OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 19. časť

07.02.2013 (16:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1045×

Pozrela som na hodinky. Pol štvrtej. Mám presne dve hodiny do plesu a jediné, čo mám, je veľké nič.

Rýchlo som vpálila do kúpeľne a šla sa osprchovať. Zhodnotila som si vlasy. Môžu byť. Veď som ich umývala dnes ráno. No... ale čo s nimi teraz? Hoc... pozrela som na šaty, výstrih majú dostatočný. takže si ich pokojne môžem nechať rozpustené.

Tak fajn. Asi po desiatich minútach som vyšla zo sprchy a šla do spálne. Sadla som si, zhrabla šminky a začala sa krášliť, nervózne pokukujúc po hodinkách.

Akurát som si zapla šaty, keď sa v hale rozoznel zvonček. Šla som dole tak rýchlo, ako mi to opätky dovoľovali.

Len čo som otvorila ostala som užasnuto civieť. Sam mal oblečenú bielu košeľu a na nej koženú, no veľmi elegantnú čiernu vestu, na ramenách jemne zašpicatenú s dlhým rukávom v tmavohnedej farbe, zlatými gombíkmi a opaskom zo striebornou gravírovanou sponu. Na rukách mal rovnako hnedé rukavice. Ďalej mal čierne nohavice, tiež z kože zastrčené do čižiem. Vyzeral proste dokonale. Až mi to vybilo dych.

Premeral si ma s úškrnom.

„Vyzeráš super,“ zhodnotil napokon, „ale nevravela si, že to má byť stredovek?“

Pretočila som očami. „Ale no tak! Vážne si myslíš, že všetci sa tak oblečú?“ 

Aj tak som sa na nich zadívala. Podľa mňa boli v pohode.

„To zistíme," povedal, ponúkol mi plece a spoločne sme prešli k môjmu autu.

„Nemám šoférovať?“

Vytreštila som oči. „A vieš to?“

Zagánil na mňa a rukou naznačil, aby som mu podala kľúče. Otvoril mi dvere a ja som vkĺzla dnu. O minútu na tom som priam letela po asfaltke. Nemala som strach, tiež som predsa jazdila rýchlo, ale ja som v tom, na rozdiel od neho, mala prax.

Tak o pätnásť minút sme zaparkovali pred školou a Sam na mňa samoľúbo pozrel.

Urobila som grimasu a schovala si tvár za masku. Urobil to isté. Jeho maska však bola celá čierna.

Pomohol mi vystúpiť a ponúkol mi plece. Poobzerala som sa okolo na prichodiacich.

„Dočerta! Oni si tú tému fakt vzali k srdcu!“ neverila som.

V tom sa na mňa všetci pozreli. Stiahlo sa mi hrdlo a sklonila som hlavu. Panebože! Najradšej by som sa prepadla! Sam ma však neoblomne viedol ďalej. S každým krokom som bola nervóznejšia a nepríjemne som si začala uvedomovať celé telo. Nechápala som to. Ako ma môže niečo také rozhodiť?

 Sam priložil druhú ruku na moju a jemne ju privrel. To mi dodalo odvahu.

 Potlačila som triašku a nutkanie zdupkať. Pevnejšie som zovrela jeho ruku, s nádychom sa vystrela a vystrčila bradu. No a čo. Aj tak som kočka! usmiala som sa.

Prechádzali sme cez preplnenú chodbu do telocvične. Samozrejme, neobišla som sa bez povšimnutia a občasných posmeškov. Došli sme do telocvične. Zdá sa, že väčšina ľudí tu už bola. Hudba hrala a v strede sa už začínali zoskupovať roztlieskávačky.

Zdalo sa mi, že som zahliadla Arwen. Zaostrila som. Áno, bola to ona. Kto iný okrem mňa by sa obliekol mimo tému? Obzrela som si jej šaty. Popri mojich sú oveľa viac výstrednejšie.

Asi o dve minúty na to vystúpila riaditeľka so svojím úžasne pútajúcim prejavom a keď sa jej uráčilo skončiť odľahlo mi. Roztlieskávačky začali tancovať. So Samom som sa kývala do rytmu. Odtancovali sme pieseň, ktorá šla za tým a potom sa usadili k stolu. Teraz hrali dosť rýchlu pieseň, na ktorej meno som si nevedela spomenúť. A potom pustili trocha rýchlejší slaďák.

Sam vstal a ponúkol mi ruku. S úsmevom ju prijala a celá som sa chvela. Pri dotyku jeho ruky mnou preletel prúd energie.

Opatrne si ma k sebe pritiahol a moje srdce sa roztĺklo ako šialené. Bola som pri ňom niekedy bližšie?

Začal ma viesť.

V jeho náručí som sa priam vznášala. Nikdy v živote som sa necítila taká ľahká a krásna. Keď som sa dívala do jeho očí zmocňovalo sa ma nekonečné šťastie, čo mi napĺňalo celé vnútro. Nevnímala som nikoho iba pieseň a jeho nádherné hlboké oči, ktoré sa do mňa s obdivom vpíjali. Započúvala som sa do hudby a musela sa usmiať. Presne takto som sa cítila. Je to ako sen.

 Zatočil ma a keď si ma znova pritiahol naše pery delilo len pár centimetrov. Zachvela som sa očakávaním a túžbou. Ani som si neuvedomila, že sme zastali.

Cítila som jeho teplý dych a odvážila sa naňho pozrieť. 

Práve v tej chvíli sa ku mne pomaly naklonil. Moje telo sa chvelo, aj keď všade bolo horúco. 

Naše pery sa o seba ľahučko obtreli a potom splynuli v jednom prekrásnom vášnivom bozku.

Netuším ako dlho sme tam stáli, no keď sme sa od seba odtiahli okolo nás už všetci poskakovali do rytmu nejakej pecky.

„Nepôjdeme už?“ navrhol a napriek tomu, že kričal, aby prehlušil všetok ten hluk, bol jeho hlas čudne tvrdý. Alebo sa mi to len zdalo?

„Dobre,“ súhlasila som a nasledovala ho.

Kráčali sme po parkovisku. Šiel popredu a neobťažoval sa čakať na mňa. Dohonila som ho a chcela sa spýtať, čo sa dopekla deje, ale keď som sa prizrela lepšie nepotrebovala som odpoveď.

Tvár mal úplne kamennú a na líci mu navieral sval. Ruky zatínal do pästí. Došli sme k autu. Bez slova mi otvoril dvere a pozeral pri tom do boku.

To ma vytočilo. Stisla som pery a silno za sebou zatrepla dvere. 

Mlčky naštartoval a letmo na mňa pozrel. V jeho očiach bol plameň zúrivosti a chaosu.

Odvrátila som sa. Čo sa stalo? Veď to on ma pobozkal! A bolo to najkrajšie, čo som kedy zažila. Prečo to kazí?!

Zaparkoval pred mojím domom a naštvane vystúpil. Chytil sa za hlavu a mala som pocit, že by si najradšej trhal vlasy.

Vystúpila som a všetko vo mne vrelo. Tak dosť! Otočila som ho k sebe.

„Čo sa to s tebou deje?“ vyštekla som.

„Nič!“ Otočil sa mi chrbtom.

„Ale, čo?! Naozaj?!“ postavila som sa pred neho a mala chuť mu jenu poriadnu vraziť. 

„Všetko bolo nádherné! Nádherné! Ale ty sa proste otočíš a odchádzaš nasratý ako by si práve urobil niečo strašné!“ vrieskala som. Pokorne ma sledoval hoc som videla ako ho to štve. Bol však ticho to ma ešte viac rozzúrilo.

„Tak povedz niečo, dofrasa!“

„Nechcem ti ublížiť, All! To je všetko!“ vybuchol. Ostala som zarazene stáť. Všimla som si, ako susedka vyvaľuje oči a načúva. Odomkla som dvere a kývla mu, aby šiel dnu.

„Prečo by si mi mal ublížiť?“ Zatvorila som dvere.

Obrátil sa ku mne a chvíľu hľadal vhodné slová.

„Neviem, či to, čo k tebe cítim, je naozaj láska,“ začal ticho. „Odkedy som od teba odišiel, stále som nad tým premýšľal, ale... nechcem ti dať falošnú nádej.“

Vzdychla som si a slabo sa usmiala. Zlosť ma pomaly opúšťala. Pre toto sa nemá zmysel rozčuľovať sa. Podišla som k nemu a donútila ho pozrieť mi do očí.

„Tak to zistime,“ šepla som a pobozkala ho.

Poddal sa. Naše pery dokonale ladili. Zanedlho boli jeho bozky čoraz vášnivejšie a naliehavejšie. Pritisla som sa k nemu a v pritiahla si ho, kým on mi rukou zašiel do vlasov a odtiaľ na pás. 

Rozopla som mu vestu a odhodila ju. Potom som sa pustila rozopínať košeľu.

Vtedy ma zastavil.

„To nie je správne...“

„Nemysli. Cíť,“ šepla som rozochvene.

Díval sa na mňa. Len krátko, no mne to pripadalo ako večnosť. Chcela som ho ako nikoho a vedela som, že aj on mňa. Iba si to musel priznať. 

A aj si priznal.

Vášnivo sa mňa vrhol a bozkával ma. Mojimi žilami sa rozliala horúčava a každý dotyk mi zelektrizoval celé telo.

„Milujem ťa,“ šepol a ja som cítila ako tie slová prenikajú do každučkého svalu mojej bytosti.

Ani som nevedela ako a bola som na posteli. Prevalila som ho a perami prechádzala po jeho mužnej hrudi, kým som opäť nezatúžila po jeho bozkoch.

„Počkaj...“ odtiahol sa. „Ja... musím ti niečo povedať.“

„Si panic?“

Zasmial sa.

„Aj to... ale ja... hm...“

„No?“ nedočkavo som sa nadvihla.

„Dostal som Arwen do neba,“ vydýchol.

Stuhla som. Naozaj povedal to, čo si myslím?! Otvárala som ústa, no nevyšiel z nich ani hlások.

„Kam si ju dostal?“ zasipela som a telo mi zaplavoval nový oheň, ale ten ma nabádal, aby som ho namieste zaškrtila. Prižmúrila som oči a nechty mu zarývala do kože.

„Hore,“ zopakoval ticho.

S rozhorčeným výkrikom som sa odtiahla a šmarila som do steny prvé, čo mi prišlo pod ruku.

„To sa mi snáď len sníva! Sam!“ Zúrivosť ma úplne opantala. Chcela som toho tak veľa povedať, ale vyšlo zo mňa len: „Ako si mohol?! A prečo ju?!“

 Je to predsa Ochranca! Porušil najvyššie pravidlo! A ešte k tomu Arwen! Arwen!

„Privolala ma a požiadala, aby som ju dostal k našim archívom,“ riekol.

„Na čo?!“ odvrkla som, hoc som poznala odpoveď.

„Vraj potrebuje niečo zistiť. O niečom zlom v tomto meste.“

„Tá mrcha! A ja sprostá som jej to povedala!“ zavrčala som. Bože, ja som ale naivka!

„Čo si jej povedala?“ opýtal sa zmätene.

Fľochla som naňho a musela sa premáhať, aby som naňho neskočila.

„Viem, kto tu zabíja.“

„Raveni?“

Nadvihla som obočie a rozzúrene sa usmiala.

„Ale, ba! Tak to vieš?! Výborne! Hovor, čo sú zač!“

„Nesmiem ti to povedať, to vieš,“ povedal skrúšene.

Odfrkla som si.

„Arwen si dostal hore. Porušil si jedno z najväčších pravidiel, tak netáraj a spusť!!“ zrúkla som.

Povzdychol si. Určite ľutoval, že niečo povedal. „Je to nová rasa, niečo ako zviera, len v ľudskej podobe. Sú závislý na ľudských srdciach, pretože bez nich chradnú.“

„A? Čo ďalej?!“ 

„Ďalej už nič. Viac informácii o nich nemáme. Vieme len, že v poslednej dobe sú v okolí tohto mesta.“

„A ako ich zabíjate?“ nechápala som.

„V takej bitke sme sa ešte nestretli. Teda aspoň nie sú záznamy, že by ich niekto dokázal zabiť.“

Prosebne na mňa pozrel. „Mrzí ma to, All. Ale nechcel som začať klamstvami.“

Prešla som si jazykom po zuboch. V tom mi to došlo a zasmiala som sa.

„Tak preto si vtedy prišiel! Nakázala ti, aby si ma strážil!“

Suka jedna!

„Áno,“ hlesol a v očiach mal hanbu. Dívala som sa naňho a prichádzalo mi zle. V hlave mi hučalo a zakrútila sa so mnou celá miestnosť. Brian v akcii! preblesklo mi hlavou. Len-len som to stihla do kúpeľne.

Chcel mi pomôcť vstať, no odsotila som ho.

„Nedotýkaj sa ma!“

„Allia, prosím.“ Mykla som sa. Celým menom mi hovorí iba keď ho niečo mrzí.

„Prečo?“ precedila som. „Prečo si ju tam dostal?“

Pokrčil plecami. „Sám neviem... možno... asi som mal pocit, že by jej to prospelo.“

„Prospelo? Jej nemá čo prospieť! Zaslúži si peklo!“

„Tak nehovor, All. Je to tvoja predsa tvoja sestra!“

„My už nie sme sestry!“ zjačala som. Čo to nechápe? Kvôli nej som mala zlomené srdce. Veľmi dobre vedela, ako som ho milovala. A predsa mi klamala.

„All...“

„Vypadni,“ prerušila som ho ľadovo. Už ho nechcem ani vidieť. Ako mám vedieť, či mi nepredstiera aj priateľstvo? A teraz dokonca lásku? 

Vzdychol si a počula som, ako odchádza. Bolo mu jasné, že si ma nijako neuchlácholí.

Vo dverách sa však otočil.

„Aby si vedela, dnešok som chcel. Naozaj.“

Privrela som oči a snažila sa upokojiť.

To aj ja.

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 19. časť: