Gambit bohov - Kapitola 49. • OurStories.cz ~ naše povídky

Nekonečný kruh

14.08.2018 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 722×

Kapitola 49.

Essien

„Toto už prestáva byť zábavné,“ posťažovala sa Wen po dlhom tichu.

Jeho nálade nepomáhala ani Rae, ktorá sa rozhodla súhlasne kývať hlavou zakaždým, keď jej sestra niečo povedala. Nie, že by ju z toho vinil. Obe mali pravdu, ale nemienil to priznať.

Ich záchrancovia sa rozhodli im pomôcť. Hoci to bol druh pomoci, ktorú by neprijal od nikoho, ale ako sa zdalo, opäť nemali na výber. Tá bezmocnosť ho skutočne rozčuľovala. Ak by mohol, niekoho by rád zaškrtil. Ale ani to nebolo možné. Mal zviazané ruky. Rovnako ako aj nohy. A zvyšok tela. Jediné, čo dokázal robiť, bolo gúľať očami a dýchať. A s tým druhým mal občas problém. Jeho rebrá nereagovali práve najlepšie na dotieravé objatie lianových lán.

Ako sa dozvedeli, to, po čom pátrali, sa nachádzalo vo vodách sesterského kmeňa. Ten bol zároveň verný ȧudobskému kráľovi. Takže v podstate museli riskovať vlastné životy, aby niečo získali. Okrem toho nemali ani na výber. Pretože vodca miestnych vodných ľudí sa rozhodol zabezpečiť im trochu zábavy.

Kým on spolu s Wen a Rae premýšľali, ako sa čo najnepozorovanejšie dostať do nepriateľských vôd, miestny vodca všetko vymyslel. Do najmenších detailov. Prečo sa namáhať a pomáhať im dostať sa tam, keď celkom stačilo dovoliť ostatným, aby ich uniesli? Túžili predsa po ich hlavách. Najskôr ich sľúbili kráľovi. Alebo niečo podobné.

Očakávali, že ich sesterský kmeň sa len tak ľahko nevzdá.

Tým pádom ich budú chcieť uniesť – alebo zabiť, aby nikto iný nezískal slávu a kráľovu vďačnosť.

Táto konkrétna časť plánu ho neupokojovala. Bohovia, jeho neupokojovalo vôbec nič. Hnev v ňom vrel ako večera vo veľkom kotle. Stačilo málo a bol by sa vznietil. Problémom však bolo to isté, čo mu bránilo v úteku – tie prekliate putá! Pretože nemohli celkom presvedčivo nafingovať ich únos do pazúrov nepriateľa, ak pri tom nebudú vyzerať ako skutočná trofej.

Takže ich zviazali a dali strážiť vojakmi. A teraz čakali. V pokrútených pozíciách a bez skutočného jedla. Keďže sa tu svetlo nestriedalo tak ako nad hladinou, mohli čas len odhadovať. Predpokladal, že tam už sedeli niekoľko dní. Jeho telo na to bolo stuhnuté dosť.

„Som zvedavá, kedy to konečne vzdajú a uznajú, že tento ich plán nefunguje,“ zamýšľala sa Wen.

To, že rozprávala mu až tak neprekážalo. Navyše teraz vystihla aj jeho myseľ.

Ale ukázalo sa, že na odpoveď nemuseli čakať veľmi dlho. Začalo to ako rachot niekde v zapadnutom kúte. Najskôr predpokladal, že sa len presúvajú stráže. Lenže potom si uvedomil, že na to ešte neprišiel čas. Po toľkých dňoch sa naučil naspäť ich rozvrhy a vedel, že ešte prinajmenšom niekoľko hodín boli nútení stráviť v spoločnosti zamračeného obrovského dozorcu s predsavzatím nenávidieť ich.

Očividne mu kazili voľné odpoludnie, čo osobne Essiena na nejakej úrovni mrzelo, ale jeho škodoradostnú časť to tešilo. Mali si vymyslieť iný plán. Šramot neustával. Nakoniec sa zmenil na výkriky. Nemusel byť génius, aby si uvedomil, čo sa deje. Konečne si po nich niekto prišiel. Podľa intenzity kriku predpokladal, že ich takzvané stráže veľmi rýchlo premohli. Určite boli v presile.

„Zdá sa, že naši záchrancovia dorazili. Hurá.“

Mal chuť sa zasmiať poznámke, ktorá aj tentoraz pochádzala od Wen.

Nedostal na to príležitosť. Pretože vtedy do ich nepohodlnej cely prenikli nepriatelia. Bolo neskutočne náročné rozoznať ich od ich kvázi priateľov. Vyzerali totiž ú plne rovnako. Od nezdravo sfarbenej pokožky cez výrazné ornamenty okolo očí až po farbu vlasov. Len jediným sa líšili. Všimol si to až po hodnej chvíli bojovania. Oči nepriateľov mali farbu krvi. Osobne netušil, čo to spôsobilo, ale keď sa v zápale boja mračili, nehodlal ich obťažovať hlúpymi otázkami.

Mal sa ešte natoľko rád.

Boj netrval nakoniec dlho. Uvedomil si, ako sa ich doterajší dozorcovia držali stranou. Nebojovali veľmi zanietene. Keď si to všimol on, museli si to uvedomiť aj členovia ich sesterského kmeňa. Nevedel síce veľa o ich histórii, ale predpokladal, že sa nepovažovali za sesterské kmene len tak z nudy.

Museli mať toho veľa spoločného a predpokladal, že sa aj veľmi dobre poznali. Alebo o sebe toho minimálne veľa vedeli. Nebolo možné, aby si ich očividný bojový nezáujem nevšimli. Dúfal len, že boli červenookí votrelci natoľko krvilační a zaslepení bojom, že si svoje okolie nevšímali. No potom na zem padol aj posledný ako-tak vzdorovitý nepriateľ a pozornosť vodných ľudí sa otočila na Essiena, Wen a Rae.

Za dlhé roky plné bojovania toho videl mnoho.

No aj on mal problém nemyknúť sa pod intenzitou toho červeného pohľadu.

„Dúfam, že v sebe ukrývate viac moci, než na čo vyzeráte. Krčíte sa tam ako červy!“ zakričal na nich jeden z nich, akoby boli nepodarenými cvičencami v jeho bojovom tábore. „Keby vás kráľ nepotreboval, s radosťou by som tento svet zbavil vašej úbohej prítomnosti.“

Bohovia, ich únosca je poetický šialenec.

Odfrkol si. „Tak nás za tým svojim kráľom zaveď a uvidíme, kto z nás dvoch má väčšiu cenu.“

Pravdepodobne by nemal provokovať veliteľa armády, ktorá ich prevyšovala nielen počtom rúk, ale aj zbraní. Lenže kto ho poznal, nemohol tvrdiť, že rozvaha patrila k jeho prednostiam. Horúcu hlavu mu neschladili ani dlhé roky strávené v dobrovoľnom otroctve ȧudobského kráľa.

„Uvidíme, či sa budeš smiať aj potom, ako ho spoznáš.“

Potom mávol rukou a jeho poskokovia sa na nich vrhli. Stálo ho veľa úsilia, aby sa nezačal brániť. Nie preto, že by na to nemal silu. Ak by veľmi chcel, niečo by ešte vo svojom unavenom tele vydoloval. A zúfalstvo bolo tiež mocným palivom do ohňa jeho vzdoru. Ale nakoniec sa ovládol. Bude lepšie, ak ho budú považovať sa slabocha neschopného ani len sa brániť. Wen s Rae najskôr protestovali, ale nakoniec prestali.

Nevedel, či to spôsobila jeho nečinnosť alebo pohľady, ktoré im venoval. Hoci svoje rozhodnutie nebojovať začal neskôr ľutovať. Niekedy v momente, keď mu očividný veliteľ tých vodných bláznov okolo krku s veľkým potešením upevnil čosi, čo veľmi pripomínalo obojok. V momente, keď sa veľká spona zacvakla, objavila sa okolo jeho hlavy vzduchová bublina.

Nejaký magický pomocník pre tých, ktorí nedokázali dýchať pod vodou. A takisto veľmi účinný spôsob, ako väzňom naznačiť, kde bolo ich miesto. Nakoľko čím dlhšie mu tá ohavnosť z dobila krk, tým slabší sa cítil. Vôľa akoby ho opúšťala. Miesto toho sa v ňom prebúdzala čoraz väčšia poslušnosť.

Prekliata mágia.

Keď ich viedli cez vodu, nikto sa nepozrel ich smerom. Nikto im nevenoval pozornosť. Tí, ktorí sa nachádzali v ich blízkosti, si radšej našli niečo dôležitejšie. Napríklad skrývanie sa vo vnútri svojich jaskynných obydlí. Nikoho nevinil zo zbabelosti. Aj on by sa radšej ukryl, ak by sa stretol s pohľadom najmenej tridsiatich ozbrojených vojakov. Navyše tú boli tie ich krvilačné oči...

Keďže jeho telo bolo stále zviazané, musel ho jeden z vojakov doslova vliecť za sebou. K obojku bola pripevnená akási podivná reťaz. Pripadal si ako skrotený domáci maznáčik. Zaťal zuby a nútil sa na to nemyslieť. Radšej sa zaoberal prezeraním svojho okolia. Pretože bude musieť vymyslieť spôsob, ako sa odtiaľ dostane. Hneď po tom, ako nájdu to, čo hľadajú.

Tí, ktorí im na začiatku prisľúbili pomoc, neprichádzali s vlastným riešením. Pre nich ich úloha skončí v momente, keď im pomôžu dostať sa čo najbližšie k naplneniu ich misie. Pochyboval o tom, že by im chceli pomôcť uniknúť zo zajatia. Nie, sú v tom sami. Lenže doteraz nedokázal vymyslieť nič solídnejšie než prinútiť ich väzniteľov, aby ich vedome podcenili. Čo bol dosť mizerný plán. Ak by ho počul niekto z jeho predchádzajúcich učiteľov, vysmiali by ho tak veľmi, že by sa ešte jeho vnuci museli hanbiť.

Pousmial sa. Bavila ho istá irónia, s ktorou napredovali. Nech robili čokoľvek, vždy mierili do inej pasce. Dúfal, že ostatní majú o niečo viac šťastia. Lenže... koho sa snažil oklamať? Ak mali čo i len štipku smoly, ktorá prenasledovala jeho, Wen a Rae, tak boli ostatní najskôr mŕtvi. A ak ešte neboli, čoskoro budú.

Čo ho znepokojovalo o niečo menej, než najskôr malo. Nebolo to tak, že by kohokoľvek z nich poznal bližšie. Accaia takisto nepovažoval za svojho priateľa, ale len jeho prípadná smrť by ho dokázala nejakým spôsobom zasiahnuť.

Potriasol hlavou. Netušil, prečo sa zaoberal podobnými hlúposťami. Poobzeral sa okolo seba. Predtým sa prebudil vo vnútri nejakého dômyselného príbytku. Teraz videl, ako vyzerajú zvonku. Voda okolo nich bola akási kalná. Sfarbená do podivného tmavého odtieňa zelenej neosvetľovala žiadne únikové cesty. Ale stále mu prepožičiavala dostatok svetla na to, aby si prezrel cieľ ich nedobrovoľnej cesty.

Bol to palác. Svojou veľkosťou to jasne hlásal do sveta. Lenže tam, kde ostatní panovníci používali svoje paláce ako ukážku svojej veľkoleposti a bohatstva, tu sa najskôr vodní obyvatelia rozhodli všetkých návštevníkov znechutiť. Essien sa nepovažoval za znalca dobrého vkusu alebo niečoho podobného, ale aj jemu pripadalo to obydlie... prinajmenšom ohavné.

Pôsobilo to ako niečo, čo niekto obrovský kedysi dávno požul a vypľul, pretože mu to nechutilo. Pôsobením času a okolitej vody do niečo nechutné obrástlo škaredými riasami s hrôzostrašnými ostňami a prehnane zelenými kvetmi, o ktorých by mohol prisahať, že na neho niekoľkokrát žmurkli. Navyše tu ešte bol ten sliz. Ten vytrvalo stekal po všetkých voľných priestranstvách, až nakoniec vytvoril ilúziu, že tá úbohá budova najskôr plače.

Teda, aj on by nariekal, keby vyzeral podobne otrasne.

A tí prekliati červeookí vojaci sa tvárili, akoby nikdy nič krajšie nevideli!

Láska musela byť nielen slepá, ale ešte aj nevkusná. Inak si to nevedel vysvetliť.

Keď ich voviedli dnu, odľahlo mu. Nie, že by tie chodby boli oveľa krajšie, ale aspoň nekrvácali a neboli obrastené divnými rastlinami. Steny boli rovnako hladké ako tie, ktoré vide už predtým. Rovnaké zelenkavé krištáli slúžili ako zdroj svetla. Čo ho rozhodne neupokojilo bol príliš zlatavý muž, ktorý na nich čakal v trónnej sále. Sedel si tam na tom tróne, akoby mu patril celý svet.

Čo bola možno aj pravda. Nikdy nemal to potešenie spoznať kráľovho poskoka bližšie.

A za to každý deň ďakoval bohom.

Až doteraz. Keď ho šťastie očividne opustilo.

„Pozrime sa, kto sa rozhodol ovlažiť ma svojou prítomnosťou,“ prehovoril Nuru.

Essien sa snažil tváriť neutrálne.

Ak nebude príliš nápadný, nerozhodne sa ten zlatý bastard ovládnuť jeho myseľ.

„Našli sme ich vo väzení paláca nášho sesterského kmeňa. Podľa všetkého uniesli našich väzňov, aby ich mohli sami odovzdať do rúk kráľa. Asi sa chceli votrieť do jeho priazne.“

Takže ten odvážny veliteľ sa predsa len niekoho bál.

Zasmial by sa, keby na tom nebol podobne. A len hlupák by sa neobával niekoho, kto vás mohol prinútiť myslieť si, že ste ryba. Navyše to bol človek, ktorý nemal čo stratiť. Tí boli najnebezpečnejší.

„To im aj tak nepomôže zachrániť sa. Kráľ o ich zrade vie. Čoskoro vymaže aj spomienku na ich existenciu z tohto sveta.“ Zadíval sa na veliteľa, no tváril sa, akoby videl čosi malé a nechutné. „Čo sa týka teba a tvojho kmeňa – čaká ťa odmena. Kráľ rád vidí oddanosť a ešte rád ju odmeňuje.“

Essienovi jeho tón prišiel až príliš sladký. A nemýlil sa. Keď Nuru vstal a podišiel k nim, očakával najskôr veliteľ vodných ľudí priateľské potrasenie rukou. Možno klenoty. Možno len uznanie. Nič z toho však nedostal. Pretože keď Nuru prišiel až k nemu, držal v ruke dýku. Tasil ju tak rýchlo, že si to nikto nevšimol. A ešte rýchlejšie ju až po rukoväť zaboril do veliteľovej hrude.

„A takisto trestá neposlušnosť. Neboj sa, o tvojej zrade vie. Nepokúsil si sa ju nijako skryť.“

O akej zrade hovoril sa nedozvedeli. Ale veliteľ asi o svojich chybách vedel. Alebo si ich možno nestihol premyslieť, nakoľko zomrel tak náhle a rýchlo. Teraz ležal na zemi ako smutná kôpka a dôkaz toho, že ȧudobský kráľ nie je milosrdný vládca. Čo väčšina obyvateľov tohto kráľovstva najskôr už dávno vedela. Preto sa snažili zbytočne ho neprovokovať. Bolo jednoduchšie plniť želania psychopata. A určite prospešnejšie pre ich zdravie, ak im neodporovali.

„Týchto troch dobre strážte. A nedovoľte im opäť utiecť.“

Na nikoho z nich sa ani len nepozrel. A to bolo najskôr lepšie.

Opäť ich niekam strkali. Svedomito sledoval cestu. Chodby boli prázdne a nika neviedli. Ak sa na nich konci nahádzali nejaké dvere, nevidel ich. Začínal mať pocit, že uniknúť odtiaľto bude náročné. Ak nie nemožné. Čo bolo v poriadku. Aspoň nateraz. Aj tak nevedeli, čo presne to mali nájsť. Alebo kde.

Väzenie bolo prekvapivo rovnaké, ako všade inde. Bez ohľadu na to, či ste boli pod vodou alebo uprostred púšte, cely vás vítali svojou mrežovitou láskou. Prekvapilo ho však niečo iné. To, ako ich nakoniec rozviazali. Teda, len presekli ich putá, ale zrazu mali voľné ruky i nohy. Buď si mysleli, že nepredstavujú hrozbu. Alebo boli presvedčení o tom, že sú dostatočne mocní na to, aby ich tu udržali.

Essien o tom plánoval premýšľať neskôr. Teraz sa venoval tomu, že obchádzal ten malý priestor v ešte menších kruhoch, aby tak navrátil cit do svojich nôh. Popritom sa obzeral okolo seba. Hľadajúc cestu von. Alebo dnu. Ale niečo iné upútalo jeho pozornosť.

Najskôr videl len odraz svetla. Myslel si, že sa pozerá na lampu. Zvláštne fialovú. Až potom si uvedomil, že je to len odraz. Malý krištáľ, zasadený v masívnej obrube, odrážal svit niektorej lampy na stene. Ale nebolo to žiadne zrkadlo. Vyzeralo to ako súčasť čelenky niečej hlavy.

Sústredil sa. Tá hlava bola prekvapivo menšia, než predpokladal. Zdobilo ju niekoľko výrastkov a ten najväčší, vyzerajúci ako štít, vo svojom strede objímal ten krištáľ. Malé modré oči na neho zlostne zazerali. Dlhé štíhle telo, stočené do malého klbka, sa tesnalo v príliš malom priestore. Korunu tomu všetkému dodávali krídla pripomínajúce listy opadaného stromu v rovnakej fialovo-modrej farbe, aké malo celé jeho telo.

„Na čo sa pozeráš, človek?“ zasyčalo to stvorenie prekvapivo hrubým a nenávistným hlasom.

Nedal sa zastrašiť. „Predpokladám, že sa pozerám na vodného jaštera, ktorý stráži poklad.“

Stvorenie si odfrklo. „Možno kedysi to tak bolo. Teraz som len väzeň. Ako ty... človek.“

Essien netušil, prečo mu ten plaz neustále pripomínal, kým je.

„Kde je teda tvoj poklad?“

Prekvapilo ho, keď dovtedy nehybné telo narazilo do mreží. Musel na to použiť nesmierne veľkú silu. Ozvena toho úderu sa niesla rozľahlým priestorom niekoľko dlhých okamihov. V dovtedy nevinnej tvári sa objavil výraz plný pohŕdania. Essien načrel do posledných zvyškov sebaovládania, aby neustúpil. Nezáležalo na tom, aké malé to stvorenie bolo. Dokázalo vzbudzovať hrôzu.

Ak by chcelo, poľahky by ho zabilo.

„Chceš sa mi vysmievať, ty slaboch?“ zavrčalo na neho. „Kde je môj poklad? Tam, kde bol vždy, ale kde to je, sa ty nikdy nedozvieš!“ To syčanie bolo rovnou mierou desivé i fascinujúce. „Tí prekliati vodní ľudia si ma chceli získať podlizovaním. Verili, že ak si ma naklonia, sila toho amuletu bude ich. Tí ďalší ma odvliekli proti mojej vôli. Pretože si mysleli, že sa moja vôľa časom zlomí a ja im dám odpoveď. A potom ma ukradli pre toho zlatého poskoka. Nikto z nich si nezaslúži to, čo strážim! Nikto!“

Essien sa zadíval na Wen a Rae. Podľa všetkého si to tiež domysleli.

„Chceš povedať, že čokoľvek strážiš...“ Nedokončil. Ani nemusel.

Ten malý plaz to s radosťou urobil zaňho.

„Je ďaleko odtiaľto a ty nikdy nezistíš kde!“

Tým sa ich nevyvážený rozhovor najskôr skončil. Nemal potuchy. Nezaujímalo ho to. Miesto toho sa sám seba pýtal, či toto všetko bolo súčasťou plánu vodných ľudí. Povedali im, že si niekto u nich vybral láskavosť. Že by im nepomáhali, ak by nemuseli. Chcel veriť, že sa netešili z toho, keď ich uniesli ich nepriatelia. No ak bol za touto situáciou nejaký väčší plán, on ho nevidel.

Uvedomoval si však jediné – ich šťastie najskôr utieklo a nemienilo sa vrátiť.

Kapitola 48. ¦ Kapitola 50.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování