OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Krvavé vzrkiesenie - Prológ & 1. Pomoc od upíra

24.04.2011 (17:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 608×

Prológ

...V našom svete je to inak a mne sa to zdá zlé. Ako keby to nebolo správne. Nedivím sa, že sa mi to zdá! Moju sestru zabili. Nedávno! Teraz mám strach a viem, že to je iba začiatok. Ver či never, je to naozaj hrozný pocit. Taký, ktorého sa nezbavíš. Pocit blízkej smrti...

(posledný odsek z denníka Katie Azurovej)

1. kapitola – Pomoc od upíra

Kráčala som po ulici. Tak ticho, ako som len vedela. Bola som v svete čarodejníkov, a bola som rada, že som tu, lebo to bol môj domov. Ale od vtedy, čo zomrela Wendy, som sa cítila opustená a sama. Nemala som už žiadnu rodinu a o priateľov, ktorí ma utešovali a tým mi Wendy pripomínali, som nestála.

Vonku mrzlo a bola tma. Na cestu svietili pouličné lampy, ale blikali. Rozmýšľala som, že použijem kúzla, ale vedela som iba tri či štyri kúzla, ktoré by na toto zrejmé nepomohli. Okolo boli domy. Išla som okolo domu všetkých priateľov – alebo aspoň väčšiny. Čo ma prekvapilo bolo to, že všetci sa dnu zabávali a užívali si. A ja? Mňa nikto nepozval a ostala som sama.

Najskôr ma už naozaj nikto nemá rád, pomyslela som si a pridala do kroku. Vyšla som rovno na cintorín, aby som si sadla ku Wendy a rozprávala sa s ňou. Pripadalo mi to normálne, aj keď už bola viac ako mesiac mŕtva. A už vôbec som nechápala, prečo si myslím, že ma počuje. Ale mala som pocit, že ma naozaj počuje a dokáže mi pomôcť. Avšak, pravda bola krutá. Wendy je jednoducho mŕtva.

Prišla som pred bránku a nazrela dovnútra. Cintorín vyzeral strašidelne, ale už som tam bola asi stokrát. Chodila som tak dosť často. A to len preto, aby som sa mohla s Wendy porozprávať. Otvorila som bránku, ktorá nepríjemne zavŕzgala a potom som sa vydala ku koncu cintorínu. Na cintoríne bolo mnoho hrobov, ale už to tak bolo. V našom svete jednoducho umierali všetci rýchlo. Samozrejme, keď bolo toľko vojen. Prešla som okolo stromu na kamenistú cestičku a pokračovala vo výstupe ku hrobu, keďže Wendy bola pochovaná vyššie. Došla som ku hrobu a pozrela na Wendin náhrobok.

Wendy Azurová
*25. decembra 1895
† 23. apríla 2009
„Pretože verní ochrancovia, nás neopúšťajú.“

Naplnil ma smútok a žalosť. Bolesť, ktorú mi spôsobila Wendina smrť, ma znovu naplnila a nedokázala som si pomôcť. Po líci mi stiekla slza. Wendy bola jediná moja rodina, ktorú som poznala. Inú okrem mojich adoptívnych rodičov, ktorí zomreli už pred rokmi, som nikoho nemala. A teraz som už nemala ani ju. Moja rodina už neexistovala. Ostala som iba ja a kto vie, ako dlho to na svete ešte vydržím.

Kľakla som si na zem, ako som to robila stále a pozrela na nebo. Bolo chladno a blížila sa búrka. Na oblohe bolo vidno čierne mraky, ktoré zakrývali všetky hviezdy. Cez mraky som videla iba spln. Vzdychla som si a znovu pozrela na hrob.

„Keby si vedela ako mi chýbaš.“ Dívala som sa na Wendinu fotku, ako keby sa mohla na mňa usmiať.

Skĺzla mi ďalšia slza a potom som sa prestala ovládať. Po lícach mi stekali slzy a neskôr začal padať dážď. Plakala som tam dlho. Až do vtedy, čo odbila polnoc a ja som musela odísť skôr, než tu niekto príde. Postavila som sa a smutne so sklonenou hlavou som kráčala domov, po daždi.

Vyšla som z cintorínu a zavrela za sebou bránku. Na hlavu som si nasadila kapucňu a zhlboka sa nadýchla vzduchu, ktorý ma zabolel v pľúcach. Otočila som sa a zrazu predo mnou stála Mia.

Vyľakala som sa jej, až som poskočila, lebo takto v tme a v búrke naozaj vyzerala ako upír.

„Prepáč!“ povedala a vzdialila sa odo mňa. Jej blond vlasy si zopla, ale dážď jej ich úplne rozstrapatil, ako aj vietor. Ale inak vyzerala úplne ako obvykle. Vôbec nevyzerala, že by inak bola premočená. S vetrom a dažďom si poradila a vôbec na nej nebolo vidno, že by jej vadil. Keby nemala ostré špicáky, tak by naozaj vyzerala ako vždycky.

„Nevadí.“ Utrela som si slzy a stiahla kapucňu ešte nižšie do očí, aby ju to na mne neťahalo.

Upíri majú úžasný čuch, hmat a sluch. No keď majú vyryté špicáky, alebo skôr, že sú v premene, tak sa nemôžu orientovať zrakom. Zrak sa pri premene zmení a celé okolie sa rozmaže do škvŕn. Jedinú vec, ktorú vidia jasne, sú oči a podľa nich aj určujú chuť krvi. Vedia zistiť, ktorá bude dobrá, ktorá zlá a ktorá bude nebezpečná, pre ich zdravie. A moja krv bola jedna z najlepších po okolí.

„Nechcela som ťa vyľakať,“ ospravedlňovala sa neoblomne Mia a urobila ešte jeden krok vzad.

„Je to v poriadku.“ Prikývla som a ako keby to videla, som sa usmiala.

Sklonila som hlavu a počúvala padanie dažďa na zem. Vždy som Miu obdivovala, lebo sa ako máloktorá z upírov dokázala ovládať pri vôni krvi. Mia ale bola dosť starý upír, keď som tak počítala. Mala dvesto deväťdesiatpäť rokov. Čiže nebolo sa čomu diviť. Čím je upír starší, tým sa vie lepšie ovládať a má väčšiu silu, avšak potrebuje tým viac krvi.

Upíri existujú už celé storočia. Popravde sa ani nevie, ako vznikli. Sú iní ako ich opisujú knihy. Môžu byť na slnku, ale je to pre nich iné ako u ľudí. Cítia to inak ako ostatné tvory. V noci sa každý z nich stáva predátorom a od desiatej sa každý z nich začína meniť, aby sa mohol vydať na lov. Nemajú červené oči a nemenia sa im podľa hladu. A pri premene je to iné. Upíri majú v sebe jed a sami sa rozhodujú, či obeť premenia. Majú tri spôsoby vysávania krvi – dermolius, satalius a darkosun. Dermolius je vtedy, keď obeť vysajú úplne a zabijú ju tým. Satalius je hrozný spôsob. Nevysajú obeť úplne a tým spôsobujú to, že obeť chce, aby ho neustále upíri vysávali. Darkosun je spôsob premeny. Je to vtedy, keď používajú jed na premenu obete. Vysajú krv a vstrieknu jed. Potom si obeť nájde obeť a začína sa znovu ten istý kolobeh.

„Bola si za Wendy?“ spýtala sa Mia a stiahla svoje tesáky. Aj to bola jedna zo schopností staršieho upíra. Čím dlhšie žil, tým lepšie dokázal ovládať svoje chute a svoje tesáky.

„Skôr za jej hrobom.“ Dvihla som pohľad a koženú bundu som si pritiahla bližšie k telu.

Musela som uznať, že toto počasie mi dneska na nálade ani veľmi nepridalo. Dúfala som, že aspoň dneska v noci bude pekne a bude vidieť hviezdy a spln, ale bolo to ešte škaredšie počasie ako pred tým.

„Nemala by si sa tu potulovať,“ upozornila ma Mia varovne. „A najmä nie takto po noci. Veď vieš, že je to nebezpečné.“

Správa sa ako moja mama, pomyslela som si a ihneď som tú myšlienku zavrhla. Bola teraz moja najlepšia kamarátka a mala o mňa starosť. Ona bola prvá, ktorá ku mne pribehla a zisťovala, čo sa stalo s Wendy. Ona bola tá, ktorá sa o mňa starala najviac. Bola dobrá kamoška a mala o mňa strach. Udržiavala moje tajomstvá a rozumela mi.

„Okay,“ usmiala som sa a pozrela na ňu. „Len som chcela ísť za Wendy.“

Mia prikývla a mykla hlavou ku ceste. Pochopila som. Ihneď som vykročila a ona sa ku mne pridala. Neponáhľali sme sa. Cesta ku mne domov aj tak, aj tak trvala dosť dlho, lebo dom bol až na druhej strane dediny.

Táto dedina bola dosť veľká. Ael bol už tri roky najväčšou a najrozľahlejšou dedinou na severe. Vždy sa mi zdala akási veľká, ale iba nedávno som zistila, že je to mesto, v ktorom som sa narodila.

Môj život bol neobvyklý. Wendy bola naozaj veľmi múdrou a dobrou rozprávačkou, ktorá mi celú moju minulosť stihla porozprávať, za čo som jej bola vďačná.

Narodila som sa práve v tejto dedine – Ael. Vtedy som mala ešte rodičov. Volali sa Leonarda a Eduard. No pár týždňov po tom, čo som sa narodila, sa začala vojna, medzi démonmi a čarodejníkmi, pri ktorej moji drahí rodičia zomreli a to len preto, aby ma uchránili. Wendy vtedy už dávno žila v nebeskom svete aby bola ukrytá pred zlými silami na svete. Nikdy som nepochopila prečo nás museli chrániť a prečo na nás zlé sily číhali, ale bolo to tak. Keď rodičia zomreli, ujali sa ma archanjeli, aby ma uchránili. Archanjeli už celé stáročia ochraňujú celé svety. Jeden z nich má na starosti celý rod jednej rodiny. Čo je podľa mňa dosť náročná úloha, ale pre nich asi nie, keďže sú jedným z najsilnejších bytostí vo vesmíre. Archanjeli ma dali na starosti detskému domovu v normálnom svete, skadiaľ ma vzali moji adoptívni rodičia – Mary a Dan. Starali sa o mňa do mojich sedemnástich. V roku, keď som mala sedemnásť, ich zabili na Vianoce. Najhorší deň v mojom živote. Potom som konečne stretla Wendy a od vtedy sa začal môj čarodejnícky život tu, v Aeli.

„Tak rada by som ju nejako oživila,“ povedala som a sklonila hlavu. Stále mi pred očami behal ten okamih, keď v mojom náručí vyriekla posledné slová.

Chcela som nájsť vraha. Bolo mi strašne ľúto, že som nebola na správnom mieste v správny čas, ale prišla som neskoro. Prišla som vtedy, keď už Wendy umierala. Vravela, že ju zabil upír. Prišla som neskoro. Vtedy som prichádzala od Laury domov, lebo som bola na návšteve. A keď som prišla domov, tak som našla Wendy už polomŕtvu. V bruchu mala zapichnutý drevený kôl a oči už mala unavené. Videla som na nej, že umiera. Umrela v mojich rukách.

„Naozaj?“ spýtala sa Mia, ako keby to do teraz nevedela. „Nedávno som bola v knižnici a našla jednu úžasnú knihu, v ktorej sa píše, že je  možnosť ako niekoho vzkriesiť.“

Ihneď sa mi zlepšila nálada a mala som chuť objať Miu, ale to by bolo naozaj trápne. Pri myšlienke, že Wendy bude znovu so mnou a neopustí ma, tak sa mi naozaj dvihla nálada. No strach z toho, že to nevyjde a že je neskoro, mi znovu trochu radosti ubral. Ale to, že sa dá Wendy vzkriesiť, je úžasná myšlienka.

„Píše sa tam, že jediný, kto dokáže niekoho vzkriesiť, je Vyvolený,“ rozprávala ďalej. „Že iba on má tú moc. A máš šťastie. Jeden taký Vyvolený existuje, ale problém je, že je to archanjel. Síce takého ľahko privoláš, ale neviem kto to je. Hovorí sa, že býva v paláci s kráľmi a vyhlásili ho za nástupcu na trón ale on to odmieta. Vraj je to dokonca princ.“

Pozrela som na ňu, či si zo mňa nestrieľa, ale na tvári mala vážny výraz. Pochybovala som, že by mi klamala, keby išlo o takúto vec. A rozhodne by si z toho nerobila srandičky. Čiže existuje možnosť, ako Wendy zachrániť?

Ihneď som sa premiestnila do svojho domu a prešla do knižnice. Sadla som si na gauč a ihneď som si vydýchla. Chcela som spievať a od radosti výskať.

Existuje nádej, ako Wendy zachrániť a ja som sa rozhodla, že ju zachránim, aj keby som za tým Vyvoleným mala ísť na kraj sveta. Možno bude problém ho nájsť, ale Mia mi už povedala, kde ho nájsť. Takže hneď zajtra sa vydám do paláca za archanjelmi. Už sú tu iba dva problémy. Ako ten palác nájdem a ako sa naň dostanem, keďže sa hovorí, že na neho treba vyletieť a nedá sa premiestniť.

Budem rada za každý komentár a rady. Ozaj! Píšem piatu časť, takže rada pomôže. Ďakujem.

Vlastne... Ďakujeme! Keďže sme dve.

Mija a Nicky

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavé vzrkiesenie - Prológ & 1. Pomoc od upíra: