OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hviezda a vrah III.



Hviezda a vrah III.Nie vždy je dobré využiť nadobudnuté čriepky odvahy proti niekomu, kto vás rozbije ešte viac.

(15+)

Ku večeru to môj žalúdok nevydržal a vybrala som sa rovno do mesta. Spoločná večera s otcom ma ani trocha nelákala a pašovať jedlo do izby ma prestávalo baviť. Rovnako ako to nemé ticho izby a hlučné myšlienky v mojej hlave. Jediný čas, kedy som ich dokázala vypnúť, bol tréning. Vtedy som existovala len ja a moja nekonečná nemotornosť. Zrazu som sa sústredila ktorou nohou vykročiť vpred pri výpade mečom a nie nad slizkým jazykom majstra v mojich ústach.

Hlavné námestie s fontánou nepripadalo k úvahu. Včerajšie udalosti ma mohli rýchlo dohnať a niektorí nechcení svedkovia poznať. Mala som len krôčik od pripísania vraždy na môj krk.

Ľudia môjho postavenia často nenavštevovali okrajovú časť mesta. Považovali to za špinavé, podradné a ponižujúce. Ideálne pre mňa. Stačilo prebehnúť cez malý kúsok lesa a sledovať množstvo svetelných bodiek levitujúcich v atramentovej čierňave. Lampióny.

Trhy sedliakov boli skromné a plné veselej vravy. Ľudia pôsobili spokojne, ochutnávali čerstvý chleba a zapíjali ho lacným alkoholom z lesného ovocia. Moje drahšie oblečenie sem vôbec nezapadalo. Pár zvedavých pohľadov si ma obzrelo, no nik nemal odvahu ma osloviť.

Pristúpila som k staršej paní ponúkajúcej teplú polievku. S mrmlaním som si vypýtala jednu misku a z vrecka vylovila nejakú tu mincu.

„Na,“ ozval sa známy hlas po mojom boku. Telo mi stŕplo a prudko zrýchlil dych. S desom v očiach som sa pozrela na maskovaného muža hneď vedľa mňa. Hodil už prázdnu misku na drevený pult. Bola som mu ledva do polovice hrude. Prečo som si až teraz všimla jeho mohutnú postavu? Jeho búrkové oči s na mňa ani neobzreli.

Hlava odseknutá od tela. Krv. Všade bola krv. Na mne. Na zemi. Na ňom.

Žena mi s jasným nepohodlím v očiach rýchlo naložila jedlo. Vedeli kto je? Podľa okolitých reakcií nie. Len ďalší neznámy narušiteľ s bezmennou tvárou. Bez jediného pohľadu sa otočil a vyrazil preč. Strhla som k sebe horúcu misku a bez uváženia rozbehla za ním.

„Čo tu ešte robíš?“ cupitala som za jeho chrbtom ako čerstvo vyliahnuté kurča a planá polievka sa mi rozlievala pod nohami.

„Poznáme sa?“ pozdvihol nezaujato obočie. Svetlá a hukot tržnice zľahka splýval so zvukmi večerného lesa. Za chrbtom nám preletelo neznáme operené stvorenie. V panike ma trhlo a ďalšia dávka polievky ostala mimo misky.

„Hľadajú ťa,“ vyhŕkla som, „vedia, že si ho zabil.“

Spomalil a konečne mi venoval malé zrnko pozornosti: „Ako to môžeš vedieť?“

„Ja-.“

„Ty si strážca,“ skočil mi do reči a konečne obzrel moje oblečenie. Opaskový korzet s vreckami na dýky. Vysoké topánky s pokovovanou špičkou. Rukavice bez prstov určené na lepšie držanie zbrane. Kopa maličkých nenápadných jazvičiek po rukách a nohách.

„V zácviku,“ zašeptala som bez akejkoľvek sebadôvery. Prečo s ním ani nehlo? Ľudia sa nás mali báť. Brali nás ako dokonalé zbrane kráľovstva čo dokážu eliminovať aj toho najhoršieho protivníka. Ale on? Obzeral si ma len s chladom v očiach, čo by dokázal zamraziť aj vyvierajúcu lávu.

„Rozhodne to tak včera nevyzeralo.“ Zase ten jeho pekelný úškrn neveštiaci nič dobré.

„Nie som v sebaobrane moc dobrá,“ priznala som sa. Moje ústa išli samé. Rozprávali sa s nájomným vrahom dôvernejšie ako s kýmkoľvek v mojom živote. Odkiaľ pochádzala tá moja podivná dôvera? Zachránil ma od majstra. Donútil spolupracovať na vražde. Niečo v temnej a zabudnutej časti mojej hlavy mi hovorilo, nech utekám. Škoda len, že môj pud sebazáchovy ležal zahrabaný pod všetkými spomienkami na pokusy utiecť z pazúrov majstra. Niekde pod všetkými tými modrinami, jazvami a zlomeninami. Pod všetkými prebdenými nocami snažiac sa zmyť jeho špinavé dotyky. Pod znechuteným pohľadom otca.

„A v čom si teda dobrá? V meči?“ Jeho hlas bol stále poznačený výsmechom.

„Nie,“ pozrela som s nahrnutou krvou v tvári do zbytku polievky, „v ničom.“ Zastavila som. Možno ani nebolo až tak zlé, že čoskoro zomriem. Neprispievala som tomuto svetu ničím. Nemohla som mať ani deti. Bola som nepotrebná, zle vyrobená zbraň, vhodná len tak na vyhodenie.

„Nechceš si ju konečne zjesť?“ zastavil spolu so mnou a skrížil ruky na hrudi. Pôsobil vďaka tomu ešte väčšie. Nebezpečnejšie. Neprístupnejšie. Nemusel mi hovoriť dva krát. Hneď som si priložila misku k perám a hltala už vlažnú tekutinu rovno do krku.

 „Môžem ťa niečomu priučiť, ak chceš.“

Zabehlo mi. Šokovane som vykašlala kus mrkvy a pozrela mu do tváre. Jeho pohľad bol vážny, bez náznaku vtipkovania.

„Mňa? Prečo by si to robil? A vôbec, mal by si odísť preč. Strážcovia ťa nájdu čo nevidieť. Zabijú ťa bez mihnutia oka.“ Utrela som si ústa do rukáva a sledovala každý jeho pohyb. Každé zavlnenie látkovej masky na ústach. Každé napnutie svalov pod jeho čiernym koženým oblečením.

„Moja misia ešte nie je u konca,“ vysvetlil bez zbytočných detailov, „a ty sa aspoň dokážeš ubrániť pred hentakými nechutnými chlapmi bez cudzej pomoci.“

 

„V boji nemáš čas sa nadýchnuť!“ vykríkol a hodil po mne jednu z dýk. Presvišťala len pár milimetrov od mojej hlavy a zaryla do kôry stromu za mnou. „V boji nemáš čas zložiť ruku!“ Chytil ma pod krkom a bez milosrdenstva buchol mojím telom o peň. „V boji ti nik nedá čo i len sekundu naviac!“ stlačil mi krk a ja som naprázdno zalapala po dychu. Len na sekundu. Pustil ma skoro okamžite.

„Bohovia,“ zachrapčala som, chytila krk a utýrane dychčala. Jeho tréning bol intenzívny, krutý a priamočiary. Nevysvetľoval, ukazoval. Na celom tele sa mi robili nové modriny a kolená triasli horšie ako po celodennom kondičnom tréningu.

„Rýchlosť máš,“ ustúpil o krok dozadu, „ale tvoja koordinácia a rovnováha je nulová. Musíš sa zamerať na svoje ťažisko inak ťa každý pohyb vyvedie z miery. Doslovne.“ Schmatol dýku v strome a strhol ju k sebe. Na rameno mi dopadli kúsky odlomenej kôry. „Trénuj státie na jednej nohe, na rukách, na tenkých povrchoch. Čokoľvek, kde potrebuješ pracovať so stabilitou. A keď sa ti bude dariť to, tak do toho zakomponovať iný pohyb. Napríklad, čo som ti dnes ukázal ja. Výpady či útoky s dýkou.“

Stabilita? Koordinácia? Nič také majster v mojej prítomnosti nespomínal. A rýchlosť? Ja mám nejakú rýchlosť? Z nejakého dôvodu moje srdce poskočilo nebadateľnou drobnou radosťou z bezvýznamnej pochvaly.

„Zajtra na tomto mieste, škvŕňa,“ dodal bez vyčkávania na odpoveď sa mi otočil chrbtom.

„Volám sa Astra, nie škvŕňa,“ zahučala som jeho smerom. Len nedbalo mávol rukou a stratil sa medzi hustým porastom stromov.

„A ty sa ako voláš?“ zašeptala som tichú otázku už do nočného prázdna. Odpovedal mi len chladivý vánok a šušťanie lístia.

 

Ďalší deň nezačínal dobre. Majster mal zlú náladu a dával nám to jasne najavo. A majster nemiloval nič viac, ako svoju nepohodu si vybúriť na mne. Pre mňa to znamenalo len jedno. Po výcviku ma čakalo až príliš známe peklo. Nedokázala som sa kvôli tomu sústrediť ani na jediný pohyb.

„Dnes si horšia ako handrová bábika,“ odfrkla Anya po mojom páde na zadok. Odhrnula som si rozstrapatené vlasy z čela a snažila sa ignorovať jej poznámky. Otto pár metrov ďalej sa pokúšal dostať majstra na kolená. Bezvýsledne. Ten sa ani nezadýchal a ladne uhýbal každému svižnému útoku.

Postavila som sa a snažila si spomenúť aspoň na jediný pohyb, čo ma ten nájomný vrah naučil.

Nájomný vrah. Učil ma nájomný vrah, ktorého mám uloviť. Mohla som ho udať. Mohla som teraz majstrovi povedať, kde presne večer bude. Mohla som čosi dokázať. Niečo znamenať. Možno aj otec by pozrel na mňa s náznakom pýchy.

Možno by stihol spomenúť moje podieľanie na vražde a už by som sa stala spoluvinníkom. Zradcom.

V hlave som mala len výr nechutných spomienok a nepríjemných očakávaní. Nezmohla som sa ani na jediný poriadny výpad. Len obrana, ústup. Obrana, ústup. Obrana, ústup. Anyna palica trafila môj spánok a na moment sa mi zatemnilo pred očami. Neostýchala, znova zdvihla palicu a švihla po mojich členkoch. V šoku som vyskočila do výšky a len tak-tak vyhla podkopnutiu nôh. Z každého centimetra jej pokožky sršala agresia.

Prerušil nás prudký náraz. Obe sme sa zasekli, obzreli za jej bratom a majstrom. Otto práve preletel cez mladé borovice a skončil bezvládne ležať pod ich zlomenými kmeňmi. Anya pustila drevenú zbraň na zem a bez jediného zaváhania sa rozbehla. Majster bez čitateľného výrazu si šúchal päste a sledoval nehybné telo svojho učenca. Bezcitné.

„Otto!“ vyhŕkla ustrašené Anya, padla k nemu na kolená a stiahla z jeho tváre rozstrapatené anjelské vlasy.

Zaujímalo ma, či sa o mňa niekedy ktosi takto strachoval. Či by sa moja matka o mňa takto strachovala, ak by nezomrela. Či by sa môj otec o mňa strachoval, ak by som preletela cez pol miestnosti. Môj brat možno hej. Bol jediný, čo na mňa nepozeral ako na nepodarený odpad.

Otto zažmurkal očami a zmätene sa obzrel. Anye sa zvesili ramená čírou úľavou.

„Anya,“ oslovil ju majster, „v boji nebudeš mať čas utekať za bratom pri jeho každom úraze. Môže skapať pred tvojimi očami a ty sa aj tak budeš musieť venovať misii.“

„Sklapnite,“ odsekla mu Anya a pohladila dezorientovaného brata po tvári.

Chcel po nej zaútočiť. Spoznala som to na jeho držaní tela. Na nečakanom roztiahnutí nôh a napnutia rúk. Jeho klasický spôsob ukážky reality. Anya otočená chrbtom nemohla nič tušiť. Niečo sa vo mne zlomilo. Niečo, čo som už dlho necítila. Krátky výkrik pudu sebazáchovy. Bez rozmýšľania som sa jediným skokom priblížila k majstrovi a palicou ho poriadne šľahla medzi lopatky. Prehlo ho a šokovane na mňa otočil svoje uhľové oči. Súrodenci sa na nás nechápavo obzreli.

„Anya, Otto,“ oslovil ich a oči nespúšťal z tých mojich, „udávam rozchod.“

Popadla ma panika.

„Hneď.“

Anya bratovi pomohla na nohy. Bez jedinej otázky či pohľadu si pobrali veci a stratili sa v náručí lesa. V hrdle mi narástla pekelná hrča a kolená rozochveli. Podpísala som si rozsudok smrti. Zabije ma. Podkopala som niečo, čo najviac nenávidel. Jeho autoritu.

Nič nepovedal. Zdvihol ruku a šľahol mi bolestivú facku. Len silou božou som ostala na nohách a skrivila tvár pod ostrou bolesťou. Hľadala som akékoľvek slová, čo by ma zachránili z tejto situácie. Lenže pravda je taká, že žiadne neexistovali. Schmatol mi vlasy, omotal okolo dlane a natiahol do výšky. Do kútikov očí sa mi hrnuli slzy strachu. Kopala som do prázdna, ryla nechty do jeho ruky. Nebránila som sa mu už roky. Švihol mnou ako hračkou a treskol o strom. Vedomie mi pretekalo pomedzi prsty niekam do neznáma.

Zbytok bol ako sen. Všetko sa dialo vzdialene, niekde ďaleko od mojich otupených zmyslov. Každý úder, každé strhnutie oblečenia, každý jeho surový pohyb.

 

Keď som sa prebrala, tak sa už pomaličky stmievalo. Celé telo ma oziabalo a necítila som si skrehnuté končatiny. Pomaličky som natočila hlavu a nezorientovane si obzerala okolitý les. V hlave mi hučalo množstvo chaotických myšlienok, zvonilo v ušiach a v ústach mi vládla Sahara.

Tréning. Ten vrah sa chcel stretnúť aj dnes. Ťažkopádne som sa posadila. Každá kosť mi zúfalo zapraskala. Bolel ma každý milimeter na tele. Niečo nebolo v poriadku. Hlina a tráva bola podo mnou až príliš studená. Pozrela som na svoje telo pokryté poslednými slnečnými lúčmi presvitajúce pomedzi listy. Oblečenie som mala roztrhané ako od divokého zvieraťa a odokrývalo až príliš veľké množstvo holej pokožky. Tie modriny nemalo zmysel ani počítať.

Nebolo to prvýkrát, kedy majster zašiel až tak ďaleko. Možno nikdy nepoužil toľko hrubej sily, ale opakovalo sa to. Často. Poväčšine som sa cítila len ako použitá hračka a s otupenými pocitmi utekala domov sa schovať do náručia teplej vane.

Lenže dnes to bolo inak. Pocity sa vo mne búrili, telo triaslo a z krku sa mi vydral ten najzúfalejší výkrik. Kričala som dlho a hlasno. Kričala som dovtedy, dokým mi zlyhal hlas a ja sa zlomila pod náporom nezastaviteľného plaču. Slzy na tvári som nectila dlho. Plakala som naposledy pred štrnástimi rokmi, keď ma otec odovzdal majstrovi.

 

Tréning strážcu som zvládala aspoň v jednom. Vkradnúť sa úplne nepozorovane do mojej izby a zamknúť sa. Zhodila som zo seba zbytky dotrhaného oblečenia a snažila sa nájsť útechu v teplej vani. Lenže tichý žblnkot vody dával voľný priechod spomienkam. Hlavu som stále mala ako na ihlách a okolie pravého oka mi nepríjemne opúchalo.

Pozrela som sa na zrkadlovú stenu oproti mne. Môj odraz vyzeral ako zo smutnej maľby. Nízke dievča krčiace sa v mramorovej vani obklopené závojom vlniacich sa atramentových vlasov. Porcelánová pokožka narušená fialovými, modrými až bordovými modrinami. Opuchnuté viečka po vzácnom plači. Celý pravý spánok, lícnu kosť a oko pokrývali zhluky siniek. Chvejúce sa ramená i keď v kúpeľni bolo dusné teplo. Krk zdobiaci modré stopy po prstoch a zuboch.

Možno by som dnes nemala ísť na ten tréning. Možno by som sa s ním nemala stretávať vôbec, ak som nechcela dopadnúť ešte horšie.

Možno mi dá šancu sa brániť. Možno vďaka nemu budem môcť zabrániť podobným veciam. Možno vďaka nemu prežijem skúšky a nemusím odpočítavať dni do svojej smrti.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda a vrah III.:

6. Shaki přispěvatel
Dnes [8:12]

ShakiNěkdy se mi tvoje řádky čtou těžko, protože jsou až příliš realistické. Ber to jako pochvalu. Máš úžasný dar. Emoticon Emoticon

5. Myerel přispěvatel
23.03.2020 [21:42]

MyerelMajka, Iki, Prim, Leknin: Ďakujem Vám krásne za komentáre a dúfam, že Vás rovnako budú baviť aj nové kapitoly. Vďaka Vám mám chuť prispievať ďalej. Emoticon

4. Leknin
19.03.2020 [8:35]

Taky se moc tesim na pokracovani Emoticon .... jsem zvedava jestli pujde na dalsi trenink. Emoticon

3. Prim
18.03.2020 [17:34]

Ó teším sa na pokračovanie. Dúfam, že bude čoskoro. Emoticon Emoticon

2. Iki
17.03.2020 [15:32]

Skvělá kapitola. Už se moc těším na pokračování. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Majka
16.03.2020 [17:00]

No kokso. Perfektná kapitola. Dúfam, že sa s ním stretne.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!