OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 87.

06.05.2019 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 831×

Kapitola 87.

Essien

Svet okolo neho sa ešte pred chvíľou triasol. Teraz však až podozrivo stíchol, akoby sa niečo chystalo. Obzeral sa okolo seba. Podvedome hľadal hrozby. Ale nič nevidel. Dokonca ani jeho mágia nedokázala nič objaviť. Len ich spojenci a ticho. No predsa sa nevedel zbaviť toho nepríjemného nástojčivého pocitu. Niečo sa na nich chystalo. Niečo, čo ich môže poľahky zabiť.

A potom tá podivná tmavá žena prehovorila a jeho podozrenia potvrdila.

Nikdy predtým ju nevidel. Dvojčatá o nej tiež nehovorili, takže predpokladal, že je to niekto, kto sa k nim pridal až počas misie. Cítil z nej ale obrovskú silu. Takú veľkú a surovú, no pritom úplne inú než tú, ktorou očividne vládla Zara. Kombinácia tmavej pokožky a bielych vlasoch však bola znepokojivá. Uvedomoval si, že by ju mal poznať. Ale nedokázal si spomenúť. Akoby o nej kedysi dávno počul rozprávať... a potom na to jednoducho zabudol.

„Kto prišiel?“ čudoval sa.

„Osud,“ zaševelila namiesto odpovede a Essienovi to pripadalo nadmieru nevkusné.

Podobné nič nehovoriace odpovede mohol trúsiť aj on a pritom nič nevedel.

„A čo presne je našim osudom?“ vyzvedal ďalej.

Lenže tá žena ho nepočúvala. Pretože jej pozornosť si práve uzurpovala Zara.

„Nemôžeš to zastaviť? Je to predsa tvoj výtvor!“ zavrčala na ňu.

Žena zamračene pokrútila hlavou. „Neviem to ovládať o nič viac ako ty alebo ktokoľvek iný. Preto bola vaša misia kľúčová! Lenže ani to sa nepodarilo podľa plánu!“

Essien vedel, že ich úloha nedopadla podľa predstáv, nakoľko ešte stále im chýbali dve prísady a bolo otázne, či ich vôbec dokážu získať. Ale pripadalo mu nemiestne, aby im to vyčítala žena, o ktorej absolútne nič nevedel. Nebolo to tak, že by mohli ich hľadanie nejako urýchliť, nakoľko ani len netušili, čo presne to hľadali. Podľa toho, ako sa tvárila Zara predpokladal, že ona na to mala podobný názor.

„Akoby sme toho nemali už dosť! Ešte musíme bojovať aj s tvojou pýchou!“ vytkla jej Zara.

Nevyzerala však skutočne nahnevane. Skôr zúfalo.

Čo ho ani v najmenšom neupokojovalo.

Rovnako ako ho neupokojovalo, ako sa k nim začali šinúť ostatní. To zemetrasenie predtým ich asi muselo prebudiť. Nevyzerali totiž nadšene. Niektorí z nich si dokonca šúchali hlavy. Pôsobili zmätene, snáď až ubolene. Ale Zara a tá žena si neuvedomovali, že by sa ich publikum zväčšovalo. Sústreďovali sa len jedna na druhú. Akoby si vedeli čítať myšlienky. Čo ho desilo. Toľko mágie na jednom mieste určite neveštilo nič dobré.

„Nemáme snáď dosť veľkú moc, aby sme to zastavili?“ uvažovala nahlas Zara.

„Nie,“ pokrútila hlavou žena, „to nemáte. Accai je jeden z najmocnejších bojových mágov a vynikajúci veliteľ. Ty si božstvo, ktoré sa zrodilo nielen z veľkej mágie, ale aj zo snov. No a Essien je zase dedič moci, ktorá sa v tomto svete neukázala už celé veky.“ Essien sa zarazil, keď vyslovila jeho meno a vyzradila tajomstvo toho, čo sa v ňom ukrýva. Bude si s ňou musieť pohovoriť o tom, odkiaľ to všetko vie. „Dokonca ani s pomocou ostatných by ste nedokázali poraziť to, čo sa chystá. To teraz dokážu len bohovia.“

Zara frustrovane rozhodila rukami a začala si niečo šomrať sama pre seba.

Len ostatní vyzerali, že absolútne nerozumejú tomu, čo sa deje.

Teda, vlastne Femi a Accai pôsobili, akoby niečo tušili. Čo ho vlastne neprekvapovalo. Títo dvaja vlastne vedeli všetko a čo nevedeli s istotou, aspoň sa domnievali a to bolo rozhodne viac, ako vedeli všetci ostatní v tomto ich prekliatom svete. Práve teraz by bol však šťastnejší, ak by sa s nimi rozhodli podeliť o svoje domnienky.

„Mohol by mi niekto vysvetliť, o čom sa to vy dve rozprávate?“ začala sa dožadovať Kacia.

Essien sa takmer zasmiala. Napriek všetkému sa niektoré záležitosti nemenili. Kacia síce prišla o roku, ale zase na druhej strane o nič zo svojej očarujúcej osobnosti. Takže bolo len logické, že to bude práve ona, kto sa spýta ako prvý. A on bol odhodlaný vo vyzvedaní jej pomôcť, pretože prišiel čas, aby im konečne niekto povedal úplne celú pravdu. Hlavne ak začínalo byť zjavné, že všetci túto šialenú misiu vlastne ani nemôžu prežiť.

Zara sa ujala slova ako prvá: „Tuto Sadiki,“ bradou ukázala na bielovlasú ženu, „sa len bohovia ako dlho vydávala za Ọnwụinu kňažku, no v skutočnosti to bola práva ona, kto preklial náš svet.“

„Čože?“ vyprskol Essien a podľa povážlivej ozveny nebol jediný.

„Tento svet je prekliaty?“ zasmiala sa Kacia. „Nuž, tým sa mnohé vysvetľuje.“

„Nie takto prekliaty,“ zašomrala Zara, „ale úplne doslovne. Tak veľmi, že si niekto kvôli zranenej pýche myslel, že bude správne, ako ho odsúdi na zánik.“ Vtedy stíchla a zadívala sa na Sadiki, akoby s ňou snáď hovorila v mysli. Vzápätí žena vyrovnane prikývla. Čo prišlo Essienovi nanajvýš čudné. „Rozdiel v obyčajnom nadávaní a skutočnom preliatí tkvie totiž v tom, že Sadiki nie je obyčajná žena. Je takpovediac jediným stvorením, ktoré mocnosti temnoty a svetla vytvorili spoločne.“

Zo všetkého, čo si Essien predstavoval, že by Zara mohla povedať, toto naozaj nepredvídal. Na chvíľu absolútne nebol schopný slova. Rovnako ako všetci ostatní. Sadiki slúžilo ku cti, že dokázala čeliť všetkým zmäteným a čiastočne nahnevaným ohľadom, ktoré boli teraz upreté jej smerom. Dokonca sa ani len nemykla, čo si vyžadovalo naozaj veľa sebaovládania.

A potom všetci začali hovoriť naraz.

„Ty asi žartuješ, nie?!“

„Počkať... to je...“

„Čože?!“

„Tak to si potom tiež bohyňa!“

Práve tie posledné slová, nech ich už vysloviť ktokoľvek, vymámili zo Sadiki nejakú odpoveď.

Pokrútila hlavou. „Nie som bohyňa,“ zasmiala sa žalostne, „ a nikdy som ňou nebola a dokonca sa ňou ani nikdy nestanem. Som zosobnením chaosu. V mojom vnútri sa neustále bijú sily svetla i temnoty, čo vytvára zmätok nielen vo mne, ale aj vo svete okolo mňa. Preto sa mňa bohovia nikdy nespoliehali, pretože si nemohli byť istý, ktorá sila vo mne zvíťazí – či svetlo, alebo tma.“

„Lenže teraz nám... pomáhaš? Pomáhaš nám, však?“ uisťovala sa Kacia.

Essien musel uznať, že to bola výnimočne dobre situovaná otázka.

„Posledné roky som sa všemožne snažila odčiniť to, čo som urobila. Takže áno, dá sa povedať, že som na vašej strane. Máme totiž spoločný cieľ.“

Zara si odfrkla. „A keď si tento svet preklínala, tak si mala čo? Len zlý deň?“

Sadiki sa zadívala kamsi na obzor. Akoby si predstavovala niečo vzdialené. „Kiež by to bolo také jednoduché,“ zaševelila pevným, no zároveň smutným hlasom. „Keď za mnou Ọnwụ vtedy pred vekmi prišla, vedela som, že čokoľvek mi ponúkne, nebude to stáť za námahu. Dokonca aj vo svojej samote som sa dozvedela o jej úskokoch. Ale napriek tomu, koľko bohov oklamala a zradila, som sa k nej nakoniec pridala. Pretože mi povedala presne to, čo som potrebovala počuť.“

Pomyslel si, že by sa mala postaviť do radu tých, ktorých Ọnwụ oklamala.

Boli medzi nimi všetci, ktorí teraz načúvali Sadikinmu rozprávaniu.

„Nechaj ma hádať – jej sladké rečičky boli len pretvárka,“ vyštekla Kacia.

„Najskôr som si neuvedomovala, čo sa deje. Alebo lepšie povedané, snažila som sa to ignorovať,“ pokračovala Sadiki ďalej, akoby Kacia nič nepovedala. „No nakoniec som sa tomu musela postaviť čelom. Ọnwụ sledovala len svoje vlastné ciele a nič iné. Keď som sa jej postavila na odpor, urobila presne to, čo som mala očakávať – ukradla mi moc a zabila ma.“

„Zabila ťa? Veď nevyzeráš ako duch,“ zašomral ktosi.

„Máš pravdu, ani ním nie som,“ prisvedčila Sadiki. „Ọnwụ si vo svojej honbe za mocou totiž neuvedomila, že mňa môže za biť len tá istá sila, ktorá ma stvorila. Ona len zabila telo, v ktorom sa moja moc ukrývala. Lenže tú moc nezničila. Chcela si ju prisvojiť. A na chvíľu to naozaj dokázala. Ale postupne sa vracala späť ku mne. Len bohovia vedia, či si to niekedy uvedomila.“

Essienovi prišlo podivné, že im toto všetko hovorí. Všetci sa podvedome snažia ochrániť a o svojich slabinách nehovoria nahlas. A už vôbec nie pred niekým, koho spoznali len dnes. Jej správanie Essiena nútilo si myslieť, že v tom bol zámer. Takmer akoby ich prosila, aby tie informácie využili proti nej a... Čo presne? Pokúsili sa ju zabiť. Možno po dlhých rokoch balansovania na hrane medzi temnotou a svetlom prišla na to, že jej život za tú námahu nestojí. Alebo možno len prosila o potrestanie.

Vedel však, že k ničomu takému nedôjde. Nie teraz, keď im stále mohla pomôcť.

„A za to, čo ti urobila, si ju prekliala?“ vyzvedala Zara.

Sadiki prikývla. „Prekliala som ju a s ňou aj celý tento svet. Keďže bola nenásytná a tak veľmi túžila o moci, prorokovala som jej, že ju a spolu s ňou aj všetko ostatné zničí presne tá sila, ktorú tak veľmi chcela získať. Ironické je, že ju vlastne nikdy nezískala. Nie úplne.“

„O akej moci tu vlastne hovoríme? Proti čomu presne stojíme?“ nástojila Zara.

