OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Karmínový nov (11)



Karmínový nov (11)Začiatok niečoho nového...

Kapitola 11 *Cintorín*

Celú cestu ani jeden z nás neprehovoril. Dimitri šoféroval, neustále sledoval spätné zrkadlo a uisťoval sa, že nás nik nesleduje. No nevydal zo seba ani slovko, ani jedinú otázku. Podozrivé.

Ja som tiež mlčala. Držala jazyk za zubami za každú cenu. Neprítomne som sledovala krajinu cez okno a snažila sa zahnať všetky myšlienky na streľbu z dnešného obeda. Nechcela som na to myslieť. Nechcela som si to pamätať. Priala som si len jedno. Zabudnúť.

Hoci som v sebe mala iba raňajky a jednu kávu, nebola som hladná. Nemala som chuť na nič, dokonca ani na Dimitriovu prítomnosť. Krotila som v sebe hnev, zlosť, pocit viny a zúfalstva. Utláčala som to tak hlboko, ako to len bolo možné.

Bola som nahnevaná, nielen na seba ale naňho. Naivne som verila, že je iný. Viem, že má množstvo tajomstiev, o ktorých nechce hovoriť, ale prečo mi musel takto klamať a vymýšľať si jeden príbeh za druhým? Dnes nebol deň, kedy by som mala dosť síl ho konfrontovať. Bola som vyčerpaná a unavená. Túžila som po spánku a zároveň sa ho desila. Bála som sa zavrieť oči, pretože som nechcela vidieť ten obraz, ktorý sa tam neustále zjavoval.

Zastali sme pred domom. Okamžite som otvorila dvere a bola pripravená vystúpiť, keď ma Dimitriova ruka zadržala.

„Kiara,“ oslovil ma nežne a tváril sa starostlivo. „Si v poriadku?“

Otočila som na neho. Jeho výraz bol naozaj ustaraný a v očiach sa odrážalo porozumenie. Našťastie, spamätala som sa veľmi rýchlo. Odtrhla pohľad od jeho dokonalej tváre a zamračila sa.

„Nie, nie som a už ani nikdy nebudem a... už nikdy viac sa ma to nepýtaj,“ odpovedala som nevrhlo a chcela druhýkrát opustiť vozidlo. Ďalší neúspešný pokus.

„To sa ma ani neopýtaš ako...“ Utíšila som ho zdvihnutým prstom.

„Dnes nie. Nechcem to počuť, ale poviem ti jednu vec,“ otočila som sa späť na neho a jasne vyslovila dve vety. „Neklam mi. Ja to, vždy, zistím.“

Zabuchla som dvere od auta a vydala sa chodníkom k dverám. Niekoľkokrát som sa obzrela, či niekto náhodou nečíha v kríkoch a nesleduje ma. Bola už tma a aj keby tam niekto bol, nevidela by som ho. Zvyk je však silnejší ako logika.

Neuvedomila som si, koľko hodín som strávila na policajnej stanici až doteraz. Vypočúvali ma trikrát a stále som im hovorila to isté. Nepamätala som si EPZ auta, netuším aký to bol model okrem označenia SUV, ktoré by som použila pravdepodobne na všetky veľké terénne čiarne autá, ani iné podrobnosti. Páchatelia mali na tvárach masky, takže identifikácia bude nemožná. Toto som omieľala trikrát dokola trom mužom, ktorí si mysleli, že zo mňa vytiahnu viac informácií. Lenže ja som už nič nevedela a keby nebol zasiahol Marcus, sedím tam ešte stále. Nepríjemná predstava.

Len čo som vošla do vnútra, uvedomila som si, že sa musím prezliecť. Hoci som mala na sebe prehodenú Marcusovu bundu, stále som cítila pach krvi. A bola tu ešte jedna vec. V dome sa svietilo.

Vletela som do obývačky ako víchor a uvidela dvoch neznámych ľudí. Jeden z nich bol vysoký muž s tmavými dlhšími vlasmi oblečený v bielom tričku a tmavých nohaviciach. Pohodlne sedel na gauči a upieral zrak smerom k dverám, kde som stála. Na krátky moment sa na jeho tvári zjavil nevýrazný úsmev.

Ďalej od neho stála žena s dlhými rovnými čiernymi vlasmi. Na jej tvári naopak žiaril úsmev po celý čas a oči s radosťou pozerali na mňa. Pravdepodobne ma neprišli zabiť. Nevyzerajú krvilačne, teda... dúfam. Kto, do pekla, sú?“

„Chcel som ti o tom povedať, ale nedala si mi šancu. Toto je Aileen a Declan, moji priatelia,“ ozval sa za mnou Dimitriov hlas v momente, keď som chcela prehovoriť.

Najprv som pozrela na neho, potom na dvoch hostí v mojom, opakujem v mojom dome a zase na späť.

„Takže si sem priviedol svoju rodinku úžasných,“ podotkla som ironicky. „Skvelé! Hej, mám plán,“ mrkla som na neho. „Čo keby sme tento dom prebudovali na penzión.“

„Jej zmysel pre humor si nespomínal,“ prehovoril ten muž pobavene.

„Chcel som, aby ste to zažili na vlastnej koži,“ dodal s úsmevom Dimitri. On sa usmieva? Usmieva? Ako to môže...?

„Čo tu robíte?“ otočila som sa na hostí a ignorovala toho tmavovlasého magora zo mnou.

„Máme nové informácie o...“ začala vysvetľovať čiernovláska. Myslím, že Aileen bude ona. Bola veľmi pekná, štíhla postava, dlhé vlasy, perfektný hollywoodský úsmev a zvodný pohľad. Niežeby ho hádzala na mňa, no stačilo, ak by vošla do miestnosti plnej chlapov a všetci by jej ležali pri nohách. Je až nemožné predstaviť si, že táto žena stojaca predo mnou je vlastne vrahyňa a zabíja upírov.

„Teraz na to nie je vhodný čas,“ skočil jej do reči Dimitri a varovne sa na ňu zahľadel. Prebiehala medzi nimi tichá výmena názorov bohvie o čom. Hnevalo ma to. Nevedela som, čo chcela povedať a musela som to zistiť. Viem, tento deň bol náročný, som psychicky na dne ale nebudem tu len tak stáť a pozerať sa na tých troch šaškov, ktorí mi niečo zamlčujú.

„O čom?“ zahľadela som sa Aileen priamo do očí a chcela stoj čo stoj počuť pravdu. Chvíľu váhala, hrýzla si spodnú peru, očami behala z Dimitria na Declana a späť. Trochu sa mračila a nakoniec sa zhlboka nadýchla.

„Zaslúži si vedieť pravdu,“ šepla smerom k Dimitriovi dosť hlasno, aby som to počula aj ja.

„Teraz na to nie je vhodný čas,“ zlostne precedil medzi zuby a trval na svojom.

V tom momente so mnou začala lomcovať zlosť. Všetky pocity, ktoré som utláčala sa ma zmocnili. Ledva som ich dokázala udržať pod povrchom. Skrátka aspoň časť z nich musela von.

„Toto je môj dom a platia tu moje pravidlá. Chcem, aby hovorila a aj bude!“ otočila som sa na neho a prebodávala ho pohľadom. „Dnes zomrel nevinný človek, ďalší boli zranení a takmer som prišla o jedného z priateľov. Toto je ten najvhodnejší čas.“

Dimitri mlčal. Nemusel nič hovoriť. Vedela som, že s tým nesúhlasí a je proti. Nepretržite som sa na neho dívala a neuhla pohľadom. Lietali medzi na mi blesky a hnev, ktorý sme obaja cítili sa stal takmer hmatateľný. Z tohto tranzu ma vytrhol až Declanov hlas.

„Čo sa stalo?“ Zmätene som pozrela na neho. Premeriaval si ma. Stála som s rukami v bok, čím som odkryla zakrvavené tielko, ktoré dovtedy zahaľovala Marcusova bunda.

„Prestrelka v meste,“ odpovedal chladne Dimitri. Jeho hlas mi spôsobil zimomriavky. Výraz tváre mal kamenný viac ako vrah. Pery pevne stisnuté v úzku linku. Bolo jasné, že krotí v sebe túžbu zrúcať tento dom rovnako ako ja. Ja som krotila ešte jednu túžbu. Nakopať mu zadok.

„Boli to upíry? To nie je ich štýl,“ nahlas premýšľala Aileen. Radostný úsmev z jej tváre zmizol a nahradil ho vážny pohľad.

„Neboli to upíry. To s nimi nesúvisí.“

„Vysvetlí mi to niekto?“ dožadoval sa odpovede dlhovlasý lovec. Stál na nohách s rukami vo vreckách. Ako jediný z nás pôsobil uvoľnene a pokojne.

Vymenila som si naposledy očný kontakt s Dimitriom.

„Inokedy,“ zadívala som sa na neho. Okamžite ma upútali jeho tmavohnedé oči. Mal mrazivý pohľad, ktorý vám spôsobí zimomriavky a zároveň vám zvýši telesnú teplotu, kedy pochopíte, že globálne otepľovanie nie je mýtus. Bol tak priamy a súčasne vás vyzýval k viere v jeho schopnosti a nejakým zvláštnym spôsobom ma upokojoval. Potriasla som hlavou a sústredila sa na cieľ rozhovoru, ktorý prerušila krv na mojej osobe. „Chcem počuť, čo ste zistili.“

Nastalo ticho. Prerušila ho až Aileen. „Fajn,“ vzdychla. „Našli sme upírov, ktorí by nás mohli doviesť k Cyndie a jej ľuďom, teda... upírom, ale hovorí sa to tak. Pamätáš si na Dexona?“ naštvane rozhodila rukami a pri tom hľadela na Dimitria.

„Áno.“

„Tak on je jeden z nich. Ten bastard je stále nažive, verili by ste tomu? Zrejme mu sólová kariéra už liezla na nervy. Vieme, kde sa budú zdržovať, našli sme jedného z jeho poskokov. Okrem iného sme z neho dostali info o tom, že ťa sledoval... pred týždňom?“

„To sedí,“ prikývla som.

„Ak ich chceme dostať, mali by sme to uskutočniť dnes.“

„Prečo?“

„Pretože je spln. Ako si už iste zistila, upíry majú viac rozvinuté schopnosti, lepší čuch, sluch, zrak. Obloha bude jasná, čo nám zabezpečí dosť svetla. Budeme mať aspoň maličkú výhodu,“ pokrčila ramenami. Hovorila to všetko tak bezstarostne akoby lov upírov bola prechádzka po parku. Naskakovali mi z toho zimomriavky, no musela som uznať, že má pravdu.

„Môžeme to nechať na zajtra,“ tvrdo odbil Aileen Dimitri. Existuje niečo, čo toho chlapa prinúti robiť to, čo nechce. Áno. Ja!

„Zajtra bude zamračené,“ bojovala ďalej, za čo som je bola neoveriteľne vďačná. S ňou si budem rozumieť.

„To sa vždy riadite pri love upírov počasím?“ opýtala som sa neveriacky.

„Je to nápomocné. Odporúčam CNN,“ mávol rukou na televíziu Declan. Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Mysleli to seriózne?

„Ako napríklad... prší, tak dnes to balíme, brácho?“

„Presne tak, ségra,“ odpovedal pobavene. Rozosmialo ma to. Na krátku chvíľu ten vnútorný tlak povolil. Potom som si uvedomila, že moje správanie je neprístojne a zvážnela som.

„Ideme na to,“ prikázala som ráznym tónom, aby nikto nemohol protestovať. Na moje prekvapenie sa mi to podarilo. Dimitri sa vytratil z obývačky a zmizol niekde na poschodí. Declan s Aileen ostali na rovnakých miestach.

Ja som sa potrebovala prezliecť. Vzala som čisté veci zo skrine a vkĺzla do kúpeľne. Umyla som si tvár a odstránila zaschnutú krv na pokožke.

Nemohla som tomu uveriť. Pripravujem sa na lov upírov a som nadmieru pokojná. Pocity, ktoré mnou lomcovali nemali nič spoločné s faktom, že dnes možno skončím mŕtva. Navzdory tomu, že budem mať po boku troch skúsených lovcov, čo je vysoká šanca na návrat, bála som sa. Horšie. Bola som strachom bez seba. Nešlo ani tak o mňa. Samozrejme, nechcem skončiť mŕtva, veď kto by chcel, ale zožieral ma nepríjemný pocit pri pomyslení, že by sa niečo stalo Dimitriovi alebo jeho dvom priateľom. Nechcem, aby kvôli mne zomrelo viac ľudí. Nechcem a už nikdy to nedovolím!

Vyzliekla som si tričko a sledovala svoje telo v zrkadle. Okrem starých modrín z pravidelného výcviku, som nemala žiadne zranenia. Aspoň fyzicky som bola v poriadku, čo sa o duševnej pohode povedať nedalo.

Akoby som dnes nezažila dosť šokov, niekto vletel do kúpeľne a s buchotom zatvoril dvere. Nadskočila som pár centimetrov, keďže som žiadny príchod neočakávala a znechutene sa otočila na narušiteľa. Dimitri! Prečo sa vlastne čudujem?!

„Prezliekam sa, ak si si nevšimol!“ zagánila som zlostne a hodila zakrvavené tielko na zem vedľa koša na prádlo.

„Všimol, ale nie je to nič, čo by som už nevidel.“ Samozrejme, ako som len mohla zabudnúť na prvú noc v spoločnosti upírov a Dimitria. Zatla som zuby, ruky nechala pevne pri tele a presviedčala samu seba, že teraz nie je čas na vybaľovanie tajomstiev. Náhodou si rozmyslí moju prítomnosť v ich spoločnosti a čo potom? Zamkne ma do skrine a spúta? To nie! I keď by bol toho stopercentne schopný, o tom niet pochýb.

„Ak si ma prišiel presviedčať, nezmením názor,“ natiahla som sa seba čierne tričko a zachovala kamennú podobu tváre.

„Nie. Viem, že by to bolo zbytočné,“ uznal. „Chcel som ti povedať niečo iné.“

„Fajn, počúvam,“ povedala som nezaujato a venovala sa svojím rozcuchaným vlasom. Vyzerali naozaj hrozne. Museli prežiť ešte túto noc a potom sa vrhnem do vane s teplou vodou. Túžila som po tom ako nikdy.

Dimitria som sledovala v zrkadle. Stál tam s prišpendleným pohľadom na môj chrbát. Ruky mal vo vreckách a stihol sa dokonca prezliecť. Tmavomodrú košeľu vymenil za priliehavé čierne tričko s dlhými rukávmi, ktoré zvýrazňovalo jeho dokonalú hruď.

Razom som akékoľvek spomienky na naše tréningy vytlačila z hlavy. Pachtila som po odstránení tých chvíľ, kedy sme sa náhodou dotkli alebo skončili ležať na sebe.

Spamätaj sa, Kiara! Tento chlap ti pravidelne klame a ty si tu teraz z neho namäkko!

„Ja počúvam,“ zopakovala som vetu vyslovenú pred pár minútami a otočila sa na neho. Pristúpil o pár krokov bližšie, takže nás delilo od seba len niekoľko centimetrov. Do pekla, o čo sa snaží?

Nepoľavím! Nepoľavím a nepoľavím!

Som len citovo rozhodená. Preto sa takto správam. Je to určite kvôli tomu. Jasné! Iný dôvod to mať nemôže, nie?!

„Pracujem na prípade tvojho brata. Dlho predtým ako si sa dozvedela o jeho prepustení a podmienkach, prečo prijali jeho žiadosť, vedel som, čo sa chystá urobiť. Poznám ho lepšie ako si myslíš. Skôr ako ho zašili, sme spolu prenasledovali Cyndie. Tvoj brat mi pomáhal. Vie o všetkom a je zatvorený viac-menej neprávom.“ Z celého predslovu mi utkvela v pamäti posledná veta.

„Ako to myslíš viac-menej neprávom?“ Nezabil tých ľudí? Ale veď som videla pásku. Všetko to bolo zaznamenané. Jasný dôkaz!

Počkať!

Práve si sa dozvedela, že Jensen o všetkom vedel. Vedel o upíroch, vedel o smrti otca, určite vie všetko o Lovcoch. On to vedel a nič ti nepovedal!

„Viem, kam sa uberajú tvoje myšlienky. Chcel ťa chrániť, preto si o ničom nevedela. Preto ťa naposledy žiadam, Kiara. Nechoď. Ostaň tu v bezpečí. Sľúbil som tvojmu bratovi, že sa postarám o to, aby sa ti nič nestalo. A ty mi to vôbec neuľahčuješ.“

Ten malý parchant! On o všetkom vedel! Zabijem ho, ak ho stretnem! Rozmlátim mu tú jeho hnedovlasú...

„Kiara,“ dožadoval sa mojej pozornosti Dimitri.

Vytrhla som sa z driemot a môj pohľad skončil stratený v jeho očiach. Musela som odolať tomu nátlaku, ktorý na mňa vyvíjal týmito svojimi zrakovými operáciami. Kde je ten rozčertený Dimitri, ktorý bol pred malou chvíľou so mnou v obývačke? Jemu sa ľahšie čelí ako nevinnému pohľadu plnému... Dosť!

„Nie!“

„Nie?“ zopakoval po mne.

„Nie. Idem s vami. Dimitri, dnes už zomrel jeden človek a nedovolím, aby sa stalo niečo niekomu z vás. Idem!“ Odstúpil dva kroky dozadu.

„Fajn,“ mrzuto odpovedal a vytratil sa z kúpeľne. Nestrácala som čas a šla hneď za ním.

Je čudné, že ma nerozhodil fakt o Dimitriom vyšetrovaní Jensena, ale naopak bratova vedomosť o všetkom. Očividne si už začínam zvykať na postupné odkrývanie tajností, ktoré so sebou prináša.

„Musíme sa dostať na cintorín,“ oznámila nám Aileen a rozložila mapu mesta pred nás.

Vyvalila som oči. „Cintorín?“

„Ja viem,“ pousmial sa Declan. „Nezvyčajné, však?“

„Ale je tu problém. Nevieme, ktorý z týchto dvoch,“ ukázala označenia na mape. „Náš mŕtvy nám zabudol povedať, ktorý z cintorínov sv. Martina je ten , ktorý hľadáme.“

„Nezabudol. Nedala si mu šancu,“ opravil ju Declan. Aileen sa zacerila a hodila po ňom druhú časť mapy, ktorú držala stočenú v rukách.

„Ukážte mi to.“ Pozorne som si prezrela, kde sa tie cintoríny nachádzajú. Obe sú na opačných koncoch mesta, čo by znamenalo rozdelenie a to nedopustím. „Bude to tento.“

„Si si istá?“ čudoval sa Dimitri stojaci po mojej pravici. Znel menej otcovsky ako pred chvíľou v kúpeľni. Konečne si uvedomil, že so mnou to nie je ľahké a v jednom kuse sa staviam proti príkazom.

„Na Jantárovej a Xavierskej prebiehajú opravy zrúcaných budov, ktoré sa nachádzajú presne pri cintoríne. Miestne biskupstvo dokonca rekonštruuje strechu kostola, ktorý je vybudovaný pred cintorínom. Celý deň sa tam niekto premáva, preto si myslím, že to nie je vhodná oblasť na úkryt. Avšak,“ obrátila som mapu, aby to videli aj Declan s Aileen. „Napravo od tohto cintorína je opustený sklad a hoci sú v blízkosti obytné domy, je toto miesto tiché a takmer ľudoprázdne.“

„Skvelé,“ uznanlivo kývol hlavou Declan. „Vravel som ti, že bude mať niečo do seba.“ Vymenil si pohľad s Dimitriom, na ktorého tvári sa zjavil letmý skoro úsmev. Vyzeralo to ako grimasa alebo snaha nedať priateľovi za pravdu. U mňa vyhrala tá druhá možnosť.

„Tak to by sme mali. Ešte sa musíme zbaviť tých fízlov pred domom.“ Zamračila sa Aileen na okno na konci chodba. Šťastie, že obývačka bola situovaná tak, že nebolo možné cez okná vidieť, kto je vnútri.

„Ak vyjdeme zozadu, neuvidia nás, ale to znamená, že nebudem môcť použiť svoje auto.“

„O to sa neboj. Parkujem o pár uličiek ďalej, pešo sme tam za pätnásť minút,“ s úsmevom dodala.

„Počkaj. Ty...,“ obrátil sa na Declana.

„Áno,“ pokrčil ramenami. Obaja sa rozosmiali.

„To hej, ak spolujazdec uprednostní zlámať si väzy vyskočením auta pred tvojou jazdou. Ani do Kobry 11 by ťa nevzali.“ Aileen zlostne zagánila a nakrčila nos. Vyzerala ako dieťa, ktorému odopreli sladkosť. Zložila mapu pre prípad, že by sme ju ešte potrebovali a rozhodne vyhlásila. „Beriem si to tímu Kiaru.“

„Ona ide so mnou,“ ohradil sa Dimitri.

„Myslím, že bude lepšie, ak bude v mojej spoločnosti,“ pridal sa Declan.

„A to už prečo?“ nahnevane na neho hľadela Leen s rukami prekríženými na hrudi.

„Pretože dve ženské spolu znamenajú problémy a klebety o nás dvoch,“ ukázal na seba a Dimitria. „A vy dvaja... sa navzájom zabijete skôr ako natrafíme na upírov. Takže som jediná vyhovujúca možnosť.“

„Nesúhlasím,“ mračil sa lovec po mojej pravici.

„Hej!“ zamávala som rukami. „Ja som stále tu!“

Všetkých šesť očí sa uprelo na mňa. Dimitri mi nedovolí ísť s nikým iným okrem neho, ale Declan má pravdu. Musím sa sústrediť na upírov a nie sebaovládanie, aby som nerozmlátila hlavu svojmu parťákovi. Aileen so mnou nepustí. Pravdepodobne sa príliš bojí, čo by mi mohla o ňom vykecať. Ostáva len jeden.

„Idem s Declanom.“

***

Výnimočne som tu s pokračovaním presne načas. Pomaly sa dostávame do druhej desiatky kapitol, kde sa mnoho nevysvetleného odhalí, len si na to treba trošku počkať. Táto kapitola je pre tak trocha nudná, nič sa tam nedeje, ale konečne sa stretávame s Aileen a Declanom. Aký z nich máte pocit? Hoci zatiaľ sa veľmi neprejavili, Declana si užijete v ďalšej kapitole. Nakoniec ďakujem krásne všetkým za prečítanie a komentovanie :).


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Karmínový nov (11):

2. Christine přispěvatel
04.09.2013 [20:31]

ChristineĎakujem Simones Emoticon. Aileen a Declan sa ešte prejavia, jedna kapitola je naozaj málo. Kiara a Dimitri majú komplikovaný vzťah, ale zlomové kapitoly ešte len prídu, najmä v nasledujúcich to bude ešte zaujímavé.

1. Simones
03.09.2013 [22:37]

hurá, mám tu novou kapitolu Emoticon přestože mezi Kiarou a Dimim bylo menší hašteření, ty jiskřičky přitažlivosti se neztratily Emoticon jinak nové postavy se moc neprojevily, tak jsem zvědavá, jak to ještě zamotají Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!