OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 7.

26.10.2017 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 943×

Kapitola 7.

Zara

Opäť blúdila po Ọchiri. Posledných niekoľko dní – aspoň sa nazdávala, že to boli len dni – trávila čas sama. Zo sna s tým mágom veliteľom ju nakoniec zobudila Sadiki. Zaru to ešte stále privádzalo do šialenstva. Len si na to spomenula, cítila, ako sa jej varí krv. Buble, pripravená vbuchnúť v gejzíre hnevu.

Nedostala na to priestor.

Sadiki ju prebudila, aby jej zvláštnym tónom povedala, že musí odísť. Bola povolaná do sveta živých, aby tam cvičila s novými kňažkami. Inými slovami, niekto si neželal, aby jej viac pomáhala a zaobalili to tým, že ju potrebujú inde. Kňažka ešte mala tú drzosť, že Zaru varovala. Nemala robiť nič nebezpečné.

To ani nemohla.

Už niekoľko dní nedokázala zaspať.

Bola si istá, že aj v tom má prsty Sadiki. Unikal jej však zmysel Sadikinho konania. Doteraz to vyzeralo tak, že jej chce naozaj pomôcť. Zrazu však prevrátila list a... A čo? Premenila sa na jej nepriateľa? Naozaj úžasné. Jej očarujúca osobnosť robila divy aj po smrti. A predsa sa nedokázala zbaviť obrazu kňažkinho výrazu v tvári.

Keď sa vtedy Zara prebudila, bola zmätená len chvíľku. Potom sa dostavil oheň. Ako keď iskra preskočí a pohltí svojou ničivosťou celý les. Pripravila sa na útok. Chcela Sadiki zaškrtiť. Mohla odhaliť niečo dôležité! Lenže keď sa pozrela do jej očí, zlosť ju opustila. Na krátky okamih mala podozrenie, že kňažka nejako sledovala Zarin sen. To, čo videla, sa jej asi nepáčilo.

Keď žmurkla, obava zmizla. Ani hnev sa nevrátil. Až kým jej nepovedala dôvod toho všetkého. Odvtedy Zara už nenašla pokoj. Snažila sa vybiť energiu rôznymi spôsobmi. Nacvičovala si spájanie sa so živými. Bez väčšieho úspechu. Ani sa pri tom neunavila. Dokonca ponúkla pomocnú ruku aj ostaným kňažkám. Mŕtvi ju ale vystrašene sledovali, takže nakoniec odišla.

Kto by bol povedal, že niektorí jedinci sú poverčiví aj po smrti.

Keď videli dušu mŕtvej sestry z cechu, očakávali večné zatratenie alebo niečo podobné. Takže aby sa Zara zabavila, prechádzala sa po Ọchiri. Poháňala ju zvedavosť. Často sa túlala okolo pevnosti kňažiek, premožená túžbou dozvedieť sa, čo sa nachádza vo vnútri. Nájsť vchod do monumentu bolo náročné. Ostať ukrytá tak, aby ju neobjavili, sa stalo nemožným.

Niekoľkokrát sa dostala až po vchod, no vždy bola nútená otočiť sa a odísť. Keď napokon mala trošku šťastia, rýchlo ju opustilo. V priestrannej hale, kde sa ozýval podivný krik, stála len niekoľko krátkych okamihov. Tam ju objavila jedna z kňažiek a požiadala ju, aby odišla a už sa nevracala. Dôraz kládla práve na tú časť, ktorá ju vyzývala, aby rešpektovala integritu ich základne.

Dovnútra sa pokúsila dostať ešte raz.

Tentoraz sa ani veľmi nepriblížila. Na moste, ktorý spájal zvyšok Ọchiri s palácom, stáli kňažky a hliadkovali. Zara na ne chcela kričať. Dožadovať sa, prečo tu mala ostať, keď sa nemohla ničím zabaviť. Svoje detské výčitky však zjedla, otočila sa a odišla druhým smerom.

Ponárala sa do temnej pustiny. Mizlo svetlo. Nevidela už ani erby s Ifụrami. Len prach zadupaný nohami tých, ktorí tam blúdili pred ňou. Každým krokom si však čosi uvedomovala. To miesto nebolo také opustené, ako si myslela.

O správnosti svojej domnienky sa presvedčila o hodný kus cesty ďalej. Ukázalo sa, že celý čas sledovala istý druh cesty. Keď ju však nehľadala, nevšimla by si ju. Tá ju nakoniec doviedla až ku vchodu čohosi, čo s nutnou dávkou fantázie mohla označiť za vchod do jaskyne. Vlastne sa pozerala len na veľkú dieru, ktorá ju lákala pod zem. Keďže nemala na výber čo sa týkalo trávenia svojho voľného času, vybrala sa dole.

Musela si niekoľkokrát pretrieť oči, aby dokázala prijať obraz, ktorý ju privítal. Stačilo prejsť cez krátku chodbu vytesanú do kameňa, aby našla oázu. Inak sa to ani nedalo označiť. Priestor to bol ohromne veľký, plný mohutných stĺpov podopierajúcich vysoký strop. Hoci vonku to pripomínalo mŕtvu púšť, tu dole prekvital život.

Doslova.

Vysoké stromy, všakovaké kry, dokonca sa jej zdalo, že počuje spievať vtáčiky. A pomedzi to všetko tancovali kňažky. Bohužiaľ, nestihla sa pre nimi však skryť. Kým fascinovane sledovala svoje okolie, priblížila sa k nej jedna naozaj mlado vyzerajúca dievčina. Vlastne vyzerala skôr ako dieťa. Musela to byť ešte len učnica.

„Nevyzeráš ako niekto, kto by sem patril,“ skonštatovala pokojne kňažka. Jej hlas dával Zare tušiť, že vzhľad by mohol klamať a žena je v skutočnosti staršia, než na čo vyzerá jej tvár.

Bližšie si prezerala jej črty. Alabastrová pleť, dlhé čierne vlasy zapletené do zložitého vrkoča a žiariace oči neurčitej farby. Ani hnedé, ani čierne, ani zelené. Zvláštna zmes troch odtieňov.

Na perách jej hral úsmev.

„A ako vyzerá niekto, kto sem patrí?“ vypytovala sa zvedavo Zara.

Kňažka naklonila hlavu k strane. „Tí, ktorých sem prinesú, sú duše, ktoré sa neprebudili. Nechcú sa viac narodiť a rozhodli sa, že toto je ich koniec. Toto miesto,“ rozhodila rukami to strán, aby bolo jasné, o čom hovorí, „je miesto, kde odpočívajú tí, ktorí sa rozhodli zomrieť.“

„Takže je to pohrebisko,“ skonštatovala Zara.

„Áno, aj tak sa to dá nazvať,“ súhlasila kňažka. „Ale čo tu potom robíš ty? Si príliš čulá na to, aby si mohla patriť k mŕtvym.“

„Ani tu nesmiem byť?“ zavrčala nevrlo Zara, pripravená na vykázanie.

Na jej prekvapenie sa však žena zasmiala. „Nie, to som nepovedala. Nie je proti pravidlám, že si tu. Na tomto mieste nie je nič, čo by si nemohla vidieť. Hoci ťa budem musieť požiadať, aby si o to nikomu nepovedala, ak sa ti podarí uspieť v misii a dostať sa až na ostrov, kde počkáš na opätovné narodenie. Pre ľudí by mohlo byť desivé zomierať s myšlienkou, že by sa už nemuseli medzi živých vrátiť.“

Zara bola prekvapená, čo všetko jej kňažka prezradila. Dokonca aj to, na čo sa nepýtala.

Rozhodla sa byť rovnako zhovievavá.

„Len tu blúdim. Nedokážem sa spojiť s nikým zo živých, takže som tu tak trochu uviazla. Nebaví ma len tak sedieť na zadku, tak som sa vybrala na prechádzku. Toto miesto som našla náhodou.“

„Tak poď, ukážem ti to tu,“ vyzvala ju kňažka bez zaváhania.

Zara bola jej ochotou prekvapená, ale rozhodne sa nebude sťažovať. Bolo príjemnou zmenou, že jej niečo aj dovoľovali. Viac ako vďačne kňažku nasledovala. Hoci sa mierne zarazila, keď si všimla to, čo predtým žena blokovala vlastným telom.

Ani náhodou neviedli súkromný rozhovor. Za kňažkou sa vo vzduchu vznášalo mužské telo. Teda, vlastne len jeho podstata v tvare jeho niekdajšieho ja. Ruky i nohy sa mu vlnili, akoby plával v rozdivočenej riave. Avšak ostával suchý. Pohyboval sa len následkom nejakého kúzla. Oči mal totiž zatvorené a tvár uvoľnenú. Akoby sníval o niečom nádhernom.

Kňažka si všimla, kam sa Zara pozerá, a usmiala sa.

Zara sa na ňu pozornejšie zadívala. Netušila, akoby sa mala spýtať na to, čo ju zaujímalo.

Ukázalo sa, že to ani nemusela.

Kňažka bol ochotná hovoriť aj bez vyzvania.

„Ako iste vieš, každý z mŕtvych má tri dni na to, aby sa pripravil na rozlúčku so životom a svojimi milovanými. Keď je duša pripravená, prebudí sa. Nejde však len o rozlúčenie. Je to aj p prísľub, že sa raz vráti. Narodí sa znovu.“ Kňažka ju teraz viedla do menšej jaskyne s nižším stropom. Po stranách tam boli zvláštne výklenky. „Avšak niekedy sa stane, že mŕtvy sa už neprebudí. Bez ohľadu na to, koľko času dostanú, oči nikdy neotvoria. Pretože nevidia dôvod v tom, aby sa s niekým lúčili. Takéto duše potom ostanú uväznené v Ọchiri.“ Keďže Zara kráčala za kňažkou, nemohla si tým byť istá, no mala pocit, že sa usmieva. „Už pred stáročiami sme sa rozhodli, že niekto musí za neprebudených zodpovedať. Kňažky, ktoré by nemuseli svoj čas rozdeľovať medzi tých, ktorí sa lúčia a tých, ktorí po tom netúžia.“

Zara si sama pre seba kývla hlavou. „Nechaj ma hádať, tebe niekto určil, že sa budeš starať o neprebudených.“

Kňažka ani nemusela súhlasiť, aby si Zara bola svojimi slovami istá. Po tom odhalení totiž jej podivné správanie dávalo zmysel. Nebola veľmi zbehlá v rozhovoroch a spoločenskom správaní. Pretože tu to nepotrebovala. S kým by sa aj rozprávala? Mŕtvi jej sotva odpovedia, hlavne ak stále spia.

„Ale prečo o tom nikto nevie?“

Opäť zahli za roh. Keď tentokrát vošli do miestnosti, už z nej nevyšli. Kňažka sa zastavila pred kamennou stenou a otočila sa k Zare. Tentoraz bol vznášajúci sa muž dobre viditeľný. Možno aj preto, že teraz už Zara o jeho prítomnosti vedela. Znepokojovalo ju to. Nie však preto, že by niečo mohol počuť. Skôr kvôli tou, ako si tam plával. Niečo v pohybe jeho mŕtvych končatín ju desilo.

„Ako som povedala predtým, ľudia majú radi istoty. Chcú zomrieť s vedomím, že sa môžu narodiť. Keby vedeli, že to nie je celkom pravda, mohlo by to vyvolať chaos. Mnohí by začali pochybovať o všemocnosti bohov. A od pochybnosti je len krôčik k vojne.“

„Ale to nie je fér voči ich rodinám. Tí budú čakať, že sa im bude snívať o ich mŕtvych. Budú sa c chcieť rozlúčiť. A nakoniec ten sen nikdy nepríde.“

Kňažka sa jej zadívala do očí. „Už tu musíš byť dlho, keď si zabudla, že život len zriedkakedy býva fér.“

To bola prvá úplne vážna odpoveď, ktorú jej kňažka dala. Možno, že jej medziľudské vzťahy boli na oveľa vyššej úrovni, než sa zdalo na prvý pohľad. Zara bola taká zvyknutá na odmietanie a zatajovanie, až jej prišlo nehorázne nepravdepodobné, že by jej niekto niečo len tak prezradil.

Bez toho, aby z toho niečo mal.

Príliš si zvykla na to, že v živote je máločo zadarmo. Rátala s tým, že rovnako je to aj po smrti. Čiastočne mala aj pravdu. Keď nad tým ale teraz uvažovala, Sadiki tiež nebola tajnostkárka. Veľa jej toho síce nepovedala, ale na druhej strane, Zara sa nepýtala. Ak by sa Zara spýtala, azda by dostala aj presné odpovede.

Kňažka sa od nej odvrátila. Nie však preto, že chcela odísť. Jednoducho sa len venovala tomu, čo bolo jej poslaním. Natiahla sa za seba. Muža uchopila za ruku. Presunula ho pred seba. Vtedy si Zara uvedomila, že tie výklenky v stenách neboli prázdne. Vlastne predstavovali vyhĺbené hroby. V tých, na ktoré dovidela, sa ukrývali duše všetkých tých, ktorí sa rozhodli do života nevrátiť.

Mimovoľne jej po chrbte prešiel mráz. Na to mieste bolo čosi znepokojivé.

Sotva o okamih neskôr muž ležal vo svojej novej komnate.

A tam bude, až kým... až kým čo?

„Stalo sa niekedy, že sa niekto ešte prebudil?“ spýtala sa Zara opatrne.

Kňažka vyzerala, že premýšľa. „Neviem. Som tu síce dlho, ale nikdy som o ničom podobnom nepočula. Aj keď je pravda, že sa o tom len nemusí rozprávať. Kňažky majú rady tajomstvá. Až niekedy zabúdajú na to, že ich nemusia mať aj medzi sebou.“

Zaru zarazilo prehlásenie o tom, ako je tu kňažka dlho. „Koľko ľudí si sem uložila?“

Jej otázka najskôr nebola až taká rafinovaná, za akú ju pokladala.

No kňažka aj tak odpovedala. Svojím spôsobom. Rukou ukázala na celú miestnosť. „Toto je moje kráľovstvo. Tých, ktorí sa ukrývajú tu, som sem osobne uložila.“ Zara sa porozhliadla. Netušila, odkiaľ sa v podzemnej jaskyni berie svetlo. ale to málo, ktoré sem preniklo, jej dávalo dosť dobrú predstavu o tom, aký veľký priestor sa rozprestieral okolo nej. Vzdialená časť stien sa dokonca strácala v tme.

„Predpokladám, že takýchto miestností je tu viac.“

Prikývla. „Niektoré sa už dokonca nepoužívajú, pretože sú úplne plné.“

„Bohovia... nikdy by som si nemyslela, že v cisárstve je toľko ľudí, ktorí túžia po smrti,“ povedala prekvapene.

„Uvažuješ ako kňažka,“ prechodila akoby mimochodom.

Zara nevedela, čo by na to mala odvetiť. Vzhľadom na jej terajšiu situáciu to nemusel byť len kompliment. Celkom to mohol byť ukrytý výsmech. Našťastie sa zdalo, že kňažka od nej nijakú presnú odpoveď neočakáva. Pretože sa zamyslene pozerala na všetkých tých neprebudených, ktorí tu naveky budú spať.

„V každej generácii sa narodí niekoľko kňažiek, ktoré chcú nájsť odpoveď. Študujú knihy, počúvajú staré príbehy. No veľa sa toho nedozvedia. Pretože tí, ktorí by im odpoveď mohli dať, sa už nikdy neprebudia,“ začala potichu. „Ja som tiež bola jednou z tých zvedavých. Viem, že cisárstvo nie je dokonalé. Hoci som si svoj názor radšej nechávala pre seba.“

Podišla dopredu, no vzápätí sa zarazila. „Mám veľa súrodencov. Každý z nich sa rozpŕchol do iného kúta cisárstva. Napriek všetkému sme vždy vedeli, čo sa s ktorým z nás deje. Jeden môj brat skončil ako mních. Síce sa doteraz s tým osudom nezmieril, ale aspoň svoju prácu vykonáva zodpovedne. To on mi dal najviac odpovedí, hoci nie všetky, po ktorých som túžila.“

Zara ju doslova vyhladovane sledovala. „A čo si zistila?“

„Nejestvuje vysvetlenie, prečo sa to deje. Bol pisár, ktorý o tom písal. Volal sa... áno, Navid. Väčšinu jeho prác zničili. Takmer nikto vlastne nevie o tom, že kedysi žil. Jeho záznamy sú... prinajmenšom rozporuplné. Ale ako jediný písal o zmiznutých dušiach, ktoré sa rozhodli nájsť pokoj v nedobrovoľnej smrti. Nech tým už myslel čokoľvek, len potvrdil to, že aj ľudia mimo Ọnwuinho tieňového rádu o tom vedeli. Kedysi.“ Povzdychla si a zadívala sa na plné výklenky. „Takže nevieme zistiť, prečo sa to deje. Ale máme... teórie.“

Vtedy sa však kňažka rozhodla zmĺknuť.

Zara k nej podišla a položila jej ruku na plece. Mierne sebou mykla.

Akoby bola príliš stratená vo vlastných úvahách.

„Aké teórie?“

Kňažka potriasla hlavou. „Za tie roky som si uvedomila jedno. Väčšina tých, ktorí sa rozhodnú zomrieť, pochádzajú zo Sachapovho cechu. Akoby sestry zažili toľko hrôz, že sa nechcú vrátiť späť, kde by sa s tým všetkým mohli opäť stretnúť.“ Zara sa mračila, čo si však kňažka vysvetlila úplne inak. „Nebodaj si myslíš, že ľudia sú naozaj takí naivní, aby nevedeli, čo sestry robia? Cisárovná má celý cech na povel. Plnia len jej výslovné priania. Cisárstvo je relatívne bezpečné len kvôli krvi, ktorú sestry musia v mene cisárovnej preliať. To ony majú na svedomí tie tajomné vraždy, výhražné správy a dokonca aj sprisahania.“

Počúvať o zverstvách, ktorých sa niekedy sestry museli dopúšťať, nebolo príjemné.

Avšak stále to bolo pravdivé.

Zara sa na ňu nedokázala viac pozerať. V hlave jej hučalo toľko protichodných myšlienok, že nevedela, ktorú počúvať skôr. Namiesto sústredenia zatúžila po rozptýlení. Podišla dopredu. Najskôr o opatrný krok. Potom ešte o niekoľko ďalších. O nič konkrétne sa nezaujímala. Až čoskoro zodvihla hlavu.

Otočila ju smerom k stene.

Akoby nejaká neznáma sila ovládala jej pohyby.

Keď sa zadívala na kňažku, nedívala sa na ňu. Vlastne tam takmer ani nebola. Zara si pomyslela, že je tam len napoly. Začínala miznúť... Žmurkla. To všetko sa jej len zdalo. Otočila sa späť k neprebudeným dušiam. Pôsobili akoby sa mali každú chvíľu prebrať. Také pokojné, no pritom bez života. Striasalo ju z toho. Takto mohla dopadnúť aj ona? Nepoznala odpoveď. Napriek tomu jej čosi našepkávalo, že toto mal byť aj jej osud.

Bezcieľne blúdila po dlhej miestnosti. Za sebou počula tiché kňažkine kroky. Látka jej šiat však pri každom pohybe šuchotala. Zvláštne, mohla by prisahať, že mala oblečené nohavice. Teraz sa však za ňou pohybovala maškara odetá do najhonosnejších šatových plátien. Neobzrela sa. Už nevedela odtrhnúť zrak od tých spiacich tvárí. Hlavne od jednej. Pri nej aj zastala.

Jej tvár videla prvýkrát. A predsa jej bola známa. Vlasy lemujúce jej postavu boli dlhé až k pásu. Farbu v tej tme nevedela úplne rozlíšiť, ale predstavovala si, že ak by na ne zasvietilo slnko, ligotali by sa ako zlato. Bola si tým istá. Ten odtieň už predtým videla. Aj tie črty tváre. Hoci boli prísne a ostré tam, kde mali byť vrúcne a oblé. Nos pôsobil dojmom, akoby jej ho niekto niekoľkokrát zlomil.

Ženu, ktorá nosila podobnú tvár, nazývala sestrou.

Nikdy sa Femi nepýtala na jej pokrvnú sestru. Vedela len to, čo jej Femi sama prezradila. Sestra od nej bola staršia. Zomrela. Jej Ifụra vykvitla tak, ako to bolo pri všetkých ostatných. Femi očakávala, že sa s ňou sestra príde rozlúčiť. No namiesto toho z Ọchiri navštívila sny milenca, ktorého videla len niekoľkokrát.

Napriek všetkému však teraz ležala pred ňou.

Neprebudená duša Feminej sestry.

Zara natiahla ruku, no napokon ju spustila späť k telu. Nezdalo sa jej správne dotýkať sa tej pokojnej postavy. Miesto toho sa zadívala na stenu pred sebou. Akoby ani nemala konca. Všade len výklenky, v ktorých sa trblietala niečia prítomnosť. Stovky? Snáď. Tisíce? Ani na to nepomyslieť...

Prsty zovrela do pästí.

„Ako je možné, že sa príde rozlúčiť duša, ktorá sa rozhodla zomrieť?“ Hlas mala tichý.

Kňažka ju však počula a odpovedala jej. Zare jej hlas pripadal akýsi... mäkčí.

Pripomínala jej snovú predstavu.

„Niekto by jej musel pomôcť.“

Ak to tak naozaj bolo, mnohé by to vysvetľovalo. Femi čakala na rozlúčenie so sestrou. Tá ale išla k milencovi, ktorého sotva poznala. Mnohí sa nad tým ešte teraz, o niekoľko rokov neskôr, pozastavovali. Prečo by sa nechcela rozlúčiť s Femi alebo iným členom rodiny? Ak mal jej rozlúčkový sen na svedomí niekto iný, bolo by to logické. Tí najbližší by ihneď spozorovali rozdiel.

Roztopašný, takmer anonymný, milenec ale nie.

„Všetci sú ale presvedčení o tom, že Femina sestra zomrela. Pretože aj jej Ifụra vykvitla. Dokonca sa aj prišla rozlúčiť. Alebo to v jej mene urobil aj niekto iný.“ Keď premýšľala o Femi, spomínala aj na tie podivné príbehy, ktoré jej rozprávala. O mŕtvych s nevykvitnutými Ifụrami. Až doteraz to považovala za rozprávky poverčivých. „Prečo by sa však prišla rozlúčiť duša, ktorej Ifụra nakoniec nevykvitla?“

Kňažka sa zasmiala. Zara netušila, čo také zábavné povedala. „Keď Ifụra vykvitne, neznamená to len to, že niekto zomrel. Ifụry sú magické kvety, no o ich význame dnes už nikto ani netuší. Ľudia vedia len toľko, že Ifụra vykvitne na znak toho, že niekto zomrel. Mágia toho kvetu potom zabezpečí, že sa otvorí brána najskôr do sveta živých, kde sa mŕtvi môžu rozlúčiť. Potom ich tá istá mágia prenesie na ostrov.“

„Ako sa potom príde rozlúčiť duša, ktorej Ifụra nekvitne?“ zopakovala Zara svoju otázku.

„S pomocou niekoho iného, samozrejme.“

Zara sa zarazila. Mala si to domyslieť aj sama.

„Načo by sa ale chcel niekto lúčiť menom inej osoby?“

Tentoraz Zara zacítila, že kňažka stojí priamo za ňou. Doteraz z nej nemala žiadny pocit. Teraz sa to však zmenilo. Z jej tela akoby čosi... blčalo. Horúce a temné, no zároveň hrejivé a sladké. Známe. Už to zažila. Ale to bol... len sen? Potriasla hlavou. Pochybnosti zapadli do temnej časti jej mysle. Pocity však ostávali.

„Aby niečo zakryl,“ napovedala jej kňažka šeptom. Skláňala sa až k Zarinmu uchu. „Ifụra nevykvitne, ale niekomu sa sníva o mŕtvej sestre, bratovi alebo druhovi. Pomyslia si, že možno si len zle zapamätali, kde presne je zasadená Ifụra. Povedia si, že keď sa prišli ich milovaní rozlúčiť, prešli na ostrov a znovu sa narodia.“

„A potom už nehľadajú odpovede...“ zhrozene dokončila Zara.

„Takmer dokonalý spôsob, ako zamedziť otázkam,“ súhlasila kňažka.

Teraz sa už o Zaru doslova opierala.

„Lenže nie vždy to stačí,“ pokračovala Zara. Netušila, prečo vlastne rozpráva tak potichu. „Niektoré Ifụry vykvitli. Iné nie. Už len to ľudí mätie. Keby nechali vykvitnúť všetky, alebo žiadne, ľudia by si mysleli, že tak to má byť. Že je to božia vôľa. Viera by ich zaslepila.“

Zazdalo sa jej, že sa kňažka zasmiala. Zvonivý zvuk.

Jemný ako pohladenie vánku.

Ostrý ako štípanie mrazivej víchrice.

„A to je tá správna otázka,“ pochválila ju. „Tú si nikto už celé roky nepoložil. Hoci Ifụry prestali kvitnúť len pre istým časom.“ Zara bola ako prikovaná. Nedokázala urobiť ani jediný krok. Ani vtedy, keď jej kňažka položila ruky na plecia. Teraz jej na nich sedela ťarcha celého cisárstva. „Ifụra je magická. Veď predsa patrí bohom. Lenže ľudia už zabudli, že je to stále len kvet. A sú takí, ktorí rozkazujú tomu, čo kvitne. Tomu, čo rastie. Dokážu život dať, ale ho aj zobrať.“

Efụ, prebleslo Zare hlavou. Ọsis, opravila sa vzápätí.

Prudko sa otočila, aby mohla kňažke pozerať do očí.

„Odkiaľ toho toľko vieš? Ako to, že tak otvorene pochybuješ o Ọnwụ? Nie si jej kňažka?!“ oborila sa na ňu, keď opäť nadobudla nadvládu nad vlastným telom.

A potom konečne zodvihla zrak.

Nepamätala si, že by si kňažku prezerala. No napriek tomu si bola istá, že takto nevyzerala. Vlnité čierne vlasy siahajúce až po zem. Presvecovali ich iskierky. Slabé záblesky svetla. Telo mala ukryté v dlhých šatách. To tie šuchotali, keď kráčala. Jej tvár ostávala neurčitá. Ani mladá, ani stará. Toto bola osoba z jej sna. Ale teraz sa jej pri nohách motalo isté... stvorenie.

Zara nikdy nič podobné nevidela. Pokryté bolo bielou srsťou, z ktorej kde-tu vytŕčalo jemné páperie i dlhé pierka. Tie na chrbte stvorenia vytvárali čosi podobné krídlam. Huňaté labky malo zakončené ostrými pazúrmi aké doteraz videla len na vtáčích nohách. Namiesto papuľky malo zobák. No hlavu mu zdobili špicaté uši zakončené chlpatými pichliačikmi. Modré oči mu žiarili pobavením a inteligenciou. Lenivo sa posadilo k nohám svojej panej. Zapreté na zadných nohách pôsobilo takmer elegantne. Dokonca aj s tým chvostom, ktorým sa objalo. Taký videla len na šelmách.

Ani stvorenie, ani jeho pani, jej neboli známe.

„Kto si?“ vyhŕkla Zara skôr, ako sa stihla zastaviť.

Jej impulzívnosť sa prejavovala vtedy, keď po tom túžila najmenej.

Žena sa na ňu len záhadne usmiala.

„Kto som? Na to už ľudia zabudli. A to je dobre. Najnebezpečnejší sú tí, o ktorých existencii nikto netuší,“ odvetila jej tým láskavým a mäkkým hlasom, ktorý ju zároveň bodal. „Doviedla som ťa sem, lebo len takto je pre mňa bezpečné rozprávať sa s tebou. Tu ti môžem povedať to, čo sa v bdení väčšina bojí vysloviť.“

„Ale... prečo... ja?“ zakoktala sa Zara.

„Pretože len ty máš dostatok sily na to, aby si ma počula,“ odvetila jej pokojne žena.

Vzápätí sa však strhla, akoby niečo začula.

Okolo nich ale panovalo ticho.

„Nemáme času nazvyš. Neviem, či sa s tebou ešte budem môcť niekedy rozprávať. Uvidíš ma, ale nebudeš mať počuť. No stále budem tu. Budem ťa sprevádzať na ceste, pretože je nesmierne dlhá.“ Naliehavo sa jej zadívala do očí. „Stojíš na jej samom začiatku a ak si nedáš pozor, nikdy sa po nej nevydáš. Najskôr sa musíš dostať z Ọchiri. Kamkoľvek, kde nad tebou Ọnwụ nebude mať moc. Urobí čokoľvek, aby ťa zbavila spomienok. Za tie roky ukradla veľa moci.“

Veľa z toho, čo hovorila, Zare nedávalo zmysel.

Ale to ju nezastavilo vo vlastnej obhajobe.

„Z Ọchiri sa nedá dostať. Nie bez toho, aby niekto našiel moje telo. Potom ho musí obetovať menom bohyne Ọnwụ, aby som sa odtiaľto mohla dostať.“

Avšak po tom, čo jej tá podivná žena prezradila, tým slovám ani sama neverila.

„Jestvujú aj iné cesty,“ odvetila len žena. „Niektoré sú známe, iné už menej. Ten muž, ktorý je s tebou teraz, ich pozná. Alebo ich poznať bude. Neviem presne. Čas pre mňa neznamená to isté, čo pre teba.“ Stvorenie začalo prechádzať okolo svojej panej. „Drž sa ho. On ti pomôže nájsť odpovede, po ktorých tak veľmi túžiš.“

„Prečo by mi chcel pomáhať?“ začudovala sa Zara.

Žena naklonila hlavu na stranu. Akoby nemohla uveriť, prečo sa Zara pýta na takú hlúposť.

„Pretože tým, že pomôže tebe, zároveň pomôže aj sebe.“ Keď zbadala nechápavý výraz na Zarinej tvári, dodala: „Vďaka tebe sa dozvie pravdu o smrti svojej sestry.“

Zara stále ničomu nerozumela.

„Ale prečo by som to mala robiť?! Čo toto všetko znamená! Ja chcem predsa nájsť len pokoj! Na ten mám právo! Som predsa mŕtva!“ rozkričala sa.

Mračila sa na neznámu. Mala pocit, akoby ju mala mať v úcte.

To bolo nemysliteľné. Veď si ju dotyčná ešte ničím nezaslúžila.

A teraz sa dokonca jej rozhorčeniu smiala!

„Ak toto nie je dôkaz toho, že si tá správna osoba, tak už asi nič.“ Láskyplne sa na Zaru usmiala. „Budeš to mať ťažké. Rada by som ťa niečím utešila. No nemôžem. Ja však verím, že to zvládneš. Nájdeš odpovede. Všetci v to veríme.“

Všetci? Kto sú však tie osoby, o ktorých hovorila.

„Ale ja tomu nerozumiem,“ zachrapčala celá zúfalá. „Čo mám urobiť? Kto si!“

Žena k nej podišla. A potom urobila niečo, s čím Zara naozaj nepočítala – sklonila sa k nej a pobozkala ju na čelo. Akoby jej žehnala. To gesto, hoci čiastočne nevítané, v sebe nieslo prekvapivú hĺbku. Zara sa pristihla, že sa do toho dotyku viac opiera.

„To, moja malá, ti zodpoviem inokedy. Čoskoro sa prebudíš. Na vysvetľovanie už nemám čas.“

Zara zažmurkala. „Prebudím? Ale veď...“

Nestihla však dopovedať. Zacítila, ako ju niečo ťahá. Najskôr len tak nesmelo. Neskôr s väčšou vervou. Natiahla k žene ruky v prosebnom geste. Ona však len pokrútila hlavou. Tvárila sa pri tom až príliš rozhodne. Prišiel čas, aby Zara odišla. To jej hovorila v mysli. Zaru to tak prekvapilo, že ju chvíľkovo opustila bojovnosť. Neviditeľný vír ju do seba vtiahol. Zdalo sa jej, že ju tá sila roztrhá. No napokon sa tak nestalo.

Opäť stála nohami pevne na zemi.

Keď otvorila oči, uvedomila si, že ešte stále stojí pri vysokom obelisku, v ktorom bola vytesaná podoba dieťaťa a Strážcu snov. Ahụhụ. Avšak predsa sa rytina zmenila. Okrem toho v rohu zbadala aj to podivné stvorenie. To, ktoré sa tej žene obšmietalo okolo nôh. Zara mohla odprisahať, že sa na ňu usmievalo.

„Zara? Deje sa niečo?“ ozval sa hlas mága, ktorý jej robil spoločnosť v pôvodnom sne.

Podvedome potriasla hlavou.

Nie však preto, aby odmietavo odpovedala na jeho otázku.

Ona vlastne netušila, čo by mu mala povedať. Mala však pocit, že už nemôže veriť ani vlastným snom. Keď si už myslela, že sa prebúdza, stal sa vlastne pravý opak. To všetko, čo videla, bola len predstava jej podvedomia. A predsa... a predsa nič doteraz nebolo viac skutočné. V hlave jej stále znela ozvena ženiných slov. Zara chcela zúriť a peniť. Zbaviť sa napätia, ktoré sa v nej hromadilo. Prišla sem, aby hľadala odpovede. Miesto toho našla len viac otázok.

Prudko sa otočila a zadívala sa na mága.

No jedným si bola až podozrivo istá. Prítomnosťou toho muža.

On jej pomôže nájsť zmysel v tom chaose, na ktorý sa premenil jej život.

Teda, vlastne jej smrť.

Kapitola 6. ¦ Kapitola 8.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 7.: