OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 8.

03.11.2017 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 966×

Kapitola 8.

Accai

Sny mali ostať len snami. No nie v prípade, ak sa mu opakovane snívalo mŕtvej sestre z cechu, ktorá si z nejakého dôvodu myslela, že Accai je mágom veliteľom. Tá predstava ho najskôr zaskočila, neskôr pobavila a nakoniec ju jednoducho len znášal. Napriek tomu jej však nevedel povedať pravdu. Čo na tom, ako ho ona sama chcela vidieť. On vedel, kým bol.

Hoci... musel si priznať pravdu.

Jednej jeho časti sa páčila predstava, že ho niekto vnímal ako autoritu. Doteraz si myslel, že sa života bojového mága vzdal, vyrovnal sa s stým a teraz bol len obyčajným mníchom zatvoreným vo Veľkej knižnici. Tie sny mu ukázali, že sa možno mýlil. Podvedome stále túžil po živote strávenom v uniforme, keď nevedel, či ďalší boj nebude jeho posledným.

Pravdepodobne by sa nestal veliteľom, ale na tom pramálo záležalo. Prebúdzalo to v ňom bezmocný hnev a ľútosť. Potom si však spomenul na svoju sestru. Na jej záhadnú smrť. A uvedomil si, že ani tá najvyššia hodnosť by sa nedokázala vyrovnať pocitu, keď konečne zistí pravdu.

S novou vervou sa púšťal do práce.

Podľa toho, čo habkala Zara, rozprávala sa s ňou nejaká záhadná žena. Keďže sa jej ukazovala len v snoch, stavil by sa, že to bola samotná Nrọ. Podľa všetkého Tajomná bohyňa túžila po úspechu ich misie. Priam až bytostne. Dokonca sa im v tom snažila ja napomôcť. Lenže problém tkvel v niečom inom.

Zara bola mŕtva a uväznená v Ọchiri. Sotva sa naučila komunikovať s nimi. Vlastne s ním. Pochyboval, že čoskoro nájdu spôsob, ako ju priviesť späť do sveta živých. Kedysi o tom síce čítal nejaký príbeh, ale považoval to skôr za rozprávku. Napriek tomu to však bola jediná informácia, ktorá by mu mohla pomôcť.

Takže sa rozhodol nájsť to, na čo kedysi narazil úplnou náhodou.

Frustrovane na zem hodil ďalšiu kopu papierov. Namiesto toho, aby sa snažil systematicky prehľadávať jednotlivé kopy písomností, vrhol sa do toho všetkého po hlave. Pretože na neho Zara neustále naliehala. Dorážala na jeho malichernosť, útočila na jeho pýchu. Bohovia, nebol predsa žiadny svätec, hoci si vybral cestu obyčajného mnícha.

Niečo z výbušnosti mŕtvej cechovníčky sa prenieslo aj na neho.

Prečo by inak s takou veľkou vervou doslova šklbal so všetkým, čo mu prišlo pod ruku?

Rukami si pretrel tvár. Pochyboval o tom, že takýmto tempom niečo objaví. Knižnica bola nesmierne obrovská. Jestvovali v nej police, o ktorých ani sám ešte netušil. Nemal dôvod namýšľať si, že práve on by dokázal niečo nájsť. Ešte za taký krátky čas.

No hoci bola Zara mŕtva, nástojila na tom, aby sa ponáhľal. Nech jej tá žena povedala čokoľvek, muselo ju to zasiahnuť. Zamračil sa. Netušil, prečo nad tým uvažoval. Nebolo to tak, že by Zaru poznal. Nebola jeho priateľkou a teraz... sa ňou vlastne už nikdy nestane. Vlastný záujem o ňu vysvetľoval túžbou odhaliť záhadu okolo smrti vlastnej sestry.

Obával sa však, že keď robil zo svojej komnaty skladisko papierov, nemyslel na milovanú sestru. Mal v živej pamäti výraz v tvári snovej Zary, keď ho žiadala o pomoc. Nech už jej Nrọ sprostredkovane prezradila čokoľvek, muselo to byť pôsobivé. Až tak veľmi, že to vyvolávalo paranoju.

Z nejakého dôvodu sa obávala bohyne Ọnwụ.

Jej úlohou však bolo postarať sa o mŕtve duše. Prečo by pre niektorú z nich predstavovala nebezpečenstvo? Iste, našiel tie staré kroniky. V nich niekto tvrdil, že Ọnwụ túžila len po moci. Mŕtve duše ju v skutočnosti nezaujímali. Netrápil ju ich osud. Accai zastával názor, že bolo viac ako len nepatričné spoliehať sa na dobrosrdečnosť nekonečne mocnej nesmrteľnej bytosti.

S výdychom sa natiahol za jednou z otrhaných kníh. Prekvapene si uvedomil, že ide o kroniku, ktorú pred nejakým časom ukázal Femi. Zdalo sa mu to vzdialené roky. V prvom momente si dokonca nevedel presne spomenúť, čo všetko sa tam dočítal. Pohodil plecom. Prečo by si to nemohol pripomenúť... S tou myšlienkou sa natiahol a otvoril knihu na náhodnej strane. Vzápätí ho však nadnesenosť opustila. Pustil sa do čítania. Žeby toto bol ten príbeh, ktorý tak neúspešne hľadal?

Pozeral sa na príbeh o stratenej cisárskej dcére.

Rovnako ako predchádzajúce zápisy, aj pod tento sa zapísal Navid, tajomný pisár.

Accai začínal mať pocit, že až príliš často narážal na to meno. To nemohla byť náhoda.

***

Kedysi dávno, keď bol svet ešte mladý a cisársky rod sa zmietal v neistote, narodilo sa výnimočné dievčatko. Babica, ktorá bdela pri jej narodení, tvrdila, že malá princeznička sa nedožije rána. Dokonca sa sama pokúsila potvrdiť presnosť svojich slov tým, že ju chcela vyhodiť z okna najvyššej veže Alụrinu. Tvrdila, že musí ochrániť cisárstvo pred slabosťou. Pretože dcéra, ktorá nemá ani toľko sily, aby plakala, nemôže krajine priniesť nič dobré. A dievčatko, akoby počulo jej výčitku, každým dňom dokazovalo, že sa stará babica mýlila.

Dieťatko vyrástlo do mladej princeznej, ktorá všetkým naokolo robila radosť. Často sa smiala a hoci toho veľa nenahovorila, dokázala si hravo získať srdcia všetkých svojich poddaných. Mágovia ju strážili ako poklad a sestry z cechu prisahali pomstu každému, kto by sa na ňu čo i len krivo zadíval. Avšak ani ich krvilačnosť nepriateľov nezastavila.

Čoskoro sa o budúcu cisárovnú začali zaujímať panovníci okolitých krajín. Ȧudobský kráľ vedel, že tichá nevesta by mu mohla zabezpečiť moc, o akej sa mu ani nesnívalo. Netrvalo dlho a vyslal posla so žiadosťou o audienciu u cisárskeho páru. Privolili. Avšak kráľ sa radoval predčasne.

Cisárovná vedela o jeho úmysloch a nehodlala svoju jedinú dcéru spojiť v partnerskom zväzku s človekom bažiacim len po moci. Taký by sa o jej dcéru nepostaral. Odviedol by ju, z Ambarského cisárstva by urobil len úbohú provinciu svojho kráľovstva a ich kraj by zvädol ako okvetné lístky uschýnajúcej Ifụry.

Ale kráľ bol pyšný panovník. Odmietnutie vnímal ako útok. Varoval cisárovnú, aby si svoje rozhodnutie premyslela. Ona sa však nedala obmäkčiť. Pokorený kráľ sa musel vydať na spiatočnú cestu. Osamotený. Cisárovná si vydýchla a rovnako aj jej dcéra, prekrásna tichá princezná. Avšak radovali sa predčasne. Pretože pokorený muž len sotva dovolí, aby jeho dôstojnosť pošliapala žena. A už vôbec to nedovolí kráľ, ktorého slovo je viac ako len zákon.

Hútal nad vhodnou pomstou. Plánovaním strávil celé dni, i noci. Medzitým sa Ambarské cisárstvo začalo tešiť z pripravovaného obradu spojenia mladej princeznej a nejakého bezvýznamného kráľa z malej krajiny, ktorej meno ani nikdy nepoznal. V kráľovi sa vzdúval hnev. Až si nakoniec spomenul na tajomné nadanie okwụlských šamaniek. Ich moc nepochádzala len o bohov, preto ich dokázali poraziť. Ak mu mal niekto pomôcť, bola to práve šamanka.

Za návštevu zaplatil vysokú cenu. Jeden z Okwụlov mu vyďobol oko a odtrhol pravú ruku. Kráľ sa napriek tomu nevzdal a prosil šamanku o pomoc. Tá súhlasila. No varovala ho. Každá kliatba sa dá zvrátiť. A ak sa nájde dostatočne odvážny muž alebo žena, ktorí budú chcieť princeznú zachrániť, podarí sa im to. Kráľ však nedbal varovaniam. Chcel svoju pomstu a chcel ju hneď.

Šamanka tichú princeznú prekliala. V deň obradu spojenia sa všetci poddaní cisárstva stali svedkami toho, kam až siaha kráľovská pýcha. Princezná zmizla. Aj keď nie celkom. Jej telo padlo k zemi a viac sa nepohlo. Nežilo, hoci nikdy nezomrelo. Pretože jej duša prepadla do Ọchiri, kde mala stráviť svoju večnosť. Cisárstvo plakalo nad smrťou milovanej princeznej. Nikto už nemal nádej. Až na mladého kráľa. Ten jediný sa odmietal vzdať. Predstava, že bude žiť vo svete bez úsmevu svojej lásky, bola neznesiteľná.

Napriek protestom cisárovnej sa vydal na nebezpečnú cestu. Putoval dlhé dni a noci, až nakoniec stál pred majestátnym lesom. Nkọcha. Miesto moci a zázrakov, ktoré prýštilo životom. Kráľ padol na kolená. Prosil bohov, aby mu pomohli. Žiadal o znamenie, že jeho milovaná ešte žije. Bol ochotný premárniť vlastný život, len ak by ona mohla žiť.

Nakoniec sa bohom uľútostilo zarmúteného kráľa. Ọsis, Pán lesa, mal svoju milovanú Efụ. Len predstava, že by o ňu kvôli niečej pomste prišiel, ho desila. Urobil by čokoľvek, aby sa mu vrátila späť, ak by o ňu prišiel. Rozhodol sa kráľovi pomôcť. Aj keď to nebolo v jeho silách. Po prvý raz za mnohé stáročia ukázal svoju desivú tvár smrteľníkovi. A on sa, pri pohľade na jeho zohavený vonkajšok, ani nemykol. Mal silného ducha i vôľu. Na ceste ich bude potrebovať.

Ọsis kráľovi prezradil to, čo potreboval vedieť – že on, ako strážca lesa, mu nemôže pomôcť vrátiť dušu jeho milovanej z Ọchiri. No sú takí, ktorí to vedeli. Poradil mu, aby našiel Ezea, najmocnejšieho zo všetkých bohov. To on je strážca rodu Mbe. Kráľ, vďačný za božskú pomoc, sľúbil, že naveky bude velebiť veľkosť lesov a múdrosť ich strážcu. Dlho však neotáľal. Musel sa vybrať na cestu.

Dlhé dni a týždne blúdil v Orodských horách, kým, na samotnom vrchole najvyššej hory, nenašiel skromnú chalupu. V nej žil pustovník. Kráľ však vedel, že v skutočnosti stojí pred najvyšším z bohov. Od vyčerpania i úcty padol na kolená. Prosil. Dúfal. Sľuboval. Hrozil sa, čo sa stane, ak jeho odhodlanie nebude dostatočné. Eze však bol boh. A jeho oči videli aj to, čo by nemali. Široko-ďaleko nebolo ničoho, o čom by nevedel.

Prirodzene, o kráľovi a jeho príbehu vedel všetko. No aj tak najskôr nič nehovoril, aby mu doprial možnosť nechať hovoriť jeho srdce. A to bolo čisté a úprimné. Eze ponúkol kráľovi miesto pri svojom stole. Napojil ho. Nakŕmil. Doprial mu oddych. Keď nastalo ráno, prebudil ho. Vyslal ho na misiu. Mal nájsť Nkọchu. Kráľ sa zarazil a prezradil Ezeovi, že odtiaľ práve prišiel. No Eze ho trpezlivo opravil.

Nemal hľadal les, ale korytnačku, ktorá ten len nosila na svojom chrbte. Jej meno bolo Nkọcha a bola najmocnejšia z vymierajúceho rodu Mbe. Jej pamäť siahala až k samotným počiatkom ich sveta. Ona videla, ako sa k životu prebúdzajú prvé iskry mágie. A len ona jediná dokázala načúvať tichej piesne kúziel a kliatob.

Kráľ uveril Ezeho slovám. Aj preto, lebo nemal na výber. Od zakliatia jeho milovanej ubehlo príliš veľa času. Telo bez duše vedelo prežiť len určitý čas. Čoskoro bude neskoro pre nich pre oboch. Tak sa vydal opäť na cestu, hoci menej ochotne. Aspoň tentoraz. Mal nájsť korytnačku ukrytú pod lesom. Vedel, že to bude neľahká úloha. Nkọcha musela byť ohromná, hlavne keď si predstavoval les ukrytý na jej chrbte.

Eze mu povedal len toľko, že jej hlava bude naklonená k srdcu cisárstva. Hoci v strede krajiny sa rozprestieral práve božský les, jeho srdcom bol iste Alụrin. Kráľ po nekonečných dňoch strávených v sedle nakoniec opäť našiel záhadný les. Obišiel ho. Našiel stranu, ktorá sa upierala k Alụrinu. Alebo k miestu, kde tušil, že sa rozprestiera. Horizont to bol vzdialený. A tam, pri koreňoch jedného z prevysokých stromov, zrazu našiel hlbokú jamu. Tunel. Hoci keby doň nezakopol, nikdy by si ho nevšimol.

Ochotne doň vliezol. Bez prípravy, bez opatrnosti. Zúfalstvo viedlo jeho kroky. Plazil sa nánosmi hliny. Bojoval s nehostinnou háveďou. Až nakoniec dospel do svojho cieľa. Zvláštne svetlo teraz osvetľovalo jeho kroky. Dve červené fakle kdesi v temnote. Potom sa však k nemu priblížili. Uvedomil si, že to neboli plamene. Pozeral sa do obrovských očí. Sledovali ho dlho a pokojne. Dopriali mu čas na to, aby si mohol svojho hostiteľa prezrieť.

Obrovská hlava bola vyššie ako on, keď stál. Obrovské oči sa na neho neustále upierali. On si miesto toho prezeral vzhľad stvorenia, ktoré mal pred sebou. Keby nepoznal pravdu, nazdával by sa, že je to len obrovský had. Z nosa mu vyrastali dlhočizné liany tvarované ako fúzy. Mäkké konáre pokrývali jeho hlavu, listy boli namiesto vlasov. Zahliadol aj zárodky rôznych kvetín a hríbov. Ak by Nkọcha nemala otvorené oči, nazdal by sa, že sa ocitol v lese. Avšak korytnačka sama bola tým lesom.

Kráľ pred ňou padol na kolená. Rozpovedal jej svoj príbeh. A ona počúvala dlho a trpezlivo, hoci ho poznala. Takto pred ňou kedysi stál samotný Eze. Rozprával jej o tom, čo sa mu snívalo. O tichom dievčati, ktoré z pomsty niekto zakľaje. Len aby si ju mohol ponechať sám pre seba. A ona, schopná vidieť a počuť aj to, čo ostávalo zmyslom smrteľníkov skryté, ju mala ochraňovať z celej tej diaľky.

Poznala odpoveď na kráľovu otázku. Vedela, ako mohol zachrániť princeznú. No nebola si istá, či je toho hoden. Jeho srdce mala pred sebou. Mocne bilo v jeho hrudi. Hrdé a plné úcty, no zároveň aj žiaľu. Tieň pomstychtivosti však začal haliť jeho dobrotu. Keď už chcela kráľa odmietnuť, oslepilo jej oči iné svetlo. Úprimné a silné, hovorilo o nesmiernej láske, ktorej bol tento smrteľník schopný. Hovorilo o tom, ako si tichá princezná získala jeho pozornosť, jeho náklonnosť a napokon aj jeho oddanosť. Avšak láska nestačila.

Tri celé dni a noci ho skúšala. Pokladala mu otázky, na ktoré musel hľadať odpovede. Nikdy mu neprezradila, či jej dal správnu alebo nesprávnu odpoveď. Ona totiž netestovala jeho vedomosti. Zaujímalo ju len srdce. To jeho napokon z boja o Nkọchinu priazeň vyšlo ako víťaz. Nkọcha nakoniec splnila svoj sľub. Kráľovi prezradila, ako dostane svoju milovanú späť z Ọchiri. Prezradila mu však aj, že záchrana nebude zadarmo. Ak chce, aby princezná žila, bude sa musieť kráľ vzdať vlastného života.

Bez zaváhania súhlasil.

Keď začal s obradom a zariekavaním, premýšľala Nkọcha o vlastnom pláne. O odmene, ktorú pre kráľa chystala. Stačilo len, aby si ju zaslúžil. No kúzlo, ktoré kráľ musel odriekať, bolo náročné a dlhé. Plné zákutí. Veď ako inak by vedelo obísť mágiu šamanky, ktorá to všetko spôsobila? Na jej porážku potreboval všetku silu. Len vďaka nej našiel záverečný verš.

Keď odznelo posledné slovo, začala sa objavovať postava. Akoby odnikadiaľ. To sila kúzla ju ťahala späť do sveta živých. Čím viac sa však princeznina podstata objavovala, tým slabší bol kráľ. Napokon sa zložil na zem. Odtiaľ sa vztýčil len jeho duch. Kráľ a princezná si vymenili miesta. Ona mohla žiť, no on viac nie. Zodvihol ruku a naposledy sa dotkol svojej milovanej. Ona mu vyšla v ústrety. Usmievala sa, aj keď jej po lícach stekali slzy.

V momente, keď mala kráľova duša odplávať do Ọchiri, čosi sa stalo, niekto ho pridržal vo svete živých. Bola to Nkọcha, ktorá až vtedy pochopila, že len v rukách týchto dvoch ťažko skúšaných milencov bude cisárstvo prekvitať. Vzdala sa jedného zo svojich stromových detí. Na jej pancieri po ňom ostal len vyschnutý peň. Nkọche to lámalo srdce, no predsa to urobila. Venovala iskru života kráľovi. Ten povstal zo zeme a ďakoval Nkọche za jej pomoc. Sľúbil jej, že naveky bude velebiť jej meno. Všetci tí, čo prídu po nich, sa dozvedia o jej dobrote a veľkosti.

Potom kráľ s princeznou odišli. Ruka v ruke zamierili do Alụrinu, kde ich čakalo ešte veľa práce. Museli vložiť princezninu podstatu späť do jej tela. Spojiť to, čo šamanka na príkaz ȧudobského kráľa rozdelila.

Ale to je už celkom iný príbeh...

***

Prizrel sa nasledujúcim stranám. Vyzeralo to tak, akoby ich niekto spálil.

Jeho však netrápilo absentujúce pokračovanie srdcervúceho príbehu o láske tichej cisárovnej a kráľa krajiny takej malej, že si dnes nikto nespomínal na jeho názov. Miesto toho sa zamýšľal nad tým, čo práve prečítal.

Prečo by sa pisár, tvrdiaci o sebe, že bol zapisovateľom cisárskej rodiny, hlásil o autorstvo obyčajnej rozprávky? Iba ak... Potriasol hlavou. Čo ak to nebol len obyčajný príbeh? Možno sa snažil niekomu niečo odkázať. Aby na to však ostatní neprišli, zvolil si podobu detského rozprávania. Mnoho ľudí by sa tomu textu nevenovalo. Predpokladali by, že nie je dôležitý. Veď bol určený deťom.

Pisár Navid možno počítal s predpokladom ostatných.

Čo ak chcel, aby ostatní podcenili silu tých riadkov?

Ak by to tak bolo, znamenalo by to, že Navid bol tak trochu génius. Dokázal ukryť dôležité posolstvo a zašifrovať ho do nevinnej povedačky tak, aby ho ostatní nepovažovali za hrozbu. Tak by zaručil, že príbeh vo svojej forme pretrvá. Aby mohol viesť kroky ďalšej generácie mágov, ktorí by chceli nájsť v Ọchiri stratenú dušu princeznej. Alebo kohokoľvek iného.

Z náhleho popudu vyskočil na nohy.

Už predtým mal pocit, že meno toho istého pisára sa až príliš často objavuje pri podobne mocných príbehoch. Poznal veľa tajomstiev a nebál sa o nich písať. Za čo sa mu ostatní odvďačiť tým, že jeho meno vymazali z ľudskej pamäte. Lenže Veľká knižnica mala veľká zákutí. A neobývali ju len smrteľníci.

Accai napäl všetky svoje zmysly. Vyslal ich doširoka, doďaleka. Celú knižnicu mal ako na dlani. Videl jej obyvateľov, jej návštevníkov. Polici plné kníh. Tajné zákutia, ku ktorým neviedli dvere. A tam, na konci toho všetkého, našiel jedinú bytosť dostatočne mocnú a nezaujatú na to, aby mu dala pravdivú odpoveď.

Ešte skôr, ako si to stihol premyslieť, vyskočil na nohy.

Nechcel pochybovať o rozhodnutí, ku ktorému ho prinútili okolnosti. Možno to nakoniec oľutuje. Ale musí sa o to pokúsiť. Vedel, kam má istí. Akoby ho viedla neviditeľná sila. V skutočnosti tú cestu až príliš dobre poznal. Niekoľkokrát sa po nej už vybral. No svoj cieľ nikdy predtým nenašiel. Pretože nemal dostatok odhodlania. Pretože len tí, ktorí sú o tom najviac presvedčení, dokážu nájsť Knihovníka.

Povrávali sa o ňom len legendy. Stvorila ho bohyňa Agụ. Bol ochrancom všetkého vedenia ukrytého za múrmi Veľkej knižnice. Tvorili ho dávno zabudnuté tajomstvá a mágia. Nikto nevedel, ako presne vyzeral. Známa bola len jeho prezývka – Ọbaak. Ten, čo číta.

Accai vedel, že on jediný mu mohol dať odpovede na otázky. Mnohokrát sa s ním pokúšal stretnúť, aby mu pomohol odhaliť tajomstvo sestrinho zmiznutia. Ale Accai ho niky nenašiel. Hoci vedel, kde presne je. Knihovník ho k sebe nepustil. Netušil preto, čo sa zmenilo práve v dnešný deň. Vedel, že jeho odhodlanie je rovnako silné ako predtým. No možno bol nakoniec pripravený. Jeho myseľ bola dostatočne otvorená na to, aby prijal akúkoľvek informáciu, ktorú mu Knihovník chcel prezradiť.

Našiel ho pri jednej z políc. V tejto časti knižnice ešte nikdy nebol. Do týchto miest totiž nejestvoval prechod. Teraz sa tam však objavil. Len preto, aby Accai mohol prísť. Obklopovali ho police vysoké až po strop. Spoza rohov vykúkali zvláštne stvorenia. No jeho zaujímalo len jediné. To, ktoré stálo pri jednej z políc a vyzeralo, že práve upratuje. Hoci zrak upieralo na neho.

Bez strachu sa pozeral na knihovníka. Nikdy si ho nijako nepredstavoval. No jeho výzor ho nezarazil. Jeho telo tvorili knihy a zvitky. Vlasy pripomínali najjemnejšie brká, namiesto očí mal ohnivé bodky z koncov viet. Vyzeral ako postava z rozprávky, no predsa zotrvával ľudský. Keď na Accaia uprel zrak, vedel, že vidí celú jeho myseľ. Na nič sa ho nepýtal. Bol pripravený počúvať.

„Knihovník...“ zamumlal zadýchane Accai. „Potrebujem tvoju pomoc.“

V duchu si za to vynadal. Jasné, že od neho niečo potreboval. Inak by sem predsa nechodil!

„Hovor, čo žiadaš. Dvere k vedomostiam knižnice sú ti otvorené,“ odpovedal mu Knihovník prekvapivo hrubým hlasom, v ktorom sa ozývalo jemné šuchotanie pripomínajúce otáčanie stránok kníh.

„Chcem vedieť, kto je Navid.“

Accai chcel žiadosť vyskladať inak. Netušil, pretože nakoniec zvolil práve tieto slová. Dúfal len, že Knihovník porozumie ich skrytému významu. On predsa už vedel, kto bol Navid. Pisár. Ale potreboval vedieť viac o jeho knihách. Chcel sa uistiť, že robí dobre, keď v nich hľadá odpovede.

Knihovník si ho najskôr len prezeral. Akoby listoval stránkami knihy jeho duše.

Nakoniec položil knihu, ktorú zvieral v papierovej ruke, a postavil sa pred Accaia.

„Ukážem ti to, čo mi dal Navid do úschovy. Odhalím ti knihy, ktoré knižnice na príkaz bohyne Ọnwụ celé stáročia ničili. Ukážem ti cestu, z ktorej sa už nikdy nevrátiš. A ak áno, už nebudeš rovnaký.“

Accai zvážil jeho slová. No uvedomoval si, e vlastne nemá na výber.

Zodvihol bradu. „Som pripravený.“

Knihovník urobil gesto, ktoré vyzeralo ako prikývnutie. „Keby si nebol, nestál by si tu.“

Potom mu pokynul, aby ho Accai nasledoval. Urobil tak bez zaváhania. Očarený sledoval police, ktoré sa okolo nich rozprestierali. Pripadal si ako vo sne. O tejto časti knižnice ani len netušil. Nikdy ju nevidel. Nečítal o nej. Tu by sa mu podarilo vyplniť medzery v jeho výskume. Dozvedel by sa, čo sa stalo jeho sestre. Pochopil by prečo. No svoju dychtivosť musel krotiť.

Bol tu, aby sa dozvedel, ako privedie dušu z Ọchiri späť medzi živých.

Tu sa konečne rozhodne, či mu pisár Navid pomôže priviesť Zaru späť. 

Kapitola 7. ¦ Kapitola 9.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 8.: