OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hviezda a vrah VI.

14.04.2020 (11:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 551×

„Madam.“

Chcela som ešte spať. Prišla som si príliš ťažká a malátna.

„Madam, mali by ste vstávať,“ prosil ma cudzí ženský hlas.

Otvorila som zlepené oči a pozrela do neznámej tváre mladej žienky. Pôsobila ustarostene a v rukách držala drevenú tácku s jedlom a hrnčekom.

„Kde som?“ V hlave mi vládol chaos.

„Ste v našej krčme, slečna,“ riekla a položila tácku na stolík, „doniesla som vám raňajky a suché oblečenie. Váš snúbenec už všetko zaplatil, vraj sa už nemusíte s ničím trápiť. Len mi nakázal zobudiť vás pri východe slnka.“ A dala sa na odchod.

Aký snúbenec? Posadila som sa a chytila hlavu do dlaní. Celá pravá časť tváre mi pulzovala. Včerajší večer som si musela v hlave skladať ako maličké puzzle. Sined. Obrovský dom. Žena. Smrť. Útek. Krčma.

Mohol nechať vdovu dokončiť začatú prácu a potom sa zbaviť len jej. Mal by to jednoduchšie. O problém menej. O kopu problémov menej. Nechápala som, prečo kvôli mne toľko riskoval. Bola som pre neho užitočná rovnako, ako pre toto kráľovstvo. Ako tupá zbraň.

Zošuchla som zo seba ťažkú perinu a pozrela na svoje polonahé telo len v spodnom odeve. Musel ma vyzliecť. Videl moje nahé telo posiate častými modrinami. Musel vidieť do oči bijúcu jazvu pod pupkom. Videl tu najtemnejšiu časť môjho ja, čo poznal len môj otec a majster. Možno konečne pochopil, čo som za ľudský odpad.

Raňajok som sa ani nedotkla. Vypila som len teplý čas a navliekla na seba vyčistený a voňavý odev. Vedeli, že z neho zmývali krv?

Keď som scupotala schodmi dole, objavila som sa v krčmárskej kuchyni. Žienka z rána akurát umývala hrnce a mohutný kuchár porcioval obrovský kus surového mäsa. Pozreli na mňa len očkom. Otvorila som zadné dvere a obzrela si neznámu dedinu.

„Ako sa dostanem do kráľovstva?“ spýtala som sa.

„Choďte severnou cestou,“ prehovoril kuchár mohutným hlasom, „pri rýchlom tempe ste za necelú hodinu pri hlavnej bráne.“

A mali pravdu. Slnko ledva vyšlo nad vrcholky hôr a ja som sa blížila k tréningovej zóne. V hlave som si prehrávala rôzne scenáre majstrovho hnevu. Nielenže som včera podryla jeho autoritu, ba dneska som meškala na tréning. Ak sa to dostane k môjmu otcovi, nevyhnem sa ďalšej konfrontácií s jeho osobou.

Moje myšlienkové pochody prerušilo množstvo neznámych hlasov. To rozhodne nebolo normálne. Do hlavy sa mi vkradol náznak strachu a moja chôdza stratila na istote. Najprv som zbadala chrbty dvojičiek a majstra. Oproti ním stálo pár osôb vo fialových odevoch. Radcovia.

„Tu ju máme,“ ozval sa najstarší z nich a pozrel na mňa spoza hustého obočia. Všetci sa ku mne obzreli. Majstrové oči boli plné rôznych emócií a výnimočne nie všetky patrili mne. Anya sa krčila a Otto mračil.

„Astra,“ oslovil ma známy hlas. Adler stál na konci rady. Na perách mu nehral žiadny úsmev a z tváre mu sršala len číra vážnosť. Túto masku nosil prevažne v spoločnosti. Mala som problém nerozbehnúť sa za ním a objať ho okolo krku.

„Čo sa deje?“ prekvapene som došla k celej skupine zahalenú nervozitou a strachom. Zistili niečo o mne? Vedia, že som pomáhala kráľokatovy? Z tváre mi odišla všetka farba a prehltla narastajúcu paniku.

„Chcú odsunúť vstupné skúšky!“ vyštekol majster a švihol rukou.

„Ticho, Ronan,“ odvrkol Adler a uzemnil ho jediným pohľadom. Majstrovi do tváre stúpala červeň hnevu. Osloviť ho menom a nie titulom bolo jasné otrasenie jeho autority. Nedal mu šancu brániť sa čo i len slovom a znova obrátil pozornosť na mňa: „Z dôsledku závažných informácií ohľadne stúpajúcich vrážd sa dočasne pozastavuje tréning strážcov a tým pádom nastáva aj odklad skúšok.“

„Akých informácií?“ hlas sa mi chvel. Určite zistili, že som to ja. Akú som mala šancu na útek v obklopení troch radcov, strážcu a dvoch učňov? Neexistujúcu.

„Máme potvrdené, že vrahovi pomáhal ktosi z učňov,“ ozval sa starec a schoval ruky za chrbát, „viac informácií vám nemôžme povedať. Do vyriešenia toho prípadu pozastavujeme akúkoľvek vašu činnosť.“

Musím utiecť. Musím utiecť ďaleko. Inak ma čakalo čosi horšie, ako smrť.

„Oh, aby som nezabudol,“ pokračoval s odkašlaním, „všetci strážcovia a učni majú zakázane opustiť hradby. Upovedomili sme všetky stráže, takže sa o nič nepokúšajte.“

Adler ma sledoval kútikom oka. Vnímala som to horšie ako oheň. Dnes som mohla rozhodne čakať jeho návštevu.

„Ale my sme nevinní!“ vyhŕkla Anya, „prečo by mali všetci trpieť kvôli jednému zradcovi?“

Starec sa zamračil na blonďavé dievča a odpovedal nekompromisným hlasom: „Dokým nezistíme, ktorý z vás to bol, sú vinní všetci.“

Keby stopercentne vedeli, že som to ja, už dávno by sa tu s nami nezhovárali a ťahali by ma do kráľovskej väznice. V hlave som počítala koľko vôbec je učňov v stredozemnom kráľovstve. Bolo presne päť tímov po troch žiakoch. To je pätnásť. A len tretina z toho boli ženy. A len dve boli tmavovlasé. Och bohovia. Tie vraždy mi doslovne viseli na krku.

„Všetci štyria sa dostavte k rade na výsluch. Dovtedy sa zdržujte len u seba doma,“ dodal Adler a posledné slová obzvlášť venoval mne.

Môj koniec sa blížil.

„Prisahaj mi, že to nie si ty,“ vrútil sa do mojej izby ako veľká voda. Fialový plášť za ním naštvanie vlial a vlasy mu padali do skrivenej tváre. Šokovane som ustúpila o krok a padla rovno na posteľ.

„Prisahaj mi, že s tým nemáš nič spoločné,“ podišiel ku mne, schmatol ma drsne za ramená a zatriasol, „prisahaj!“

„Prisahám!“ vyštekla som klamstvo najhrubšieho zrna. Do očí sa mi hrnuli slzy. Nie kvôli Adlerovi a jeho kriku. Práveže svedomie ma začínalo rozožierať ako kyselina. Bolo nemožné sa z toho vymotať. Onedlho sa dozvie o všetkých tých klamstvách a klesnem v jeho očiach na samotné dno. Presne ako v otcových.

„Včera zabili ďalšiu osobu a zhodou okolností si včera chýbala doma,“ pozeral mi priamo do očí bez jediného žmurknutia a hľadal akýkoľvek náznak pochybností, „a obeť mala v rukách krvavý svietnik. Pravdepodobne z pokusu o sebaobranu. A tebe zrazu na spánku svieti čerstvo zašité zranenie. Astra, večer už môže byť neskoro. Mám ešte čas ti pomôcť. Je mi jasné, že Čierny Lev musí to dievča vydierať. Určite by čosi také nerobila dobrovoľne.“

„Ja som to skutočne nebola,“ po lícach mi stiekli slzy ľútosti, „len po večeroch trénujem sama. Kvôli skúškam. Ja na nich nechcem zomrieť, Adler.“ Klamstvá z mojich úst liezli prirodzene. Bodaj by som mohla radšej zomrieť pri skúškach ako pri poprave za zradu kráľovstva.

„Strážcov úplne vyšachovali z vyšetrovania a ver mi, Rada sa nebojí prikloniť aj k horším praktikám. Akurát šli pochytať všetky prostitútky z baru kde zomrel finančník a vypočúvať ich. A ver mi, ich vypočúvania zväčša bolia. Tie ženy zaspievajú skôr, ako prídu čo i len o jeden prst,“ jeho prsty sa do mňa ryli každou sekundou viac a viac. Mali ma v hrsti a ani o tom nevedeli.

„Adler, no tak,“ zavzlykala som. Konečne ma pustil. Plecia mu ovisli a zúfalo si prehrabol vlasy.

„Prepáč,“ zamrmlal a pomaly sa odtiahol, „bojím sa o teba.“

„Ja viem,“ chytila som mu ruku a pevne stisla, „bude to v poriadku.“ Ubezpečovala som viacej seba, ako jeho.

Na kráľovskom dvore som bola naposledy pred dvoma rokmi. Bol to pohreb dvoch strážcov. Zahynuli pri snahe získať informácie o blížiacom sa vojsku. Kráľovi poslali len ich hlavy. Správa bola jasná dosť na to, aby sme sa pripravili na útok. A oni nás obišli.

Nič sa tu nezmenilo. Dokonalé záhrady, mohutné sochy a množstvo osôb v drahých róbach. Biela kobyla podo mnou nespokojne zaerdžala a snažila sa dostať k tráve. Aj keď mi jej bolo ľúto, nebol čas na prestávky. Razantne som ju popohnala a v nečakanom cvale sa rozbehla k hlavnej bráne monštruózneho zámku.

Sála radcov sídlila v najužšom kruhu hradu. Kobylu som odovzdala jednému zo sluhov a s maličkou dušičkou vošla do veľkej auly. Ako prvé ma prekvapila vrava. Učenci a strážcovia sa až príliš veselo medzi sebou zhovárali. Ani som sa nedivila. Namiesto odo mňa boli nevinní. Nemuseli skrývať minimálne dve vraždy.

Dvojičky stáli opreté o mramorový stĺp a čosi si šeptali. Bez jediného slovka som podišla k ním. Boli to jediné, čo som v tejto miestnosti poznala.

„Podľa mňa je to Lýdia z druhého tímu,“ šepkala Anya znechuteným hlasom, „má vraj na krku mnoho problémov. Vraj vyhľadáva bitky a konflikty. Milenke svojho bývalého priateľa skoro vypálila oči zaživa.“ Striaslo ma pri predstave vypálených očí.

„Utíšte sa!“ stenami sály sa rozoznie hromový hlas Adlera, „vypočúvanie bude prebiehať podľa abecedy. Po vyzvaní vášho mena vstúpite do sály radcov. Anya!“

Bielovláska zbledla a skoro splynula s mramorom. Otto jej povzbudivo stisol plece a hlavou ju vyzval dopredu. Naše oči sa na sekundu stretli. Nezmohla som sa na nič iné, ako chabý úsmev. Za chrbtom môjho brata sa otvorili monštruózne vyrezávané dvere a obaja vošli dnu. Po zabuchnutí dverí sa už nik nedovážil ani na jediný zvuk.

„Astra,“ moje meno zaznelo ako druhé. S hrčou v krku som sa vydala k Adlerovi. Anya ma obišla bez slova a s mŕtvolným výrazom. Hlavu skláňala k zemi a rukami madžgala okraj koženého korzetu. Rozhodne som nemohla čakať príjemný rozhovor.

Bolo ich presne desať. Všetci odetí v rovnakom ametystovom odeve s striebornými symboly na okraji rúcha sedeli presne v strede okrúhlej miestnosti za mohutným dubovým stolom. Dlhočizne okná siahali až po strop a púšťali dnu posledné lúče zapadajúceho slnka. Tie sa odrážali od krištáľového lustra nad našimi hlavami a vytváralo prekrásnu svetelnú hru okolo nás. Bolo tu krásne.

„Astra,“ oslovil ma najstarší z nich, s čestným miestom uprostred stola, „môžeš sa usadiť.“ Ukázal na stoličku oproti. Zhlboka som sa nadýchla a pripomínala sa dychové cvičenie od Čierneho leva.

Ich otázky boli priamočiare bez žiadnej zbytočnej omáčky. Pýtali sa na všetky moje dátumy, kde som bola a možných svedkov. Odpovede boli skoro totožné. Na tréningu. Doma. Dosvedčí to tím alebo služobníctvo. Nič nezvyčajné. Len nudný učenec. A ak som náhodou bola mimo domu, často o tom nik nevedel.

„Pred pár dňami sa v bare u Červeného kolibríka objavil učenec príliš konkrétneho popisu,“ riekla nečakane jediná žena z celej rady, „oslovila kráľovského finančníka a odtiahla ho preč. Napadá ťa, kto by to mohol byť?“

Chceli konkrétne meno? Mala som vykríknuť to svoje a čakať na popravu?

„Vieš,“ pokračovala bez čakania na moju odpoveď, „vrah ju k podobnému činu môže vydierať. Vraždou rodiny či iného blízkeho. Musí pochopiť, že jej chceme pomôcť.“

Čakali, že sa priznám? Chrbát mi oblial pot a narastajúci strach roztriasol končatiny. Ešte som mala šancu povedať pravdu. Mohla som sa zahrať na obeť. Tváriť sa donútene a zneužito. Adler by mi to určite časom odpustil. Pochopil by to. Zahrala by som na jeho city. Že som sa o neho bála. O neho a o ostatných okolo seba.

„Neviem o nikom,“ šepla som so roztrasenou bradou.

„Nik ani nenaznačil, že by čo i len o čomsi tušil?“ pridal sa Adler a nervózne ťukal do stola s bielym brkom.

„Nemám žiadne priateľské vzťahy medzi učencami, nič mi nehovoria a s nikým sa nestretávam mimo tréningu,“ mykla som ramenami. Hádam prvá pravda čo som im predložila.

„Dobre,“ povzdychol najstarší, „to nateraz stačí. Adler, predvolaj ďalšieho.“

Čože? Nič viac? Žiadne nátlaky? Žiadne vydieranie? Môj brat sa poslušne postavil a ja s ním. Len zľahka som sa poklonila radcom a nechala sa svojím súrodencom vyprevadiť von. Možno práve náš vzťah ma zachránil od toho najhoršieho.

„Bola si statočná,“ šepol ako jediné a poslal ma do davu. Nestihla som zísť tých pár schodov a už volal ďalšie meno. Nechápala som to. Nemali predsa presný opis? Strach sa pomaly premenil na nervozitu a nedokázala obstáť na jedinom mieste. Ešte ich čakalo dvanásť učencov. To mohlo zabrať hodiny. A my sme mali zakázané opustiť hradby.

Šepot v sále sa odrážal od stien a nepríjemne rezonoval v mojej hlave. Potrebovala som ticho. Vydýchnuť. Aspoň troška sa upokojiť. Rozbehla som sa najbližšou cestičkou do útrob hradu a vzďaľovala sa od nepríjemného zhluku zvukov.

Mramor pod mojimi nohami sa pomaly menil na klasický kameň a okná na chodbách sa postupne zmenšili do nenápadných otvorov. Jediným zvukom ostalo klopkanie mojich topánok. Spokojne som sa nadýchla vytúženého pokoju a oprela sa o chladný múr. Nádych a výdych. Pekne pomaly.

„Panika?“ doľahol k mojím ušiam známy hlas. Srdce mi skoro vyskočilo z hrude. Prudko som otvorila oči a pozrela na muža oproti mne. Ruky krížil na hrudi a sledoval ma so zakrytím úškľabkom.

„Bohovia, čo tu robíš? Máš len jeden krok od popravy!“ vyhŕkla som plná desu. Neviem či som sa viac bála o neho alebo o seba.

„Ver mi, že nie,“ odfrkol neskrývajúc číre pobavenie, „aj tak o dva dni utekám preč. Upracem ešte pár vecí a už ma v živote neuvidíš, neboj.“

„Čo naše tréningy?“ vyhŕkla som.

„Tie sa v prvom rade nemali vôbec stať.“

„Vďaka tebe som konečne začala žiť. Prvýkrát v živote som sa odvážila postaviť sa majstrovi a jeho zvrátenostiam. Prvýkrát som pocítila nádej. Nádej, že prežijem vstupné skúšky!“ Očami som ho prosila skoro o nemožné. Ostať a trénovať ma ďalej.

„Moje ruky sú naučené zabíjať, nie chrániť,“ zavrtel hlavou, odrazil od múru a pokračoval vo svojej ceste, „bude to tak lepšie. Pre oboch. Zabudni na moju existenciu a  ja sa stratím niekde v hraničných kráľovstvách.“

„Od prostitútok majú presný opis učňa, čo mu pomáhal,“ rozbehla som sa k nemu s roztraseným hlasom, „určite ma budú vypočúvať. A nemôžem ti zaručiť, že dlho vydržím ich kruté metódy vypočúvania.“ Schmatla som ho za zápästie a zúfalo stisla.

Zastavil. „Všetko je zariadené,“ konečne mi pozrel priamo do očí, „si v bezpečí.“

„S tebou som v bezpečí!“ schmatla som ho aj druhou rukou. Bol to prvý muž, ktorého som sa dobrovoľne dotýkala.

„So mnou si skoro zomrela,“ voľnou rukou mi schoval prameň vlasov za ucho a odhalil včerajšie zranenie. Akoby mu snáď na mne záležalo.

„Tak ma zabije majster alebo skúšky!“ Moje nechty pomaličky prerezávali jeho kožu a okolo prstov sa mi hromadila krv. Nepohol ani brvou. „Vezmi ma so sebou. Ty ma budeš trénovať a ja ti pomáhať pri práci.“

Prerušil nás zvuk krokov. Ja som sa vydesene obzrela za slúžkou s plným košom špinavého odevu. Párkrát zažmurkala: „Zablúdili ste slečna?“

Ruky mi ovial prázdny chládok a pozrela na opustené miesto predo mnou: „Áno, ako sa dostanem k Rade?“

Prepustili nás až niekedy nad ránom. Bez verdiktu či konkrétneho mena nás poslali domov. Všetci boli príliš unavení na otázky a bez jediného slova sme sa vydali do postelí. Pohľadom som hľadala akúkoľvek chýbajúcu tvár.

„Kde je Lýdia?“ ozval sa ktosi za mojím chrbtom. Hľadala som krátkovlasé dievča s ohnivým pohľadom. Kráčajúcim davom sa rozoznel hlasitý šepot. Ako jediná bola nedohľadne. Čo ak kvôli mne umučia úplne nevinné dievča?

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda a vrah VI.: