OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Karmínový nov (03)

26.03.2013 (19:00) • Christine • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 790×

Kapitola 3 *Rodinná fotka*

Prebudila som sa vo svojej posteli. Pomaly rozlepila oči a hľadala na stene staré hodiny. Ukazovali pol tretej dopoludnia. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, prečo som ponorená do mäkkého vankúša a zababušená v perine. Spomienky na včerajšiu noc boli rozmazané, ale pamätala som si každý detail. Okrem jednej veci. Ako som sa, do pekla, dostala domov?

V tomto obrovskom dome na kraji mesta bývam len štvrtý deň. Dokonca ani priatelia nevedia, kde sa momentálne nachádzam. Na krátku chvíľu som potrebovala utiecť z reality a skryť sa pred svetom. Čo sa mi úspešne darilo, až do včerajšieho večera. Ale ako to vedel ten cudzinec?

Dvihla som hlavu a odfúkla prameň vlasov, ktorý ma šteklil na tvári. Prevalila som sa na chrbát a bolestivo vykríkla. Celým telom sa začala šíriť neznesiteľná bolesť a v hlave sa mi mihali obrazy blonďavej mrchy s dýkou. Už chápem, prečo som ležala na bruchu. Škoda, že som si to neuvedomila skôr.

Čakala som, kým bolesť neustúpila. Zhodila som zo seba perinu a ostala v nemom úžase. Vrch môjho oblečenia bol preč. Mala som na sebe len podprsenku. Moje myšlienky zablúdili k šedivému starčekovi, ktorý sa ma snažil včera večer zbaliť. Fuj! Už nikdy nebudem piť. Sľubujem. Prisahám!

Obzrela som si svoje telo. Na rifliach som mala zaschnuté krvavé škvrny. Hornú polovicu tela okrem čiernej čipkovanej bielizne zdobili škrabance a modriny. Rany na ramenách som mala previazané obväzom. Náplasť som nahmatala aj na krku. Musela som byť v nemocnici.

Opatrne som vstala a počas celého úkonu škaredo nadávala. Posadila som sa na posteľ a natiahla sa po pohár vody, ktorý sa nachádzal na malom drevenom stolíku vedľa postele. Vypila som ju a postavila sa. Zakrútila sa mi hlava, ale dokázala som sa udržať na nohách. Nepohla som sa z miesta, kým svetielka lietajúce okolo mňa nezmizli. Oblečenie som ešte stále nemala uložené v skriniach, ale položené na obrovskom bielizníku. Vzala som odtiaľ bielu mikinu s nejakým nápisom vo francúzštine a natiahla ju na hlavu. Obliekanie mi trvalo dlhšie ako naťahovanie pančúch v škôlke. Popod nos som mumlala jednu nadávku za druhou a preklínala samu seba, prečo som včera neostala sedieť doma na zadku.

Pozrela som sa do zrkadla a zbadala tam neznámu tvár posiatu škrabancami, ktoré pokrývali bledú pokožku. Miesto pod očami pravidelne zaujali modré kruhy, ktoré v tomto prípade neboli až také výrazné. Tmavohnedé vlasy sem-tam zlepené krvou vyzerali ako perie na morke pred popravou. Dlhšiu ofinu som rukou prečesala a dala za uši. Zelenomodré zreničky na mňa hádzali spýtavý pohľad a opuchnuté viečka boli jasným dôkazom nočných alkoholových hodov. Dnešný výzor už ničím nezachránim.

Tesne pri otvorených dverách stála stolička, ktorá predtým v izbe nebola. Je možné, aby neznámy muž sedel pri posteli a dával pozor na ženskú, ktorú pozná pár minút? Páni! Nedokázala som si ho tam prestaviť. Totiž, nevedela som ako vyzerá. Bolo jasné, že tam musel sedieť. Pri stoličke bol na zemi pohár s džúsom. On sa hrabal v mojej chladničke? Skvelé! Prečo sa čudujem. Zobudila som sa v posteli takmer polonahá.

Vyšla som z izby a len čo som zbadala tie schody, ktoré budem musieť zdolať, prišlo mi nevoľno. Mala som si vybrať izbu na prízemí. Zišla som dole a potichučky kráčala do kuchyne, odkiaľ sa dvíhal tieň cez celú chodbu. Bol neprirodzene pretiahnutý, ale vedela som, že je to človek. Musel to byť on. Nikto iný predsa v tomto dome nie je. Aspoň dúfam.

Vkročila som do kuchyne. Stál pri okne s rukami opretými o parapetnú dosku. Hlavu mal sklonenú a ponorenú do myšlienok. Zo včerajšieho večera mi utkveli v pamäti jeho hnedé oči. Je to zvláštne, pretože väčšinou si túto vec vôbec nevšímam. Nejde ani o oči, ako o ich farbu. A práve teraz je to jediná vec, ktorá ma uistí, že je to práve on, ktorý ma zachránil pred... Na to musí byť logické vysvetlenie.

„Ako si vedel, kde bývam?“ opýtala som sa. Môj hlas bol tichý a na konci vety sa zlomil. Oprela som sa o rám dverí a v momente to oľutovala. Ľavé rameno, ty sprostá!

Pomaly sa otočil a zadíval sa na mňa. Vôbec ho neprekvapilo, že som sa tu z ničoho-nič objavila. Asi nie je úplne nemožné nepočuť ako niekto kráča vŕzgajúcimi schodmi a popri tom sa ešte dvakrát potkne na vlastných nohách. Zoznámte sa s nemehlom. Teší ma, som Kiara.

„Ver mi, dalo mi dosť námahy to z teba vytĺcť, keď som ťa niesol v náruči polomŕtvu,“ odpovedal melodickým hlasom a pobavene sa uškrnul. To znelo romanticky. Bez toho polomŕtvu, samozrejme.

„Ako sa cítiš?“ založil si ruky na hrudi a hlavou kývol smerom ku mne. Nemohla som z neho spustiť oči. Pôsobil tak... pokojne. Zatiaľ čo vo mne sa bilo milión pocitov a vyzeralo to na tretiu svetovú.

„Bola som v nemocnici?“ Zaujímalo by ma, čo povedal lekárom. Spadla zo stromu pri zachraňovaní mačky. Naozaj dôveryhodné. Výsledky krvných testov by to potvrdili. Bola ožratá pod obraz boží, tak prečo by sa nevyštverala na strom a nezachraňovala mačku, ktorá pred ňou utekala. K tomu všetkému môj ex pracuje na pohotovosti. Úžasné!

„Nie. Ošetril som ťa. Jednu ranu som musel zašiť. Nebolo to pekné.“ Vyvalila som na neho oči. On ma zašíval v mojej posteli?!

Pri predstave ihly ako prechádza kožou mi prebehol mráz po chrbte. Nie každý človek vie ošetriť hlboké bodné rany. Musí to byť lekár alebo aspoň sestra, teda brat.

Keď som si ho prezerala od hlavy po päty, mala som pocit, že ho poznám. Ak nerátam túto noc. Dokonalé rysy tváre, úzke ružovkasté pery, tmavé roztrapatené vlasy. Spod riedkych rias na mňa hľadeli dve medovo hnedé zreničky. Leskli sa v slnečnom svetle, ktoré prenikalo oknom, ako jantárové koráliky. Jeho pohľad som sústredený a takmer nežmurkol. Nadvihol jedno obočie a sledoval ma. Nemohla som si pomôcť. Niečo je mi na ňom určite povedomé. Ale čo? Cítila som sa ako upír, ktorý si ma včera premeriaval. Rýchlo som tieto nepríjemné myšlienky zahnala. Zrejme ani jemu nie je príjemné, keď naňho zízam ako na boha, ktorým by mohol byť. Aspoň pre mňa bude teraz Superman, ktorý zachránil ženu, mňa, v ťažkostiach.

„Čo sa... stalo včera v noci?“ potrebovala som vysvetlenie a dlhé ticho začínalo byť trápne. Moja hlava odmietala to, čo videli oči a zdravý úsudok mi vravel, že je to nemožné. Chcem odpoveď. Stráviteľnú.

„Čo myslíš, že sa včera stalo?“ položil proti otázku. Zabodol svoj pohľad do mojej tváre a čakal ako zareagujem. Chvíľu som premýšľala. Snažila sa utriediť rozmazané obrazy a dať im zmysel. Bez výsledne.

„Ja neviem...“ začala som váhať. „Stále neviem, čo z toho je pravda... čo bolo reálne a čo mi do hlavy natlačil Matrix.“

„Všetko... všetko bolo reálne a stále je,“ urobil krok dopredu akoby čakal, že sa zrútim. Ďaleko som od toho nemala.

Časť môjho ja ma neustále presviedčalo o nereálnom pôvode spomienok. Ale hlas hlboko vo vnútri mi vravel, že všetko bola skutočnosť. Ale to by znamenalo... Upíri existujú? Pijavice túžiace po krvi a zabíjajúce ľudí sú reálne? Beštie, ktoré z vás vycucajú poslednú kvapku červenej tekutiny a hlavu oddelia od tela sa pohybujú medzi nami. Tento fakt bol pre mňa ťažšie prijateľný ako možnosť, že som sa úplne zbláznila.

Stále som čakala hurónsky smiech a niečo v zmysle Nachytali sme ťa. To neprichádzalo. Cudzinec sa tváril seriózne a pokojne na rozdiel odo mňa.

„Chceš tým povedať, že... že upíri sú...“ nebola som schopná to dokončiť. Uvedomiť si pravdu v myšlienkach je jedna vec, ale vysloviť to nahlas. Až vtedy to naberá na skutočnosti.

Prikývol.

„Nie, nie, nie...“ vravela som si pre seba. Rukou zmätene prehrabla vlasy a pokúsila sa upokojiť. „To nie je možné. To je... nereálne. Panebože!“

Bola to pravda. Ako inak vysvetlím svoje zranenia. Cucanie krvi a ostré tesáky. Tie zuby by mohli byť dielom chirurgov. Veď dnes je na svete plno podivínov, ktorých fascinuje Dracula a žijú v presvedčení, že sú jeho potomkami. Ale tá rýchlosť. Tú som nevedela vysvetliť. Nejaký experiment s vojakmi ako vo filme s Mattom Damonom. Od dnes si zakazujem televíziu!

„A kto, do čerta, si ty?“ Vážne, to ma nenapadlo z neho vymámiť ako prvé? Čo ak aj on je...

Letmo sa usmial a odpovedal. „Spomínaš si na meno Jonathan Naccon?“

Nech som pátrala v pamäti koľko som chcela, odpoveď neprichádzala. Viem, že to meno poznám. Ale odkiaľ? Nakoniec to zo mňa vypadlo bez premýšľania. „Naccon? Ten Naccon, ktorý spolu s mojím otcom slúžil v armáde?“

Opäť prikývol. „Som jeho syn, Dimitri.“

Preto mi tie hnedé oči boli také povedomé. Jonathan, alebo strýko Jonat, ako som ho volala ja, k nám pravidelne chodil na návštevy. Väčšinou sám, no niekedy aj s rodinou. Môj otec bol vojak rovnako ako on. Pracovali pre námorníctvo. Spolu s Jonathanom boli nerozluční priatelia, takmer ako bratia. Naposledy som ho videla na otcovom pohrebe. Mala som vtedy iba sedem rokov. Pamätám si aj malého chlapca a vysokú brunetu, ktorí tam boli s ním. Odvtedy som nevidela ani jedného z nich. Až doteraz.

„Ako mám vedieť, že si naozaj jeho syn?“

Prešiel k stolu a niečo z neho vzal. Bola to fotka. Pristúpil ku mne a podal mi ju. Bola staršia, pokrčená a čiernobiela. Bol na nej môj otec a matka, pred mini na zemi sedelo usmievavé blonďavé dievčatko so zapletenými vrkočmi. Vedľa neho dvaja malí chlapci a úplne naľavo muž so ženou. Bol to Jonathan, tak ako som si ho pamätala. Na meno jeho ženy si nespomínam. Dokonca netuším, kedy bola táto fotka odfotená.

V duchu som sa usmiala. Všetci boli na tej fotke takí šťastní a neťažili ich žiadne starosti. Škoda, že niečo také krásne nemôže trvať večne. V živote som zažila už nespočetné množstvo chvíľ, ktoré tento fakt len potvrdzovali. Podala som mu fotku späť a zahnala pekné spomienky do hlbokých útrob.

Fotku si vzal bez slova. Znova sa na mňa zadíval a spaľoval ma tými neznesiteľne príťažlivými očami. Bolo to na nevydržanie.

„Fajn, tak možno si to ty, ale... ako si vedel, kde ma včera nájsť.“

„Sledoval som tých upírov. Zabila si jedného z nich. Vedel som, že z toho budú problémy, ale nemohol som hneď zaútočiť, pretože tam boli ďalší dvaja.“ Čo? Takže ich tam bolo päť? Jedného som zabila. Dvaja ma uniesli a ďalší dvaja sú kde? Začala sa ma zmocňovať panika. Toto je zlé.

Koľkokrát povedal slovo upír, toľkokrát som sebou mykla a podvedome cítila bolesť na celom tele. Bolo to desivé. On znel desivo. Akože sa to volá?

„Počkaj! Ty...“

„Dimitri.“ Moja pamäť zlyháva.

„... si niečo ako krotiteľ upírov?“

„Áno.“

„Jasné... takže si ako Buffy,“ snažila som sa nerozosmiať.

„Áno, ale bez pŕs a blond vlasov a o trochu vyšší,“ letmo sa usmial.

„Ok, to je...“ Nevedela som, čo na to povedať. Rozosmiala som sa. Trvalo to len pár sekúnd, hneď na to som sa musela ovládnuť a prestať, pretože ma zase bolelo celé telo.

„Vieš ty čo... ďakujem za záchranu, naozaj. Bez teba by som bola určite mŕtva, ale prosím ťa, odíď.“ Nadvihol obočie a prekvapene sa ma mňa pozrel. Takúto reakciu nečakal.

„To nie je dobrý nápad,“ protirečil mi.

„Nepoznám ťa. Rozprávaš mi tu o... o upíroch. Vyzliekol si ma...“

„Musel som ťa ošetriť a nevyzliekol som ťa... celú,“ ukazoval rukou na moju hornú polovicu tela. „A mimochodom, pekné tetovanie.“

Ak som doteraz nevalila oči, teraz už áno. Hlasno som prehltla a celá sčervenala. Aspoň sa zbavím mŕtvolného vzhľadu. Chlap, ktorého poznám pár minút, a už stihol odhaliť jedno z mojich tajomstiev. Nie, žeby som sa za to tetovanie hanbila, ale rozhodne ho neukazujem náhodným okoloidúcim.

„Prosím ťa, odíď.“

„Tam vonku sú ďalší dvaja upíri, ktorí po tebe pôjdu...“

„Viem sa o seba postarať,“ urazene som odsekla.

„Áno, to vieš. Videl som včera.“ Teraz znel aj on nepríjemne a ironicky. Stretla som sa s upírmi prvýkrát v živote. Trochu trvá, kým zistíš ako sa dajú zabiť, keď v každom filme a seriály je to inak. Mali by si to zjednotiť.

„Odíď!“ mierne som zvýšila hlas a rukou ukázala smerom na odchod.

Ešte chvíľu váhal, potom si vzal bundu, ktorú mal prehodenú na stoličke a dal sa na odchod. Venoval mi jeden naštvaný pohľad. V polovici chodby sa zastavil a otočil sa akoby čakal, že sa za ním rozbehnem a poprosím ho, aby ostal. Nestalo sa.

„Nevychádzaj z domu.“ Niečo položil na malú skriňu na chodbe, kde bola váza s umelými kvetmi a odišiel.

Nezachovala si sa pekne, ozýval sa hlas v mojej hlave. Ale čo som mala robiť? Veď neviem kto to je a len preto, že sa naši otcovia poznali, ho teraz nezačnem objímať a ďakovať za záchranu. Poďakovala som. Nezdalo sa, že by mal problém so zabíjaním tých upírov. Pokoj mi nedala jedna vec. Keď som ja zabila toho neznámeho človeka, teda upíra, rozplynul sa. Prečo? Som iná? Divná? Alebo to bol iný druh upíra, ba dokonca to mohol byť upír krížený s vlkolakom. Existujú aj vlkolaci?

Mali by ma zavrieť do cvokárne. Štyri biele steny a kazajka by určite presvedčili môj zdravý úsudok, aby sa spamätal. Najprv sa musím spamätať ja a prestať sa považovať za blázna, lebo raz tak skončím. Ak toto niekomu vyžvaním, nepochybne.

Už musí byť preč. Počula som zavŕzganie bránky. Podišla som ku skrinke a našla tam vizitku. Bola biela s tmavočerveným písmom a bude tam stáť Krotiteľ upírov. Nestálo.

Dimitri L. Naccon

Súkromný detektív, kriminalista

076 876 54 PD; nacconldimitri@pd.com

***

Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Teraz trocha spomalíme tempo (asi tri kapitoly), ale potom opäť naskočíme na vlak. V ďalšej kapitole sa opäť objaví Dimitri, tak ľahko sa ho Kiara nezbaví. Myslíte, že mu zavolá ona alebo príde sám? A ako vnímate druhú hlavnú postavu? Ďakujem krásne za prečítanie a komentáre. :)

Autor: Christine (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Karmínový nov (03):