolo nich hučala.

„Nech pokojne zhorí!“

Ich súboj sa neustále priostroval. Essien cíti, ako mu povievajú vlasy a dych sa mu kráti. Snažil sa pohnúť, no stále to nedokázal. Mágia v jeho žilách ho takisto neposlúchala. Cítil jej pulzovanie všade navôkol, ale nedokázal natiahnuť ruku, aby ju uchopil a použil ako zbraň. Mohol tam len stáť a prizerať sa tomu, ako Eze očividne ustupuje. Vedel, že to robí. Pretože zatiaľ čo predtým dokázal jediným lusknutím zastaviť útočiacu zdivočenú mágiu, teraz len uhýbal a ustupoval. Dovolil dcére, aby ho tlačila ako stuhnutý balvan.

Pretože na ňu nechcel útočiť. A nedovolil to ani Zare.

Po tom všetkom chcel dať Ọnwụ šancu vzdať sa a priznať porážku.

Nedokázal otvoriť ústa, aby na neho zakričal. Tak to aspoň robil v mysli.

„No tak ju konečne zabi! Eze! Ty jediný môžeš!“

Lenže on ho aj napriek tomu počul a rovnako mu aj odpovedal:

„Nedokážem to. Je to stále moja dcéra.“

Cítil, ako sa mu začína variť krv v žilách. Ak by vedel ovládať telo, ruky by sa mu určite triasli. Dýchal by prerývane a nedokázal by sa úplne sústrediť. Myseľ by mu zahalila naliehavosť. No nič z toho sa nestalo. Len sa zem pod jeho nohami ešte viac otriasla. Zvalil sa ako odštiepená skala. Mohol len sledovať svoje okolie. A počúvať praskanie obrovského ľadovca.

Na tvár mu dopadol ostrý a studený úlomok. Niekoľko ďalších pokropilo jeho telo.

Takmer to necítil. Až príliš sa sústreďoval na nasrdený hlas:

„Prišiel čas čeliť tej, ktorú si zradila... drahá sestra.“

Kapitola 118. ¦ Kapitola 120.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování