Gambit bohov - Kapitola 50 • OurStories.cz ~ naše povídky

Najlepšia obrana je útok. Vždy.

20.08.2018 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 637×

Kapitola 50.

Femi

„Mali by sme odtiaľto čo najskôr odísť!“ skríkla Femi frustrovane.

Keď zazreli blížiacu sa flotilu cisárskych lodí, okamžite so Zekim zamierili k ostatným. Odvtedy sa nemohla dohodnúť s Kaciou, čo presne by mali robiť. Zatiaľ čo ona verila, že by mali čo najskôr odísť, Kacia si to nemyslela. A neustále jej to pripomínala.

Aj tentoraz jej venovala blahosklonný úsmev.

„Ak odídeme, nič sa tým nevyrieši. Len budeme vyzerať ako zbabelci. Navyše, prečo by sme mali utekať? Mali by sme tu ostať a bojovať.“ Jej hlas bol o to rezolútnejší, o koľko pokojnejšie znel.

A Kacia práve pôsobila, akoby sa s ňou rozprávala o počasí.

„Nespôsobili sme im už dosť problémov? Keby sme sem neprišli, cisárovná by o nich nikdy neprejavila záujem. Pretože sme tu ostali, aj napriek jej upozorneniam, prišla si teraz pre pomstu. Ak odtiaľto odídeme, môžu ostatní tvrdiť, že sme tu nikdy neboli.“

Snažila sa dodať jej tie pravé dôvody. No aj jej samotnej sa zdalo, že znie pateticky.

Kacia na to však nepoukazovala. „Teraz znieš ako dievčatko, ktoré sotva dokončilo výcvik. Ako dlho si slúžila cisárovnej? Určite dostatočne na to, aby si ju poznala.“ Pristúpila k nej o niekoľko krokov. „Vieš, ako premýšľa. Vieš, že ona sa nezvykne pýtať otázky. Robí len to, čo považuje za výhodné. A pre ňu je výhodné zaútočiť. Aj keby to bolo len kvôli tomu, aby ukázala ostatným, čo sa stane, ak nám pomôžu.“

Femi si uvedomovala, že Kacia mala pravdu. No nedokázala to priznať.

Ešte nie.

„Priznaj sa, že tu chceš ostať,“ pošepkala. „Myslíš si, že nevidím, ako sa ti tu páči? A teraz, keď cisárovná útočí, nájdeš hocijakú výhovorku, aby si nemusela odísť.“

Zamračila sa. „Moje rozhodnutia s tým nemajú nič spoločné,“ zasyčala.

Odfrkla si. „Poznám ťa. Práve teraz len využívaš situáciu.“

„Nie som to ja, kto tento rozhovor zameral na mňa a moje rozhodnutia,“ oponovala jej Kacia. „To ty si s tým začala. Ja som len povedala, že by sme mali ostať a bojovať. Pretože to je správne rozhodnutie. My sme sem prišli. My sme tu ostali. A teraz, keď prichádzajú problémy by sme mali tiež ostať.“

Neustále sa točili v kruhu. Ich hádka sa vlastne nijako nevyvíjala.

Čo jej však nezabraňovala v tom neustále v nej pokračovať.

„Chcela som odísť. No ani vtedy si ma nepočúvala.“

Kacia rozhodila rukami. „Nemohli sme odísť, pretože sme nesplnili našu misiu. Na čo by sme sa toľko snažili, ak by nám to neprinieslo ovocie? Viem, teraz mi povieš, že sme našli, čo sme hľadali a preto môžeme odísť,“ áno, stále sa točili v kruhu a stále sa hádali o tom istom, „ale na to je už príliš neskoro. Aj keby sme odišli, nepomohlo to. Pretože cisárovná nás nebude hľadať, aby nás potrestala. Miesto toho potrestá všetkých ostatných. Tým, že ich jedného po druhom zabije.“

Femi si to všetko uvedomovala. Vedela, že Kacia hovorí pravdu. Mala by s ňou súhlasiť. Ale potom sa pozrela k dverám, kde stál Zeki a za jeho nohami zazrela malých Okwụlov pripravených chrániť svoj domov. Nemali by niečo podobné robiť.

V takom útlom veku by nemali hovoriť o stratégii a obrane. Mali by sa učiť lietať. Mali by sa hrať. Verila, že by im to všetko mohla dopriať. A pritom len prepadala vlastnému zúfalstvu. Ale keď sa zadívala na Zekiho, videla v jeho očiach to isté odhodlanie, s akým Kacia odolávala jej naliehaniu.

Porazenecky sklonila hlavu. Pre ňu a jej argumenty sa to skončilo. Jej samej zneli chabo, ale nemôže si vyčítať, že sa aspoň nesnažila. Ale koho sa snažila oklamať, bude si to vyčítať. Rovnako ako si bude vyčítať každé jedno zranenie alebo smrť, ktoré miestni utŕžia v pripravovanom boji. Zavrela pred tým oči. No napriek tomu to všetko videla.

Na pleci zacítila niečiu ruku. Chcela ňou Kacia zatriasť, aby sa spamätala?

„Viem, že sa bojíš o týchto ľudí. Aj ja mám strach. Sú to moji priatelia. Nechcem, aby zomierali.“ Jej hlas nebol hlasnejší ako šepot. Pochybovala, že ktokoľvek iný okrem nej dokázal rozpoznať jednotlivé slová. „Nemôžem ich tu len tak nechať. Chcem za nich bojovať. Chcem, aby to prežili.“

Femi sa jej zadívala do očí. „Ak by im náš odchod mohol pomôcť...“ hovorila rovnako potichu.

Kacia sa smutne pousmiala. „Už dávno by som bola na polceste do cisárstva. Bez ohľadu na to, čo alebo koho by som musela opustiť.“

Po tom sa už vlastne nemali o čom hádať. Femi samu seba zahriakla. Za ten čas, ktorý strávila hádaním o ničom, mohli ostatným pomôcť s prípravami. Miesto toho sa prechodne premenili na záťaž. Snažila sa na to nemyslieť. Miesto toho sa spojila so Zekim a ostatnými. V osade to len tak bzučalo. Šamanky si pripravovali zbrane a chystali tajomné kúzla. Niečo v ich tvárach prezrádzalo, že napriek ohrozeniu sa na boj tak trochu aj tešili.

Femi si uvedomovala, že súboje boli ich životom a súťaživosť mali vpísanú v krvi. Vedeli, že si idú merať sily s vojskami cisárstva. Určite si uvedomovali, že to bude nebezpečné a niektorí z nich to možno neprežijú. Lenže nemienili sa krčiť a pripustiť, aby sem prišli ich nepriatelia a len tak ich zotročili alebo vyvraždili. Zeki jej to niekoľkokrát vysvetľoval. Napriek tomu sa neprestávala obávať. Mohla len uchopiť svoj meč a pripravovať sa s ostatnými.

Keďže Zeki nemohol lietať, ani ona sa nikdy nepozrie do vzduchu. Odmietla dovoliť niektorému Okwụlovi bez družky, aby ju niesol do boja. Radšej sa zameria na to, na čo bola zvyknutá. Zeki to síce nevyslovil nahlas, ale pri jej slovách mu odľahlo. Chcel ju mať po boku. Voči tomu nemohla namietať.

Rovnako ako si nedovolila vysloviť jediné slovo námietky, keď sa Kacia chystala pridať k prvej vlne útoku. Blížili sa k nim celkovo štyri cisárske lode. Netušili, koľko sa v nich skrývalo vojakov a koľko bojových mágov. Rátali však s najhoršou možnosťou a tou bolo, že proti nim vyslali jednotky tých najlepších mágov. Takže musia využiť všetky výhody, ktoré sa im ponúkali. Vrátane čo najviac nečakaného útoku zo vzduchu.

Femi nikdy predtým nevidela Okwụlov pripravených do boja. Myslela si, že si nasadia nejaké upravené postroje a na ich chrbty vysadnú ich družky. A takto pripravení sa vydajú do útoku. Nemohla sa viac mýliť. Pretože hoci telá Okwụlov boli omnoho silnejšie aj v tejto podobe, stále pripomínali ľudí viac, než by si pôvodne myslela. Ich krídla navyše zaberali väčšiu časť ich chrbtov. Kde by sa šamanky držali, aj keby tam dokázali vysadnúť?

No z dalo sa, že odpoveď je nablízku.

Zatiaľ čo sa Femi zvedavo prizerala, začali sa Okwụly meniť. Ich telá mohutneli. Rástli a rozširovali sa. Ich príjemné ľudské hlasy sa prehlbovali do zvieracieho chrčania a vrčania. O niekoľko okamihov neskôr pred ňou stálo úplne iné stvorenie.

Toto viac pripomínalo divokú šelmu. Ozrutné stvorenie, ktorému by stačilo raz sa zahnať labou a poľahky by jej oddelilo hlavu od zvyšku tela. Tá časť tela, ktorá sa predtým ponášala človeka, sa zväčšila. Začala pripomínať to stvorenie, ktoré proti nim vyslali v deň ich príchodu.

Dovtedy mohutné krídla akoby ešte zmocneli. Predĺžili sa a boli oveľa širšie. Teraz Okwụly stály na štyroch nohách. Dvoch labách a dvoch pazúrnatých končatinách, ktorých ostré konce teraz pôsobili ako dýky. Čo bolo najdôležitejšie, teraz mali chrbty dostatočne široké nielen pre pohodlný pohyb krídel, ale aj pre šamanky.

Keď sa vzniesli k oblohe, pripadalo jej, že je ich príliš málo. Hoci niekoľko desiatok dvojíc niekedy doslova zastierali oblohu. Nedokázala sa uvoľniť. Pretože mala neustále obavy. Vedela, ako premýšľa cisárovná. Poslať len štyri lode? To bola príliš malá prevaha. Taká, ktoré by jej nemusela zabezpečiť bezpochybné víťazstvo. A oni nemali žiadnu výhodu. Boli práve na ostrove. Na pevnine uprostred mora, ktorá bola veľmi rýchlo obkľúčiteľná zo všetkých smerov.

Niekoľkokrát to zopakovala Yonde, ktorá ostala na zemi, aby videla obranu osady. Pretože náčelník sa nemohol pridať k priamemu útoku s ostatnými Okwụlmi. Lenže Yonda ju najskôr nepočúvala. Až napokon predsa len zmenila názor. To už bolo neskoro. Na obzore sa objavili ďalšie tri lode. Cisárovná predsa zvolila mnohonásobný útok na viacerých frontoch.

Aby tak rozorvala svojho domnelého nepriateľa.

„Sú vo veľkej presile,“ skonštatovala Femi, keď sa spolu s Yondou pozerali na blížiace sa lode.

Podobne ako zvyšné šamanky, aj ony práve stáli na jednej z vysokých strážnych veží. Predstavovali poslednú líniu obrany predtým, než sa vojaci dostanú až do osady. Mladí Okwụly a deti boli ukryté v dutinách obrovského stromu, kde budú schopní prežiť niekoľko dlhých týždňov bez toho, aby museli uzrieť svetlo svitajúceho slnka. Len tí najmenší boli v relatívnom bezpečí. Ostatní budú radi, ak prežijú.

Yonda sa tvárila nepreniknuteľne. „Presila neznamená víťazstvo.“

To si veľmi dobre uvedomovala. Napriek tomu však presila znamenala výhodu.

Dúfala, že v tomto prípade nebude rozhodujúca.

Vietor z pobrežia jej strapatil vlasy. Ich strážna veža stála najbližšie zálivu. Nebude trvať dlho a lode prirazia k brehu. Pevnejšie zovrela v ruke luk. Nebola taká zručná lukostrelkyňa ako Wen s Rae. Nedokázala by zasiahnuť presný cieľ. Ale teraz na tom nezáležalo. Stačí, aby dokázala spôsobiť čo najviac škody. Stačí, ak niekoho zabije alebo aspoň zraní. A to skôr, ako ich nepriateľ zraní ich.

V duchu sa vrátila k Zekimu. Nechcel ju opustiť. Chcel stáť po jej boku.

Lenže nemal na výber. Jeho miesto bolo pri liečiteľoch.

„Teraz si asi praješ, aby si nám nebola pomohla. Aby si nás zabila, keď si na to ešte mala príležitosť. Ušetrila by si svojim ľuďom veľa trápenia,“ začala rozhovor opatrne Femi.

Nebolo to tak, že mohli robiť čokoľvek iné. Iba tam stáli a čakali.

Zožieralo ju to.

Yonda sa na ňu ani nepozrela. Zrak upierala na obzor.

„Nebudem klamať – keby si sa ma to spýtala pred niekoľkými týždňami, s radosťou by som ťa zabila, aby som dokázala svoju pravdu. Potom by som tvoju hlavu pohodila k nohám cisárovnej a dúfala, že moji ľudia budú ušetrení.“ Jej chladnokrvnosť ju neprekvapovala. „Lenže odvtedy ubehlo veľa času. Ty aj Kacia ste sa ukázali ako hodné bojovníčky. Navyše ste už súčasťou nášho kmeňa. Či už ako naši spojenci, alebo členovia rodiny. Toto je aj váš domov.“

Femi jej slová prekvapili. Nemyslela si, že by s Kaciou boli schopné nájsť domov.

Nie počas plnenia misie a bojovaniu nielen proti cisárovnej, ale aj proti bohyni.

„Mali sme ho opustiť skôr, ako sme ho vedome ohrozili.“

Vtedy sa na ňu Yonda otočila a prekvapivo sa usmiala. „Ja nie som Kacia. Nebudem sa s tebou o tom hádať. No ani u mňa neuspeješ.“ Femi sa zamračila. „Ak by ste odišli, nič by sa tým nevyriešilo. Ako povedala Kacia, aj keby ste tu neboli a my by sme tvrdili, že sme vás nikdy nevideli, pozabíjala by nás. Len preto, aby ostatným ukázala, že môže.“ Pohodila plecami. „Takže je lepšie, keď budeme bojovať. Aj ostatní si to myslia.“

Tým ju zaskočila. „Ostatní?“

Nestálo ich tam toľko, aby o nich mohla hovoriť ako o „ostatných“.

„Správne, ostatní z kmeňa,“ opravila ju Yonda, očami sledujúc približujúce sa lode. Telo jej vibrovalo nepokojom. Rovnako ako Femi. Obe boli nedočkavé pustiť sa do boja. Zvláštne. Netušila, že ich spojí práve toto. „Zatiaľ čo ty si sa hádala s Kaciou, aj my sme sa... rozprávali.“ Podľa jej zaváhania išlo o viac ako len pokojný rozhovor.

„Nechaj ma hádať – chceli, aby sme odišli, ale niektorí ich prehlasovali.“

Pohľad, ktorý jej venovala, jasne pochyboval o jej zdravom úsudku.

„Nikto z nás nechcel, aby ste odišli. Hádali sme sa kvôli tomu, aký postup zvoliť.“ Keď videla, že Femi jej len sťažka dokáže uveriť, pokračovala: „Niektorí sa domnievali, že by sme mali počkať a len sa brániť. Nakoniec sme sa ale rozhodli, že výhodnejšie pre nás bude zaútočiť.“

„Ani na chvíľu ste nezaváhali? Nepochybovali ste o tom, či je to správne?“

„Chceme vám pomôcť. Prečo by sme vás opustili, keď nás najviac potrebujete?“

Femi tomu stále nerozumela.

„To všetko len preto, lebo Kacia vyhrala niekoľko súbojov?“

Yonda na chvíľu mlčala. Akoby premýšľala, ako jej to čo najlepšie vysvetliť.

„Neviním ťa z toho, že si niečo také myslíš. Veď my šamanky sme svojou súťaživosťou preslávené. Ale ide o viac.“ Rukou pohodila, akoby sa chystala hovoriť o celom ostrove. „Žijeme to dosť odtrhnutým životom. Veľa návštevníkov sem nezavíta a ešte menej z nich sem pustíme. Nemáme radi cudzincov. Pretože od nás vždy niečo chcú. Tak, ako vy dve. Ale napriek tomu, že ste sem po niečo prišli, nikdy ste sa nesnažili zneužiť našu pohostinnosť. Prijali ste naše podmienky. Nedomáhali ste sa pomoci. Snažili ste sa zaslúžiť si ju.“

Keď to povedala takto, znelo to ohromne vznešene.

Pritom boli s Kaciou viac ako len zúfalé konečne nájsť to, po čo sem prišli.

„Takže to robíte z vďačnosti?“

Potriasla hlavou. „Za ten čas ste si získali nielen našu úctu, ale aj priateľstvo. Našli ste si druhov a stali ste sa členmi nášho kmeňa. Ale ani to by nestačilo, aby sme vám teraz pomohli.“

„Už ničomu nerozumiem. Najskôr to znie, akoby ste nás ľutovali, potom ste nám vďační a teraz mi hovoríš, že nič z toho nestačilo, aby ste sa postavili na našu stranu? Tak čo potom rozhodlo? Naše úsmevy?“

Až príliš veľa času trávila osamote s Kaciou.

Začínala sa správať ako ona.

„To, ako ste sa zachovali, keď ste videli blížiacu sa inváziu.“ Femi stále nerozumela. „Keď si sa dozvedela o blížiacom sa útoku, naliehala si, aby ste odišli. Nie preto, aby si sa vyhla boju, ale aby si odviedla boj z našich prahov. A Kacia? Tá chcela bojovať. Za nás, za vás dve.“ Yonda jej venovala ďalší úsmev. „To rozhodlo o našej pomoci. To, aké ste obe boli pripravené urobiť čokoľvek, aby ste nám pomohli. Tým ste si zaslúžili našu pomoc.“

Urobila niečo, čo ostatní považujú skôr za prejav zbabelosti.

Tu za to získala uznanie.

Tento svet bol vážne hore nohami.

Zrazu sa však Yonda zasmiala. „Samozrejme, že sme takisto chceli prijať túto výzvu. Ešte sa nám nikdy neponúkla možnosť zmerať si sily s cisárskym vojskom. Nemali by sme túto príležitosť premárniť. Takže možno si s tou súťaživosťou mala predsa len pravdu.“

Nezasmiala sa na jej poznámke. Hoci k tomu nemala ďaleko.

„Ďakujem,“ pošepkala úprimne.

Nevedela, čo iné by mohla povedať, aby to aspoň čiastočne stačilo.

„Nie,“ odmietla Yonda, „to my ďakujeme. Vďaka vám sme si uvedomili, že by ste konečne mali povedať stop. Celé roky sa o nás bijú a rozhodujú o nás. Mali by sme im ukázať, že nie sme bezmocní. Že sme svoji vlastní a len my máme právo rozhodnúť o tom, kto je našim pánom a kto nie.“

Neodpovedala. A ani Yonda už neprehovorila.

Stáli tam v družnom tichu a spoločne sledovali približujúcich sa nepriateľov. Keď konečne pristáli na pláži a začali postupovať k osade s cieľom obkľúčiť ju, boli obe pripravené. A s nimi niekoľko stoviek ostatných šamaniek. Femi vedela, že to nestačilo. Ale takisto vedela, že to nikoho z nich nezastaví. Budú bojovať až do konca.

Natiahla tetivu.

Nedokázala myslieť na ľudí, o ktorých by teraz mohla prísť.

Miesto toho sa sústredila na vlastný hnev.

Vypustila šíp. Netušila, či našiel svoj cieľ. Ale na tom nezáležalo. Napriek pochybnostiam vytiahla ďalší šíp. A potom ďalší. Strieľala jeden za druhým a nikdy nevedela, či vôbec niekoho zasiahla. To však nebolo podstatné. Vo vojne niekedy nešlo o to, koľko nepriateľov dokážete zabiť – ale o to, že sa o to vôbec pokúšate.

Kapitola 49. ¦ Kapitola 51.

Venované SunShines.

Ďakujem za podporu.

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování