OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Karmínový nov (21)



Karmínový nov (21)Prenasledovanie.

KAPITOLA 21 *Panika*

„Chceš raňajky?“ navrhol Dimitri stojaci pri otvorenom balkóne. Zrak mal sústredený na vonkajšiu scenériu a v rukách držal hrnček, z ktorého unikala para.

Postávala som medzi dverami jeho spálne a sledovala ho. Hlavu som oprela o rám dverí a očami premeriavala celú jeho postavu. Keď vycítil môj pohľad, natočil hlavu ku mne. Na tvári mu pohrával jemný úsmev a spokojnosť z dobre odvedeného výsluchu.

Ráno sa tu zastavil Marcus a naivne dúfal, že zo mňa vytiahne niečo viac. Mýlil sa. Aj napriek tomu, že som videla jeho zúfalstvo, ktoré dokonale skrýval za úsmev, nemohla som mu pomôcť. Aspoň nie teraz. Ona však za to zaplatí!

„Je všetko v poriadku?“ prižmúril oči.

„Hej,“ zaklamala som okamžite a odtrhla od neho zrak. Cítila som sa o trošičku lepšie, ale stále to nebolo ono. Včerajšia udalosť ma zožierala zaživa. Ohlodávala kosti a trhala na kusy. Pohlcovali ma výčitky svedomia. Ani spánok mi nepomohol zmierniť ten pocit viny, ktorý sa neustále stupňoval a pribúdali k nemu ďalšie a ďalšie dôvody. Zastaví sa to niekedy?

„Potrebujem kávu,“ vzdychla som. Nechcela som sa baviť o ničom, čo sa odohralo včera a nutne som potrebovala ujasniť si nejaké veci. Ak to neurobím teraz, zničí ma to.

„Žiadny problém,“ položil svoj hrnček na parapetu a mieril do kuchyne.

„Ozajstnú kávu,“ zastavila som ho rýchlym vysvetlením.

Nadvihol jedno obočie. „Viem urobiť kávu,“ rozhodil rukami na protest.

„Latté. S bohato našľahaným mliekom,“ začala som vysvetľovať a natočila pri tom hlavu mierne doľava.

„Kiara!“ Nepáčilo sa mu, kam to smeruje, no mne áno. Chvíľu čakal v nádeji, že si to rozmyslím a jeho tvrdé oslovenie zaberie. Nevyšlo to.

„So škoricou,“ smutne som sa usmiala a nahodila psie oči. Jednoducho musím vypadnúť a on to chápal. Mala som zvláštny pocit, že dokonca lepšie ako hocikto iný. Viem, že túlanie sa po meste, je nebezpečné, lenže takto nič nevyriešim a aby sa veci pohli napred, musím riskovať. Nič iné mi totiž neostávalo.

„Fajn. Dostala si ma,“ zavrčal trocha nevrhlo, ale na konci hlas zmiernil. Vedela som, že nepríjemný podtón len predstieral. Potreboval na vzduch a káva bola dokonalou zámienkou na môj plán.

***

„Prečo si myslíš, že skupinu upírov, ktorí na vás zaútočili, viedla Cyndie?“

„Cydnie nie je vojak. Je veliteľ. Na zabíjanie má svojich sluhov... avšak ty si výnimka.“

„Hej, o takú poctu nestojím. Prečo ma chce zlikvidovať vlastnými rukami?“ Viem, že som občas protivná a niekedy ma majú chuť ľudia z okolia uškrtiť, ale vždy to ostalo len pri prázdnych vyhrážkach. Okrem jedného prípadu. Raz ma Dali skoro umlátila vankúšom, pretože som nešla na dohodnuté rande, ktoré mi ona zabookovala s nejakým týpkom, ktorý pracoval pre justičnú správu. Ale úprimne, vy by ste šli?

„Vidí v tebe konkurenciu,“ prehodil Dimitri neutrálne. Ručička na tachometri vystrelila k deväťdesiatke.

„Konkurenciu?“ zopakovala som nechápavo. „Nemám v pláne vytvoriť a viesť sektu plnú vycuciavačov! Nie som vodcovský typ a späť na blond nejdem!“

„Vôbec si nepochopila, čo som tým myslel,“ rozosmial sa.

„Teraz doprava v smere na Dwoson street, pri nákupnom centre Cubicon je podzemné parkovisko,“ vysvetlila som mu cestu a čakala, kedy spomalí, aby sme sa nevyrútili do protismeru. „Ako si to myslel?“

„Si krajšia ako ona,“ letmo na mňa pozrel, zatiaľ čo ja som išla nechať na ňom oči a bála sa, že ich budem musieť chytať ako sa drali von. Ak to mala byť lichôtka, potešila, hoci od neho to znelo ako slovo božie.

Stop! Okríkla som sa v duchu. Musela som to ponechať na hranici žartovného rozhovoru.

„To vážne?“ krútila som hlavou. „Zabije ma, lebo som krajšia ako ona?“

„Ľudia sa vraždia aj pre menej,“ znovu mierne pootočil hlavu ku mne.

„Nemyslím si, že toto je pravý dôvod.“ Zatočil prudko doľava, čo ma prinútilo hlbšie sa ponoriť do sedadla. „Jazdíš ako maniak!“

„Som perfektný šofér,“ dôrazne ma opravil a zastal na červenú.

Aspoň dodržuje cestné pravidlá. Čo však čakáte od policajta a lovca upírov?

Pristihla som sa ako ho kútikom oka pozorujem. Jednou rukou pevne zvieral volant, druhú mal položenú na stehne a neprítomne hýbal prstami. Pohľadom hypnotizoval červené svetlo nad hlavou. Oblečený ako obvykle v tmavej košeli s dvoma rozopnutými gombíkmi, dlhšom kabáte a čiernych rifliach.

Odvrátila som zrak a poriadne si za to vynadala. Musím s tým prestať. Hneď!

„O čo ide?“ opýtal sa Dimitri.

Všimol si ako na neho zízam. Určite! Sakra! Prečo to aspoň nerobím nenápadne?!

„Nič.“ Prešli sme križovatkou a zabočili k spomínanému nákupnému centru. Na druhej strane som v okamihu zazrela vchod do mojej obľúbenej kaviarne, kde som niekedy trávila skoro každý deň.

„Dnes ráno si vyzerala tak... vyplašene. Súvisí to s...“

„Nechcem o tom hovoriť,“ prerušila som ho. „Prosím.“

Neochotne prikývol. Pravdepodobne už v mysli tvorí plán ako sa k tejto téme vrátiť a vytiahnuť zo mňa všetky informácie. Mne ostáva len dúfať, že k tomu nikdy nedôjde.

A čo by som mu povedala? Snívalo sa mi, že sa bozkávame a ja som žila v presvedčení, že je to realita? To neprichádzalo do úvahy!

Pred nami sa objavil vstup na parkovisko situované v podzemí. Vošli sme do tmy a zaparkovali. Počkala som až motor auta utíchne a natiahla sa k dverám. Otvoriť nešli. Čo to?

„Ty tu máš detskú poistku?“ vyprskla som. Pobavene sa uškrnul a natočil celým telom ku mne. „Ak ma tu chceš držať a znásilniť, musím ťa varovať. Hryziem!“

Aj keď viditeľného odporu by sa nedočkal.

Sakra!

„Myslíš si, že som hlupák?“ Táto otázka ma prekvapila.

„Ehm, nie. Myslím si, že si veľmi inteligentný a múdry a...“ Sexy. Doplnila som v duchu.

Nadýchol sa. „Kiara, sledoval som ťa takmer mesiac, takže čo keby si prestala hrať túto maškarádu a vyvrátila moje domnienky.“

Malé svetielko nad našimi hlavami sa rozblikalo a zasvietilo ešte jasnejšie. Hneď na to ho Dimitri zhasol a ocitli sme sa v miernom prítmí.

„A čo si za ten mesiac zistil?“ Odviesť tému rozhovoru inam pomôže zmierniť ten šok, ktorý ho čaká. Zabije ma. Stopercentne.

Obočie pritiahol k sebe a utvorila sa mu nad nosom vráska.

„Napríklad moje zlozvyky. Vypátral si svojim pozorovaním nejaké?“ Bol nahraný! Dostala som ho! Pretože ja žiadne zlozvyky nemám.

„Keď sa nudíš, hráš sa s vlasmi. Keď si nervózna, pohrávaš sa najčastejšie s prsteňom alebo príveskom. Večne hľadáš mobil v taške, ale kľúče objavíš na prvýkrát. Ak klameš, čo robíš často a dávaš si na to sakra dobrý pozor, nakláňaš hlavu na stranu. Naopak, ak niekto klame tebe, zakaždým našpúliš pery a založíš si ruky na hrudi. Keď niečo chceš, si neuveriteľne milá a pozorná. Keď ťa niečo hnevá, výraznejšie gestikuluješ. Mám pokračovať?“ naklonil sa bližšie ku mne.

Ostala som na neho civieť ako obarená. Týchto vecí som si nebola nikdy vedomá. Nikdy! Robím to podvedome a on si to všetko všimol! Ak by som mala niečo podobné povedať o Dimitriovi, zrejme by som na nič neprišla. Bol príliš všímavý.

„Teraz neviem, či mám byť poctená alebo zdesená,“ zašomrala som. „Vyhral si. Spokojný?“

„Nie. Vieš,... dnes keď sa objavil u mňa Marcus a viedla si s ním normálnu konverzáciu, pri ktorej si nemusela dávať pozor, čo hovoríš, ako konáš, bola si... uvoľnená. Smiala si sa. Aj napriek hroznej včerajšej udalosti z teba sálala maličká radosť. V mojej prítomnosti si napätá a utiahnutá.“

Ak chcel dosiahnuť, aby som dve očné buľvy poslepiačky hľadala v interiéri auta, práve sa mu to podarilo. A ak chcel u mňa vyvolať pocit viny, aj to sa mu podarilo. Dokonale!

Akoby som toho už predtým necítila dosť!

„A ty sa po tomto čuduješ, prečo som v tvojej prítomnosti napätá a utiahnutá?“ nadvihla som obočie. „Marcusa poznám roky, teba iba mesiace, to sa nedá porovnávať.“

Úsmev z jeho tváre sa vytratil. Oprel sa do sedadla o zatvoril oči.

Prečo mu to prekážalo? Chce, aby som sa pri ňom smiala? Možno sa mu páči môj úsmev alebo... Nie, dosť! Toto zachádza priďaleko!

„Vieš, prečo sme tu?“ s obavami som zašepkala otázku a hrýzla si peru.

Ľavou rukou si prehrabol vlasy a neprítomne hľadel pred seba. „Značka auta tvojho bývalého mi to napovedala,“ namosúrene odpovedal.

„Dimitri, ja...“

„Fajn,“ zavrčal.

„P-prosím?“

„Fajn, ale idem s tebou,“ odopol si pás.

„Nie!“ zastavila som ho chytením za ruku.

Otočil sa na mňa s hnevom v očiach. „Myslíš, že ťa nechám...“

„Dimitri!“ zvýšila som hlas. „Budeš tu sedieť a všetko vidieť. Budeš nablízku a sú tu kamery. Nie je taký hlúpy, aby mi niečo spravil.“

Jeden druhému sme hľadeli do očí. On nechcel ustúpiť a ja som nechcela vyhovieť jeho žiadosti. Pustila som dlaň, ktorú som stále zvierala v ruke a pomaly otvorila dvere, pričom som nespúšťala z neho zrak . Poistku odstavil a dovolil mi opustiť vozidlo, hoci blesky v jeho očiach vraveli čosi úplne iné.

Dostala som desať minút. Po uplynutí tohto časového limitu, Dimitri vyštartuje von z auta a zmasakruje Alexa, tým som si bola istá. Aby mi dokázal, že to myslí smrteľné vážne, zapol stopky na mobile a mne práve teraz ubiehala zrejme už druhá, ak nie tretia minúta.

Oprela som sa o kapotu auta a premýšľala, kedy sa v mojej hlave zrodil tento hlúpy nápad. Poznáte to, keď sa prebudíte a prvá myšlienka, čo vám prebleskne hlavou sa vám vidí úžasná? Avšak časom, keď sa viac zamyslíte nad zmyslom činu, ktorý vám ráno pripadal ako dokonalý plán, zistíte, že je to totálna kravina. Tak toto je presne tento prípad. Mala som sto chutí otrieskať si hlavu o najbližší podporný stĺp. Čo vlastne čakám od tohto stretnutia? Vysvetlenie? Pocit úľavy? Ďalšiu bolesť? Alebo len prázdne slová, ktoré ma rozzúria?

V momente, keď som sa rozhodla toto trápne nikam nevedúce divadlo vzdať, Alex vystúpil z výťahu a namieril si to k autu. Bol práve čas na obedňajšiu prestávku a ako obyčajne on sa plánoval zastaviť v bufete oproti na ulici vedľa kaviarne.

Teraz už zdupkať nemôžem.

Och!

Zhlboka som sa nadýchla, utriedila si myšlienky a nasadila drsný výraz alebo sa o to aspoň pokúsila. Nikdy som nebola typ, ktorý získava informácie vydieraním a je schopný jedným pohľadom dosiahnuť všetko, čo si zaumieni. Ale v tejto chvíli som musela byť takou osobou. Očakávala som to ja a možno aj on.

Hlavu mal sklonenú a medzi hŕbou kľúčov hľadal tie správne. Keď zodvihol zrak a uvidel ma, zarazil sa. „Čo tu hľadáš?“ prskol.

„Čakala som milšie privítanie,“ založila som ruky na hrudi a nasadila nepríjemný tón.

„Čo chceš?“ Zamrzol na mieste, ale už s úspešne nájdeným kľúčom od auta.

„Čo myslíš?“ usmiala som sa a prižmúrila viečka.

Alex sa zamračil a jeho tvár v tom šere vyzerala o niekoľko rokov staršie. Aj napriek tomu mal stále v sebe tú iskru, ktorá ma k nemu kedysi priťahovala. Kedysi.

„Byť na tvojom mieste, tak sa odtiaľto pakujem čo najrýchlejšie.“

„Nebojím sa ťa,“ prerušila som ho. „Chcem niekoho nájsť a verím, že ty mi pomôžeš.“

„Ona si ťa nájde sama. Ak chceš ešte žiť, uteč odtiaľto,“ odsekol. Jeho výraz sa na krátky okamih zmenil. Oči mu posmutneli a otrávený hlas sa zmenil na starostlivý. Alexovi nikdy nešlo predstieranie a klamanie. Na ňom to bolo ľahké odhaliť.

„Ou,“ uškrnula som sa. „Nebodaj ti záleží, čo so mnou bude? O mňa sa báť nemusíš.“

„Naozaj si myslíš, že viem, kde sa nachádza. Som posledný článok tohto absurdného vraždiaceho plánu.“

„Hlavne veľmi dôležitý, keďže si na mňa celý ten čas dozeral. Muselo to byť nesmierne otravné, však?“ našpúlila som pery a užívala si jeho nechápavý výraz, ktorým ma obdaroval.

„Nevieš o čom hovoríš,“ zatol zuby.

„Skutočne? Máš asi tak päť minút. Môžeš mi to vysvetliť,“ spravila som krok k nemu. Dimitri pravdepodobne v tejto chvíli už otvoril dvere auta a bol pripravený vystúpiť s kušou v ruke, hoci tú zbraň som u neho nikdy nevidela, bolo by to efektné.

„Nie je to tak, ako to vyzerá,“ zavrčal. V očiach sa mu mihla zlosť a frustrácia. Kľúče zvieral tak pevne, až mu beleli prsty na pravej ruke. „Vážne si myslíš, že to robím dobrovoľne? Nie si jediná, ktorú majú v hrsti, takže vypadni odtiaľto!“

„Mám ťa teraz ľutovať? Spriahol si sa s upírmi! Čo si čakal, že ti neservírujú večný život na podnose?“

„Nebolo to dobrovoľné, jasné!“ pristúpil o krom bližšie a zvýšil intenzitu hlasu. Ja som ustúpila. „Nič z toho som nechcel. Najprv som ťa mal len sledovať, potom vytvoriť vzťah a zistiť koľko toho vieš, lenže stalo sa niečo s čím som nepočítal. Vedel som, že keď sa dozvieš pravdu, budeš ma nenávidieť, preto som do toho zapojil Emmu. Bolo lepšie, keď si ma nenávidela pre neveru ako pre toto.“

Môj kamenný výraz a sebavedomý úsmev bol fuč. Teraz som skôr vyzerala prekvapene s obočím v maximálnej výške. To nemôže byť pravda. Je to klamstvo. Určite!

Pery som stisla k sebe a snažila sa zamaskovať šok, ktorý vo mne jeho slová vyvolali. Nemal už nado mnou moc, tak prečo takto reagujem? Sakra!

„Odkáž Cyndie, že ak sa priblíži ešte k nejakému človeku, na ktorom mi záleží, bude to veľmi ľutovať,“ odvetila som najjedovatejšie ako som v tej chvíli dokázala. Na pár sekúnd sa zadívala Alexovi do očí, a tým podkreslila zmätok, ktorý ovládal moje vnútro.

Odkráčala som druhou stranou. Netúžila som prejsť okolo neho. Sledoval ako sa strácam medzi autami, no nezastavil ma. Stál na mieste aj v momente, keď som nasadla späť k Dimitriovi a na zabuchnutie dverí použila viac síl ako som chcela.

Bola som vďačná, že bez slova vyštartoval a na nič na nevypytoval. Dlho mu to nevydrží. Je rovnako príšerne zvedavý ako ja. Aspoň jednu vlastnosť máme spoločnú. Ale teraz nie som pripravená odpovedať na otázky. Veď neviem ani odpoveď na moje city v srdci, nie to ich ešte sformulovať do slov!

Je tu naozaj možnosť, že aj Alex je len obeť? Článok na dokonanie plánu, ktorý Cyndie realizuje tak dlhú dobu? Alebo to všetko, čo mi povedal, bolo len klamstvo a snažil sa ma zmiasť, aby som mu znovu uverila? Je tu aj šanca dokonalej lži. Dokázal celý ten čas tajiť existenciu upírov a klamať mi do očí a to je mizerný klamár!

Prečo vlastne nad tým uvažujem? Som hlúpa a naivná! Spolupracuje s upírmi! Nie je tu iná alternatíva. Nemám jediný dôvod mu veriť ani slovo, čo vypustí z úst.

„V poriadku?“ ticho sa opýtal Dimitri a prerušil tie zmätočné dialógy odohrávajúce sa v mojej hlave.

Otočila som sa na neho a nestihla zabrániť hnevu, ktorý sa vydral na povrch. „Čo keby si sa ma radšej opýtal na veľkosť podprsenky a nie v poriadku? Lezie mi to na nervy!“ zavrčala som.

„Nechcel som ťa rozzúriť,“ obranne odpovedal. „A tú veľkosť už mám zistenú.“

„Jasné,“ precedila som medzi zuby a radšej sa venovala spätnému zrkadlu.

Lenže stalo sa niečo s čím som nepočítal.

Tie slová mi nedali pokoj. Čo ak ma Alex naozaj miloval? Prežili sme spolu toľko krásnych chvíľ, počas ktorých som sa naozaj cítila šťastná. Bol to len chabý výplod  fantázie a túžby po dokonalom živote? Nie, musí to byť lož. Ak niekoho miluješ, tak mu neublížiš. Bola to len zámienka. Chrobák, ktorého nasadil do hlavy a ten si vytváral cestičky medzi presvedčením, za ktorým som si ešte pred pár minútami stála. A úspešne. Sakra!

Sleduj to čierne BMW v spätnom zrkadle. Prikázala som podvedomiu.

Tmavé okná. To určite bude miestna hviezda, boháč alebo politik. Bežný človek nepotreboval tak tmavé sklá, ktoré neprepustia ani jediný lúč slnka, hoci aj Dimitriovo auto ich malo tmavšie ako bývajú zvyčajne. A čo ŠPZ... počkať! Žiadna nie je.

To nie je dobré!

„Dimitri,“ zašepkala som jeho meno nespúšťajúc oči zo zrkadla.

„Viem,“ odpovedal jednoslovne.

„Myslíš, že...“

„Nie.“

„Ale tie čierne sklá...“

„To áno, ale toto nie je ich štýl,“ zamumlal a sústredil sa na úzke uličky, ktorými sme ani neviem kedy, začali blúdiť.

„Sledujú nás od nemocnice.“ Zabočil vpravo.

„Do prdele!“ Je to moja chyba. Ja a moje geniálne nápady! Prečo nás vždy zatiahnem do nejakého problému?

Čierne BMW bolo stále za nami. Keď odbočil Dimitri alebo zastal na červenú, vodič za nami urobil to isté. Nie sú veľmi nenápadní.

„Čo budeme robiť?“

„Zbavíme sa ich,“ prehodil povrchne. Bol plne sústredený na šoférovanie, zatiaľ čo ja som neustále zízala do spätného zrkadla, lenže to auto nie a nie zmiznúť!

Dimitri šliapol na plyn a preletel cez križovatku na červenú. Našich prenasledovateľov to nezastavilo. Už si iste uvedomili, že sme ich odhalili, takže sa nemuseli hrať na nenápadných, hoci ani predtým im to nešlo. Zabočili sme prudko doľava, pneumatiky zaškrípali pri prechádzaní cez obrubník a vyslúžili si zlostné gesto chodca, ktorý musel pred nami uskočiť.

Verila som Dimitriovi, ale rýchlu jazdu autom by som si viac užívala na autodráhe ako v meste plnom ľudí. A keďže je to policajt, skôr zabije nás ako nejakých okoloidúcich.

Malo by ma to upokojiť?

Áno, a predsa to malo opačný efekt. Srdce mi začalo divoko búšiť a vyplašene som sledovala chlapíkov, ktorí sa nás držali ako kliešte. Nech sme absolvovali akokoľvek prudké zákruty, náhlili sa ulicami, čierne BMW sme mali za zadkom.

A sakra! Neviem, čo je horšie, gangstri zo zbraňami alebo upíry s chrupom od umeleckého zubára, ktorí to zrejme nebudú. Je tu však aj ďalšia možnosť...

Dimitri neustále zvyšoval rýchlosť, a dokonca prestal uberať plyn v zákrutách. Občas som mala pocit, že sa to auto s nami prevalí alebo vznesie, no vzduchom lietať bude iba pár sekúnd.

V hlave mi to šrotovalo a snažila som sa vydumať nejaký plán úteku, ale keďže som to nebola ja, kto sedel za volantom, moje možnosti boli dosť obmedzené a začali byť ešte viac. Z uličky po pravej strane, ku ktorej sme sa veľmi rýchlo blížili, vyletelo ďalšie auto. Čierne BMW. Do kelu!

Dimitri okamžite skrútil volant doľava a na krátku chvíľu sa dostal do protismeru, čo som okorenila aj výkrikom. Akoby toho nebolo dosť, dve prenasledujúce autá, veď to každý zvládne ľavou- zadnou, začali po nás strieľať!

Možnosť upíry práve padla.

„Dole!“ ozýval sa Dimitriov hlas.

Vďakabohu, že sklá na jeho aute boli neprestrelné. Okrem škrípajúcich bŕzd, zvuku motora, som všade navôkol počula švišťanie guliek. Kebyže mám väčšiu odvahu a zbraň, tak stiahnem okno a začnem paľbu opätovať.

„Čo budeme robiť?“ opäť som sklonila hlavu, keď sa niekoľko guliek zarylo do dvier na mojej strane. Vyplašene som od nich ucúvla ďalej, aj keď to nemalo žiadny zmysel. Podarilo sa mi zahliadnuť chlapíka držiaceho zbraň, lenže pre čiernu masku na hlave som videla veľké nič. Ozvala sa ďalšia strela a z kapoty sa pomaly dvíhal dym. O oh!

Prudké zabočenie doprava, následne doľava, zastaviť na prechode ani náhodou, aspoň streľba na chvíľu utíchla.

„Netuším,“ zamrmlal Dimitri.

On netuší? Netuší! Sakra, on je tu moja záchrana! Policajt a lovec. Musí niečo vymyslieť. Na panikárenie som tu ja.

„Vieš vôbec, kam to ideš?“ skríkla som v momente, keď som zbadala veľký nápis BERMARK. Bola to spoločnosť prevážajúca tovar pomocou lodí a to znamenalo len jedno.

„Netuším,“ zopakoval predchádzajúcu odpoveď vo chvíli, keď sa jedno z áut dostalo tesne vedľa a vrazilo do nás. Interiérom sa ozval ďalší môj výkrik. Dimitri si dokázal uchovať chladnú hlavu a náraz susedovi vrátil. Nachvíľu sa nám podarilo vychýliť ich z kurzu. Avšak tí druhí boli stále za nami a vrátili náraz tento krát oni nám. Hodilo ma to dopredu a nebyť bezpečnostného pásu, mám o polovicu zubov nemej.

Ručička na tachometri siahala takmer ku sto osemdesiatke a stále prudko dosahovala vyššie čísla!

„Dimitri! Toto je slepá ulička, blížime sa do prístavu, odtiaľto sa nedostaneme!“

„Ja viem,“ zavrčal a v očiach mu zaiskrilo. Lenže to nebola iskra, ktorú som u neho už videla, ale niečo úplne iné, čo sa mi nepozdávalo. Má plán, tak prečo sa toho tak desím a zviera mi žalúdok?

Zavrela som oči a nútila sa upokojiť.

Stratená v panike a plná strachu som si uvedomila ako som na Dimitriovi závislá. Bez neho by som bola mŕtva už dávno. Zoslal mi ho samotný anjel strážny, ktorý si povedal, že ma trocha pomučí aj v oblasti citov. Ako keby ľudí usilujúcich o môj život nebolo dosť!

„Dimitri,“ vydýchla som jeho meno a prestala vnímať škrípanie pneumatík, ktoré tvorilo zvukovú kulisu celej tejto naháňačky. Registrovala som len mólo rozprestierajúce sa pred nami a tri autá, ktoré k nemu mierili. Naše bolo uprostred a sprava aj zľava do neho na striedačku narážali čierne BMW-éčka.

Dimitri sa na mňa v krátkosti zahľadel, spojil svoje hnedé oči s mojim vystrašeným pohľadom a šeptom predniesol. „Ver mi.“

Ver mi! VER MI!

Panika! Áno, už sa dostavila v plnej sile. Ak mi doteraz nebúšilo srdce ostošesť, práve sa chystalo vyskočiť z hrude. Dych sa mi zrýchlil ako pri behu a myšlienky v hlave sa mihali ako zrýchlený obraz filmu.

Hneď na to Dimitri zaradil najvyššiu možnú rýchlosť a plynový pedál sa dotýkal podlahy, ak už ju dávno neprerazil. Vyplašene som hľadela na neho, potom na tachometer, napravo aj naľavo a nakoniec sa môj zrak zastavil rovno pred nami. Boli to sekundy, ak nie stotiny, čo auto prišlo až na koniec móla, vzlietlo na chvíľu do vzduchu a potom prudkým a rýchlym pádom narazilo na vodnú hladinu.

Naposledy som vykríkla a zbesilo pozorovala ako sa voda dotýka našich nôh a stúpa.

„Ja... nie... to...“ Nebola som schopná povedať súvislú vetu a nebol na to čas. Dimitri mi odopol pás a otvoril dvere od auta. Vzápätí bol celý interiér zaplavený vodou a ja som sa ledva stihla poslednýkrát nadýchnuť.

Chytila som sa Dimitriovej ruky a nechala sa vytiahnuť z potápajúceho sa auta.

Musela som sa vzchopiť a začať plávať, čo sa mi na krátky čas aj podarilo.

Únik pod vodnú hladinu mužov besniacich po mojej smrti nezastavil. Začali divoko strieľať na oblasť, kde sa potopilo auto a pre istotu aj v miestach v bezprostrednom okolí.

Voda spomaľovala dráhu guliek, ale nie dostatočne. Musela by som tancovať vo vode, keby som sa chcela všetkým strelám vyhnúť. Keď sa ich hustota začala zvyšovať, spanikárila som. Pustila Dimitriovu ruku a nepríčetne sa točila okolo vlastnej osi v snahe nájsť úkryt. Bezúspešne.

Dimitri si uvedomil, že je niečo zle, ale bolo neskoro. Ovládaná strachom som narazila hlavou do niečoho kovového, čo malo za následok krvácajúcu ranu, ktorá neuveriteľne štípala. Usilovala som sa zastaviť šíriacu sa krv, ale nedarilo sa mi to. Nakoniec som sa v stave totálneho zmätku nadýchla...

***

Na začiatok by som sa chcela ospravedlniť za tú viac ako mesačnú pauzu. Akosi mi nešlo písanie, a potom do toho prišla škola a povinnosti, no nebol čas. Toto berte ako maličký vianočný darček. Týmto chcem aj vám všetkým zaželať Čarovné & Veselé Vianoce. :)

Pokračovanie bude, ak sa podarí, v nedeľu. Pokúsim sa nabehnúť na starý systém pridávania.

Veľká vďaka za prečítanie a komentovanie. :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Karmínový nov (21):

3. Christine přispěvatel
26.12.2013 [18:21]

ChristineVďaka domi a Simones Emoticon Emoticon. Alexovi zatiaľ ani ja neverím a musím sa priznať, že to s ním ešte nemám celkom premyslené. A Dimitri je tam vlastne od toho, aby Kiaru vždy zachraňoval, veď čo by sme bez neho robili Emoticon

2. Simones
26.12.2013 [10:44]

to byla teda pořádně akce! Emoticon Dimitri si teď bude muset zahrát na zachránce, což mě se líbí Emoticon Emoticon no a s Alexem si mě trošku zmátla, ale stejně mu nevěřím Emoticon Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 24.12.2013 [22:24]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!