Gambit bohov - Kapitola 98. • OurStories.cz ~ naše povídky

Topiaci sa aj slamky chytá. Alebo nemusí?

23.07.2019 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 640×

Kapitola 98.

Essien

Nepokojne sa prechádzal hore-dolu po malej miestnosti. Čo bolo nesmierne náročné, keďže tam bolo akurát tak dostatok priestoru na dva poriadne kroky predtým, než sa musel otočiť. V zovretých rukách si žmolil lem tuniky. Napriek tomu cítil v dlani prázdnotu. Pretože nemal meč, ktorý by v nej mohol zovrieť.

Síce mu v tele kolovala mágia, ale v tejto malej kutici mu nebola prospešná. Pretože ak by ich chcel odtiaľ dostať, musel by im zhodiť na hlavu strop. Na jednej strane lákavá možnosť, na tej druhej trochu nepraktická. Rovnako nepraktické ako jeho zbytočný pohyb.

Nedokázal sa však zastaviť. Kedykoľvek sa z kopy chlpov v rohu ozvalo ďalšie zavrčanie, rozhýbal sa s novou vervou. Škrípal pri tom zubami. A nadával si. Mal niečo podobné očakávať. Lenže sa pozabudol. Predpokladal, že Zara mala najmenej dôvodov zo všetkých pristať na naliehanie druhej strany. Už ani jeho odhad nestála za nič.

„Mohol by si prestať pochodovať? Snažím sa počúvať!“ okríkla ho znechutene Batu.

Počastoval ju ostrým pohľadom spod zvrašteného obočia.

„A čo presne chceš počuť? To ohlušujúce ticho?“

Vyvrátila oči do stropu. „Nie, ich rozhovor.“

„Myslíš si, že ti prezradia, čo na nás chystajú?“ zahromžil neveriacky.

„Ticho!“ zavrčala naňho.

Tentoraz sa ju rozhodol poslúchnuť. Aj tak musel vymyslieť, ako sa odtiaľ dostať a to nemohol, keď prehnaným pohybom rušil ešte aj vlastné myšlienky. Podvedome pootočil hlavu. Naozaj sa mu zdalo, akoby sa niekto v ich blízkosti rozprával. Lenže zvuk k nim doliehal len ako nezreteľné mrmlanie. Múry boli hrubé, kamenné a prípadnú ozvenu stišovali hrubé drevené dvere. Čo mu napovedalo, že ich zatvorili do nejakého skladu. Čo by vysvetľovalo absenciu mreží a prítomnosť zatuchnutého pachu zhnitej zeleniny.

Zaťal sánku a podvedome privrel oči. Neviditeľnú ruku svojich schopností napriahol, akoby chcel niekoho pohladiť. V skutočnosti sa vybral na prechádzku po nepriateľských chodbách. Bez toho, aby čo i len vykročil. Čoskoro však našiel zdroj toho šepotu. Perami naznačil výdych. Vzduch sa rozvíril. Zodvihol sa vánok. Jednoducho otočil jeho smerovanie.

Pretlačiť vzduch zmiešaný so zvukom cez malú kľúčovú dierku sa ukázalo byť skutočnou výzvou. Po spánku mu stieklo niekoľko kvapiek potu. Zuby si brúsil neustálym škrípaním. Prsty mal zaseknuté v kŕči. Ale keď napokon otvoril oči, stretol sa s prekvapenými pohľadmi svojich druhov. Pretože zrazu zreteľne počuli to, čo sa k nim predtým donieslo len ako nejasné mumlanie.

„Si si istá tým, že hľadajú len toto? Mohli ti niečo zamlčať,“ vyzvedal naliehavo kráľ. Teda, Essien v ňom spoznal hlas mladého panovníka, aj keď ostatným musel pripadať úplne neznámy.

Svedčali o tom ich zamračené tváre a obozretné pohľady.

„Som si stá.“ Pri zvuku toho hlasu vyceril zuby a prudko zafunel. Za jeho reakciou nasledovalo chlpáčove vrčanie. „O ničom inom nehovorili, len o tom kameni. A boli dosť zúfalí ho získať, pretože sa na nič nepýtali a len ma nasledovali.“

Kráľ sa zasmial. „Matka mala pravdu, sú to naivní tĺci, ktorí len šťastnou náhodou vzdorovali jej hnevu.“

Prevrátil očami.

No jasné, keď nemôžem čeliť svoju nepriateľovi, aspoň ho vhodne urazím.

Essien ani nedokázal povedať, ako veľmi mu tento typ slabošstva nechýbal.

„Ale napriek tomu by sme ich nemali podceniť. Aspoň kým príde Matka, aby sa ich navždy zbavila,“ doplnil napokon kráľ.

Zara sa zasmiala. „Ale no tak, čo by ním mohlo od nich hroziť? Veď je to len skupinka unavených bojovníkov, sám si to hovoril. Tri slabé cechovníčky bez vlastného názoru, jeden zradca z radov našich najobyčajnejších vojakov a bývalý mních. Tí len sotva premôžu našu armádu,“ zaliečala sa mu Zara aj naďalej a Essien cítil, ako sa mu začína vypätím rosiť čelo. Nie preto, aby by mu vo vzduchu unikal ich rozhovor. Skôr sa musel presviedčať, že podpáliť niekoho ich situáciu nevyrieši. „Aj keď ten zamrznutý horal a jeho tri nkity ma prekvapili. Ale pred tými nás poľahky ochrániš.“

Vtedy k nim vzduch doniesol nezameniteľné zvuky bozkávania.

Zodvihol obočie. Nechcelo sa mu počúvať, ako flirtuje s ich nepriateľom.

„Veľmi šikovne si získala odpovede,“ zapriadol kráľ.

Zara sa zachichotala. Ako slúžka z hostinca pri ceste.

Nikdy by si nemyslel, že novoprebudená bohyňa, ktorá sa neustále vypytovala, či naozaj nemôže svoje schopnosti použiť na vraždenie ich nepriateľov, by sa dokázala takto správať. Ohrnul nos i hornú peru. Dokonca aj ostatní sa tvárili akoby zjedli niečo pokazené.

V tom zistení sa neukrývala nijaká úľava.

„Všetko mi povedali,“ chválila sa Zara.

„Musím povedať, že som bol ich správaním až sklamaný,“ smial sa kráľ. „Boli takí zaslepení vlastnou nepremožiteľnosťou, že zabudli byť ostražití. Ani len nepredpokladali, že bolo niečo v neporiadku, keď si sa tam objavila.“ Podľa ďalej dávky chichotu a dokonca tlmených protestov si kráľ nenechával svoje ruky len pre seba. „Ale zaujímalo by ma,“ zvážnel zrazu, „prečo ich zaujíma práve môj meč. Teda vlastne len kameň, ktorý doň bol vsadený. Predpokladal som, že majú pádnejší dôvod, prečo sa vystavovať nebezpečenstvu.“

„Možno dúfajú, že ťa ním zabijú,“ hádala Zara.

Essien naklonil hlavu na stranu. Netušil, prečo Zara klamala. Očividne podľahla čaru miestneho kráľa, dokonca sa v jeho prítomnosti menila na koketu. Lenže napriek tomu vedela, na čo presne potrebujú ten kameň. To, že to kráľovi ešte neprezradila, im nahrávalo. Bránil sa síce dúfať, ale možno to znamenalo, že ich nezradila úplne.

„Nech je ako chce, Matka na to príde.“

„Jednoznačne,“ súhlasila ihneď Zara. „Ale kým príde, mali by sme sa postarať o všetko ostatné a o... veď vieš koho.“

„To nechaj na mňa. Ja si s tým poradím,“ prisľúbil kráľ. „Pre teba mám inú úlohu. Naši hostia síce vyzerajú, že sú tu sami, ale nechcem nič ponechať na náhodu. Pochybujem, že teraz by ti čokoľvek prezradili, ale máme tvoju tváričku.“

„Chceš, aby som vonku čakala na ich prípadných priateľov,“ hádala vzrušene.

„Nielen čakala,“ opravil ju. „Chcem, aby si sa ich zbavila.“

„Ale teda... ehm... ja... hm... naozaj... ehm... musím?“

Zamračil sa nad tou podivnou reakciou. Zara začala habkať, akoby si nebola istá, či by to mala urobiť. Lenže netušil, čomu by mal jej neistotu pripisovať. Hnusila sa jej myšlienka, že by mala poľovať aj na svojich priateľov? Alebo sa jej len nepáčilo, že jej kráľ prikazuje robiť niečo, čoho sa obáva?

Skôr, ako kráľ stihol odpovedať na jej očividný prejav nesúhlasu, začuli ozvenu ťažkých krokov. Niekto utekal po chodbe. Dokonca sa k nim doniesol aj slabý zvuk pískania namáhaného dychu.

„Povedal som, že nechcem byť rušený,“ zvolal kráľ sklamane.

Začuli dupot nôh. Akoby niekto skákal na mieste.

„Pane, prepáčte, pane, ale je to dôležité.“

Chrapľavý hlas musel patri niektorému z vojakov.

„Čo sa deje tentoraz? Niektorý lord odmieta opustiť svoje klenoty?“

„Nie, pane, to nie,“ odmietol už o čosi menej zadýchane posol. „V zbrojnici sa zrútila celá stena so zbraňami. Všetky zrazu padli na zem. Ani jediná dýka neostala na svojom mieste.“

Essienovi to prišlo nanajvýš podozrivé, ale kráľ mal očividne iný názor.

„A to ma rušíš len preto, aby si mi to oznámil? Myslel si si snáď, že vám pobežím na pomoc s upratovaním?“ vybafol naňho. „Keď neviete zbrane poriadne pripevniť, tak ich budete zbierať. A nechci, aby som vám k tomu všetkému pridal aj nejaký trest. Za svoju neschopnosť by ste si ho zaslúžili.“

„Pane, ide o niečo iné...“ snažil sa ho prinútiť počúvať vojak. „Keď spadli zbrane, hluk vydesil aj stráže, ktoré ihneď utekali brániť sídlo pred prípadným útokom. Lenže kvôli tomu ostala strážnica na niekoľko chvíľ... prázdna.“

„Prázdna a nestrážená,“ zavrčal kráľ. „Vaše hlavy si dám vypchať, aby som ich ukazoval budúcej generácii neschopných vojakov. Aby vedeli, čo ich čaká, keď nebudú plniť moje rozkazy!“

„Pane,“ zaváhal vojak, „zmizli kľúče.“

Kráľ na chvíľu mlčal. „Kľúče.“

„Áno, pane. Kľúče.“

Keď kráľ zaklial, bolo jasné, že sa stalo niečo dôležité. Lenže Essien nevedel presne čo. V sídle bolo niekoľko strážnic a v každej visel iný zväzok kľúčov. Otázne teda bolo, ktoré presne zmizli a čo to znamenalo pre nich. Možno by prípadný rozruch pri hľadaní mohli využiť na útek. V duchu už zvažoval možnosti. Napínal zmysly. Hľadal všetky prítomné živly a snažil sa rozhodnúť, ako ich čo najlepšie použiť. A bez toho, aby ktokoľvek z nich prišiel k úhone.

„Za toto vás zabijem neskôr. Keď tie prekliate kľúče nájdeme,“ zavrčal napokon. Potom tlmenejšie, akoby sa obrátil na niekoho iného, prikázal: „Vieš, čo máš robiť.“ Ale dotyčná, Essien predpokladal, že to bolo adresované Zare, z toho asi nebola nadšená, pretože vyštekol: „To je rozkaz!“

„Ach, no... ehm... tak... ehm... no dobre,“ vyjachtala zo seba porazenecky.

Potom už len počúvali ozvenu vzďaľujúcich sa krokov, pričom jeden pár nôh smeroval úplne inam. Keď sa nikto z nich nevrátil, nechal vzduch opäť sa vrátiť do pôvodného stavu. Z toho náhleho nedostatku vlastnej mágie mu začalo zvoniť v ušiach. Snažil sa toho zbaviť mykaním hlavy, ale vôbec mu to nepomáhalo. Len ho z toho bolel krk.

„Je to presne tak, ako som si myslela,“ skonštatovala až prekvapivo pokojne Batu.

Bleskovo sa k nej otočil, až sa zaknísal. „Ak tým myslíš to, že Zara očividne nielen zradila, ale pridala sa na stranu nepriateľa, tak áno. Je to presne tak, ako si si myslela.“

Na jeho prekvapenie nad jeho slovami pretočila očami.

„Máš uši, ale nič si nepočul.“

Zaťal sánku. „Dobre, možno jej trochu krivdím. Pretože mu očividne nepovedala, na čo presne ten kameň potrebujeme. A tiež mu neprezradila, že naši priatelia tak skoro nedorazia, pretože na ostrovoch plnia svoju vlastnú misiu. Takže Zara ešte má nádej na spásu, čo sa nedá povedať o nás. Hlavne ak sa odtiaľto čo najskôr nedostaneme.“

Jemu samému tie slová zneli nevrlo. Zadíval sa na Accaia. Dúfal, že ho mág podporí.

Lenže ten si len šúchal bradu a díval sa na spiacu chlpatú hromadu v kúte.

Batu si takmer až teatrálne povzdychla. „No, tak to skúsime inak.“ Rukou ukázala na hromadu chlpatých stvorení. „Pamätáš si, čo urobil chlpáč, keď sa Zara vrátila z mesta?“

Nad tým ani nemusel dlho premýšľať.

„Zavrčal na ňu. Pamätám si to presne, pretože som si pomyslel, že aj to z viera súhlasí s tým, že Zara bola až príliš nápadná v tých šatách a navyše bola plne viditeľná.“

„Uznávam, že aj to mohol byť dôvod toho vrčania,“ prikývla Batu, „ale nevysvetľuje to tú očividnú nečinnosť. Chlpáč sa nerozbehol, aby Zaru privítal. Ani sa k nej nepriblížil. Akoby jej prítomnosť vyslovene ignoroval.“

„Je to zviera! Pravdepodobne bolo urazené, že ho predtým Zara nezobrala so sebou,“ rozhodil rukami.

Tento rozhovor ho začínal rozčuľovať.

„To tiež môže byť pravda. Ale nevysvetľuje sa tým neskoršie správanie. Chlpáč sa neustále obzeral. Podchvíľou vrčal. Niekoľkokrát dokonca kňučal. Akoby sa čohosi bál. Alebo akoby sa bál o niekoho. No ani jediný raz sa k Zare nepriblížil. Držal si od nej taký veľký odstup, ako len mohol. Čo by neurobilo žiadne zviera – dokonca ani to urazené.“

Už to chcel mať čo najskôr za sebou, tak len prikývol.

„Dobre, uznávam, že je to podozrivé.“

Batu však očividne ešte neskončila.

„A čo robí chlpáč teraz?“

Otočil sa len preto, aby sa zbavil jej dotieravej pozornosti. No vzápätí si uvedomil, že sa mal poobzerať už oveľa skôr. Chlpatá kopa v rohu bola stále rovnako nehybná ako predtým. Všimol si to už, ale nevenoval tomu pozornosť. Pretože ho nikto neupozornil, že by mal. A teraz... si uvedomil to, na čo sa celý čas díval.

„On... spí?“

„Veď práve. Spí. Nemal by teoreticky nejako reagovať na hlas svojej milovanej Zary? Aspoň nejakým spôsobom?“ pýtala sa ho, no vzápätí si aj odpovedala: „Lenže on sa celý čas ani len nepohol. Vôbec.“

„Nie je mŕtvy?“

Batu sa zasmiala. „Nie je mŕtvy. Len vie, že osoba, ktorú sme počuli, nebola Zara.“

Zo všetkých možných argumentov, ktoré mohla použiť, sa mu tento konkrétny zdal najdivokejší. A najmenej pravdepodobný. Kde by kráľ rýchlo zohnal presvedčivú dvojníčku? Ona navyše nebola len dvojníčka, ona bola Zara. Čo by predpokladalo, že niekde v hrade vie predvídať budúcnosť – alebo tu žije dostatočne mocný mág na to, aby dokázal nejakú dievčinu začarovať, aby vyzerala ako Zara.

Čo bolo, vzhľadom na to, v ktorom kráľovstve sa nachádzali, vrcholne nepravdepodobné.

„Pozri, viem, že je náročné sa s tým zmieriť, ale musíš pochopiť, že Zara je...“

Lenže Batu ho nenechala dohovoriť. „Nie, ty niečo musíš pochopiť,“ prerušila ho pevným hlasom. „My tri,“ ukázala na seba a dvojčatá, „sme so Zarou nielen bojovali, my sme s ňou vyrástli. Zara bola vždy našou vodkyňou, starala sa o nás. Je oddaná, tvrdohlavá a pre našu záchranu by sa pokojne obetovala a išla by dokonca aj na koniec sveta. Dokonca aj do ríše mŕtvych. Nikdy nám síce otvorene nepovedala, že si nás váži alebo nás miluje, ale nikdy sme o tom nepohybovali.“

Znela tak presvedčene. Hlas sa jej nikdy ani len nezatriasol. Pohľad upierala do jeho očí a nikdy nezakolísal. Preto bolo také náročné jej odporovať. Pretože to nechcel. Zo všetkého najviac by jej rád povedal, že má pravdu, Zara je tá dobrá a nikdy, nikdy by sa nepridala na stranu nepriateľa. Ani preto, aby im pomohla.

Lenže to nedokázal.

„Pozri, ja viem, že je to ťažké, ale Zara...“

Prerušila ho tým, ako prižmúrila oči. „Ty očividne stále nechápeš,“ vytkla mu ihneď. „My Zaru poznáme rovnako dobre, ako poznáme samy seba. A jedno vieme – Zara je divoká a nevrlá a v prejave nevôle sa jej vyrovná asi iba Kacia,“ čomu sa Wen a Rae zasmiali, akoby si spomínali na nejakú príhodu, „takže rovnako nahnevane reaguje na všetky neznáme situácie. Keď sa dostane na miesto, ktoré nepozná, keď ju niečo desí, keď je neistá, smutná, sklamaná, alebo ju niečo znepokojilo – reaguje na to hnevom.“

Zadíval sa do stropu. Pretože mu konečne začínalo dávať zmysel to, čo sa mu Batu tak krvopotne snažila vtĺcť do hlavy. „To znamená, že ak by aj v meste našla pripravenú pascu, alebo by ju naháňala príšera, alebo by ju kráľ odhalil, rozhodne by jej odpoveďou nebola roztržitosť. Určite by sa nezajakávala a rozhodne by sa nikdy... nikdy nechichotala.“

„Ale videli ste ju,“ pripomenul jej.

„Áno, videli. Mala nás zmiasť,“ prisvedčila Batu.

Pomaly začal krútiť hlavou. „Ale bola to ona.“

„Bola a zároveň nebola.“

„To má čo presne znamenať?“

Batu sa potichu zasmiala. „Vieš, my sme sa na túto misiu vydali zo začiatku nie preto, aby sme zachránili svet, ale aby sme našli Zarine telo.“ Cítil, ako mu mierne poklesla čeľusť. Dokonca niekoľkokrát zažmurkal. Batu sa len usmievala. „No, chceli sme ho obetovať, aby tak Zarin duch mohol nájsť pokoj. Potom sme sa však dozvedeli o tomto všetkom a na naše hľadanie sme zabudli.“

Rukou ukázal na dvere, spoza ktorých sa ozýval ten rozhovor. „Takže chceš povedať, že...“

Nedokončil. No Batu prikývla, akoby súhlasila s jeho názorom.

Čo bolo smiešne, nakoľko ani sám nevedel, čo vlastne chcel povedať.

„My sme vlastne len videli Zarine telo, ktoré nás málo zmiasť. No nech sa v jej vnútri skrýva ktokoľvek, nie je to Zara.“ Nebol ochotný to priznať, ale dávalo to zmysel. Alebo len možno chcel, aby to zmysel dávalo. Kvôli dvojčatám. „Takže nám ostáva odpovedať na otázku, čo sa stalo so Zarou a kde presne teraz je.“

Kapitola 97. | Kapitola 99.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování