Gambit bohov - Kapitola 59. • OurStories.cz ~ naše povídky

Ďalšie skúšky na ceste

23.10.2018 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 965×

Kapitola 59.

Essien

Hodiny plynuli a on stále čakal na svoju hovoriacu rybu. Alebo na čokoľvek iné.

Od momentu, keď sa prebudil tvárou v tvár kráľovi miestnych vodných ľudí, nikoho z nich nevidel. Najskôr ich ale odviedol do tmavej miestnosti. Teda, aspoň jeho. Wen s Rae na to isté miesto nikdy nedorazili. Keď stále dobiedzal, bolo mu povedané len toľko, že sú v poriadku. Vraj to, čo bude nasledovať, nie je pre ich uši.

Podvedome sa pripravil na mučenie.

Miesto toho sa mu dostalo len nečinnosti. Najskôr sa po tom malom priestore prechádzal. Medzi provizórnou posteľou a zaprášeným stolom boli presne tri krátke kroky priestranstva. Mal možnosť ich veľmi dôkladne spoznať. A zodrať podrážkami topánok. Za iných okolností by sa bol divil tomu, že tam nebola ani kvapka vody. Podvodná ríša. Vodní ľudia. Portály obmývané jazerom. Ale tu? Sucho. Očividne mu ale nikto nemienil vysvetliť, ako to bolo možné.

Takisto ako sa nikto neobťažoval povedať mu, prečo ho tu chceli.

Pretože oni od neho niečo vyžadovali. Ten, kto ho tu privítal... tváril sa... akoby... na niečo čakal. Možno na to isté, ako teraz Essien. Vysvetlenie. To by bolo milé. Ale to by nemohol byť stále zatvorený v tejto izbičke. Tak si sa vrátil. Len toľko mu povedal. Akoby tu už niekedy bol, len na to zabudol. Poobzeral sa. Nič na tomto mieste mu nepripadalo známe.

Pôsobilo to len ako ďalšia cela, ktorú ho prinútili obývať. Snáď Wen s Rae obišli trochu lepšie. Aj keď to bolo nanajvýš nepravdepodobné. Rozdelili ich zámerne. Podľa všetkého to neboli ich priatelia. Hoci... ich ešte nezabili, čo bolo to najmenej nepriateľské, čo mohli urobiť. Len ich zatvorili. Aby nemohli utiecť. Aby sa uistili, že tu budú... keď im povedia, prečo ich zatvorili? Frustrovane rozhodil rukami. Keby tak niekto...

Zarazil sa. Bleskovo sa otočil. Nepočul ju prichádzať. A pritom musela odomknúť dvere. Miesto toho jej prítomnosť vycítil. Akoby sa o jeho vedomie obtrela ľadová voda z horského potôčika. Sklonil hlavu. Najskôr to bola žena. Siahala mu sotva po kolená. Nahé telo jej pokrývali šupiny rôznych odtieňov od bielej až po čiernu. V určitom svetle sa leskli a vytvárali nádherné obrazce.

Na zadných stranách rúk, nôh i chrbta jej vyrastali dlhé volánikové plutvy, avšak neslúžili na plávanie. Splývali okolo jej tela. Vyzerali ako pavučina. Snáď šaty z jemnej látky. Malé čierne očká ho pozorne sledovali z delikátnej tváričky bez nosa a uší. Nemohol si byť istý, ale predpokladal, že ústočká bude mať plné ostrých zubov. Celkový dojem doplňovali čierny riasy rastúce na jej hlave, ktoré mala pospletané do zložitého vrkoča.

Viac ako jej prítomnosť ho prekvapilo to, ako sa mu poklonila.

„Veličenstvo vás teraz prijme. Nasledujte ma.“

Nečakala na jeho súhlas. Len sa otočila a vykročila z miestnosti.

A on ju nasledoval. Nebolo to tak, že by mohol robiť niečo iné.

Napriek tomu, že bol zatvorený v malej kutici, zvyšok sídla musel byť omnoho väčší. Len chodby mali vysoké stropy a ťahali sa to šírky aj dĺžky. Pobehovalo po nich viac bytostí ako tá, ktorá ho kamsi viedla. Okrem žien to boli aj muži, spoznal ich ihneď. Na rozdiel od žien ich telá pokrývali šupiny v odtieňoch červenej a oranžovej. Navonok vyzerali takmer úplne rovnako – len ich nezdobili tie priesvitné plutvičky.

Snažil sa nevenovať im pozornosť. Oni si ho nevšímali, prečo by mal on konať inak.

Okrem toho sa najskôr blížili k cieľu svojej cesty. Obrovitánske dvere. Zdobené premenlivými ornamentmi ponášajúcimi sa na divoké vlny oceánu. Netušil, ako ich tá drobná žienka mienila otvoriť. Museli byť nesmierne ťažké. Akoby v reakcii na jeho myšlienky sa zrazu začali roztvárať. Na druhej strane sa objavila omnoho vyššia postava.

Muž. Podľa všetkého bojovník. Vyšší ako Essien. Zelená pokožka. Modré pery. Zlaté oči. Namiesto vlasov niečo, čo pripomínalo plutvu. Ako nejaký druh helmy. Bol to človek a zároveň sa od neho odlišoval najviac, ako mohol. Mal ostrejšie rysy. Odlišnú tvár. Možno preto, že jeho telo vlastne pokrývali šupiny – čo si predtým v tej vízii nevšimol. Ale uvedomil si niečo iné. Nebol bezbranný. V rukách držal dva meče. Ich čepeľ sa na konci rozširovala. Ponášala sa na sekeru.

Výhražne nimi mával. Essien nemal chuť okúsiť na vlastnej koži ostrosť tých zbraní.

Tak len bezhlasne nasledoval maličkú ženu do veľkej sály.

Očakával, že tam bude zoradený celý dav. Ale mýlil sa. Mal by byť zločin ponechať takú nádhernú miestnosť prázdnu. Jednotlivé steny sledoval len kútikom oka. Ešte bude mať čas všetko si tam poriadne prezrieť. Miesto toho sa sústreďoval na tri postavy, ktoré čakali na konci. Jedným z trojice bol mladík s korunou, ktorý ho našiel a priviedol sem.

Ale nebol to kráľ. Nesedel na tróne.

To miesto prenechal mužovi, ktorý sa mu veľmi podobal – no musel byť starší. Pravdepodobne jeho otec. Obaja zdieľali tie isté črty, hoci u otca boli zjavnejšie. Potom jeho zrak padol na kráľovnú. Jediný pohľad stačil na to, aby zistil, odkiaľ pochádzajú princove zmiešané rysy. Ona sem nepatrila, no zároveň nemohla patriť ani nikde inde.

Telo mala ľudské, hoci odtieň jej pokožky bol modrastý, akoby jej bola neustále zima. Tam, kde ostatných pokrývali šupiny, ona mala len šupinaté fľaky. Na odhalených pleciach. Na spánkoch. Okolo očí. Pery jej žiarili jasnejším modrým odtieňom. Hlavu jej zdobili vlasy, nie riasy. Najpôsobivejšie boli jej rôznofarebné oči. Jedno chladné zlaté, druhé srdečné fialkovo modré. Bola krížencom. Tým najpôvabnejším krížencom, akého by si dokázal predstaviť.

A teraz plakala šťastím, akoby sa jej splnil sen.

Dívala sa pri tom na neho.

To je reakcia... ktorú neočakával. Možno si to len zle vysvetlil.

Možno jej zabil obľúbenú rybičku a teraz za to bude pykať.

„Môžeš ísť,“ prehovoril kráľ.

Jeho maličký sprievodca sa uklonil a odišiel.

„Tak si sa vrátil,“ prehovoril potichu kráľ. Tváril sa prísne, ale hlas mal akýsi... jemný.

Essien sa zamračil. „To som už počul a pritom si nespomínam, že by som tu už niekedy bol. Dokonca som o existencii tejto ríše ani len netušil. Takže s kýmkoľvek si ma mýlite, môžem vám zaručiť, že nie som on.“

Buď diplomat... buď diplomat... opakoval si v duchu.

„Tvrdíš, že nie si tým, za koho ťa považujeme, ale tvoje činy hovoria o niečom inom. Neprešiel si do tejto ríše cez portál? Ak b si nebol ten, za koho ťa považujeme, nikdy by si sem cestu nenašiel,“ pokračoval ďalej, jeho protesty jednoducho odmietal zobrať na vedomie.

„Ako potom do tejto vašej schémy zapadajú Wen s Rae? Tie takisto prešli cez ten istý portál.“

Niekto sa zasmial. Kráľ. A tiež princ. Oni sa mu vysmievali.

Kráľovná sa na neho stále pozerala ako na zjavenie.

„Jednoducho. Tie dve bojovníčky si sem priviedol ty. Prišli s tebou. Preto mohli prejsť.“

Aké jednoduché!

To divadielko ho pre stalo baviť.

„Čo odo mňa chcete? Očividne ma nechcete zabiť. Ani moje spoločníčky. Očividne nás ani nechcete podhodiť ȧudobskému kráľovi ako darček. Čo od nás teda chcete?“

Očakával, že sa mu vysmejú. Ale oni vyzerali... akoby ich tými slovami urazil. Tváre sa im zachmúrili. Sánky mali pevne zaťaté. Kráľovná dokonca zalapala po dychu, čím dala najavo, že predsa len nie je socha. Ich reakcie ho zarazili. Čo iné však mal predpokladať? Doteraz jeho skúsenosti s vodnými ľuďmi neboli najpríjemnejšie.

„Prečo by sme ťa posielali k tomu tyranovi? Konečne si sa vrátil domov!“ okríkla ho kráľovná, hlboko zasiahnutá jeho predchádzajúcimi slovami.

Zodvihol obočie. „Môj domov je v Ambarskom cisárstve.“

Čo bola lož. Vyhnali ho dotiaľ už pred rokmi. Ale to oni nepotrebovali vedieť.

„Ale nenarodil si sa tam,“ skonštatoval kráľ.

Zodvihol obočie. Áno, vedel, že sa nenarodil v cisárstve. V čase jeho narodenia cisárska armáda bojovala niekde v Agbate. Nikdy sa nepýtal prečo, ale nebolo náročné si to domyslieť. Určite išlo o moc. O bohatstvo. O starú zabudnutú urážku.

Bojoví mágovia tam strávili veľa času, niekoľko rokov, pričom armáda prebývala na hraniciach. V tábore s nimi žili aj ich družky. V tom čase sa o slovo prihlásil aj on. Matka mu zvykla rozprávať, aká bola prekvapená jeho skorým narodením. Lenže zomrela, keď bol ešte chlapcom a viac o tom nevedel.

Otca sa pýtať nemienil. Každá zmienka o matke ho privádzala na pokraj zúrivosti.

„Narodil som sa v inak krajine, to áno, ale vždy som patril do cisárstva. Vyrástol som tam. Prešiel som výcvikom. Žije tam moja rodina. Je to domov.“ Jemu samému to znelo chabo. Netušil, čo všetko dokázalo premeniť akékoľvek miesto na domov. Kde ležala hranica medzi anonymitou krátkodobého pobytu a pokojom trvalého života.

Nemohol im vysvetliť niečo, čomu sám nerozumel.

„Takže toto miesto ti nie je ničím známe?“ oslovila ho kráľovná.

Mala príjemný hlas. Taký... hebký. Známy. Ako pohladenie.

Otriasol sa. Veľmi nevhodná predstava.

Poobzeral sa okolo seba. Pripadalo mu to tam známe. Nie preto, že by tam niekedy bol, ale vďaka tomu si spomenul na víziu, v ktorej sa ocitol tesne predtým, ako prešli do Navidovho sveta. Nikto z nich o tom nehovoril, ale predpokladal, že nebol jediný, kto videl čosi nevysvetliteľné. Domnieval sa, že išlo o nejaký druh skúšky.

Keď sa však pozeral na tie steny a strop a začínal sa v ňom prebúdzať pocit, že na tomto mieste skutočne bol... už si to nemyslel. Nechcel podliehať falošným nádejam. Vedel len, že vo veľkolepom pláne na záchranu sveta nejestvovali náhody. Navid ich pravdepodobne skúšal. Chcel si byť istý, že vybral správne osoby. Preto ich prinútil vojsť do tých vízií.

A možno, len možno, im tak zároveň ukazoval, čo ich čaká.

Veď prečo inak by ho doviedol do prostredia, ktoré sa tak veľmi ponášalo práve na túto trónnu sálu? Bál sa prepadnúť nádeji. Lenže napriek tomu v ňom hlodala. Čo ak mu už vtedy ukázal miesto, ktoré mali nájsť? Ak to tak bolo, možno by mal začať trochu viac spolupracovať. Možno by mal hovoriť to, čo kráľovská rodina očividne chcela počuť.

Kráľovná si odkašlala. Čím mu pripomenula, že jej ešte stále neodpovedal.

„Viem, že som tu nikdy nebol, ale zdá sa mi, akoby som to tu poznal.“ Čo bola najúprimnejšie mätúca odpoveď, s akou mohol prísť. Takto si ich veľmi nenakloní.

Zavládlo ticho. Pôsobilo to, akoby tí traja premýšľali. O čom, to netušil.

A nebol si úplne istý tým, že to chcel vedieť.

Kráľ si povzdychol. „Prečo si sem potom prišiel, ak nie preto, aby si sa vrátil?“

Stále nerozumel, prečo by sa sem mal vracať, keď tu nikdy predtým nebol. Ale nepovedal to nahlas. Došiel k záveru, že si ho skrátka s niekým pomýlili. Nechcel ich zavádzať, ale takisto im teraz nemienil vysvetľovať, kým bol v skutočnosti. Jeho pôvod a minulosť by mohli ich osud ešte skomplikovať.

Miesto toho sa teda sústredil na odpovedanie tej poslednej otázky. Sám so sebou sa hádal. Vedel, že im nemôže prezradiť celú pravdu. Nepatrila len jemu a okrem toho ich misia mala ostať tajomstvom. Aj preto, lebo netušil, kto by im chcel pomôcť v jej plnení a kto by sa ich pokúsil zastaviť.

V tejto konkrétnej situácii si ešte stále nebol úplne istý svojim konaním.

Lenže nemohol si ani dovoliť strácať čas.

„Ja a moje dve spoločníčky sme boli vyslané na misiu. Jej cieľom je nájsť istý... predmet.“ Stále nevedeli, čo pre sne to hľadajú a snažil sa, aby jeho neistota nebola zjavná. Dúfal, že si jeho zaváhanie vysvetlia ako snahu neprezradiť príliš veľa. „Ale na ceste sa nám do cesty postavili nepriatelia a odvliekli nás do vodnej ríše. Inej, ako je táto,“ dodal, aby uviedol všetko na pravú mieru. „Tam sme sa dozvedeli, že to, čo hľadáme, má kráľ. Snažili sme sa preto použiť jeden z portálov, aby sme sa tam dostali. Cez tú konkrétnu bránu sme prešli preto, lebo sme sa domnievali, že vedie na súš. Vyšli z nej kráľovskí vojaci. Miesto toho sme sa ale ocitli tu. Nebol v tom zámer. Len náhoda.“

Sám bol prekvapený, koľko pravdy im prezradil. A to všetko bez toho, aby spomenul osud celého sveta a jeho prípadné zničenie, ak by náhodou neuspeli. Dokonca sa ani len slovkom nezmienil O Navidovi a všetkom ostatnom. Ale podľa výrazov v ich tvárach toto všetko nebolo to, čo od neho chceli počuť.

Bohovia, on ani len nedokázal pohladiť ego svojich väzniteľov.

„Žiadne náhod nejestvujú! Dostali ste sa sem, lebo tak to malo byť!“ zrúkla zrazu na neho kráľovná.

Zodvihol obočie. Kráľ s princom sa tvárili kyslo. Toto nečakali.

„Dostali sme sa sem, lebo sme prešli cez nesprávnu bránu,“ oponovala jej.

„Prišli ste sem preto, lebo si sem chcel prísť!“

Niekoľkokrát zažmurkal. Toto už vážne nedávalo žiadny zmysel.

„Nechcel som sem prísť. Prečo by som to aj robil? Nikdy v živote som o tejto ríši nepočul. Ani moje spoločníčky. Ako som povedal, všetko je to jedna veľká náhoda. Takže ak nás tu nemienite držať, a ja nevidím dôvod, prečo by ste mali, mohli by ste nám ukázať správny smer, aby sme mohli nájsť to, čo potrebujeme a potom sa s tým vrátiť domov?“

To, že zvolil absolútne nesprávne slová si uvedomil až vtedy, keď kráľovná zmĺkla.

Pôsobila ako niekto, kto práve dostal päsťou do žalúdka.

„Vrátiť... domov?“ dostala zo seba priškrtene. „Kam domov? Toto je tvoj domov! My sme tvoji spojenci! To našu pomoc by si mal prijať!“

Prečo mali ľudia v jeho okolí nutkanie vyhlasovať sa za jeho spojencov?

Už dosť, že Wen s Rae začali mať isté požiadavky. Ďalších by nezvládol.

„S dovolením, ale vy ste len ľudia, ktorí sa ma rozhodli uväzniť po tom, ako som náhodou našiel vchod do ich ríše. To nevyzerá ako priateľská pomoc.“

Kráľovná rozhodila rukami. „Nikto ťa neuväznil! Potrebovali sme len získať trochu času, aby sme si premysleli, ako budeme pokračovať! Nečakali sme, že sa tu zjavíš! Nemôžeš nám vyčítať, že sme sa najskôr potrebovali poradiť o tom, čo urobíme ako ďalšie.“

„A po tom dôležitom plánovaní ste sa rozhodli predstierať, že ste moji spojenci? Alebo ešte lepšie – že by som vás mal nebodaj poznať?“

To, čo naznačovala, bolo viac ako len scestné.

Celá táto situácia bola vyslovene postavená na hlavu.

„Ale ty nás poznáš!“ skríkla zúfalo.

Padlo na nich ťaživé ticho. Kráľ s princom teraz už otvorene nesúhlasili s tým, že hovorila. Takže sa nechala uniesť citmi a tým mu prezradila, čo by mal očakávať. Nebol tým ohúrený. Vlastne mal toho všetkého akurát tak dosť. Rukou si pre trel tvár.

„Niečo podobné na nás skúšal aj Nuru a neuspel. A musím povedať, že bol oveľa presvedčivejší vo svojich tvrdeniach. Jemu som uveril, že je môj priateľ. Vám sa to nedarí.“

Kráľ sa na neho prekvapene zadíval. „Nuru? Kráľ za vami poslal toho zlatého bastarda?“

Zaujímavá voľba slov. „Áno, poslal. Asi sa domnieval, že nám to prospeje.“

Šúchal si bradu. „Potom musí byť vaša misia naozaj dôležitá, že si získala pozornosť kráľa.“

„Je dôležitá. A tým, ako sa mi tu snažíte nahovoriť nezmysly, nás zdržiavate. Takže ak hovoríte pravdu a chcete nám pomôcť, mohli by ste nám ukázať, kde je prechod na súš.“

Stále si tým nebol istý, ale snažil sa veriť v ich dobré úmysly. Ak by to boli ich nepriatelia, určite by bol teraz v reťaziach a tento rozhovor by viedli za iných okolností – on by sa na kráľovskú rodinu díval skrz mreže. Ale nič také sa nestalo. Čiže si mohol dovoliť prepadnúť naivite a predstierať, že by to mohli byť spojenci.

„Ale to nemôžeme.“ Výborne. Takže sa mýlil.

Essien prikývol. „V tom prípade ma len zdržiavate.“

S tými slovami sa otočil a mienil odísť z miestnosti. Aj vykročil, ale kráľ ho opäť zastavil.

„Nemôžeme ti ukázať ten prechod, pretože nikto z nás nevie, kde je.“ To jeho pozornosť opäť upútalo a zastavil. Ale neotočil sa. „Brána bola zapečatená a ukrytá. Ak chceš cez ňu prejsť, musíš si to zaslúžiť. A nie sme to my, koho musíš ohúriť.“

Otočil sa. Netušil, čo hľadal v ich tvárach. Možno známku toho, že mu v skutočnosti klamali. Ale našiel tam len istú dychtivosť. Akoby dúfali, že ho tým presvedčia, aby ostal. Nevedel, prečo po niečom takom túžili. Čo sa jeho týkalo, najskôr si ho pomýlili s niekým úplne iným. Zamýšľal ich s tým konfrontovať. Možno aj hneď teraz. Ale potom urobil tú chybu, že sa kráľovnej pozrel do očí. Taký srdcervúci smútok ešte u nikoho nevidel.

Dokonca ani Wen s Rae sa takto netvárili, keď prežívali smrť svojej sestry.

A bol to práve ich zármutok, ktorý ich dostal z ich predchádzajúceho väzenia.

No kráľovná... pôsobila ako matka, ktorej práve priniesli mŕtve telíčko jej obľúbeného dieťaťa. Vedel, že by nemal podliehať súcitu. City mu nikdy v ničom nepomohli. Stali sa len nástrojom pre ostatných, aby ho mohli skôr zničiť. A predsa mu nepomáhalo pripomínanie všetkého, čo kvôli nim stratil. Miesto toho pred sebou videl tú ženu – a mal neodbytný pocit, že to on spôsobil jej bolesť. Čo bolo smiešne, ale jeho svedomie malo iný názor.

Okrem toho aj tak stále nevedel, ako ich odtiaľ dostane.

A predstava, že by jednoducho začal plávať, tiež nebola lákavá.

Povzdychol si. „Tak koho musím presvedčiť?“

Kapitola 58. ¦ Kapitola 60.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování