OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Karmínový nov (04)

03.04.2013 (15:00) • Christine • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 845×

Kapitola 4 *Tajomstvá*

Posadila som sa na starý gauč, zakutrala do deky a rukou prečesávala mokré vlasy. Konečne som sa cítila čistá. Sprchovať sa so zašitým ramenom nie je vôbec ľahké. Párkrát som si udrela hlavu, ruky, lakeť a ďalšie časti tela pri akrobatických kúskoch so sprchou.

Po celý čas som premýšľala nad včerajším desivým zážitkom. Tie myšlienky som nedokázala vytesniť z hlavy. Zoraďovala som si ich a snažila sa prísť na rozumné vysvetlenie. Odrazu mi všetky upírie filmové ságy prišli tak reálne. Aká je pravdepodobnosť, že sú natočené alebo napísané podľa skutočnej udalosti.

Moje myšlienky zablúdili aj k Dimitriovi. Nemala som ho vyhodiť. Mám toľko otázok a verím, že on by mi poskytol odpovede. Možno sa vráti a vyhľadá ma. A ak nie?

V kútiku duše som prosila, aby sa v mojom živote ešte ukázal. Cítila som, že ho potrebujem.

Žmolila som v ruke vizitku, ktorú tu nechal. Premýšľala som, či mu nemám zavolať. Má to malý háčik. Svojmu mobilu som v záchvate zúrivosti spôsobila smrteľné zranenia. Bolo to krátko na to, čo som zistila, že ma Alex podvádza. V tej chvíli som chcela zabudnúť na všetko a začať odznova. To aj robím, ale predstavovala som si to bez krv cucajúcich pijavíc. Títo tvorovia do scenára Ako začať od začiatkunezapadali. Jeho súčasťou nemal byť ani Dimitri, a predsa si vytvoril miesto v mojich myšlienkach a ja sa ho teraz nemôžem zbaviť. Stále vidím pred sebou jeho oči, cítim jeho silné ramená, keď ma zdvihol zo zeme a držal v náručí. Sakra! Chcem ho dostať z hlavy, hneď!

Súperilo vo mne rozumné ja, ktoré tvrdohlavo odmietalo táraniny o vampíroch, a druhé ja, ktoré sa to snažilo celé pochopiť, prekonať a niekde hlboko vo vnútri sídlila myšlienka stať sa toho súčasťou. Ak tieto beštie terorizujú svet a zabíjajú nevinných ľudí, musí existovať niekto, kto ich likviduje. Dimitri bol jeden z nich. Vedela som to. Nemusel mi to hovoriť. Videla som ako obratne zabil mojich včerajších únoscov. Zatiaľ čo ja som sa mohla vykúpať vo vlastnej krvi, on nemal ani jeden škrabanec. Nanajvýš mal dnes oblečené to isté čo včera. Stretla som krotiteľa upírov. To by chcelo zápis do denníka.

Nakoniec moje myšlienky skončili pri dýke. Vzala som ju do rúk a pozorne obzerala. Bola krásna. Dokonalá remeselnícka práca. Čierna rukoväť bola pevná a na konci zdobená zlatým a strieborným ornamentom. Bolo to nádherné a prepracované. Ten istý ornament zdobil aj miesto rozhrania rukoväti a čepele. Čepeľ bola vyleštená lepšie ako zrkadlo. Neboli tam žiadne stopy po krvi. Vyčistil ju Dimitri? Jedine on ju mohol vziať z miesta masakru. Hoci som sa ju pokúšala nájsť, no skôr ako som dosiahla svoj cieľ, premohol ma nútený spánok.

Je tu ďalšia záhada. Ak môj otec strážil túto dýku, možno o tejto maškaráde vedel. Vedel, že existujú stvorenia ako upíry. Vedel, ako ich zabiť a možno aj on sám k tomu prispieval. Po otcovej smrti sme sa s mamou odsťahovali do iného mesta. To isté urobil aj strýko Jonat so svojou rodinou. Prečo?

Vstala som a zhodila zo seba deku. Ak tu budem sedieť a premýšľať o sekundu dlhšie, zbláznim sa. Zišla som na dolné poschodie a zamierila do otcovej pracovne. Musela byť jeho, mával svoju vlastnú aj v dome, kde sme bývali všetci štyria, vtedy ešte šťastní. Dvere sa ťažko otvárali a s mojimi zraneniami to bolo o to horšie. Na ľavo sa nachádzalo obrovské okno s ošumelými závesmi, ktoré si žiadali práčku. V strede miestnosti bol tmavočervený koberec, ktorý prikrýval drevenú podlahu. Hneď oproti dverám, trocha napravo a viac vzadu stál obrovský tmavý drevený stôl so stoličkou vyrobenej z rovnakého dreva. Okrem starej lampy, ktorá už nesvietila, tam bola jedna kniha od Shakespearea, fotka našej rodiny spred dvadsiatich rokov a niekoľko centimetrová vrstva prachu. Nepodarilo sa mi upratať celý dom a je to zbytočné. Som tu sama. Nepotrebujem tri kúpeľne, štyri spálne, dve pracovne a kuchyne a ďalšie miestnosti, ktoré ani neviem na čo slúžili.

Celá zadná a pravá stena bola zaprataná policami a stovkami kníh. Dokonca aj časť steny po ľavej strane dverí. Jedine napravo od nich visel na stene borovský obraz so zátiším neznámeho kúska prírody. Bol úžasný. Dívala som sa na neho a vžívala sa do krásy, ktorú zachytával. Z farieb vyžaroval pokoj a harmónia. Túžila som na chvíľočku uniknúť do jeho reality. Prechádzať sa bosá po vlhkej tráve, na ktorú už padla rosa. Sledovať nádherný západ slnka a počúvať šumenie listov vo vetre.

Odtrhla som pohľad od nemožného sna a pokračovala smerom k policiam s knihami. Natrafila som na romány, detektívky, poviedky, poéziu, ale aj historické knihy, niečo o náboženstve a starých mytológiách. Každý by si našiel svoje.

Posadila som sa za stôl. Takto vždy sedával môj otec. Začali sa mi vynárať spomienky na detstvo. Pracoval a ja som ho ako malá rušila a otravovala. Nikdy ma neodbil, pracovné veci odložil a venoval sa mne. Mama mi vravela, že pôsobil pre týždenník ako reportér. Preto som sa stala žurnalistkou. Píšem pre najpopulárnejšie mestské noviny na polovičný úväzok. Túto prácu stále mám, zatiaľ čo z firmy, kde som pracovala ako sekretárka ma vyhodili. Robili škrty a zbavili sa niekoho, kto má v rodine čiernu ovcu. Je jasné, že vyhadzov padol na mňa.

Pomaly som otvárala zásuvky. Posledná bola zamknutá a kľúč som nemala. Ostatné boli plné papierov, článkov a hocijakých výstrižkov. Zopár z nich som si vzala a začala prechádzať očami. Išlo o nehody a úmrtia, no nie pekné. Dvaja študenti ubodaní k smrti, mladá žena s podrezaným hrdlom, starší muž nájdený v kaluži krvi. Všetky spájala jedna vec. Krv. V článkoch sa neustále opakovalo veľké množstvo krvi, vykrvácal, krvavý kúpeľ,... Prebehol mi mráz po chrbte. Môj otec o tom vedel. Držím v rukách jasný dôkaz.  Hodila som výstrižky a papiere späť so šuplíka. Dosť!

Zhlboka som sa nadýchla. Je toto vôbec možné?

Sklopila som zrak k zatvorenému šuplíku. Čo v ňom asi je? Chcem to vedieť?!

S použitím sily a zvláštnych manévrov, ktoré pozostávali z búchania a kopania, som sa ho snažila otvoriť. Neúspešne. Začala som ešte raz prehľadávať ostatné zásuvky a dúfala, že som prehliadla kľúč. Nebol tam. Vyletela som z pracovne. Vošla do obývačky, kde som pred chvíľou sedela zabalená do deky a vzala dýku.

Ak to nejde podobrotky, pôjde to s použitím sily. Pomocou dýky som uvoľňovala priestor okolo šuplíka. Neustále som rýpala do zámky. Nakoniec sa mi to podarilo. Konečne! Opatrne som otvorila zásuvku a nazrela dovnútra.

Vážne? Ja ho hľadám na všetkých miestach a on je tam.

Zahalený prachom na dne zásuvky ležal veľký železný kľúč. Vytiahla som ho a očistila od prachu. Bol ťažký a určite nie od zásuvky. Patril k nejakým dverám. V tomto dome nie sú žiadne zamknuté miestnosti alebo som žiadnu nenašla.

Začula som zvonček a nadskočila na stoličke. Kolenom som sa udrela o stôl a kľúč mi vypadol z rúk na zem. Zvuk cinkajúceho železa sa rozniesol po celej pracovni.

Večera? Ale tú som si objednala pred pol hodinou, a tak skoro nikdy donáška nepríde. Kľúč som vložila späť do zásuvky. Nebála som sa, možno len trošku, alebo viac ako trošku. Moja predstavivosť opäť zaúradovala.

Nebude tam stáť upír s cieľom zabiť ma. Nebude tam stáť upír s cieľom zabiť ma. Nebude...

Ruku som pomaly položila na kľučku a zaváhala. Dimitri vravel, aby som nevychádzala z domu. Nevystrčím ani prsty z týchto dverí. Hoci keby tam predsa len stál upír a chcel ma dostať von z teplého domčeka, nemusel by vynaložiť veľkú silu. Stačilo by ma schmatnúť za mikinu a vyvliecť na dvor. Ďalej si to predstavovať nebudem.

„Nebuď srab,“ dôrazne ma pokarhal hlas v hlave. Chce to odvahu.

Otvorila som dvere. Našťastie tam nebol žiadny upír ani podobná kreatúra. Bol to Dimitri.

„Musíme sa porozprávať,“ prehovoril ako prvý. Na roztrapatených vlasoch sa mu leskli kvapky vody. Pršalo. Už som spomínala ako milujem mokré daždivé počasie?

„Aj ja ťa rada vidím.“ Skrivila som pery do nepekného úsmevu.

Bez premýšľania som pootvorila dvere, aby vstúpil. Pocítila som úľavu. Je to zvláštne, ale bola som nesmierne rada, že sa vrátil. Vošiel dnu a čakal, kým nezatvorím dvere. Dvakrát som preverila, či som poriadne zamkla a otočila sa.

Venoval mi chabý úsmev a krátke ospravedlnenie. Bez slov som ho prijala a zaviedla do obývačky, kde sa o poriadku dalo hovoriť jedine pri pohľade z helikoptéry. No nebolo to až také strašné. Odpratala som deku, notebook a všetky nepotrebné veci na bočné kreslo. Hoci mi nerobilo žiadny problém presúvať nábytok, nedokázala som ho odbiť a musel to urobiť za mňa. Úprimne, bol to menší problém. Pri každom pohybe som cítila bolesť a niť, ktorá sa zarývala do kože na najväčšej rane. Nerada to priznávam, ale bola som vďačná, že ma pozašíval a ošetril. Nenávidím nemocnice. Sú také biele a čisté a... strašidelné.

Keď som dosiahla konečný výzor izby, posadili sme sa oproti sebe. Ja som sa zakutrala do deky a Dimitri si vybral miesto na gauči. Ten chlap sa neprezlieka alebo má skriňu plnú čiernych košieľ a riflí. Vyzeral na vlas rovnako, ako keď som ho odtiaľto vyhodila. Rozdiel bolo len v počte rozopnutých gombíkov na košeli. Ich presnejšie zvýšený počet mi ani v najmenšom neprekážal. Napriek tomu že súčasťou môjho plánu Ako začať od začiatku muži nie sú, kochať sa predsa môžem. Nebyť zlomená, podvedená, smutná, depresívna, viac podobných slov si nájdite v synonymickom slovníku, jeho prítomnosť a mierne odhalenú hruď by som si užívala do sýta.

Na škodu, tomu tak nie je. Pozerám sa na sexy chlapa a ani to so mnou nepohne. Naozaj smutné. Príčina je stále v mojich citoch. Zo dňa na deň neprestanete milovať, aj keď vám dotyčný ublížil najviac ako len mohol.

Chvíľu sme len tak sedeli a dívali sa na seba. Nevedela som čím začať. Nestihla som zoradiť otázky do príslušného poradia a tak som sa ho opýtala na prvú vec, ktorá ma napadla.

„Naozaj pracuješ ako súkromný detektív a kriminalista, alebo je to len spôsob ako nalákať ženské, aby ti dôverovali?“ Usmial sa.

„Nie, je to pravda. Pracujem ako detektív a kriminalista,“ potvrdil tmavočervené písmenká na vizitke, ktorú som nechala ležať na stole.

„Fajn,“ ďalšie otázky ostali uväznené v mojej mysli.

„Počúvam.“ Usadila som sa a čakala. Podvihol obočie a zaváhal. Ak nevie ako začať, tak sme na tom rovnako. Netuším, ktorými otázkami by som ho mala zasypať ako prvými. Preto mu dávam možnosť si vybrať a dúfam, že ju využije.

„Môj otec a tvoj... strýko Seeley sa poznali už dávno predtým ako nastúpili do armády. Stretli sa v Londýne. Jonathan zachránil život Seeleymu, keď ho napadli... upíry. Otec mi nikdy nič viac nepovedal. Od tohto okamihu sa stali niečo ako partnermi v zabíjaní a dobrými priateľmi. Predtým ako nastúpili do vojska, sledovali a zabíjali upírov. Seeley mal ako reportér prístup k najnovším udalostiam a zločinom. Môj otec ako policajt mal naopak prístup k dôkazom,“ naklonil sa dopredu, lakte oprel o kolená a pokračoval. „Pred tridsiatimi rokmi riešili prípad sériového vraha, ktorý nechával svoje obete vykrvácať na miestach kanálov, čo dokonale zmylo stopy po chýbajúcej krvi. Jednou z obetí bola Victoria Salman...“

„Salman?“ prerušila som ho. „To je rodné meno mojej matky. Bola to jej sestra.“

Môj prekvapený výraz sa dal krájať. Upír zabil niekoho z mojej rodiny a ja sa to dozvedám po viac ako tridsiatich rokoch? Zďaleka to nebola posledná obeť, čo ma desilo ešte viac.

„Vtedy sa spolu spoznali. O rok na to sa môj otec stretol s mojou matkou, ktorá bola tiež lovkyňa. Postupom času už nechceli byť vraždiacimi strojmi. Chceli žiť svoj život. Bol tu ale jeden háčik. Ak zabíjaš beštie, musíš zabiť celú skupinu. Ak sa ti to nepodarí, buď pripravená hocikedy čakať odvetu. To bol dôvod, prečo sa naši rodičia odsťahovali, zmenili svoj život a vzdali sa možnosťou byť lovcami.“

Na chvíľu sa odmlčal a z koženej bundy, ktorú mal uloženú vedľa seba vytiahol puzdro a z neho dýku. Bola takmer rovnaká ako tá, ktorú som našla v otcovom sejfe. Tvarové prevedenie bolo totožné. Rukoväť bola tiež čierna, len výzdoba bola iná. Prevažovala strieborná farba a zvláštne ornamenty, ktoré pripomínali tak trochu japonské znaky. Položil ju na stôl a posunul smerom ku mne.

„Táto dýka sa dedí po celých generáciách lovcov. Odovzdávajú ju rodičia svojím deťom. Tvoj otec nechcel, aby si mala niečo spoločné s týmto svetom. Teba aj tvojho brata sa snažil ochrániť pred zabíjaním a neustálym bojom o život. Lenže to je nemožné. Možno tvoj brat...“

„Prestaň!“ zastavila som ho. „Než budeš pokračovať, vyjasnime si jednu vec. O mojom bratovi nechcem nič počuť. Nič. Rozumieš!“

Dimitri zodvihol hlavu a prekvapene sa na mňa pozeral. Musela som to ujasniť. „Je to jasné?“

„V poriadku,“ odpovedal, hoci veľmi neochotne. Táto téma je v mojom živote tabu. Priniesla mi viac problémov ako úžitku. Mojou jedinou rodinou som ja sama. To je všetko. Nikoho viac nemám.

Pomaly som vzala do rúk jeho dýku a pohrávala sa s ňou.

„Takže... ty si súčasťou kultu lovcov upírov. Správne?“ Položila som ju späť na stôl medzi nás.

„Je to tak.“

„Vieš, že to znie šialene. Celé toto je šialené.“ Mlčal.

Nedokázala som obsedieť. Začala som sa prechádzať po izbe sem a tam. Prehrabávala som si vlasy, ktoré už stihli uschnúť. Dimitri len ticho sedel a pozoroval ako behám z bodu A do bodu B ako škrečok v klietke. Jeho pokojný výraz ma začal znervózňovať.

„Prečo mi to moja matka nikdy nepovedala?“

„Chcela ťa chrániť.“

„Chrániť? Naozaj? Aká je pravda o otcovej nehode? Nebola to nehoda, však?“ Zapichla som oči do tých jeho. Zosmutneli. Sklopil pohľad na svoje topánky. Nechcel o tom hovoriť, ale ja som to musela počuť.

„Nie.“

„Vidíš? Toto je spôsob ochrany? Klamať vlastnej dcére?“

„Nechápeš to.“

„Áno, to máš pravdu, nechápem.“

„Tvoj otec... on zachránil mňa a moju matku, keď nás uniesli tí bastardi a chceli sa pomstiť môjmu otcovi. Bol to hrdina. Nebyť jeho, som mŕtvy!“ Teraz stál aj on.

„Ale to nedáva nikomu právo klamať mi. Nezaslúžila som si vedieť pravdu? A prečo si tu? Máš na to lepší dôvod ako mi objasňovať lži o mojej rodine?“ vypadlo zo mňa.

„Aby som ťa chránil!“ zvýšil hlas.

„Ja nepotrebujem pestúnku!“ Prečo ma chce každý vždy chrániť?

„Sľúbil som to môjmu otcovi!“

„A čo má tvoj otec spoločné so mnou! Nevidela som ho viac ako dvadsať rokov!“

„Je mŕtvy!“

„Čo?“ Ostala som stáť na mieste a šokovane upierala svoj zrak na Dimitria. Zmĺkol a ja som nebola schopná nič povedať. Nikdy som nevedela ako reagovať v takýchto situáciách. Mali by na to napísať príručku. Zaručene by sa stala bestsellerom.

„Ja... prepáč. Je mi to ľúto.“ Sklonila som hlavu.

„Nie, ty prepáč. Nechcel som takto kričať. Ide o to... môj otec si pripisoval vinu za to, že Seeley je mŕtvy. Želal si, aby som ťa našiel. Nebol som si istý, čo všetko vieš o živote rodičov, nevedel som...“ Prerušil ho zvonček. „Čakáš niekoho?“

Prvých pár sekúnd som premýšľala, kto by to mohol byť. Písala som Idalii, ale dohodli sme sa na stretnutí až po jej návrate. Upíry by asi nezvonili, takže...

„Jasné, to je moja večera.“ Cinklo. „Hneď sa vrátim.“

Dvakrát pizza s feferónmi a k tomu pomarančový džús. Vyplatila som poslíčka, niečím mu prispela do vrecka a vrátila sa do kuchyne. Dimitri sa posadil na miesto a sledoval ma. Pizzu som položila na stôl a ponúkla ho.

Ďalej sme sa rozprávali nezáväzne a vynechali z rozhovorov smrť, upírov, zabíjanie a naše rodiny. Nadnes toho bolo na mňa priveľa a potrebovala som to stráviť. Už len fakt, že môj otec bol krotiteľ upírov, lovec, zabijak, neviem ako sa presne volá toto povolanie, vo mne vyvolal vlnu emócií, ktoré som nedokázala popísať. Zmätok spojený s hnevom, smútok so strachom, bolesť a pocit nedôvery. Ako hovorím. Totálny zmätok.

„Môžem ti niečo ukázať?“ opatrne navrhol a tým ma vytrhol z myšlienok. Prikývla som. Bála som sa, čo to bude tentoraz. Ďalšie tajomstvá mojej rodiny? Nebolo toho na dnes už dosť?

„Je to dole v pracovni tvojho otca.“ Prekvapene som sa na neho dívala. V pracovni môjho otca? Tam nič nie je. Okrem tisícky kníh a prachu... a jedného starého železného kľúča.

Otvorila som dvere. Dimitri vošiel hneď za mnou. Namieril si to k policiam. Pochybujem, že by zbierku kníh môjho otca dopĺňala séria moderných ság o vampíroch. Rukou šmátral po okraji police, potom ju začal dôkladne obchytávať zozadu. Sledovala som ho a čakala na vysvetlenie jeho činnosti, keď v tom čosi zaškrípalo. Bol to divný zvuk, ako keď mi ten kľúč spadol na zem. Hneď na to sa jedna z políc umiestnená napravo od dreveného stola začala hýbať. Otvárala sa a za ňou sa objavili obrovské dvere.

„Ako si...“ Bez slov som rukou ukazovala na dvere.

„Ako malý som tento dom raz navštívil a tento trik si pamätám." Vľúdne sa na mňa zadíval. „Má to malý háčik, nemám kľúč.“ Porazenecky rozhodil rukami.

„Ale ja mám.“ Otvorila som zásuvku, ktorej životnosť som testovala pred pár hodinami a podala mu ťažký železný kľúč.

„Čo tam bude?“ Dimitri urobil krok ku mne a jemne ma chytil za rameno. Aspoň si nevybral to boľavé.

„Je to niečo, čo by si mala vidieť a mala by si ty otvoriť tie dvere. Myslím, že práve táto miestnosť ti odpovie na všetky otázky." Nastavil ruku a podával mi kľúč späť.

Málinko som zaváhala, no nakoniec som si ho od neho vzala. Stále sa tam môže nachádzať portál do Narnie, čo by bola tá lepšia možnosť. Iné neprichádzali do úvahy.

Dimitri stál tesne za mnou. Cítila som jeho dych na krku a verila, že robím správnu vec. Chcem vedieť pravdu a je načase, aby som sa ju dozvedela, tak prečo pochybujem? Chcem spadnúť do tohto sveta? Možno áno, možno nie. Ale najprv musím poznať všetky odpovede.

Zasunula som kľúč do dierky a otočila ním. Nešlo to tak ľahko ako som dúfala a vybrala som si zlú ruku. No nakoniec sa to podarilo a tajná miestnosť sa s vrzgotom otvorila.

Objavili sa pred nami schody, ktoré viedli rovno do tmy. Dimitri ma obišiel a naľavo hore našmátral svetlo. Pred nami sa rozjasnili tri staré žiarovky. Zarazilo ma, že stále svietili aj po toľkých rokoch.

Schody boli drevené a vŕzgali ako všetko v tomto dome. Kráčala som za ním s maličkými obavami. Zdolať schody nám trvalo celú večnosť. Keď boli pred nami posledné tri, ten predposledný sa pod Dimitriovou váhou zlomil. Už chápem, prečo šiel prvý. Ja by som sa z mojím šťastím zosypala a zlomila si končatiny. S ním to len mierne zamávalo do strany, inak bol úplne v pohode. Keď stál na chladnej zemi podal mi ruku, aby som náhodou nespadla. Zamračila som sa na päť prstov a dlaň pred sebou, no prijala ju. Zaregistroval môj výraz a usmial sa.

Ďalej nasledovala krátka úzka chodba, ktorá už osvetlená nebola. Na konci boli dvere. Otvoril ich a gestom naznačil, aby som vošla prvá. Po prvotnom zaváhaní som tak urobila. Stála som v tme a on vedľa mňa. Cez moju tvár sa načiahol k vypínaču na pravej strane. Žiarovka najprv párkrát zablikala, kým sa rozsvietila úplne.

Keď si moje oči zvykli na jasné svetlo, ostala som stáť v nemom úžase.

„To je...“ Kmitala som očami po obrovskej hale, ktoré sa rozprestierala pred nami.

„Áno, to je.“

***

Cieľom tejto kapitoly bolo vysvetliť niektoré tajomstvá z Kiarinho života. Osobne s ňou nie som stotožnená. Prepisovala som ju asi trikrát, dopĺňala a stále mi tam niečo nesedí. Hádam sa vám bude dobre čítať. Vždy zabudnem sem dať dokaz na galériu postáv, ktorú nájdete v mojom zhrnutí, takže tu to je klik :). Odkaz je zatiaľ z BH, ale sľubujem, že si to urobím aj tu, len sa neviem k tomu dopokať. Pokračovanie bude opäť o týždeň a tam bude načrtnutá hlavná zápletka. Ďakujem za prečítanie a komentáre :).

Autor: Christine (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Karmínový nov (04):