OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 73.

28.01.2019 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 902×

Kapitola 73.

Essien

Ten drak vážne pokúšal jeho sebaovládanie. Nechýbalo veľa a bol by plameňom spálil jeho. Čo na tom, že by to najskôr nefungovalo. Ale možno by sa aspoň na chvíľu cítil lepšie. Lenže takto sa v ňom len hromadil hnev a ten bol nesmierne nebezpečný. Ako nedávno zistil.

Po tom, ako v ňom prebudil plameň, sa vybrali späť do údolia. Zliezť z tej hory bolo prekvapivo jednoduché, nakoľko v drakovi sa prebudilo najskôr svedomie a rozhodol sa, že by mohol svojmu nedobrovoľnému návštevníkovi aj nejako pomôcť. Čo zahŕňalo odvoz a tak trochu pokus o vraždu. V jednom okamihu totiž Essien pomaly zostupoval po klzkých skalách a premýšľal, či aj predtým pripomínali prekážkovú dráhu smrti, a v tej druhej bol vysoko vo vzduchu.

Ani vykríknuť nestihol. Pretože obrovská laba ho zovrela a vyžmýkala z neho všetok vzduch. Doslova. Potom už len vypliešťal oči a modlil sa, aby tie fľaky prestali tancovať. Keď ho drak pustil na zem, zuby mu scvakli a rozkašlal sa. Vyslovene pískal. A čím dlhšie sa to dialo, tým viac sa v ňom hromadil hnev. Akoby mu nemohol povedať, čo sa chystá urobiť!

Vyštveral sa na nohy. Drak ho dokonca s očakávaním sledoval. Cítil, ako sa mu roztriasli ruky. Kolená sa mu vplyvom predchádzajúcej skúsenosti ešte stále chveli. Mračil sa. Za toto zaplatí. Toto si teda... Zarazil sa. Telo mu zachvacovala horúčosť. Nie nepríjemná. Nepálila. Bola len intenzívna. Nevšímal si to. Miesto toho sa zameral na toho šialeného strážcu živlov. Mohol ho zabiť! A to mu vraj chcel pomôcť. Chcel...

Nedokončil myšlienku. Vyfučala mu z hlavy. Nahradil ju totiž oheň. Plameň tancoval po jeho tele. Pohltil ho. Živil sa jeho hnevom. Jeho túžbou zabíjať. Syčal mu v hlave. Nabádal ho. Na čo? To netušil. Ale určite to nebolo bezpečné. Napriek tomu v tom pocite zotrvával. Pretože bol príjemný. Prispôsoboval sa jeho rozčúleniu.

Lenže aj to pomaly poľavovalo. Lenže plameň zúril aj naďalej. Pohltil celé jeho tela. Zabalil ho do horúceho plášťa a odmietal sa ho vzdať. Znepokojene tekal pohľadom po svojich rukách. Bolo to zvláštne. Možno by ten drak... Stačila len myšlienka a oheň vzbĺkol ešte viac. Začínalo mu to robiť starosti.

„A teraz, človiečik, ukáž, ako sa vieš ovládať,“ vyzval ho drak a Essien mal pocit, že to všetko bolo vopred pripravené. Čo ho dopaľovalo. „Je jednoduché podľahnúť vlastnému hnevu. Ale dokážeš ho ovládnuť?“

Chcel na neho zakričať, že to všetko bola len jeho vina. Ale neurobil to. Pretože v hlave mu hučal plameň. Počul jeho praskanie a načúval jeho šepotu. Chcel, aby útočil. Aby ničil. Aby dal voľný priechod svojmu hnevu. Lenže Essien sa zdráhal. Bolo by to tak jednoduchšie. Lenže... bolo by to tak aj správne? Zrazu sa cítil rozpoltený.

Spomenul si na niečo, o čom mu kedysi rozpráva jeden z jeho starých učiteľov. Nepamätal si ten príbeh celý, poznal len otázku, ktorú mu starec položil na konci. Chcel vedieť, či by si mal uchýliť k použitiu moci skrátka len preto, že môže. Jeho detské ja vtedy neodpovedalo. Pretože chcelo povedať áno, ale uvedomovalo si, že by tým sklamalo učiteľa. Jeho dospelé ja... to už bolo o niečom inom. Vybavoval si predchádzajúce rozhovory. Matne počul ich ozvenu. Drak mu opakoval, že plameň si vyžaduje sebaovládanie. Nie kvôli tomu, aby nepopálil ostatných. A aby nezničil sám seba.

Zavrel teda oči. V tme sa mu lepšie sústredilo. Hľadal v sebe akési lano. Niečo, čím by dokázal spútať tú divokú moc. A nakoniec ju našiel. Hlboko zakorenenú v jeho mysli. Reťaz, ktorou spútal svoje pocity. Bola stále silná a pevná. A dostatočne dlhá. Uchopil ju do rúk. Nemilosrdne ňou obmotával plamenného démona vo svojom vnútri.

Ten prskal a bránil sa. Prosil ho. Zaliečal sa mu. Ale on nepoľavil. Toto nebol správny moment podľahnúť svojmu hnevu. Ten teraz viac ako kedykoľvek predtým musí mať na uzde. Ako poslušného koňa, ktorý vykopne zadné nohy len v prípade, ak je ohrozený nepriateľom. Oheň musí používať rovnako rozvážne.

Keď napokon našiel koniec reťaze a otvoril oči, vznášal sa z jeho pokožky sotva viditeľný dym. A dlho po tom, ako sa odparil aj posledný obláčik, cítil v nose smrad spáleniny. Nebol nepríjemný. Práve preto ho ešte viac znepokojoval. Bol to dôkaz, že minimálne jednej časti jeho podstaty sa páčila predstava vypálenia sveta. Presne tá časť, ktorej prináležal oheň. Bude si na ňu musieť dávať pozor.

„Reťaze?“ nadhodil drak. „To je veľmi neobvyklé a veľmi výstižné. Možno ma nakoniec aj prekvapíš, smrteľník. Hoci to nie je veľmi pravdepodobné.“

Opäť sa mu vysmieval. Robil to náročky, nie podvedome.

„Ty si to plánoval.“

Zasmial sa. Essien si už začínal zvykať na to, že sa mu neustále vysmieval.

„Myslel si si snáď, že ťa obdarím plameňom a neprinútim ťa naučiť sa ovládať? Oheň je nebezpečný a kým ti nebude hovoriť pane, nepriblížiš sa svojmu cieľu. Teraz už vieš, že tvoj hnev je nebezpečný a ak ho nebudeš mať pod kontrolou, mohol by dokonca roztrhať aj teba.“

„A tak si naplánoval čo? Že ma zakaždým zoberieš lietať a potom sa budeš prizerať, ako sa budem snažiť nespáliť ťa na popol?“ Bol sám na seba hrdý, že sa mu tú otázku podarilo vysloviť pomerne neutrálnym a aspoň čiastočne pokojným hlasom.

„Dúfam, že nie. Nemám rád lietanie,“ priznal sa prekvapivo drak.

Essienovi tá odpoveď prišla taká absurdná, až sa jej takmer zasmial.

A potom si uvedomil, že na tej situácii vlastne nebolo nič zábavné.

Rukou si pretrel čelo. „A teraz čo?“

Drak mu to veľmi podrobne vysvetlil. Každou ďalšou vetou sa to Essienovi pozdávalo o čosi menej. Strážca živlov to najskôr musel nejako vycítiť, pretože sa mu za to nepriamo vysmial. Povedal niečo v zmysle, že aj tí najmenší draci vedia, že niečo podobné musia absolvovať a sú tým poctený. Prečo by teda on, smrteľník, mal predpokladať, že ide o niečo podradné. Navonok sa teda tváril, že tie dôvody pochopil.

Ale v mysli sa sám seba pýtal, či je potrebné robiť zo seba pred všetkými blázna. Pretože tak si pripadal, keď sa postavil do opusteného údolia plného kamenia a z plameňov vytváral obrazce. Teda, skôr sa o to snažil, pretože nech zamýšľal dať ohňu akúkoľvek podobu, vznikol z toho len štipľavý dym a ďalšie cvičenie s mentálnou reťazou. Lenže nemohol prestať. Nie, keď ho ten prerastený jašter sledoval a zabával sa na ňom.

Síce sa mu otvorene nesmial, ale jeho vzdialená tvár vypovedala celkom iný príbeh.

Slúžil ako zdroj zábavy. Alebo to bol len spôsob, ako inak šponovať jeho sebaovládanie.

Snažil sa tomu teda čeliť. Aj keď si už nepamätal, ako dlho tam sál. Niekoľko dní. Možno minúty. Alebo aj roky. Stala sa z toho rutina. Načrieť dovnútra. Odmotať práve akurát z reťaze, ktorá držala na uzde jeho vnútorný plameň. Uchopiť ten oheň do rúk. Vytvarovať ho do určitej podoby. To všetko bez toho, aby niekoho čo i len vzdialene ohrozil prípadným požiarom. Alebo dymom. Alebo maličkou iskričkou.

Všetko sa dalo považovať za nesplnenie úlohy. Tak tam teda stál, po čele mu stekal pot a šaty mal celé ufúľané od neexistujúceho dymu a snáď aj popola. Netušil, koľko času ubehlo. Ale teraz sa snažil vytvarovať pred sebou plamenný kvet. Keď otvoril oči, ostal trochu sklamaný. Ak zapojil veľkú dávku fantázie, tak vzdialene to pripomínalo Ifụru, na ktorú asi niekto minimálne tri razy šliapol, aby ju premenil na kompost. Aj drak si to očividne myslel, pretože sa začal smiať.

„To má byť kvet? Vyzerá to ako niečo, čo som mal na raňajky a nechutilo mi to, tak som to vypľul.“ Essien s ním v duchu súhlasil, ale nič nepovedal. Bol príliš unavený a netušil, či by sa dokázal ovládať. „Kvety si vyžadujú jemnosť, bez ohľadu na to, z čoho ich vytvoríš. Tie plamenné sú ešte náročnejšie, pretože oheň a rastliny sú od nepamäti nepriateľmi, hoci za to nikdy nemohli. Preto je náročné prepožičať kvetu podobu plameňa.“

„Prečo potom chceš, aby som sa o to pokúšal?“ spýtal sa ho.

„Pretože len ak sa budeš pokúšať urobiť nemožné, zistíš, kde sú tvoje hranice. Ak by som sa ťa spýtal, aby si teraz vytvoril ohnisko a upiekol nad ním obed, dokázal by si to. Lenže ak by som ti prikázal namiesto ohniska vyčarovať motýľa? To už by si taký úspešný nebol.“

Essien sa mračil. Tieto jeho reči mu ani v najmenšom nepomáhali.

„Tak mi prikáž vytvoriť niečo iné. Nie motýle. Nie kvetiny. Vyzerám snáď ako záhradník?“

Drak si ho pozorne prezeral, akoby premýšľal. Essien sa snažil nebrať si to osobne.

„Nuž, popravde vyzeráš ako niečo, čo som našiel pri ceste.“

Provokoval ho. Essien to vedel. Ale aj tak si nedokázal pomôcť a uvažoval o tom, aké nádherné by bolo prebudiť v sebe plameň, prinútiť ho sústrediť sa do jedinej obrovskej gule, ktorú by potom s radosťou chrstol drakovi do tváre. No nič z toho nakoniec neurobil. Pretože predstava a čin nemuseli byť to isté. Keď už nič iné, naučil sa za ten príšerne dlhý čas aspoň toto.

„Zdá sa, že tvoje metódy výučby na mňa neplatia,“ zašomral si Essien skôr pre seba.

Samozrejme, že drak ho začul.

„Smrteľníci sa draci sa nelíšia až tak veľmi, ako by si predpokladal,“ napomenul ho drak. Stále ho káral ako dieťa, ktorým v porovnaní s ním asi aj bol. „Naše telá sú iné. Premýšľame a správane sa inak, ale mágia funguje v našich rukách rovnako. Ty tvrdíš, že je náročné vytvoriť z plameňa kvety. Ja hovorím, že nemáš dostatok trpezlivosti, aby si to dokázal urobiť.“

Trpezlivosť? Ako ho môže obviňovať z nedostatku trpezlivosti? Ak by ňou doslova nepretekal, teraz by na neho s najväčšou pravdepodobnosťou útočil. A pritom ho stálo veľa síl len tam stáť a nechať sa ním poúčať, pretože okrem toho, že bol strážcom živlov, bolo jeho úlohou znepríjemňovať život komukoľvek, kto by sa odvážil za ním prísť s prosbou o pomoc.

No Essien nič z toho nepovedal nahlas. Pretože by mu to nepomohlo.

Miesto toho sa zadíval na draka. Vyzeral, akoby o niečom tuho premýšľal. A keď sa ho už Essien chcel povedať, čo teda má robiť, neičo sa stalo. Neičo naozaj neočakávané. Essien dokonca nazrel do svojho vnútra, ale plamene boli pevne spútané a nevyzeralo to tak, že by jeho vláda nad nimi čo i len na sekundu poľavila. Takže tie iskry, ktoré práve tancovali vo vzduchu, nevytvoril on.

Fascinovane ich sledoval. Drobné čiastočky vyzerali ako semienka. Žiarili vo vzduchu. Pútali na seba jeho pozornosť. Takmer sa bál aj žmurknúť, aby náhodou nezmizli rovnako rýchlo, ako sa objavili. Myklo ním, keď sa zrazu pohli. Teda, vlastne nie. Ostali na mieste. Ale zväčšili sa. Akoby snáď... rástli. Predlžovali sa. Mohutneli. Až pripomínali lano visiace z vysokého stromu. Tam to však nekončilo. Paličky sa rozširovali. Zrazu boli čímsi viac. Niečím... odlišné.

Boli to stonky. Vyrastali na nich drobné lístky. Plamenné kvetinky, ktoré stále rástli a rástli. Najskôr zmohutneli listy. Potom sa objavili puky. Aby vzápätí mohli rozkvitnúť. Záhon Ifụr vykreslený do najmenších detailov. Každý lístoček, každá stonka... Dokonalosť. A on tam len stál, neschopný slova. Len tú nádheru obdivoval. Sledoval to a závidel. Pretože on niečo také nedokáže.

„Máš pravdu, vytvoriť kvetiny z ohňa je náročné. A vieš prečo, človiečik?“ Drak počkal, akoby očakával, že Essien bude schopný čokoľvek povedať. „Nemáš dostatok trpezlivosti. Oheň nie je ako voda. Plameň je ako ďalšia končatina, ktorá ti zrazu narástla a ty sa ju musíš naučiť ovládať. Prikázal som ti, aby si z ohňa vo svojom vnútri vyčaroval kvety. Lenže ty si s tým plameňom nepracoval. Nezoznámil si sa s ním a nenaučil si sa ho ohýbať. Hneď si z neho chcel mať to či ono. Akoby si nevedel, že aj vaši vychýrení umelci sa najskôr museli naučiť ovládať svoje ruky, až potom začali vytvárať sochu.“

Essien sa počať jeho prehovoru konečne spamätal dostatočne na to, aby mohol odpovedať:

„Lenže oheň nie je hlina.“

„A čím iným by mal byť plameň?“ namietol drak pokojne. „Neprispôsobuje sa hlina zámerom svojho umelca? Nezískava tvar podľa toho, čo si želá on? V čom sa od toho všetkého potom líši plameň? Môže byť kvetom, motýľom, alebo pohromou, ktorá zrovná tento svet. Prispôsobuje sa rozmarom toho, kto ho ovláda.“

Premýšľal o jeho slovách. A pritom sa nevedel zbaviť pocitu, že sa s ním drak vlastne zahráva.

„Povedal si mi, že na ovládnutie plameňa potrebujem sebaovládanie.“

Nesnažil sa zakryť svoje pocity. Takže jeho slová zneli ako výčitka.

Drak sklonil hlavu. „To je pravda. Potrebuješ sebaovládanie. Práve preto si požiar vo svojom vnútri spútal. Použil si reťaze, čo ma prekvapilo, ale dokázal si, že vieš, čo je to sebaovládanie. Lenže práca so živlami si vyžaduje viac ako len to. Potrebuješ aj trpezlivosť. Musíš vyčkávať.“

Essien rozhodil rukami. „A na čo presne by som mal čakať? Kým sa plameň rozhodne mi načúvať a môj svet sa medzitým premení na pohrebisko?“

„Musíš čakať na správny okamih,“ zahrmel drak nevzrušene.

Vtedy už mal Essien naozaj pocit, že na toho giganta zaútočí, no nedostal k tomu príležitosť. Pretože drak sa otočil a vybral sa niekam. Nič nepovedal. Nenaznačil mu, že by ho mal nasledovať. Nedal mu žiadne inštrukcie. Jednoducho ho tam nechal stáť, akoby si nezaslúžil jeho pozornosť o nič viac ako ktorýkoľvek kameň, po ktorom musí prejsť, aby sa dostal tam, kam potrebuje.

„Kam ideš?!“ zavolal na neho napokon.

Drak nespomalil, keď mu odpovedal: „Nemám čas starať sa len o teba a tvoje potreby, človiečik. Tak vonku je celý svet, ktorý očakáva moju pomoc. Ale ty tu pokojne ostaň a vyčkávaj.“

„Mám čakať? A na čo presne? Kým si spomenieš, že si ma tu nechal?“

„Na tú správnu chvíľu predsa,“ odvetil pokojne drak a viac ho netrápil Essien ani fakt, že ho tam nechal uprostred ničoho a samého a miesto vysvetlenia mu venoval len nič nehovoriace slová. Čo by mal tiež očakávať od takého obstarožného frfloša.

S povzdychom sa posadil. Dovtedy si ani neuvedomil, ako ho vlastne bolia nohy. Lenže jeho končatiny boli len malým problémom v škále toľkých neduhov. Vedel, že ak sa čoskoro nepohne z miesta, mohlo by byť neskoro napriek tomu, čo sa mu snažil nahovoriť ten drak. Čas musel plynúť aj v jeho svete a len bohovia vedia, či náhodou neprešli celé veky, odkedy je tu zahrabaný. Všemožne sa však snažil na to nemyslieť. Ešte sa bude môcť rozčúliť. Ešte dostane príležitosť smútiť. Teraz sa musí sústrediť na svoj vlastný výcvik.

Lenže vlastne ani len netušil, kde by mal začať. Drak mu prezradil, že potrebuje trpezlivosť. Hoci by mal byť k nej vedený už od útleho detstva. Povzdychol si. Snažil sa sústrediť na plameň vo svojom vnútri. A pravdepodobne to aj robil. Ale zároveň cítil, ako sa v jeho mysli čosi prebúdza. Nebolo to nebezpečné, ani mu to nechcelo ublížiť. Pomaly sa k tomu približoval. A keď bol sotva na dotyk ruky, akoby sa prepadol. Padal voľným pádom do hrejivej temnoty. Nebál sa. Pretože vedel, že zároveň stále sedí na nepohodlnej skale.

Toto všetko sa odohrávalo v jeho mysli.

Prebúdzala sa v ňom zvedavosť.

Tušil, že to bude mať niečo spoločné s tým, o čom hovoril drak. Ale to mu vyfučalo z hlavy. Hneď, ako konečne dopadol na miesto. Rozhliadol sa okolo seba. Tú miestnosť matne spoznával, hoci v nej nebol niekoľko rokov. Veľká sála v Aghanovej pevnosti. Spomínal si, kedy sa v nej ocitol naposledy. Bolo to krátko po tej katastrofe v Alụrine. Tragédia, pri ktorej zomrelo toľko nádejných bojových mágov. On mal za to niesť zodpovednosť.

Keď si to uvedomil, scenéria sa zmenila. Teda, vlastne ostala rovnaká, len tam okrem neho zrazu bolo oveľa viac ľudí. Stál povedľa všetkých ostatných. Ruky mal spútané za chrbtom. Akoby sa niektorí obávali, že by ich mohol napadnúť. Nie, že by si to nepredstavoval. Vedľa neho stál jeden z jeho učiteľov. Starý majster, ktorý ho ešte ako malého chlapca učil oháňať sa dreveným mečíkom. On jediný mu veril, že nemal prsty vo vyvraždení nádejnej generácie mágov. Teda, len on jediný to vyslovil nahlas, hoci tvrdil, že určite nie je sám, kto má hlavu na správnom mieste.

Essien o tom pochyboval, ale nevyslovil to nahlas. Mal čo robiť, aby v sebe potlačil hnev. Bezbrehú zúrivosť, ktorá hrozila prílivovou vlnou zakaždým, keď sa pozrel na svojho otca. Ten si predsavzal, že sa postará o popravenie vlastného syna. Essienove mladšie ja to sledovalo so zmesou strachu a znechutenia. Jeho terajšie ja sa však obávalo. Pretože presne vedel, čo sa stalo. Už to zažil. A nemohol nič urobiť, pretože svoje telo nedokázal ovládať. Bol tu len ako tichý pozorovateľ. Pozorovateľ, ktorý to mal opäť zažiť na vlastnej koži. Všetci sa prekrikovali.

„Mali by sme ho popraviť! Kvôli nemu za hynuli naši synovia!“ kričali zronení rodičia.

„Lenže on tvrdí, že rozkaz nevydal!“ snažili sa ho zastať niektorí.

Tých bolo oveľa menej ako jeho odporcov, ak si správne spomínal.

„Čo ak to bol útok nepriateľa?“

„Hlúposť! Ako by sa vôbec dostal až sem?“

„Nechajte ho rozprávať! Nech nám to vysvetlí!“

„Bude sa vás snažiť len oklamať!“

Poznal ten hlas. A rovnako ako vtedy, aj teraz sa ho tie slová nesmierne dotkli. Vypálili mu dieru do hrude, ktorá sa nikdy celkom nezahojila. Cítil jej ozvenu v každodennom živote. Zabraňovala mu otvoriť sa ostatným. Znemožňovala mu získať si na svoju stranu spojencov. Pretože nikomu už nedokázal úplne dôverovať, dokonca ani sám sebe nie.

Pretože muž, ktorý prisahal, že ho bude chrániť vždy mu pomôže, sa snažil ostatných presvedčiť, že celá tá záležitosť bola vlastne dopodrobna naplánovanou zradou. Jeho vlastný otec. Áno, vedel, že sa takmer na ničom nedokázali zhodnúť. Ale tiež predpokladal, že boli tímom. To mu otec hovoril. Aby sa snažil, aby trénoval, pretože ho raz postaví po svojom boku. Nemal sa na to spoliehať. Sľuby nič neznamenajú.

„Môj syn je dokonalý klamár a stratég. Dokonca aj mňa oklamal. Ale precitol som a to isté by ste mali urobiť aj vy. Pretože tento človek,“ ukázal na neho, aby svojim slová dodal dramatickosť, „neuposlúchol priamy rozkaz. Povedal som mu, čo mám robiť. Prikázal som mu, aby sa ihneď vrátil do pevnosti. Ale rozhodol sa neuposlúchnuť. Kvôli tomu toľko našich blízkych zomrelo.“

A rovnako ako vtedy, ani teraz tomu presne nerozumel. Prečo jeho otec klamal? Čo mohol získať tým, že by Essien zomrel? Bol predsa najvyšším veliteľom celého vojska a navyše viedol Aghanskú pevnosť. Tým padol sa stal druhým najmocnejším mužom v cisárstve hneď po samotnom cisárovi. Essien ho ničím neohrozoval. Pretože na obe pozície mu chýbalo to podstatné – vlastná mágia. A jeho prekliaty otec to veľmi dobre vedel.

Essien presne vedel, čo s stane. Pokúsil sa zastaviť. Ale nedokázal to. Pretože to všetko mohol len sledovať. Napriek zviazaným rukám a bez spôsobu, ako skutočne uspieť, sa vrhol k svojmu otcovi. Nikdy nezabudne na ten výraz plný hnevu a snáď aj strachu, ktorý sa mu na krátky okamih objavil na tvári. Niekto ho veľmi rýchlo zastavil. Určite to bol jeho starý učiteľ. No škoda bola napáchaná aj za ten krátky okamih.

Zrazu jeho otec mohol tvrdiť, že bol agresívny a nebezpečný pre svoje okolie. Essien sa triasol snahou niečo urobiť. Lenže rovnako rýchlo, ako sa v tej spomienke ocitol, z nej bol aj vyhnaný. Celý zadýchaný opäť sedel na kamennom masíve a premietal nad tým, čo videl. Vtedy sa nedokázal ovládnuť.

Jeho starý učiteľ ho upozorňoval, aby sa ovládal a hlavne aby bol trpezlivý bez ohľadu na to, čo o ňom budú ostatní tvrdiť. Mal však príliš horúcu hlavu. Keď tie slová vyšli z úst jeho otca... skrátka sa neovládol. Snažil sa na neho zaútočiť pred zrakom všetkým zhromaždených. Tí, ktorí o ňom pochybovali, boli zrazu presvedčení o jeho vine. Len preto, že nebol dostatočne trpezlivý, aby otca konfrontoval v čase, keď to nikto nebude vidieť.

Takto len dosiahol, že ho vyvliekli zo sály a neohol tak počúvať, čo o ňom hovoria ostatní. Ani sa nemohol brániť. Doteraz nevedel, ako sa starému majstrovi z pevnosti podarilo presvedčiť ostatných, aby rozhodli pre vyhnanstvo miesto popravy.

Aby sa zbavil ťaživých myšlienok, opäť sa sústredil na svoj vnútorný plameň. Teraz ho poháňal jeho hnev, tak bol omnoho horúcejší, no napriek tomu Essiena nedokázal popáliť. Práve premýšľal, čo by z neho mohol vytvoriť, keď začul ten zvuk. Znelo to akoby sa niekde blízko neho zo svahu valili kamene. Vystrašene sa poobzeral. S jeho šťastím ho pochová skalná lavína a bude mať po starostiach. On aj ten prerastený jašter. Zvuk sa k nemu dostával vďaka ozvene.

Čo znamenalo, že on nebol v ohrození.

Vyskočil na nohy. Snažil sa niečo zazrieť.

No napokon sa nemusel ani veľmi snažiť. Čoskoro si to všimol.

Bolo to jedno z troch mláďat. To, ktoré nemohlo lietať. Utekalo ako zmyslov zbavené po úbočí a spod jeho nôh unikali malé i väčšie balvany. To bol zdroj toho zvuku. Essien najskôr netušil, prečo dráčik tak zúrivo utekal. Ale čoskoro si to uvedomil. Niečo ho prenasledovalo. Niečo obrovské, okrídlené a podľa tej lesknúcej sa čepele aj potenciálne nebezpečné. Podvedome postúpil o dva kroky vpred a takmer sa sám zrútil z kameňa, na ktorom dovtedy sedel.

Očakával, že sa tam čoskoro zjavia aj zvyšní dvaja krpci, ale čakal márne. Jeden z nich práve utekal ako o život a ani bohovia nevedia, kde boli ostatní. Nehovoriac o tom veľkom dudrošovi. Čím viac sa k nemu blížili, tým viac si uvedomoval mieru nebezpečenstva. Drak nemohol zastaviť, pretože nepriateľ mu bol doslova v pätách. Mohol teda len utekať a dúfať, že ho strasie. Lenže to stvorenie malo krídla a ostré zuby a nevyzeralo to tak, že sa mienilo vzdať. Predpokladal, že ak by ho trafil ohnivou guľou, určite by ho to prekvapilo natoľko, aby aspoň zastal a...

Zrazu začul v hlave ozvenu slov. Musíš čakať na správny okamih.

To bola pravda. Ak by zaútočil teraz, bola veľká pravdepodobnosť, že by zasiahol nesprávny cieľ. Mohol tomu drakovi skôr ublížiť. Preto sa sústredil. Vystrel pred seba ruky ohnuté v lakti. Medzi jeho dlaňami sa zjavila ohnivá guľa. Cítil jej horúčosť. V hlave počul naliehavý hlas. Ten ničivý plameň chcel, by ho čo najskôr použiť. A on to plánoval. Keď príde tá správna chvíľa.

Preto vyčkával. Počítal jednotlivé kroky. Zvažoval svoje možnosti. Snažil sa posunúť tak, aby predišiel všetkým pochybnostiam. Nechcel trafiť nesprávneho. Stál tam, pevný ako skala, a proti nemu sa rútil nepriateľ. Čakal. A presne vedel, kedy nastal jeho moment. Vtedy, keď sa drak posunul do strany s úmyslom zastaviť a otočiť sa.

Práve vtedy mu mohol Essien čo najviac pomôcť. A keď vypustil svoju guľu, sledoval, ako s presnosťou trafila toho okrídleného šialenca. Zakvílil. Ten nepríjemný zvuk rinčal v Essienových ušiach. Postupne však zanikal, keď drak stiahol toho prerasteného motýľa z oblohy a začal ho trhať na kusy.

Očakával, že bude počuť ozvenu stonov toho stvorenia. Miesto toho sa ozval smiech.

Taký hlboký, že mohol patriť jedinej bytosti. Veľkému drakovi.

Essien sa nemusel obzrieť, aby vedel, že stojí vedľa neho.

„Výborne, človiečik. Pochopil si to.“

Essien si pretrel tvár. „Toto bola ďalšia z tvojich šialených skúšok.“

Nemusel sa pýtať, bol si tým istý.

„Zistil som, že vy ľudia najlepšie reagujete na moje rady, keď vás zároveň nechám čeliť aj nejakej skúške. Tak som ti povedal, čo máš robiť a odišiel som.“

Podobný spôsob výučby sa mu v podstate celkom aj pozdával.

„Dobre, chápem, prečo si dovolil tomu okrídlenému monštru, aby naháňalo jedného z tvojich nástupcov. Ale prečo si ma poslal do minulosti a prinútil ma sledovať minulosť? To bola tiež súčasť plánu?“

Nechcel znieť ako ufňukaný pochábeľ, lenže tiež potreboval vedieť, či sa má pripraviť na opakovanie podobných výlevov. Na svoju minulosť vo väčšine prípadov nerád spomínal. Bohovia, on o nej vlastne ani nerozprával a predstieral, že sa to vlastne nestalo a starý Essien zomrel v momente, keď odišiel z pevnosti. Aby sa potom mohol zrodiť ten nový, ktorý nikoho a nič nepotreboval.

„Ak si spomínal, nebolo to mojim pričinením,“ oponoval mu drak. „Možno za to môže tvoja vlastná hava. Snažila sa ťa pripraviť na to, čo príde.“

„A čo také príde?“

Drak sa zachechtal. „Už vieš, čo je to trpezlivosť. Už vieš vyčkávať. To sú vlastnosti, ktoré musí mať ten, kto chce rozkazovať vetru. Pretože vietor je vytrvalý. Je príjemný i ostrý, vie ochladiť, ale aj zamraziť. Musíš mať v sebe trpezlivosť, aby si vedel, kto si zaslúži vánok a kto víchricu.“

Predpokladal, že ten mrazivý pocit predznamenával prítomnosť vetra v jeho vnútri. 

„Takže som mal použiť plameň, aby som získal vietor?“ uisťoval sa Essien a mal pocit, akoby s drakom podobný rozhovor už viedli – vtedy, keď v ňom vďaka dažďu prebudil oheň.

„K niektorým cieľom nevedie priama cesta,“ odvetil len.

Essien zamyslene sledoval, ako sa malý drak nakoniec pobral tam, odkiaľ prišiel. Ešte sa stihol ukloniť svojmu učiteľovi. Premýšľal, či táto skúška bola určená len jemu, alebo aj tomu mladému nasledovníkovi. Lenže kto bol on, aby premýšľal o zámeroch takej veľkej bytosti. Jemu súvislosti očividne ešte stále unikali. Drak mu to predsa neustále pripomínal.

Miesto toho premýšľal, kam ho až zavedie táto cesta.

A či keď nájde jej koniec, bude stále ten istý Essien, ktorý vstúpil do temnoty jaskyne.

„A čo teraz? Naučíš ma rozkazovať vetru?“

Zadíval sa na draka. Nevidel z neho viac ako kus jeho nohy, ktorá bola práve v úrovni jeho hlavy.

Bolo pre neho divné rozprávať sa s niekým, komu nevidel do očí.

„Teraz, človiečik, mi môžeš vytvoriť ohnivú kyticu, aby si mi dal najavo, ako veľmi si ceníš moju pomoc,“ prehodil len tak mimochodom.

Essien tušil, že si z neho uťahoval len napol.

Kapitola 72. ¦ Kapitola 74.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 73.: