OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Karmínový nov (05)

15.04.2013 (11:00) • Christine • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 773×

Kapitola 5 *Inštinkt*

O týždeň neskôr

Sledovala som Stevena ako usilovne dokončuje svoj článok do zajtrajšieho vydania. Bola som rada, že ho po dvoch týždňoch opäť vidím. Chýbala mi vľúdna a priateľská osoba. Jeho tmavomodré oči boli ako cesta cez oceán. Pokojné a plné prekvapení. Dokázal človeku pomôcť v akejkoľvek situácií. Nikdy vás nesklamal a vždy stál pri vás ako skutočný priateľ. Bol prvým človekom, ktorého som spoznala v redakcii. Od prvého momentu sme si rozumeli a nahrádzal môjho brata.

Za tie dva roky sa nezmenil. Čierne vlasy krátkeho strihu, jemné strnisko na brade, tri vrásky na čele, ktoré sa rysovali pri každom pohybe pier. Jedna vec bola iná. Zoznámila som ho s Idaliou, mojou najlepšou priateľkou a na prvý pohľad sa do seba zaľúbili. Sú nádherný pár a ja by som im v mojej momentálnej situácií mohla len závidieť. No nezávidela som. Priala som im to. Obaja si to zaslúžili.

Oni boli mojou skutočnou rodinou, ktorá v danom momente, presnejšie jeden jej člen, o mňa vôbec nejavil záujem. Sedela som oproti ňom a točila sa na stoličke.

„Mohla by si prestať!“ zagánil na mňa bez zdvihnutia hlavy od monitoru. Zamračila som sa na neho, hoci to nevidel a prestala sa hýbať. Tvrdil, že to bude trvať len minútku a už je to dvadsať. A že ženy nemajú pojem o čase.

„Hotovo!“ víťazoslávne zahlásil po pol hodine. Vydýchla som úľavou.

„Ako sa máš?“ Zvraštila som obočie. Nenávidím túto otázku. Jej autora by som chytila za pačesy a otrieskala mu hlavu najbližšiu stenu.

„Fajn,“ zaklamala som a na prst natáčala svoje tmavé vlasy. Stále som si nemohla zvyknúť na zmenu farby. Pri pohľade do zrkadla som videla niekoho iného. To sa mi páčilo. Chcem sa zmeniť. Chcem zmeniť svoj život. Zmeniť a zabudnúť. Nikdy už netrpieť. Obrniť sa proti akýmkoľvek citom. Nepotrebujem lásku. Je to len bolesť a smútok. Trápenie a slzy. Nič viac. Len takto budem schopná kráčať v ústrety budúcnosti.

„Vážne?“ nedal sa.

„Všetky nože a žiletky sú v koši, okná mám zamrežované, lano som roztrhala a zbraň nie je nabitá,“ nahodila som vážny pohľad. Dlho mi nevydržal a vyprskla som od smiechu, keď som zbadala jeho vystrašené oči tikajúce po mojom krku zahalenom šatkou, rukách a zvyšnej časti tela, rozosmiala som sa ešte viac.. „Naozaj!“

Musela som ho uistiť. Vystrašený výraz nahradil starostlivý pohľad, ktorý som ňom neznášal. Je pekné, že sa o mňa chcú všetci starať, ale niekedy mi to uberá časť slobody a potom som veľmi, veľmi nepríjemná. Ani hladný tiger nie je nadšený, keď ho zavriete do klietky a hodujete steak pred jeho očami.

Teraz vážne. Ja nemám samovražedné sklony. Na to som mám až píliš rada. Ich prázdnotu spoľahlivo vypĺňajú pokusy o vraždu. Moju vraždu.

Nakoniec sa rozhodol vzdať túto tému. „Dali sa vráti až zajtra,“ oznámil mi a pozorne sa na mňa díval. Neprejavila som ani najmenšie prekvapenie.

„Ja viem.“ Prikývol. Muselo mu byť jasné, že ma jeho priateľka zasypáva esemeskami o zmene svojich plánov. Áno, kúpila som si nový mobil. Nebolo to kvôli týmto holubičkám, ale Dimitriovi, ktorý ako ďalší v poradí, má potrebu ma neustále kontrolovať. Netuším prečo.

Ďalej sme sa rozprávali nezáväzne ako priatelia. Stihol ma informovať o najnovších klebetách týkajúcich sa našich kolegov. Sam má novú priateľku, Sophii zomrela stará mama, Nathaniel vyhral kozmetický balíček pre ženy, Matthiasovi ukradli auto, polícia ho našla na druhý deň bez pneumatík a Emmu pri nakrúcaní v lese začal naháňať diviak. Video z nakrúcania sa okamžite rozšírilo medzi všetkými zamestnancami a dokonca ho niekto hodil na youtube. A to boli len dva týždne mojej neprítomnosti.

Keď sa debata strhla na predaj bytu, videla som na Stevenovi obrovskú zvedavosť. Potláčal ju ako len mohol, ale mne neunikla. Nakoniec som to nevydržala. „No tak. Vyklop to!“

„Ty si... ty si naozaj nevedela, že vlastníš jeden z najväčších domov v meste. Je to hotová rezidencia, ak by si to obnovila, bolo by to úžasné!“ rozplýval sa. Vedela som, že mu to Dali vykvákala a Steven ako poctivý novinár si všetko o tom dome zistil. A ja som si ešte ani nestihla aktualizovať novú adresu. Lenže čakala som reakciu na moje vlasy. Chlapi! Kým im niečo neprestriete pod nos, ani si to nevšimnú.

„... musím ho vidieť. Na týchto fotkách vyzerá úchvatne. Hoci viem, že sú z dôb, kedy bol udržiavaný...“ Mával rukami akoby chcel obsiahnuť jeho mohutnosť a v očiach mu tancovali iskričky.

„Steven,“ zastavila som ho. „Obaja ste srdečne pozvaní, ale musíte mi dať dosť času na to, aby som ho upratala. Ako sám hovoríš, je obrovský.“

Všetci boli z toho domu paf, len ja nie. Jedinou zaujímavou vecou je miestnosť pod otcovou pracovňou, ktorú pri obhliadke svojej rezidencie určite vynechám. Vzhľadom nato, že byt, ktorý som zdieľala s Alexom som predala a jeho doslova vykopla, je to jediné miesto, kde môžem bývať.

„Hej, niečo pre teba mám,“ vybral zo šuplíka obálku a podal mi ju. „Sú to nejaké papiere a informácie, ktoré by ti mohli pomôcť pri písaní článku po Sophii. Je tam kontakt aj na jedného detektíva, ale viem, že ty na polícií už známosť máš, takže to asi nebudeš potrebovať.“

„Ďakujem.“ Vzala som si od neho tmavožltú obálku a nazrela dovnútra. Papiere a papiere...

„Musím už ísť,“ vstala som a pripravila sa na odchod.

„Ak by si sa chcela porozprávať alebo hocičo potrebovala, ozvi sa,“ usmial sa na mňa.

„Jasné,“ prikývla som a objala ho.

„Vyzeráš úžasne,“ zašepkal mi do ucha pri našom druhom objatí a rukou ukázal na moje vlasy.

Poďakovala som a vytratila sa z jeho kancelárie. Po ceste som ešte pozdravila Jessicu, Sam a Sama a pokračovala smerom k výťahu. Vytiahla mobil z vrecka a na obrazovke svietilo päť zmeškaných hovorov od... Dimitria. Vytočila som jeho číslo a zabočila ku schodom. Zišla som jedno poschodie, keď to konečne zdvihol.

„Prečo mi nezdvíhaš?“ rozčúlene na mňa vybehol. Odtiahla som mobil od ucha a uistila sa, že na displeyi svieti jeho meno. Znel ako moja matka, keď som z Idaliiných narodenín prišla domov hodinu predtým ako ona vstávala do práce. Zvykla vstávať o siedmej ráno.

Priložila som mobil späť k uchu. „Pracujem.“

„Jasné...“ mrzuto odfrkol.

„Nebodaj hrozí upíria apokalypsa?“ Zbehla som posledné schody a ocitla sa na prízemí.

„Čože?“ Neznášal tie moje vtípky. Tvrdil, že nič neberiem vážne a žartujem o veciach, ktoré nie sú smiešne. Ja si myslím pravý opak. Nemôžem brať všetko vážne, zbláznila by som sa.

„Vidíš. Nie. Tak prečo stresuješ?“ Posledný týždeň som sa nedostala do žiadneho maléru a aj upírom sa mi darí úspešne vyhýbať.

„Len som chcel vedieť, či si ...“

„Do riti!“ Alex! Čo tu ten, do pekla, robí? Zaliezla som za najbližší stĺp. Nie, nie, nie. Na toto nie som pripravená. V duchu som sa modlila a prosila o neviditeľnosť. Teraz nie, teraz nie, Prosím, prosím!

Očkom som vykukla. Stále tam bol, no nezbadal ma. Možno ma nespoznal, tmavá farba vlasov pridá na zmene.

V telefóne stále znel rozčúlený Dimitri kladúci otázky typu Čo sa deje? Si v poriadku? Nevnímala som ho. Až do momentu, kým nepovedal: „Idem tam!“

„Nie! Vyjdem zadným vchodom,“ zrušila som hovor.

Alex sa na minútu otočil ku mne chrbtom. Šikovne som prekĺzla k bočným dverám a zmizla skôr ako ma stihol zbadať. Neutekám. Naozaj neutekám. Bude lepšie, ak sa najbližších sto rokov neuvidíme. Nechcem hádať ako by to mohlo dopadnúť s dýkou za opaskom.

„Kristepane!“ Skríkla som hneď ako sa otvorili dvere do ulice a centimeter od nich stál Dimitri. „Zbláznil si sa!“

„Ja? Povedal som, že ťa tu počkám,“ bránil sa.

„Počkať znamená postaviť sa pred budovu alebo vedľa nej vo vzdialenosti minimálne desať, desať metrov a nie pred dvere, aby som dostala infarkt a nedožila sa tak tridsiatky!“

„Myslel som, že sa niečo stalo.“ Tá starostlivosť mi začína liezť na nervy. Vyzerám snáď ako batoľa?

„Ja myslím,...“

„Ty myslíš?“ skočil mi do reči. Raz ho určite...

„Myslím, že o takomto čase všetci upíri spia vo svojich rakvách a počítajú krvácajúce ovečky v sne. Je osem hodín ráno! Vravel si, že nemôžu byť...“

„Nemôžu byť dlho na dennom svetle. Zabilo by ťa, keby si ma aspoň raz počúvala pozorne? A je pol deviatej.“ Zložil si slnečné okuliare. Naskytol sa mi pohľad na jeho krásne prenikavé oči, ktoré ma fascinovali od prvej chvíle. Teraz som ich nevnímala. Prečo musí mať vždy pravdu? Rozčuľovalo ma to.

„Ja ťa počúvam...“ Vykročili sme do uličky.

„Ráno sme sa dohodli, že ťa počkám pred....“

„Nie, nie, nie. Ty si sa dohodol sám so sebou. To nebola dohoda. Tá vzniká minimálne medzi dvoma ľuďmi.“

„Ak mi chceš kúpiť výkladový slovník, narodeniny mám v auguste.“

„Nepotrebujem bodyguarda,“ odsekla som a uhasila v sebe túžbu hodiť ho hlavou do preskleného výkladu, okolo ktorého sme prechádzali.

„Čože?“ zvraštil obočie a vyzeral naštvane, no mne to prišlo roztomilé.

„Nepotrebujem!“

„Ale áno.“

„Ale nie.“

„Ale áno.“

„Ale nie.“

„Dokedy chceš s týmto pokračovať?“

„Donekonečna a ešte ďalej,“ zaculila som sa.

Takto vyzerajú všetky naše spoločné rána. Neustále do seba rýpeme a neuznáme si navzájom pravdu. Hádky sa stali rannou rutinou, odkedy spolu bývame. Je to tak. Do domu, kde sama bývam sotva dva týždne, som si nasťahovala chlapa, ktorého poznám týždeň. Zošalela som!

„A mal by si prestať chodiť od hlavy po päty v čiernom.“ Vedľa neho som priam svietila. Svetlo modré rifle, sýto červený top a biele látkové dlhšie športové sako so šatkou okolo krku, ktorá zakrývala stopy po upírych cucflekoch.

„Prečo? Mám čiernu rád,“ nechápavo rozhodil rukami, na sekundu sa zastavil a obzrel sa vo výklade.

Zastala som vedľa neho a šepla mu do ucha. „Vyzeráš desivo.“

„Myslel som, že je to sexy. Mám si rozopnúť viac gombíkov?“ obrátil sa na mňa a oslnivo usmial.

Pozreli sme na seba. Ani jeden z nás neudržal smiech.

„Nemali by sme sa hádať uprostred ulice,“ obzeral sa okolo seba so širokým úsmevom na perách.

„Súhlasím,“ pokračovala som v schôdzi. Chvíľu sme kráčali ticho a tlmili v sebe smiech, ktorý sa dral na povrch s každou spomienkou na naše nezmyselné hádky. Môžu sa vôbec dvaja ľudia škriepiť na takýchto hlúpostiach?

„Teraz vážne,“ venovala som mu najvážnejší pohľad akého som bola schopná. „Prestaň ma sledovať a byť tak príšerne starostlivý, aj to je desivé.“

„Vážne? A nie sexy?“

„Vieš, že tie dve slová majú úplne iný význam.“

„Máš osobného bodygarda. Plný úväzok a bez poplatkov.“

„Óó, jasné... zabudla som. Môj otec je prezident a matka riaditeľkou úradu FBI.“

„Nie, si len hlavný chod na večernom menu v krčme Krvavých pijavíc. Naštvala si pravdepodobne všetkých magorov s hollywoodskym úsmevom v meste.“ Už-už som chcela niečo sarkastické odseknúť, keď sa zastavil pred...

„Čo je toto?“ Zastal pred čiernym skútrom a načiahol sa po dve helmy. Jednu podával mne a čakal, kým si ju vezmem. Usmieval sa ako slniečko v detských omaľovánkach.

„Vážne?“ dostala som zo seba a civela na plechovú vec pred sebou. Milované autá!

„Držať a nepustiť sa,“ predniesol základné pravidlo motorky a nasadol. Preglgla som. Fajn. Keď sa to nepodarilo upírom, tak ma zabije on a jeho nápady. Veď má auto!

Neochotne som vzala z jeho rúk helmu a nasadila si ju. Celý čas sa pochechtával a ja som si nadávala, prečo som radšej nezavolala taxík. Nasadla som a pevne ho objala okolo pása. Sedela som pohodlne, no nemohla som sa zbaviť malilinkého strachu, ktorý vo mne tento stroj vyvolával. Ubezpečoval ma len fakt, že to riadi Dimitri a verila som, že vie, čo robí. Keď zvláda zabíjať upírov, tak nejaký skúter musí byť pre neho hračka, nie?

Naštartoval a pomaly sme sa pohli. Cez pravé rameno som sa dívala na ubiehajúcu cestu pred nami. Vietor sa pohrával s mojimi vlasmi, ktoré zbesilo vyletovali spod helmy. Pritisla som sa k nemu bližšie a trochu uvoľnila zovretie okolo pása. Hoci sme rýchlo kľučkovali ulicami a vietor nás poháňal dopredu, cítila som jemnú vôňu kolínskej a aviváže. Mojej aviváže. Začína to zachádzať priďaleko. Bývame spolu, perieme spolu, cvičíme spolu. Naháňalo mi to strach. Lenže moje druhé ja mi vravelo niečo iné. A môj inštinkt ma uisťoval v tom, že je správne mu veriť. A ja som mu verila, ale napriek tomu som bola opatrná. Držala som si ho od tela a bola stále v strehu.

Jedine v jeho blízkosti som dokázala nemyslieť na všetky problémy, ktoré ma v posledných týždňoch zastihli. Dokonca som bola schopná sa usmievať. Čo ten chlap so mnou robí? Naďalej som však bola obrnená proti hocijakým citom. Nechcela som to a nemohla som.

Keď sme sa dostali z hlavných ťahov do uličiek na okraji mesta, zrýchlil. Bojovala som s túžbou roztiahnuť ruky a nechať sa unášať. Užívala som si rýchlosť a vietor. Mala som pocit akoby všetky negatívne myšlienky vyfučali z mojej hlavy a chcela som, aby tento pocit trval večne. Netrval.

Zastali sme pred bránkou mojej rezidencie. V dennom svetle vyzeral ten dom nádherne. Slnečné lúče sa odrážali od okien a rozžiarili opadanú omietku a neupravenú záhradku. Musím s tým niečo urobiť.

„Dáme ešte jeden okruh,“ opýtal sa ma Dimitri, keď som zosadla a zložila helmu z hlavy. Jemu sa tiež nechcelo opustiť sedlo svojho miláčika.

Chcela som odpovedať prečo nie, keď mu v tom začal vyzváňať mobil. Je to v háji!

Nechal skúter stáť vedľa mňa a vzdialil sa. Videla som jeho váhanie, no nakoniec telefonát prijal a vydal sa na krátku prechádzku do vysokej trávy, ktorá lemovala miesto okolo cesty, kde nestál žiadny dom. Posadila som sa na kamenný vyčnievajúci múrik a pohrávala sa s helmou.

Niečo sa stalo. Potvrdzovali to dve gestá. Dvakrát si rukou prehrabol vlasy a neustále sa chytal za zátylok. Po pár minútach odtiahol telefón od ucha a vložil ho do vrecka. Pomalým krokom a neochotne prišiel ku mne.

„Stalo sa niečo?“ opýtala som sa opatrne, ale jeho postoj a výraz bol jasný. Áno.

„Musím na pár hodín odísť. Jeden priateľ potrebuje pomoc,“ začal vysvetľovať, ale nedíval sa mi do očí. Bol nesvoj. Ešte som ho takého nevidela.

„Pomoc s čím?“ Zase uhol pohľadom. „Dimitri!“ naliehala som.

Chabo sa usmial, no ten úsmev bol úprimný a to ma desilo. „Nakopem pár krv cucajúcich beštií a som späť hneď večer.“

„Čože?“ šokovane som vykríkla a v momente stála na nohách.

„Zabarikáduj sa v dome a nevychádzaj. Dobre?“ Už je to tu zase. Trápim ho ja a nie banda upírov? Je on vôbec normálny?

Založila som ruky na hrudi. „Môžem ísť s tebou.“

„Nie,“ povedal rozhodne a varovne zdvihol ruku, aby som sa o nič nepokúšala.

„Čo ak budeš potrebovať pomoc? Až taká neschopná nie som!“ To podceňovanie ma začínalo poriadne štvať.

„Kiara, prosím,“ uprene sa na mňa zadíval. To bolo prvýkrát, čo vyslovil moje meno. „Nebudem sám, večer som späť. Môžeš ma kontrolovať,“ vytiahol z vrecka mobil a mával ním pred mojimi očami.

Preglgla som ďalšie námietky. Nemalo by to žiadny význam. Hoci to nahlas nepovedal, som neschopná. Zase by ma uniesli, mučili, rezali a hrýzli. Spôsobila by som len problémy.

„Fajn,“ vydrala som nakoniec zo seba. Stále som bola proti odchodu, ale ak ho niekto naozaj potrebuje, musí mu pomôcť. Ale bolo v tom čosi viac.

Skôr ako odišiel, musela som sa vrátiť do domu a zamknúť za sebou. Toto je ochrana pred upírmi? Byť nimi tak to tu celé podpálim. Ak by som neuhorela, bola by som prinútená opustiť dom a chytili by ma. Dva nula pre nich a mňa by musel opäť niekto zachraňovať.

Cez okno vedľa vchodu som sledovala ako odchádza. Mala som z toho všetkého nepríjemný pocit. Naposledy mi zamával a zmizol z môjho dohľadu.

***

Existujú tri zaručené spôsoby ako zabiť upíra. Spôsob jeden je dosť brutálny, krvavý a nechutný. Odseknutie hlavy od tela sa inak popísať nedá. Dimitri vravel, že tento akt vykonal len dvakrát a potom najbližšie dva dni poriadne nejedol. Mne je zle už len pri predstave, že niekomu trhám hlavu. Nezvládla by som to, čím som tento spôsob zabitia vylúčila. Druhý spôsob je o niečo menej krvavý a náročný. Potrebujete strelnú zbraň a strieborné náboje. Potom stačí už len presne mieriť do srdca a pijavicu pošlete do horúcich pekiel, ak existujú. Tretí používajú len tí vyvolení ako my dvaja. Len zopár ľudí vlastní posvätené dýky, potiahnuté strieborným povlakom, ktorý má rovnaké vlastnosti ako guľky. Stačí len zabodnúť priamo do srdca a mať na rýchlej voľbe zubatú.

Ak niekedy stretnete upíra, riaďte sa týmito pravidlami. Drevený kôl vám pomôže len v prípade po a) ak ho zabodnete opäť rovno do srdca a po b) nevytiahnete. Nakoniec musíte zabrániť rozkladu dreva, čo je priam nemožné. V istých prípadoch sa stáva, že potom upír ožije. A odpoveď na túto záhadu nik nepozná. Zrejme sú aj upíry vyberaví. Prečo sa nechať zabiť drevom, ktoré máte k dispozícií všade, keď získať striebro je ťažšie a je to drahý kov. Fajnšmekri.

Vystrieľala som ďalší zásobník drevených nábojov. Odložila zbraň a hľadala mobil. Obzerala som sa okolo seba. Mám pamäť ako rybička v akváriu. Prešla som k malému drevenému stolíku a uložila zbraň do drevenej škatuľky, kam patrila.

Keď som očami prechádzala po miestnosti, cítila som sa ako James Bond. Tajná miestnosť pod domom, kde bývam a všade navôkol zbrane uložené v skriniach. Terče na trénovanie streľby, ale aj hod nožom. Na druhej strane miestnosti boli dva boxovacie vaky, obrovská žinenka, kde ma Dimitri zakaždým dostal na zem. Je ťažké učiť sa bojovať, keď máte stehy v ramene. Na to ohľad nebral.

Nepriateľ nikdy nespí.

Boli tu aj ďalšie police s knihami, skriňa s kušami, mečmi, dýkami a obrovské škatule plné strieborných nábojov. Ak by náhodou polícia zablúdila do podzemia domu, veľmi ťažko by sa toto všetko vysvetľovalo. Tvrdenie som lovec upírov, by neobstálo.

Mobil som nechala vo výklenku vysekanom do steny hneď pri dverách. Bolo niečo po deviatej. Mala som si ujasniť termín večer. Pocit nevedomosti bol príšerný. Hoci som sa neustále upokojovala, že je to Dimitri, nepomáhalo to. Volala som mu už päťkrát a nechala tri odkazy. Je čas na ďalší pokus.

Modlila som sa, aby to zdvihol. Ozvalo sa zapípanie a za tým: Tu je Dimitri, momentálne nie som k dispozícií, zanechajte mi odkaz.

„Ahoj, to som zase ja,“ odmlčala som sa. „Ozvi sa, prosím.“

Odbilo desať, jedenásť, pol dvanástej. Začala som panikáriť. Ani hádzanie nožom nedokázalo potlačiť nepríjemné myšlienky, ktoré si neustále predierali cestu von z mojej hlavy. Hlavne keď mi to nešlo. Talent Leeho Christmasa som nezdedila.

Naposledy som vytočila Dimitriove číslo. Opäť zaznel ten otravný odkazovač.

„Okamžite mi zavolaj späť. Zdá sa ti táto situácia vtipná? Ak je to nejaká tvoja hra, garantujem ti, že pri najbližšom stretnutí skončíš s guľkou v hlave,“ hodila som telefón na stôl. Posadila sa a hlavu ponorila do dlaní.

Niečo sa muselo stať. Ozval by sa. Vždy sa ozval. A vždy na čas.

Začala som pochodovať po miestnosti sem a tam. Nevedela som, čo robiť. Ako ho nájdem? Nemám ani tušenie, kam sa vybral alebo za kým šiel. Nepoznám ani jeho priateľov. Kde mám začať?

„Do pekla! Dimitri, kde si,“ šepkala som si pre seba.

Preháňam to. Nič sa nedeje. To, že sa mi neozval nič neznamená. Prečo by to mal robiť? Nepozná ma. Ani ja jeho. Nemá dôvod odpovedať na moje telefonáty a odkazy. Správam sa ako pomätená ex frajerka.

Inštinkt mi vravel niečo iné. Môj otec vravieval. Ak neveríš nikomu, ani sama sebe, tvoj inštinkt ťa vždy bude viesť správne... Inštinkt ťa bude viesť správne...

Schmatla som do ruky telefón a vytočila Marcusovo číslo. Ak mi bude vedieť niekto pomôcť, je to on.

„Marcus Delley, policajné oddelenie, okrsok 5,“ ozval sa ospalý a mierne otrávený hlas na druhom konci.

„A-ahoj, to som ja, Kiara,“ predstavila som sa nesmelo.

„Kiara? Ako sa máš?“ Jeho hlas bol hneď veselší.

„Fajn, vďaka... Prepáč, že otravujem, ale potrebujem pomoc. Si v práci?“ Prosím odpovedz áno, hrýzla som si do pery.

„Jop, čo sa deje?“ v jeho hlase som rozpoznala nepokoj. Vydýchla som úľavou.

„Viem, že by som ťa o niečo také nemala žiadať...“

„Von s tým,“ skočil mi do reči.

„Ďakujem. Stratila som mobil. Aspoň myslím. Už som prehľadala každý kút v dome. Bol starý, ale karta bola nová. Nič dôležité na nej nebolo, ale bola by som pokojnejšia, ak by som vedela, kde je.“ Neznášam, keď musím klamať. Pravdu som mu povedať nemohla a pátrať po osobe, ktorá ani možno nie je nezvestná, by mohlo vyústiť do otázok, ktorým sa musím za každú cenu vyhýbať.

„Daj mi číslo,“ povedal okamžite a ani nechcel vedieť detaily. Nadiktovala som mu Dimitriove číslo a modlila sa, aby ho dokázal lokalizovať. Mobil má vypnutý, ale to v dnešnej dobe nepredstavuje žiadny problém.

Prstami som klepala po stole a nervózne dupala pravou nohou. No tak... no tak...

„Myslím, že ti ho naozaj ukradli. Lokalizoval som to na oblasť južne od starých továrni. Tuším sú tam už nevyužívané hangáre pre lietadlá a kontajnery, ktoré tam vozia trajekty. Je to dosť strašidelné miesto. Pred týždňom tam robilo protidrogové záťah. Ako stvorené pre zlodejov.“

„Skvelé! Tuším ho späť nedostanem,“ snažila som sa znieť veselšie a veriť tomu, čo táram. Za toto pôjdem do pekla. Už teraz mám prichystanú vlastnú celu aj s mojím menom vyrytým nad dverami.

„Chceš to nahlásiť?“

„Nie, nie. To nie je potrebné. Nebude mi chýbať. Ďakujem, Marcus, máš to u mňa,“ usmiala som sa do telefónu, aj keď to nemohol vidieť.

„V stredu mám voľno,“ odmlčal sa. V úzadí som počula tlmené hlasy. „Musím pracovať. Ahoj.“ Pozdravila som ho a zložila.

Môj otec bol génius. Na ľavej stene oproti boxovacím vakom bola vyvesená obrovská mapa celého mesta. Stará, ale základ bol aj dnes aktuálny. Chvíľu som hľadala oblasť, ktorú spomínal Marcus, no nakoniec som ju našla. Dokonalé miesto na spáchanie zločinu.

Mala som pravdu. Niečo sa deje a čas uteká. Ak je Dimitri v maléri, je tu len jedna možnosť. Upíry.

Vzala som dve strelné zbrane a presunula sa ku škatuliam so striebornými nábojmi. Nabila som ich a zastrčila do puzdier. Pripevnila na opasok po pravej a ľavej strane. Pribehla som k stolíku, kde bola odložená dýka. Rovnako som ju šupla do puzdra a pripevnila na ľavú stranu opaska. Obliekla si dlhšiu čiernu bundu, aby zakrývala zbrane. Do vnútorných vreciek som hodila niekoľko zásobníkov a vybehla hore po schodoch. Na vešiaku pri dverách viseli kľúče od Dimitriovho auta. Ostáva mi len dúfať, že má v tom aute aj funkčnú navigáciu. Pre istotu som zbalila aj turistickú mapu mesta a vybehla z dverí. Nasadla som do auta a naštartovala. GPS našťastie fungovalo. Hodila som tam adresu, ktorú mi dal Marcus a šliapla na plyn. Hádam nebude neskoro.

***

Ďalšia kapitola bude o týždeň (22./23.4). Chystám ešte jednu jednorázovku, lenže trochu viaznem na jednom mieste.

Tí, ktorí môj príbeh čítajú, mám na vás jednu otázočku. Ako sa vám zatiaľ páči? Chcela by som vedieť vaše názory, či nemám niečo zmeniť. Môžete aj vy niečo navrhnúť. Ak máte otázky, len píšte. :) Ďakujem za každú odozvu a prečítanie. :) Špeciálne by som chcela poďakovať Simones, LiliDarknight a Lived . Ďakujem, dievčatá. :)

Autor: Christine (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Karmínový nov (05):