OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Karmínový nov (10)

28.08.2013 (10:00) • Christine • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 768×

Kapitola 10 *Skvelé, až vraždiace*

Nasledujúci týždeň prebiehal bez komplikácií. Hádky s Dimitriom šli na vedľajšiu koľaj. Možno to bude aj tým, že sme spolu málokedy hovorili. Ak so mnou nehádzal o zem a nenútil vypustiť dušu pri tréningoch, venovala som sa práci.

Dokončila som svoj prvý oficiálny článok, s ktorým bol Dawson očividne nadmieru spokojný. Od štvrtka pracujem pre najčítanejšie noviny v meste. Patrí mi miesto v kriminálnych novinách a pravidelne vydávam články venujúce sa zločinnosti.

Hlavne aj kvôli novému postu som sa začala viac rýpať v nevyriešených vraždách, nevysvetliteľných zmiznutiach a podobných prípadoch. Len za posledných osem dní pribudli tri záhadné vraždy spôsobené vykrvácaním. Podozrivé, nie?

Nemohla som sa zbaviť pocitu, že za mŕtve telá som zodpovedná ja. Objavili sa tu kvôli mne. Ja som ich hlavný cieľ a to len preto že patrím k akýmsi potomkom Lovcov. Stála som niekedy o to? Žiadala som od života viac adrenalínu a temnoty? Nie. A predsa som to dostala naservírované na zlatom podnose s extra porciou a zdarma.

Zaklapla som laptop a zahnala tieto myšlienky. Už ani práca mi nepomáha odbehnúť od problémov. Začínalo to byť neúnosné. Po incidente s neznámym alias Frankie, som bola neustále na pozore.

Začínala som byť mierne paranoidná.

Striedala som cesty do práce. Auto, autobus, taxík. Inokedy som šla aj päť kilometrov pešo, čo bol jeden z mojich najidiotskejších nápadov, zvlášť ak máte na nohách skoro desať centimetrové opätky. Pravidelne som menila výzor a dokonca po objave hrebeňa moje vlasy zažívali ťažké dni. Vytiahla som staré dioptrické okuliare a sem tam ich nasadila na nos. Zrak mám dobrý, do diaľky trocha rozmazaný, ale pre pokoj na duši som si vymyslela zhoršenie zraku, aby to nikomu z kolegov nebolo podozrivé. Oufity som menila častejšie ako Viktoria Beckham a kúpila si dve nové kabelky.

Oprava. Som maximálne paranoidná.

Viac paranoidní alebo opatrní, tie dve slová sa navzájom nevylučujú, sú Marcus a Dimitri. Ak nemám za zadkom jedného, tak určite druhého. Už aj moji kolegovia si všimli sexy tmavovlasého hnedookého chlapa, ktorý sa občas, oprava dosť často, objavuje v mojej blízkosti.

Šíriace sa klebety nevyvraciam. Bolo by to ešte horšie. Presviedčať novinárov o niečom, čo je podľa nich očividné, je ako kúpiť si jednosmerný lístok do pekla. Radšej mlčím a pri akejkoľvek otázke týkajúcej sa „nás dvoch“ sa usmejem a odídem. Zatiaľ to zaberá.

Bola som pripravená odísť z práce a zájsť na obed, po čom túžil hlavne môj zvuky vydávajúci žalúdok. V tom momente do mojej kancelárie vletel Steven s nervóznym výrazom v tvári. Nestihla som sa ho opýtať, čo sa deje. Rýchlosťou svetla začal sťahovať žalúzie na presklených stenách. Hopsal sprava doľava ako zajac v klietke. Nakoniec sa postavil oproti mne.

„Deje sa niečo?“ podozrievavo som sa opýtala. Steven sa dvakrát nadýchol, no neodpovedal.

Začal šmátrať vo vreckách na nohaviciach a vytiahol odtiaľ malú zamatovú červené škatuľku. Pomaly ju otvoril. Vyvalila som oči. „Ó. Môj. Bože!“

„Ja viem.“ Pohľadom som preskakovala zo Stevena na snubný prsteň.

„Je nádherný.“

„Naozaj? Myslíš, že sa bude Idalii páčiť? Nechcem... teda, čo ak...“

„Jasné, že sa jej bude páčiť. Myslíš to vážne?“

„Áno, len... som z toho... nervózny. Viem, že by som nemal takto šalieť, ale nemôžem si pomôcť,“ vzdychol si a posadil sa na stoličku. Rukou si prehrabol vlasy a párkrát zatvoril oči.

„Hej, no tak,“ zasmiala som sa. „Nemáš sa čoho báť.“

„Nie je to skoro?“ zadíval sa mňa so strachom v očiach. Rozosmiala som sa. Bol tak zlatý, keď sa obával reakcie Idalii. Bolo to roztomilé.

„Miluješ ju?“

„Áno.“

„Tak vidíš. Bude to skvelé. Ver mi,“ úprimne som sa na neho usmiala. Odrazu bol tento deň hneď krajší. Bola som šťastná aj za tých dvoch. Je krásne vidieť ako niekto vo vašom okolí žije radostný život plný lásky.

Po desiatich minútach presviedčania sa mi konečne podarilo upokojiť budúceho manžela. Možno by som to nemala hovoriť, ale Idalia by sa musela zblázniť, ak by ho odmietla. Keď odchádzal, dala som mu ešte jednu radu. „Steven, žiadna večera, ok.“

Na súhlas prikývol a zatvoril za sebou dvere.

Vnorila som sa do mäkkého sedadla a usmievala sa. Po dlhom čase prišiel deň, kedy som sa aj ja cítila... šťastná. Bolo to zvláštne. Od srdca sa šíril príjemný pocit, ktorý napĺňal celé moje vnútro. Ten pokoj a potešenie nútili moje lícne svaly ťahať kútiky úst neustále hore. Nerozhodil ma ani telefonát od Marcusa.

„Nechceš zájsť na obed?“

„Umieram od hladu,“ priznala som a schmatla kabelku ležiacu na zemi vedľa stola.

„Fajn. O chvíľu som pre redakciou,“ zložil.

O chvíľu bolo hneď. Vedela som, že tam vyčkáva s autom. Zbadala som ho už pred pol hodinou. Stávam sa viac paranoidnou, ale aj všímavou. Mobil som hodila do tašky a odkráčala z kancelárie.

***

„Niekto tu má dobrú náladu. Už dlho som ťa nevidel takto sa usmievať.“ Pokrčila som ramenami a objala môjho osobného policajného anjela.

„Jednoducho je dnes skvelý deň,“ opäť som sa usmiala.

„A nechceš mi povedať prečo?“ jeho oči šibalsky sledovali moju reakciu. Aj on bol v dobrej nálade, hoci za mnou prišiel počas práce. Odznak a zbraň to hovorili jasne. Už mi len chýba dvojica tajných, ktorí budú sledovať každý môj krok. Nemienila som si tento deň zničiť policajnými praktikami ani mojím bratom. Vypustila som to z hlavy a začali sme sa baviť, kam pôjdeme na obed.

Marcus ako vždy navrhoval čínske reštaurácie. Zbožňoval čínsku kuchyňu. Osobne ju mám tiež rada, ale vášňou po nej nebažím. Napokon sme sa dohodli na talianskej reštaurácií. Mám talent na presviedčanie. On napodiv súhlasil. Občas sa oplatí byť cieľom zlých chlapcov. Prináša to zo sebou aj výhody.

Marcus sa na chvíľu zastavil, keď mu začal vyzváňať mobil. Ospravedlňujúcim gestom mi dal najavo, že je to z práce a musí to vziať. Vzdialil sa o zopár metrov. Oprela som sa o stĺp a zadívala sa do výkladu oproti mne. Videla som tam osobu s hnedými vlnitými vlasmi v cope. Oblečenú v jednoduchých tmavomodrých rifliach a bielom tielku s prehodenou kabelkou cez rameno. Zarážajúci bol úsmev, ktorý rozžiaril žene tvár a vyzerala úplne inak. Nespoznávala som samu seba.

„Jackson, niekde zašil včerajšie hlásenie a Crawling šalel,“ oznámil mi Marcusov bezstarostný hlas. „V poriadku?“

„Hej,“ mrkla som na neho. „Pokračujeme.“

Delilo nás pár metrov od reštaurácie, keď sa niečo stalo. Z rohu ulice pred nami sa vyrútilo čierne USV. Keď prechádzalo okolo nás, tmavé okná sa stiahli a objavili sa v nich maskovaní muži so zbraňami a začali strieľať.

Ja som ostala stáť ako zhypnotizovaná, neschopná pohnúť sa z miesta. Nebyť Marcusa po mojej pravici, skončila by som prešpikovaná guľkami. Udialo sa to tak rýchlo. Všade bol krik, ktorý prehlušovali výstrely mierené našim smerom. Ľudia hystericky vrieskali a snažili sa ukryť pred istou smrťou.

Marcus sa krčil vedľa mňa, obaja sme boli krytí za autom. Ani za svet neviem ako som sa na to miesto dostala. Bála som sa vystrčiť hlavu a pozrieť, čo sa deje predo mnou. Všade vládol chaos. Prestala som premýšľať. Akoby sa môj mozog zasekol a nechcel spolupracovať. Viem, že sa musím schopiť, ale nešlo to.

Počula som výstrely tesne vedľa seba. Vtedy som si uvedomila, že Marcus opätuje paľbu. Častejšie sa ale musel kryť ako strieľať.

Z tranzu ma vytiahol až tvrdý dopad nejakého človeka, ktorý padol k mojím nohám. Myslím, že som aj vykríkla. Bol celý od krvi. V hrudi mal niekoľko krvavých dier. Priplazila som sa k nemu a pritlačila ruky na rany. Bolo ich však príliš veľa. Nedokázala som zastaviť neustále sa valiacu krv. Kričala som na ostatných, aby zavolali pomoc. Nikto neodpovedal. Ostalo ticho.

Streľba utíchla a čierne SUV tak ako sa rýchlo objavilo aj zmizlo. Videla som ako Marcus vyletel z úkrytu a vystrieľal posledné guľky do auta. O niekoľko minúť, možno iba sekúnd, ale mne sa to zdalo ako večnosť, kľačal vedľa mňa a vytáčal číslo. Začula som jeho hlas akoby z vedľajšej izby cez zatvorené dvere ako volá o pomoc a hlási názov ulice, kde sa nachádzame.

Ruky som mala skrehnuté od pritláčania na rany a ako pokazený magnetofón som opakovala tú istú vetu dookola. „Budete poriadku. Nebojte sa, bude to dobré.“

Slová boli venované ranenému mužovi, ktorému klipkali viečka a spomaľoval sa mu dych. Marcusove ruky sa začali dotýkať tých mojich a aj on sa snažil zachrániť život zranenému.

Po niekoľkých minútach sa k nám prirútila záchranka spolu s policajnými autami. Čo sa dialo ďalej si nepamätám. Bola som v šoku a nedokázala si vysvetliť, čo sa to práve stalo. Veď sme šli iba na obed...

Na policajnej stanici bolo rušno. Všade pobiehali muži zákona. Sedela som sama v akejsi kancelárií úplne vzadu. Pred pár sekundami tu bol so mnou ešte Mrcus, niečo zlostne ťukal do klávesnice, párkrát zanadával a vybavil nejaký telefonát. Tuším sa mi aj prihováral, no ja som mlčala. Nedokázala som zo seba vydať ani hlások. Pred očami som mala neustále toho mŕtveho.

K životu ma priviedla až ruka, ktorá sa dotýkala môjho čela. Šokovane som pozrela na osobu, ktorej patrila.

„To som ja, Jackson.“ Jackson? Aký Jackson.“ Marcusov kolega,“ dodal, keď som stále vyzerala zmätene. Vysoký holohlavý černoch. Jasné!

„Čo...“

„Krvácaš. Je to len malá ranka, ale ak mi to dovolíš, môžem...“ ukázal rukou smerom ku mne. Prikývla som.

Kedy som sa zranila? Vôbec som si ten moment nepamätala.

„Počkáš tu, dobre? Marcus sa hneď vráti. Ak by si niečo potrebovala, stačí povedať,“ letmo sa ma mňa usmial.

„Ďakujem,“ zašepkala som a snažila sa opätovať úsmev a dať tým najavo, že som v poriadku. Hoci som nebola, ani v najmenšom. „Hej, Jackson. Ten muž, čo... čo ho postrelili, ako je na tom?“

„Nevieme, previezli ho do nemocnice.“ Skrúšene som prikývla na súhlas a poprosila ho, aby zatvoril dvere. Vtedy som si všimla jednu osobu, ktorá mala za následok okamžité prebudenie z desivého zážitku odohrávajúceho sa pred pár minútami možno aj hodinami, netuším ako dlho som bola mimo reality.

Dimitri.

Čo ten tu, do pekla, robí?

Viedol na oko pokojnú konverzáciu s Marcusom. Prečo sa rozpráva s Marcusom? Poznajú sa?

Marcus bol nervózny, videla som to na ňom. Zatiaľ čo Dimitri pôsobil uvoľnene, alebo to len hral. Je v tom dobrý. Nie, skvelý!

Vtedy mi docvaklo.

Som sama v kancelárií a počítačom, kde pred malou chvíľou sedel Marcus. Každý z policajtov má vlastné heslo a login, ktorým sa prihlási do systému. Prečo to nevyužiť?

Nevyzeralo, že by moji osobní dvaja bodyguardi plánovali končiť s rozhovorom v najbližších minútach. Žalúzie na presklených stenách miestnosti boli stiahnuté tak, že zakrývali hocikoho vnútri. Avšak odrážali aj váš obraz. V momente, keď som zazrela moje rozcuchané vlasy, ošetrenú ranku a pod ňou jeden menší škrabanec so zakrvaveným tričkom, prišlo mi zle. Tá krv, ktorá bola všade patrila nevinnému mužovi, ktorý bol v zlom čase na zlom mieste. Ja som mala schytať tie guľky a bojovať v nemocnici o život, nie on. Zmocnila sa ma panika a pocit viny. Zatvorila som oči a zhlboka dýchala. Prehrávala som si v hlave moment, kedy to všetko začalo. Spomienky sa pomaly vynárali a prinášali so sebou husiu kožu, ktorá mi naskočila po celom tele.

Prechádzali sme okolo zlatníctva. Potom ma Marcus strhol na zem takou silou, že som si narazila hlavu o obrubník. Odtiaľ sa vzala tá rana na čele. Ďalej si už pamätám len naše krytie za autom a výstrely a výstrely, krvácajúceho muža a prázdno.

Odvrátila som pohľad od môjho odrazu, vstala a vybrala sa k stoličke za stolom.

To zvládneš, Kiara, len sa upokoj!

Niekoľkokrát som sa otočila, aby som sa uistila, že sem nikto nevtrhne. Sadla som si a sledovala obrazovku. Marcus bol prihlásený a ja sa práve idem nezákonne nabúrať do policajnej databázy. Nervózne som položila ruku na myš, klikla na vyhľadávacie políčko a napísala tam: Dimitri Naccon.

Informácie sa načítavali veľmi pomaly. Nakoniec som sa dostala k tomu, čo som hľadala. Lenže to čo som našla, bolo oveľa viac prekvapujúcejšie a šokujúcejšie ako som čakala.

To nie je možné?!

***

Tak po mesiaci som tu s pokračovaním. Cez tieto prázdniny mi to fakt nejde, sorry. Úprimne, žiadny príbeh, ktorý som kedy napísala sa nedočkal desiatich kapitol. Vždy ma téma poviedky jednoducho prestala baviť. Našťastie v tomto prípade tomu tak nie je. Za čo vďačím najmä Lived, Lili, Mayers a Simones + všetkým anonymným čitateľom. Patrí vám veľká vďaka dievčatá a dúfam, že ostanete verné príbehu aj naďalej.

Sľúbila som, že v kapitole sa konečne dočkáme nových postáv, ale bohužiaľ, keby som pokračovala v písaní, opäť by to preniahlo 4000 slov a nechcem vás mučiť dlhým pokračovaním, takže tie prídu hneď na začiatku jedenástky. Desiatka je podľa mňa dosť suchá a nudná, takže ak pri nej zaspíte, je to úplne v pohode. Ďalej vám prezradím, že vzťah Kiari a Dimitira sa poriadne zhorší, do deja sa zapletie Dimitriova ex a Kiarin Alex, každú schíľu sa môžete tešiť na stretutie s Jensenom (Kiarin brat) a možno nie je všetko tak ako sa zdá.

Ešte raz a určite nie na posledy, vďaka všetkým za prečítanie prípadné komentáre :).

Autor: Christine (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Karmínový nov (10):