„Hovoríme o moci jej otca,“ vysvetlila jednoducho, no vzápätí to vysvetlila: „Ọnwụ zo všetkého najviac túžila po tom, čo mal jej otec. Nielen po vplyve a po tom, aby ju bezhranične uctievali, ale aj po moci, ktorá sa s tým spájala. Eze, keďže bol úplne prvý o všetkých bohov, vládol nepredstaviteľnou silou. Jeho mágia však súvisela so živlami. Vedel ich nielen ovládať, ale aj vytvárať z ničoho a to patrilo k jeho dedičstvu. Cisársky rod, ktorý vznikol z jeho krvi, si túto mágiu po generácie odovzdával. Hoci na svet už žije málokto, kto by o tom skutočne vedel.“

Essiena to znervóznilo. A pritom nemalo, pretože konečne vedeli pravdu. Vedeli si predstaviť, proti čomu to presne stáli. Lenže... nemohol sa zbaviť svojich zblúdilých myšlienok. Musel myslieť na to, čo mu povedala kráľovná vodného sveta. V ušiach počul ozvenu jej slov. A nie po prvý raz pochyboval o tom, či bolo správne tak rýchlo ju odbiť. Teda, vedel, že čo sa týkalo jeho, tak sa mýlila, ale... Ak by ju bol lepšie počúval, možno by teraz lepšie rozumel sám sebe. Ak mu v žilách kolovala mágia najvyššieho z bohov, čo presne to z neho robilo?

Dúfal, že len hračku prírody a nástroj, ktorý bohovia vytvorili, aby im slúžil.

Tá druhá možnosť bola príliš šialená na to, aby ju dokázal čo i len zvážiť.

Odkašlal si. „Chceš tým povedať,“ zapojil sa do rozhovoru Essien, „že sa proti nám postaví mágia živlov?“

„Horšie. Postavia sa proti nám zosobnenia štyroch živlov. Obrovské monštrá trovené mágiou a hnevom, ktorých jediným zámerom je zničiť tento svet.“

„A to ich nedokáže naozaj nič zastaviť?“ zareagoval ihneď Essien.

Spomínal sa na svojho učiteľa. Bol to nepredstaviteľne otravný tvor s veľmi vyhradeným názorom na smrteľníkov a všetko ostatné, ale tiež mu nemohol odškriepiť, že bol neskonale mocný. V jeho tele sa neukrývala mágia živlov. On bol tou mágiou. Taký mocný, že dokázal schopnosti prebúdzať aj v ostatných. Takže pre neho bolo nepredstaviteľné uveriť, že by mohlo jestvovať ešte niečo mocnejšie ako je on. Možno len bohovia, lenže tí boli ďaleko.

Práve sa rozhodol, že by ostatným mal povedať o svojom výcviku, no Sadiki ho predbehla:

„Podobnú otázku som si pokladala takmer každý deň,“ zaševelila sotva počuteľne. „Stovky rokov som trávila striedavo tým, že mi bol osud sveta ukradnutý a tým, že som sa snažila odvrátiť jeho koniec. Napokon som pochopila, že tie monštrá môže zastaviť len tá istá moc, ktorá ich stvorila. Moja moc,“ priznala nakoniec. Podľa všetkého to ostatní vnímali ako dobrú správu. Essien však vedel, že to nebude až také jednoduché.

Táto misia nie je jednoduchá a teraz sa to určite nezmení. „Len tá by bola dostatočne mocná. Lenže takou mocou som vtedy už nevládla. Zistila som to, keď som sa opakovane snažila tú kliatbu zrušiť, čím som sa vždy len vrátila na začiatok cesty uzdravenia. Aby som teda zastavila to, čo som spôsobila, musela by som mať k dispozícii svoju plnú moc. Ale tá sa mi vrátila až teraz, v deň, keď sa prebudila aj kliatba.“

Význam toho, čo povedala, bol zdrvujúci.

Essien si predstavoval poslednú iskierku nádeje, ktorú zadusila povodeň reality.

„Tak ich zastav dnes. Už máš tú silu,“ naliehala Zara.

Lenže aj v jej hlase zaznievalo zúfalstvo. Vedela, že sa snažila zbytočne.

Ako všetci prítomný. Essien to videl v ich pohľadoch. V ich zvesených hlavách.

Vedela to aj Sadiki, keď pochmúrne vysvetľovala: „Nie celkom. Je síce pravda, že som konečne nadobudla svoju plnú moc, ale to nám veľmi nepomôže. Pretože zatiaľ čo som mocnela ja, mocnela aj tá kliatba.“ Akoby potrebovali ďalšie zlé správy. „Každé zo štyroch stvorení má teraz obrovskú moc, ktorá sa rovná tej mojej. Ak by som sa veľmi snažila, dokázala by som zničiť jedného z nich. Ale ostali by traja. Viac vám budem platná, ak sa ich budem snažiť spomaliť.“

Zara rozhodila rukami. Čiastočne v náznaku zúfalstva. Viac však ako známku frustrácie.

Hnev sa valil aj jeho žilami. Preklínal bohov za to, čo im urobili. Kde ich poslali a prečo. Na čo to všetko bolo dobré, keď pred nimi nepriateľ mal náskok? Mohli z ískať všetky výhody na svete, no aj tak to nakoniec nebude stačiť. To uvedomenie zhubne pôsobilo na jeho odhodlanie.

Ak by sa mal rozhodovať dnes, či sa vydá na túto šialenú misiu...

Radšej by ostal doma a čelil trestu za zradu ȧudobskej armády.

„Takže čo tým chceš vlastne povedať? Že ťa máme na svojej strane, ale nie je nám to nič platné?“ obvinila ju Zara. Mal chuť zatlieskať tomu, ako výborne vystihla aj jeho názor.

„V podstate áno,“ priznala Sadiki zronene, „keďže ani je nemám dostatok moci na to, aby som ich všetkých zvládla.“

V tých slovách bola absolútnosť. Napriek tomu sa Zara nevzdávala.

„Si si istá, že ani moc, ktorou vládneme my všetci dokopy, by nám nemohla pomôcť?“

Práve tu Essien očakával, že im Sadiki vysvetlí, ako myslela tie reči o bohyni v súvislosti so Zarou. Predsa by vedeli, keby s nimi kráčal potomok nejakého božstva. Lenže Sadiki ho prekvapila. Pretože sa nedívala na Zaru. Ale pohľadom prepaľovala práve Essiena. Mal pocit, že sa mu díva až na dno duše a vidí tam aj to, čo on sám nikdy nebude pripravený priznať.

„Ty,“ ukázala na neho, „ty by si dokázal nahnúť misky váh v náš prospech. Ale v žilách ti koluje len zriedená krv. Tvoje dedičstvo je obrovské, ale si na to sám. Ani to by nestačilo.“

Prekvapilo ho, že mu ani nie je nepríjemné, ako otvorene hovorí o jeho schopnostiach.

„Ja možno nie som dosť,“ súhlasil, „ale jestvujú aj iní, ktorí by...“ Nedokončil však.

Sadiki ho totiž prerušila: „Tí, o ktorých hovoríš, sa nikdy nezaujímali o chod tohto alebo ktoréhokoľvek iného sveta. Ich úlohou je strážiť vedomosti. Nestarajú sa o náš osud. Ak všetci zomrieme, bude to pre nich len ďalšia lekcia, ktorú budú môcť učiť ďalšie generácie.“

Chcel protestovať. Lenže aj sám vedel, že je to pravda.

„Ani sme to neskúsili,“ pošepol, no ani sám neveril, že by im to pomohlo.

„Nie, neskúsili,“ odvetila Sadiki nežne, akoby dokázala precítiť niečo z jeho protestu. Akoby vedela, že potreboval aj takúto mizivú a naivnú šancu. „No bolo by naivné veriť, že by sme ich práve my mohli presvedčiť. Bolo by šialenstvo pokúšať sa ich nájsť. Rovnaké ako viera, že túto zdivočenú mágiu dokáže zastaviť niekoľko bezvýznamných vojačikov. A predsa ich Ọnwụ posiela na istú smrť.“

„Na to teda dávala dokopy tú armádu?“ ozvala sa nečakane ostro Femi.

Jej hlas naznačovala, že niečomu podobne pochabému nedokáže veriť.

Sadiki pokrčila plecami. V tom geste bola očividná bezmocnosť. „Radšej tento svet nechá padnúť, než by mala pripustiť, že sa mýlila a moc jej otca jej nepatrí a nemá na ňu právo.“

Vtedy Essienovi napadlo niečo šialené. „Dokázala by Ọnwụ poraziť tú kliatbu?“

Podľa chvíľkového zarazeného ticha usúdil, že podobný návrh nikto z nich neočakával. Nemienil sa za to ospravedlňovať. Nemal nutkanie vysvetľovať svoje správanie. Toto boli šialene zúfalé časy. Nešla už len o porazenie Ọnwụ a napravenie všetkého, čoho sa kedy dopustila. Teraz hovorili o záchrane sveta. Ich domovov. Ich rodín. Niečo podobné by mohlo spojiť aj zarytých nepriateľov.

Vedel, že ak by mu Sadiki dala kladnú odpoveď, bol by ochotný sa Ọnwụ pokloniť.

Aj keby ho to malo zabiť. Hlavne ak by to znamenalo šancu pre ostatných.

Akokoľvek maličká by bola.

„Nikdy.“ To jediné slovo však jeho nádej dokonale zašliapalo do prachu. „Nemá na to dostatok moci a nikdy ju ani nemala. Napriek tomu, čoho všetkého sa v živote dopustila.“

Vždy si predstavoval, že Ọnwụ patrila k najsilnejším božstvám. Zistenie, že to tak neoblo, ho asi malo viac prekvapiť. No na to bol príliš unavený. Zo všetkého najviac si už len prial, aby to všetko skončilo. Možno to z neho robilo zbabelca. A možno bol len posledný, kto mal ešte aspoň zrnko zdravého rozumu.

„Takže tým s naše možnosti vyčerpané,“ skonštatoval napokon.

„Nie sú,“ pokrútila Sadiki hlavou. Mal chuť na ňu zakričať. „Stále je tu vaša misia. Úloha, ktorú ste mali splniť práve vy a nikto iný.“

„Nikto iný?“ naklonil hlavu na stranu. „Vždy som si myslel, že výber bol náhodný.“

„Ak sa domnievaš, že bohovia čokoľvek robia náhodne, si naivnejší, než som si myslela,“ vysmiala sa mu. Vzápätí však zvážnela a zadívala sa na všetkých, ktorí tu teraz stáli a načúvali ich rozhovoru. Zdalo sa mu, že na niektorých sa dívala dlhšie. Chcela tým niečo naznačiť? „Každý z vás je tu z iného dôvodu. Nielen preto, aby ste vrátili bohom slobodu, ale aj preto, aby ste napravili hriechy, ktorých sa Ọnwụ v honbe za mocou dopustila.“

Zara si odfrkla. Essien sa zasmial. Niektorí pobúrene zaprotestovali.

Sadiki zodvihla ruku, aby ich upokojila, ale to sa ukázalo byť náročnejšie.

„Vždy som uvažovala, čím vlastne sme pre bohov,“ uvažovala Zara zatrpknuto. „Očividne sme pre nich len výstrednou upratovacou čatou. Asi by sme si mali nájsť metly.“

Essienovi jej slová pripadali trochu detinské, ale v podstate s ňou súhlasil.

„Nie ste výstredná upratovačky. Ste jediná nádej na záchranu sveta.“

Sadiki zase znela až prehnane melodramaticky.

Očividne z nich táto misia urobila veľmi zlých hercov s príšerným vkusom.

„Ako máme záruku, že ak budeme pokračovať a misiu splníme, čokoľvek sa tým zmení?“

Feminu otázku ale Essien považovala za nesmierne dôležitú.

Nemenej významná však mala byť aj odpoveď.

„Pretože len kombinovaná moc všetkých bohov dokáže zachrániť tento svet pred zničením.“

A s tými slovami dosiahla Sadiki vrchol melodramatickosti.

„Moc úplne všetkých bohov?“ uisťovala sa ďalej Zara.

Sadiki prikývla. „Úplne všetkých.“

Essien sa mysľou opäť pristavil pri Ọnwụ. Nakoniec ju možno budú musieť nejakým spôsobom presvedčiť. Alebo ju budú musieť poraziť, omráčiť a jej telo hodiť do nejakého hrnca, aby z neho vydestilovali moc potrebnú na záchranu všetkých. Čo bolo pomerne ironické, nakoľko Ọnwụ sa zo všetkého najmenej starala o blaho ľudí, ktorí v ňu veria.

Ako sa však ukázalo, Zara mala na mysli úplne iného boha.

A myslel si to aj Accai, keď sa opäť rozhodol prispieť svojim názorom: „Ako ale potom máme zničiť väzenie v Edete? Eze nie je uväznený s ostatnými. Ak oslobodíme ich, on bude stále zatvorený a bez jeho pomoci kliatbu nikdy nezrušia.“

Ak mal niekedy pocit, že ho z toho všetkého začne bolieť hlava, tak ten moment nastal práve teraz. Mohol by odprisahať, že za viečka mu niekto nasypal ostré črepiny a tie si teraz razili cestu naprieč jeho mysľou. Každá ďalšia úvaha pritom túto nepriateľskú jednotku posúvala hlbšie do zákutí jeho podvedomia. Čiže si kopal hrob už len tým, že sa to snažil pochopiť.

„Na jeho oslobodenie budete potrebovať niečo iné, než prísady do kúzla.“

Napriek tým slovám Sadiki nevyzerala, že túto myšlienku chcú rozvinúť.

„A čo také?“ naliehala Zara. Očividne na seba prebrala úlohu ich vymáhača.

„Niečo, čo môžete dať dokopy len vy, ktorí ste boli vybraní. Ako som povedala, vaša prítomnosť tu nie je náhodná. Boli ste vybraní z určitého dôvodu.“

Čo bolo síce pekné, ale napriek tomu im to nedalo všetky odpovede. A Sadiki si to určite uvedomovala, čo usudzoval na základe jej zachmúreného výrazu. Lenže v očiach mala istú odhodlanosť, čo mu zase napovedalo, že bez ohľadu na to, ako veľmi sa budú vypytovať, viac odpovedí im skrátka nedá. Či už kvôli nejakému dávnemu sľubu alebo jednoducho preto, že toho vedela oveľa menej, než chcela, aby si mysleli.

„Hej, aby sme boli rohožka pod nohy mocných bohov,“ zašomrala nakoniec Zara.

Lenže nepokračovala v otázkach. Takže si asi uvedomila to isté, ako Essien.

Obzeral sa okolo seba. Do hlavného mesta Ȧudobského kráľovstva to bolo ešte minimálne niekoľko dní. Za predpokladu, že nenarazia na nepriateľských vojakov alebo ďalšie prekvapenia typu Nuru. Čo však bolo pravdepodobné. Kráľ o ich prítomnosti vedel a chcel, aby za ním prišli. Essien sa začal pohrávať s jedným šialeným nápadom, no sľúbil si, že sa k jeho naplneniu uchýli len v jedinom prípade – keď ich zúfalstvo dosiahne svoje maximum.

„Takže čo teraz vlastne máme robiť?“ spýtala sa miesto ďalšieho vyzvedania Zara. „Máme pokračovať v plnení misie, akoby sa nič nestalo? Veď sme v podstate prehrali.“

„Ešte ste neprehrali,“ namietla Sadiki. „Áno, kliatba sa prebudila a teraz sa na tento svet rúti pohroma štyroch netvorov. Lenže kým sa dostanú až sem, bude im to ešte chvíľu trvať. Nezrodili sa totiž v tejto dimenzii. Neviem síce, koľko času nám ešte ostáva, no stále ešte nejaký máme.“

Podľa neutíchajúceho napätia zrejme nebol jediný, koho to tvrdenie neupokojilo.

„Lenže chýbajú nám ešte dve prísady,“ pripomenula jej Zara.

Sadiki prikývla. „To je pravda, ale aj s tým môžeme niečo urobiť...“

Zara ju prerušila: „Lenže ak ostaneme všetci spolu, budeme príliš nápadní.“

Essien sa nazdával, že to budú aj keby cestovali každý osve, ale nahlas to nepovedal.

„Nemyslím si, že by ste sa mali až tak veľmi rozdeľovať. Stojí proti nám presila, takže by sme si mali ponechať aspoň nejakú výhodu.“ Sadiki si rukou pošúchala bradu. „Okrem toho tie dve chýbajúce časti kúzla nájdete na tom istom mieste. Cítim ich.“ Hovorila tak samozrejme, že sa jej nikto nepýtal na vysvetlenie. Len sledovali, ako ukázala na Zaru.

„Batu povedala, že ti vie pomôcť získať to, čo potrebuješ. Mali by ste teda zostať spolu a predpokladám, že sa k vám pridá aj jej druh Temujin a samozrejme tieto chlpaté potvorky. Accaiova mágia vám tiež pomôže.“ Jej hlas znel akosi nežnejšie, keď hovorila o chlpatých čudách, ktoré prenasledovali Zaru, Batu a toho Temujina na každom kroku. Teda, teraz sa práve nechýbali, ale pôsobili dojmom absolútnej oddanosti.

Sadiki sa otočila k Essienovi a intenzita jej pohľadu, ho na chvíľu zamrazila. „Čo sa týka poslednej časti, tú môžeš získať len ty. Hlavne po ceste nestrať ten meč, len ty ho môžeš naplno použiť.“

„Odkiaľ vieš o...“ začal sa domáhať, ale ignorovala ho.

„Dvojčatá pôjdu s tebou, už ste si na seba zvykli.“

Zodvihol obočie. Kto ju práve vyhlásil za vodcu ich skupinky?

Ale ona všetkých ignorovala a pomaly sa zadívala na Femi, Kaciu a toho posedného muža. Niekoľkokrát ich smerom zamykala ukazovákom. Akoby v hlave dávala dokopy nejaký plán.

„Vy traja sa so mnou vrátite na Okwụlské ostrovy.“

Femi sa zarazene pozerala na Kaciu. „Prečo by sme sa tam mali vracať? Tam predsa ostatným nijako nepomôžeme. To máme utekať?“ Znela pobúrene a zvedavo zároveň.

Sadiki potriasla hlavou. „Je veľa dôvodov, pre ktoré stále pretrváva ten spor o ostrovy. Je veľa dôvodov, pre ktoré Ọnwụ nechce, aby sa to niekedy uzatvorilo. Ona totiž na ostrovy niečo ukryla. Niečo, o čom jej presvedčená, že na to všetci zabudli, no ja som to náhodou odhalila. Niečo, čo by nám pomohlo získať im,“ rukou voľne ukázala na tých, ktorých poslala na misiu naprieč nepriateľským kráľovstvom, „viac času. A my to niečo spolu nájdeme.“

Jej slová v nich prebudili zvedavosť. Dokonca aj Essien chcel vedieť viac.

Ale nezdalo sa, že im dopraje sladkosť vysvetlenia.

„A čo presne to máme nájsť?“

„To vám vysvetlím, keď to nájdeme.“

Ale aspoň bolo niečo upokojujúce v tom, že použila keď a nie ak.

„Takže tu sme. Opäť na začiatku ďalšej tajomnej misie,“ skonštatovala pochlebovačne Zara.

Essien sa zasmial. „Možno táto nás konečne všetkých zabije.“

V tých slovách bola zvláštna konečnosť, ktorú nikto z nich nekomentoval.

Lenže všetci si jej boli vedomí. Bolo len otázkou, kto z nich sa stane jej obeťou.

Kapitola 86. ¦ Kapitola 88.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 87.: