Gambit bohov - Kapitola 99. • OurStories.cz ~ naše povídky

Ako fragment pravdy ukrytý v lži

31.07.2019 (17:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 611×

Kapitola 99.

Femi

Zažmurkala. Do chrbta ju bodali ostré kamene. Takže sa neustále hniezdila, hoci jej to pramálo pomohlo. Skôr naopak. Hlavu mala plnú hmly. Nevedela sa rozpamätať, kde je a ako sa tam dostala. Tak pootvorila oči. Aby ich vzápätí so sykotom mohla opäť zatvoriť. Cítila, ako jej z kútika vypadlo niekoľko sĺz. Na druhý pokus postupovala o čosi pomalšie.

Keď napokon predsa len videla, síce rozmazane, ale videla, stále si nespomínala, kde presne je. Vedela len, že tam vládne svetlo. Nekonečne ostré svetlo, z ktorého jej slzili oči a v spánkoch jej tepalo. Pri snahe posadiť sa chrčala a stenala. Stuhnuté svaly protestovali. Zrak si privykol rýchlejšie ako údy. Dokonca sa jej zdalo, že vidí paru, ktoré sa jej šíri od úst s každým výdychom. Palce na nohách takmer necítila. Možno skončila niekde v podzemí.

Akurát sa stavala na nohy, keď k nej prekvapivo doľahla ozvena nejakého hlasu. Bol len slabým šepotom. Ševelením vetra. Pohladením súmraku. No predsa sa jej na tom zvuku zdalo niečo známe.

„Femi...“ šušťalo to ďalej.

Usmiala sa. Znelo to takmer ako Accai a...

Zalapala po dychu, keď náhle v mysli zahliadla to, na čo sa snažila spomenúť. Roztrasené kolená sa pod ňou podlomili. Prudko vydýchla, keď dopadla na poškrabané dlane. Len-len sa držala ako zviera na všetkých štyroch. Roztrasene dýchala. Mrkala, aby rozohnala hromadiace sa slzy. Bohovia, ako len mohla... na to všetko... Teraz videla všetko novými očami.

Rozľahlý priestor. Prázdnota. Všade, kam sa pozrela, len bieloba.

Či to nebolo dokonalé väzenie?

Vypleštila oči. Otočila hlavu. Vzápätí už ležala na chrbte. Niečo ju prevrátilo. Niečo hrozivé. Tvorené dymom. S nezameniteľne známou tvárou. Hekla, keď dopadla. Zúrivo sa obzerala. Prsty zatínala do pästí. Srdce jej prudko bilo. Nemohla by mu vyčítať, ak by prišiel kvôli pomste. Obetovala ho. Alebo aspoň jeho iluzórneho dvojníka.

Bola toto súčasť kúzla, ktoré uväznilo Efụ?

V uchu začula škrípanie zubov. Krátke vlasy na zátylku sa jej stavali do pozoru. Priesvitnými prstami jej zvieral hrdlo. Dych sa jej zadŕhal. Zjavili sa zimomriavky. Prsty na rukách jej ochabli. Nohy ju prestávali počúvať. Cítila len tras. Neschopnosť pohybu. Prehltla. Jej telo sa zahrievalo. Vnútorne. Zvonku mrazilo. Túžila si zakryť uši. Pred tým smiechom. Škrekľavým, nepríjemným, ktorý ju nútil krčiť sa.

Mykla sa. Nebolo tých prstov nejako veľa?

Ak toto mala byť pomsta, celkom dobre sa im vydarila. Končatiny sa jej odmietali pohnúť. Myseľ horúčkovito behala v kruhu. Očami divoko kmitala z jednej strany na druhú. Chvela sa. Zároveň horela. Strachom. Odporom. Žalúdok sa jej búril. Jeho obsah ju pálil v krku. Niekoľkokrát dokonca naprázdno zadávila. Trhane hýbala prstami. Prikryť si uši, prikryť si uši... No nedarilo sa jej.

Keby tak mala... ale veď ona má!

Zaťala sánku. Ohnala sa. Nemotorne. No nevzdávala sa. Skúšala to opäť a opäť a opäť... bezvýsledne. Aspoň sa jej podarilo narovnať chrbát. Zodvihnúť bradu. A škrípať zubami. Zakaždým, keď zodvihla ruku, zadržala ju tá sila. Tá mágia. Ten prelud. Po čele jej začal stekať pot. Dostával sa jej do očí. Nevadí. Veď tento pohyb má nacvičený. Dokáže ho dotiahnuť do zdarného konca aj po tme. Hoci zatiaľ sa jej nedarilo.

Lenže jej vytrvalosť nakoniec bola korunovaná úspechom. Dychčala, akoby ju naháňali. Prsty mala nemotorné. Dlane spotené. Čelo orosené. Pohľad rozostrený a rozmazaný. Napriek tomu jej úchyt bol dokonalý. Zovrela rukoväť meča, ktorý ju predtým v polohe ležmo tlačil. Keď ho tasila, jeho kovové zvonenie pripomínalo lahodnú tanečnú hudbu.

Dobiedzanie náhle ustalo. Váhavo sa vyštverala na nohy.

Rozkročila sa. Hoci roztrasené kolená protestovali.

„Chceš ma zabiť aj druhýkrát? Raz ti nestačilo?“

Čepeľ sa mierne rozknísala.

Prehltla. „Ja som ťa predsa nezabila.“

V duchu ešte dodala, že vlastne ani nebol pravý Accai, ale radšej to zjedla.

Duch sa zasmial. „Ale niekomu si prikázala, aby to urobil.“

Nič jej nevyčítal. O to horšie sa teda cítila.

„Ak by som to neurobila, nikdy by som sa odtiaľ nedostala.“

V ušiach jej opäť zarachotil ten škriekavý výsmech.

„Je zábavné, ako si tieto rozhodnutia sama pred sebou ospravedlňuješ,“ vmietol jej do tváre. „Ale to nemení nič na tom, že ja som mŕtvy, ty žiješ a aby si sa sem dostala, bez milosti si ma obetovala. Ani si sa neobzrela.“ Akoby prehovoril z hĺbky jej najtemnejšieho podvedomia. „Povedz, aký je to pocit teraz ma tu takto vidieť?“

Hánky prstov jej na rukoväti začali praskať.

„Ty nie si skutočný.“ Jej slová boli len výdychom.

„Som dostatočne skutočný na to, aby ma umieranie bolelo.“

V duchu si opakovala, že toto nemohol byť Accai. Ten nebol malicherný. Neprejavoval city takýmto spôsobom. Riadil sa rozumom. Logikou. Nie pocitmi. A určite nie pomstou. Lenže napriek tomu sa nevedela oklamať. Pozrela sa naňho a všetko sa v nej roztriaslo. Hrozilo, že meč, o ktorého vládu tak dlho bojovala, jej vypadne zo skrehnutých rúk.

„Nenúť ma ublížiť ti.“

„Nebudem,“ vyhŕkol takmer až prirýchlo a presunul sa viac dozadu. „Ale ostatní majú iný názor.“

Nestihla sa spýtať, čo tým myslí. Nemusela. Pretože v momente to uvidela na vlastné oči. Niekoľkokrát zažmurkala. No skutočne sa to dialo. Accaiovo priezračné telo sa začalo naťahovať a predlžovať. Dokonca... rozdeľovať. Dialo sa to tak rýchlo, až to takmer nepostrehla. Vedela len, že stačilo žmurknúť, a zrazu ich tam stálo desať. Neskôr dvadsať. A potom... tak veľa, že ich nemohla ani len spočítať.

Prehltla. Ten zvuk sa zvláštne rozliehal.

„Nebudem s vami bojovať.“

Keď sa tentoraz ozval smiech, šíril sa odvšadiaľ.

„Ale my budeme bojovať s tebou,“ sľúbili všetci Accaiovia.

Predpokladala, že ak by sa to stalo za iných okolností a klony jej priateľa by sa ju nepokúšali zabiť, možno by sa na tom dokonca aj zasmiala. Lenže teraz na to nemala čas. Pretože čoskoro bola príliš zaneprázdnená uhýbaním sa pred rukami, nohami a možno aj kúzlami. Mečom švihala tam a zase sem. Doslova tancovala. Dychčala. No sama neútočila. Len sa bránila.

„Nechcem ti ublížiť!“ zavrešťala do prebudeného lomozu.

Opäť sa ozval ten smiech. „Zrazu nám nechceš ublížiť? A kto nás predtým zabil?“

„Musela som sa rozhodnúť! Navyše to nebol skutočný Accai!“

„Ani my ním nie sme,“ priznali zborovo. „Ale čo ak by sme boli? Koľkokrát by sme museli zomrieť, aby to bolo dosť? Koľkokrát by si nás predchodila ako obetu pre vlastné ciele? Koľkokrát budeme musieť zomrieť, by si si uvedomila, že smrť môže byť skutočnosťou aj inde?“

Zastala. Za čo si vyslúžila niekoľko úderov.

Boleli, akoby končatiny útočníkov boli skutočné.

„Ako to myslíte? Čo o tom viete?“ dožadovala sa odpovedi. No Accaiovia pred ňou s výsmechom uhýbali. „Veď ste povedali, že nie ste skutoční!“

„Nie sme,“ súhlasili napokon, „ale jedno skutočné bolo – naša smrť. Jej jednoduchosť. Pozri, ako málo stačilo a premenili sme sa na dym. Myslí si, že v skutočnosti je to náročnejšie?“

„Chránime sa navzájom!“ zaručala, no cítila, ako ňou prestupovali pochybnosti.

Nič na to nepovedali. Len sa ďalej smiali. Meč zodvihla na hlavu. Zavrešťala. A vrhla sa vpred. Kričala, aby jej to vysvetlili. Dožadovala sa ich pozornosti. Lenže oni jej uhýbali. Boli mĺkvi. Pevnejšie zovrela meč. Začali sa jej triasť prsty. Zuby ju boleli od toho, ako nimi škrípala. Oči tak silno žmúrila, že cez ne ani poriadne nevidela. Preto ju prekvapilo, keď jej ostrie napokon našlo svoj nečakaný cieľ – jedného z Accaiov, ktorý sa v momente premenil na dym.

Telo jej podvedome stuhlo. Srdce sa stiahlo v hrudi.

„Vidíš,“ syčal jediný osamotený hlas, „vidíš, aké je jednoduché niekoho zabiť. My možno nie sme skutoční, ale tam vonku je tvoj priateľ. Živý a tým pádom môže aj umrieť. Obetuješ aj jeho, aby si dosiahla svoje ciele?“

Niekoľkokrát sa prudko nadýchla.

Cítila, ako sa jej zahmlieva pred očami.

„Čo o tom viete?“ dožadovala sa hlasno. „Čo viete o jeho smrti?“

„To, čo o smrti každého smrteľníka – že čaká na každého.“

Chcela mu niečo povedať. Príznačnému Accaiovi s možnými prorockými schopnosťami. Lenže nedostala príležitosť. Pretože mala čo robiť, aby sa udržala na nohách. Dovtedy nehybný priestor sa bez varovania nahol. Nakoniec sa jej kolená podlomili. Dopadla na rameno. Dych z nej bolestne vyrazil.

A až o niekoľko zmätených okamihov neskôr si uvedomila pravdu.

Zem pod jej nohami sa začala triasť. Aj sa bála pýtať, čo by to mohlo znamenať.

Kapitola 98. | Kapitola 100.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování