OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nereálna Realita - 2. kapitola

19.04.2011 (14:00) • allinthewaiting • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 903×

Cítila som sa, ako keby ma niečím ovalili. Stála som tam s hlavou vystrčenou spoza maminho pleca, a vypliešťala oči na dotyčného, ktorý sa na tom zrejme bavil. Keď som si uvedomila, čo robím, hneď som sa spamätala a vyšla spoza mamy.

„Áách, Marti, toto je moja dcéra Anna Lucia,“ predstavila ma, a ja som podala ruku nejakej žene vo veku mojej mamy. Vyzerala byť celkom sympatická.

„Majka, toto je Lukáš, Martin syn,“ predstavila mi mama dotyčného, na ktorého som sa radšej už ani nepozrela. Óó, áno, zabudla som sa zmieniť o tom, že hoci sa volám Anna Lucia, mama ma volá Majka. Keď som sa jej na to pýtala, tak povedala, že sa jej to meno páči. Ďalej som to neriešila, lebo som bola zvyknutá na jej šľahnuté nápady. Tá Marta, alebo ako sa volá, to zrejme nevedela, lebo sa tvárila dosť nechápavo. No, neriešila to.

Vošli sme do obývačky, kde sme si všetci sadli na pohovku. Mama sa na mňa pozerala nejako zvláštne a nepatrne kývala hlavou smerom k mojej izbe. Pozerala som na ňu, či má nejaký tik alebo niečo také, ale napokon mi po piatich minútach zaplo, že mám ísť do svojej izby. Ona ma surovo vyháňa!

Tak som teda vstala a odšuchtala do svojej izby. Keď som sa uvelebila na posteľ, otvorili sa dvere a na môj pozemok vstúpil Lukáš. Zavrel za sebou dvere a sadol si na stoličku, ktorú mám pri stole. Fíha, to mám byť s ním sama v izbe?

„Moja mama ma poslala za tebou, lebo ony sa chcú porozprávať v súkromí,“ povedal a obzeral sa po mojej izbe. Ešte šťastie, že som si ju trocha upratala.

Keď na mňa nehľadel, mohla som sa nenápadne kochať jeho úžasnou krásou. Blonďavé vlasy, ktoré mu padali do hlbokých, tmavohnedých očí, nádherne vykrajované pery, široké ramená, štíhla a vysoká postava. Zrejme vycítil môj pohľad, lebo sa na mňa znenazdajky pozrel, a keď uvidel môj zbožňujúci výraz, zdvihol obočie a pobavene sa uškrnul. Rýchlo som sa pozrela na stôl a tvárila sa, ako ma veľmi zaujíma štruktúra dreva, z ktorého stôl bol.

„Prečo ste vlastne u nás?“ spýtala som sa, aby reč nestála. Dobre, dobre priznávam... Lebo som chcela počuť jeho nádherný hlas.

„Pretože naše mamy spolu chodili na strednú, kde boli najlepšie kamarátky. Po skončení školy odišla moja mama do Ameriky, takže si posielali listy, no potom aj to prestalo. Založila si tam rodinu. Raz prišla tvoju mamu pozrieť sem na Slovensko, ževraj aj so mnou, ale potom to nejako všetko prestalo. Pred mesiacom sa naši rozviedli, tak sme sa sem presťahovali. Mama našla v telefónnom zozname číslo na tvoju mamu, a tak jej zavolala a dohodli sa, že sa stretnú a poriadne sa porozprávajú, aj keď vtedy prekecali nejaké dve hodiny. Prinútila ma ísť sem s ňou, že aby som sa s tebou zoznámil, lebo budeme spolu chodiť do triedy.“ Skončil svoj monológ a pohŕdavo sa na mňa pozrel.

A to zasa čo mal znamenať ten pohľad? Čo som ja nejaká špina v pivnici alebo čo? Toto je určite ten typ, čo si svoju krásu zrejme dosť dobre uvedomuje, baby na neho letia, a tak tie menej pekné považuje za niečo menej, ako je on. Veď toto nie je fér!

Ale počkať! On ide so mnou chodiť do školy! Niééé! To mám s ním byť v jednej triede? Ale na druhej strane, budem môcť obdivovať jeho krásu päť dní v týždni. Lucia, spamätaj sa! Je to nafúkaný, narcistický debil, ktorý si myslí, že je boh. Ale tak debil v peknom tele.

Áách, toto sa len mne môže prihodiť. Konečne niekto, kto sa zdá byť normálny a je ešte aj pekný, ale vykľuje sa z neho toto.

Zrazu som na sebe pocítila jeho pohľad. Pozrela som na neho a zistila, že si ma skúmavo premeriava. Keď zachytil môj pohľad, pozrel sa niekam inam a nasadil ľahostajný výraz. Spomenula som si, že som mu ani neodpovedala, tak som mu jednoducho, bez náznaku emócie povedala ošúchané „to mi je ľúto“ a naďalej na neho pozerala.

„A čo ti je akože ľúto?“ spýtal sa nechápavo.

„No predsa rozvod tvojich rodičov,“ povedala som mu tónom, akoby som mu vravela že tráva je zelená, nie oranžová.

„No vidíš, mne to ľúto nie je. Keď je otec debil, ja s tým nič neurobím,“ odpovedal nezaujato. Fúha, no do tohto sa ja starať nejdem. Našťastie ma zachránila mama, ktorá vošla do izby a oznámila, že už musia ísť, lebo Lukášova mama zabudla, že príde k ním nejaký dizajnér. Keď ho raz stretnem, tak mu poďakujem a dám mu nejaké farbičky.

Lukáš vstal, ani sa mi nepozdravil a vyšiel z izby. Narcis jeden! Len nech sa zo seba nepototo! Napadla ma ježibabina veštba... Stretneš toho pravého a budeš mať pekný život. Tak Lukáš to určite nie je, lebo by sa potom na mňa nepozeral, ako na nejakú všu, ktorá mu ohlodáva jeho nádhernú hlavičku, a netvári sa ako boss sveta.

Po dlhšom uvažovaní som sa rozhodla, že pôjdem ešte tú veštkyňu zajtra navštíviť, nech sa dozviem niečo viac. S pokojným svedomím som si otvorila rozčítanú knihu a pohodlne sa rozpľacla na posteľ.

Snažila som sa sústrediť, no keď som už ten istý odsek čítala desiaty raz, rezignovala som. Myšlienky sa mi furt krútili okolo veštby. Musím ísť za ňou ešte dnes, lebo ma tu roztrhne od zvedavosti.

Tak som sa teda zdvihla, utľapkala si rozstrapatené vlasy a vyšla z izby. Narazila som na mamu, ktoré po mne zazerala.

„Čo sa stalo?“ udivene som sa spýtala.

„Akože čo? To sa nevieš prísť ani rozlúčiť s návštevou bez toho, aby som ti to prikázala?“ naštvane mi odpovedala a agresívne utierala stôl.

„Joj, tak prepáč no. Nejako som sa pozabudla. Idem von, tak do hodiny som naspäť.“ Vykrútila som sa a išla sa obuť. Mama nič nepovedala, tak som len pokrčila plecami a vyšla vonku. Zrejme sa urazila...

Keď som prišla do tej malej miestnosti, kde mala tá veštica svoje veštecké observatórium, znova tam trónila a pokojne na mňa pozerala.

„Vedela som, že prídeš a viem aj prečo si prišla,“ oznámila znudene.

„Výborne, tak mi to môžete rovno všetko vysvetliť.“ Sadla som si oproti nej a čakala na odpoveď.

„Takže áno, Lukáš je ten pravý.“ A som skončila. „Lenže tým, že som ťa prekliala, nebudeš mať takú ľahkú cestu k nemu, a ani on nebude prejavovať nejaký záujem. Možno sa nedáte ani nikdy dokopy. Budeš mať veľa trápenia a do tvojho života vstúpi osoba, ktorá môže všetko od základov zmeniť. Záleží len na tebe. Viac ti nemôžem prezradiť. A zabudla som ti povedať, že čo sa týka toho zošita, nesmie sa nikto dozvedieť, že existuje, pretože môže do neho niečo napísať, do tvojej minulosti, a tvoj život sa zmení. Dávaj na to pozor.“ Skončila svoj monológ a čakala na moju reakciu.

„Počkať, takže ja môžem do toho zošita písať?“ spýtala som sa neveriacky.

„Nie, ty nemôžeš. Nemôžeš prepisovať svoju minulosť, pretože ty môžeš za to, aká je. Chápeš svojimi rozhodnutiami. Do zošita môže písať každý, okrem teba,“ vysvetlila mi. Dokelu, prečo ja nikdy nič nemôžem a nikdy nemám šťastie? Dokonca aj môj pravý je namyslený, arogantný somár.

„Takže si na ten zošit dávaj pozor a radšej ho nechávaj doma na mieste, kde ho nikto nenájde.“ Prikývla som a vstala, že už odídem.

„No ale slečna a peniaze?“ Vystrela ku mne tá zdieračská potvora ruku v očakávaní, že dostane zaplatené.

„Nebrala som si so sebou žiadne peniaze, takže vám ich dám nabudúce.“ Fľochla som na ňu a odišla. Nech si trhne.

Ovanul ma studený vietor a ja som sa pobrala domov. Prečo sa práve mne musí toto stať? Prečo má byť akurát Lukáš môj pravý? Veď ho neľúbim, ani nič také... Len sa mi páči, ale iba výzorom, lebo povahou je totálny magor. Teda, aspoň sa tak javil. Počkať! Však to bol len jeden pohŕdavý pohľad a ja ho hneď odsudzujem. No, ale celkový postoj bol taký... Namyslený. A prečo by som sa mala snažiť, aby sme sa dali dokopy? Však, keď je ten pravý, nemal by mi ho nejako zázračne osud priniesť do rúk? Toto je celé nejaká somarina. Možno si to len tá, na hlavu padnutá babka vymýšľa, aby som k nej stále chodila po rady, a ona mohla na mne zarábať. No... Ale možno nie. Však zatiaľ do seba všetko zapadá. Ale počkať... Kto má byť tá záhadná osoba, ktorá mi môže zmeniť život? Áá, ja sa z tohto všetkého asi scvoknem.

Autor: allinthewaiting (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nereálna Realita - 2. kapitola: