OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 40.časť

20.07.2013 (08:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 960×

„Musím ísť!“ vykríkla som do prázdna domu. Nemohla som otáľať. Nemohla. Vybehla som von a pustila sa do behu.

Môj ciťák ma nabádal čoraz naliehavejšie. Takmer som nemohla dýchať a celý svet sa mi točil pred očami.

Neboj, Arwen! Už idem!

Narazila som do koša, no aj tak som sa hnala ďalej. Srdce som mala plné strachu.  Ťahalo ma to von z centra mesta. Smerom ku kostolu.

Arwen!... Arwen? Srdce mi splašene bilo. Predo mnou sa začala črtať krívajúca silueta. Bolesť začala ustupovať. Kým som prišla bližšie zostala iba malá nevoľnosť.

Prižmúrila som oči. Tie kroky boli na Arwen prihlučné.  A postava bola príliš robustná... mužská.  Nie len to. Keď naňho dopadlo svetlo pouličnej lampy, spoznala som Briana.

Ohromene som zastala.

„B-Brian? Čo tu robíš?“

Vykoľajene sa strhol. „To sa pýtam aj ja teba.“

Premerala som si jeho zranenia. Preťaté hrdlo, zakrvavená košeľa, nohavice... Viem, že mu to nemôže ublížiť, ale aj tak mi pri tom pohľade zovrelo srdce, Akoby ho niekto bodal. Šlo mu o život...!

Ale... Nemožné! To... ako...? Iba pri Arwen je to také silné. Alebo pri Samovi...

„Nevidel si niekde Arwen?“ spýtala som sa trasľavo a stále som tomu nemohla uveriť.

Pokrútil hlavou. „ Nie, prečo?“ Zabodol do mňa svoj prenikavý pohľad.  

„Ale... len tak.“

To by teda znamenalo, že...

Podišiel ku mne. „Nechceš... mi niečo povedať?“ Zavrtával sa do mňa svojimi temnými očami.

„Nemám čo,“ zaklamala som. „Ale ako vidím, ty by si mal dobrú tému na rozprávanie.“

„Ale,“ mávol nad tým rukou, „to nič.“

Nadvihla som obočie. „Fakt? Podľa mňa hej, keď máš ksicht ako fašírku.“

Silene sa usmial.

„Trocha som sa prepočítal, no aj tak som to vyriešil. Neboj. Všetko je v úplnom poriadku.“

„Naozaj?“

„Naozaj. Dnes sa konečne pohneme ďalej.“

Objal ma okolo pliec a spoločne sme sa vracali. Pri jeho dotyku som sa zachvela.

Ak to bolo také silné... musím byť naňho naviazaná oveľa viac ako som si myslela...! A takto som to cítila iba pri Samovi...

Nebadane som na neho mrkla. Samozrejme, že ho ľúbim. Avšak nečakala som, že až tak.

No ako to, že som si to splietla? Pri Arwen sa nemýlim. Väčšinou...

Nie. Nemožné. Nemohla som si to spliesť. Mala by som to ísť skontrolovať!

Ale ako? Už to prešlo a navyše pri nej to cítim na kilometre! A tá stále niekde lieta...

Vzdychla som si. Arwen, Brian. Dve strany jednej mince. A ja som medzi nimi.

Je mi predsa jasné, že sestra je ohľadom Ravenov na strane anjelov. Veď je Bojovníčka.

Odtiahla som sa od Briana a pošúchala si spánky.
„Idem si zabehať.“

„Teraz?“ Nadvihol obočie.

„No a? Je sviežo.“

Netváril sa bohvieako, ale nakoniec pokrčil plecami. „Keď myslíš... Len sa mi nezatúlaj.“

„Neboj,“ donútila som sa do úsmevu. Je načase si všetko usporiadať.

Vedela som kam pôjdem. Rozbehla som sa naprieč  neďalekým lesom so všetkým tým chaosom v hlave. Teraz som nechcela premýšľať. Ak by som začala nikam by to neviedlo.

Zastavila som sa až v strede lesa, pri malom jazierku, do ktorého z vodopádiku veselo vtekala kryštálová voda. Jej žblnkot ma upokojoval.

Nadýchla som sa tej prekrásnej živicovej vône a omámene som hľadela na lúče slnka, ako sa obtierajú o hladinu.

Stačilo! Okríkla som sa. Musím sa tomu postaviť! Nemôžem viac utekať! Viac nie.

Sadla som si a hlavu si pritisla ku kolenám.  Okolo seba som si vytvorila akúsi bublinu, cez ktorú som nevnímala okolitý svet. Bola som len ja a moje myšlienky.

Prečo som prekvapená, že Briana milujem? Prečo ma to tak zarazilo? Teda okrem toho, že Arwenin život mal byť v ohrození?

Lenže... ak mi na ňom tak záleží, prečo nad všetkým tak uvažujem? Mala by som...

„Ja som vážne sprostá...!“ zakliala som a bila si hlavu o kolená.

Viem, čo by som mala. Mala by som sa postaviť na sestrinu stranu a všetko jej o Ravenoch povedať.

Ale takto ho zabijem! Milujem ho!

„Dosť!“ skríkla som v zúfalstve pred všetkými tými myšlienkami, čo sa mi tlačili do hlavy.

Viem, čo urobím! Pôjdem za Arwen a dám jej šancu dokázať mi, že má zmysel bojovať na jej strane. Ak to však bude samovražda, alebo to bude namierené proti Brianovi, tak nech so mnou neráta!

Postavila som sa a s oveľa lepším pocitom som vykročila domov k Brianovi. Pripadala som si skvelo. Konečne som si to utriedila. Žiadne zbytočné otázky, nič. Sem by som mala chodiť častejšie.

Zrazu som vetrom začula švih. Len čo som sa otočila, o ruku sa mi obtrela anjelska zbraň.

Zasyčala som a letmo na to pozrela. Vyzeralo to na meč Ochrancu. Ale prečo poslali Ochrancu??

„Ahoj Allia,“ ozval sa zvonivý hlas tej ženy, ktorá pomaly pristupovala bližšie.

„Renata, zdravím ťa,“ pozdravila som svoju starú známu.

Vôbec sa nezmenila. Podmaňujúce zelené oči, vysoké biele čelo lemujúce pramienky čiernych vlasov, ktoré mala ako vždy vypnuté do chvosta. Štíhla postava zvýraznená v bielom bavlnenom overáli. Taká bola. Krásna a hrdá. Najhrdší človek akého poznám a to som prosím pekne Arwenina sestra.

V natiahnutej ruke zvierala šabľu s dlhou, úzkou čepeľou. Bola blízko až mi špičkou pichala do hrude.

„Poslali Ochrancu... To sú mi veci,“ prehodila som konverzačným tónom.

Zasmiala sa. „Hore sú veľké zmeny. Och... áno prepáč, ty už tam nie si, zabudla som.“

Zavrčala som a pripravila si svoj jednoručný meč s oveľa širšou čepeľou.

Široko sa usmiala „Kansas si možno prežila. Ale teraz ťa konečne dorazím.“

„Neteš sa.“ S tými slovami som odtisla jej meč a skôr ako sa spamätala, som sa prešmykla popri nej a vrazila jej rukoväťou do hlavy. Zapotácala sa, prudko sa zvrtla a zúrivo na mňa zaútočila. Len-len, že som to stihla odraziť. Útočila s vervou, ktorú by jej závidel nejeden anjel. Prechádzala do rozličných postojov a ja som sa nestíhala brániť. Podarilo sa jej zasiahnuť ma do tváre a do brucha.

Spadla som na zem a pred očami som videla Kansas.  Ach Kansas... tam bolo nádherne. Samé oslavy, priatelia, krásne vychádzky... Myslela som, že som konečne našla domov. Kým ma nenašli.

„Prečo ty?“ lapala som po dychu, snažiac sa tak získať čas.

„Prečo ja?“ zopakovala a strašne sa zasmiala. Cítila som ako mi pichá do krku.

„Po prvé, obrala si ma o moje miesto. A po druhé, tomu, čo šiel po Arwen, to nevyšlo.“

Prudko som zdvihla hlavu. A kurva! Takže už o nás vedia všetci. „Predstav si aké to bude keď vás zabijem,“ rozplývala sa a hlas sa jej triasol od nedočkavosti. „Vyšvihnem sa nahor. Takže... zbohom!“

Zdvihla meč. Presne na to som čakala. Zvrtla som sa a skočila na ňu. Váľali sme sa po zemi. Podarilo sa mi sadnúť si na ňu a začala ju udierať päsťami.  Po minúte ma potiahla za vlasy a prevalila. Silno mi vrazila, vstala a bežala po svoj meč. Ja som vyrazila po svoj.

Ocele sa zrazili s hlasným zakvílením. Vymieňali sme si tvrdé údery. Všimla som si, že jej štýl je úplne iný ako doposiaľ. Podobalo sa to skôr na štýl bojovníkov.

Nútila ma ustupovať, keď som sa konečne nasrala a začala jej to nemilosrdne oplácať. Ako chceš mrcha. Niečo som sa od Arwen predsa len naučila!

Začala som pritvrďovať a zapájať prvky z bojovníckej techniky. Cítila som ako pod mojimi údermi stráca silu. Urobila výpad, no ja som sa uhla a vrazila jej meč medzi rebrá. Zapálila som ho a hneď na to vzbĺklo aj jej telo.  Ovial ma silný vietor a Renatine telo sa rozplynulo. 

Chvíľu som len tak stála a hľadela na  miesto, kde telo zmizlo. Nebolo mi to ľúto. Bránila som sa.  Ak by to bol niekto iný, tak by ma to možno aj mrzelo.

Takže takto sa pripravujú na vojnu. Snažia sa zosúladiť obe techniky. No stavím sa, že všetkých nových viac školia na Bojovníkov... To sú blázni! Mali by držať rovnováhu! Riskujú, že sa Bojovníci zasa obrátia proti nim.

To je choré! Nikdy by som to o Renate nepovedala. Nemuseli sme sa, ale toto... pokrútila som hlavou. Nemohla som predsa za to, že na skúškach zabudla polovicu vecí a ani za to, že pri boji dostala výprask. Pomáhala som jej ako to šlo. Pretlačila som ju na úrad! Trocha vďačnosti by nezaškodilo!

Pomaly som prechádzala lesom.

Nemohla byť aj za tým, keď ma naháňali v Poľsku? Napadlo mi a pri tom ma zamrazilo.  Koncentračné tábory... snažila som sa zachraňovať ľudí, nosila som im jedlo... No nebola som sama. Motalo sa tam príliš veľa anjelov a samozrejme nemohla som byť nepovšimnutá.

A v Chicagu... tam bola aj Arwen... zachmúrila som sa. Je možné, že nás sledovali už vtedy? Možné to je. Nehovorila Arwen, že tie vraždy trvajú už storočie? Preletela mnou  vlna nepokoja.

Nie je to už aj tak jedno? Brianove prípravy sú takmer na konci, vojna čochvíľa príde. Nájdu ma tak či tak.

Len dúfam, že sestra je v poriadku. Ak za ňou poslali bojovníka, nabudúce môžu poslať ochrancu. Je síce dobrá, ale kto vie ako ovláda moju techniku?

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 40.časť: