OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezostať sama - 2. časť



Nezostať sama - 2. časťKeď ti srdce nedovolí odmietnuť.
Snáď sa bude páčiť.


2. časť



Keď slnko vykuklo spoza obzoru a osvietilo ulice Denveru, rozozvučal sa hlasno budík jedného z jeho obyvateľov.

Jessie sa nespokojne pomrvil a rukou tresol do toho pekelného stroja. Bzučanie ustalo, ale zato sa ozvalo tresnutie a čosi prasklo. Vyklonil sa z postele a jeho pohľad spočinul na rozbitom budíku. V duchu zaklial a zvalil sa späť do perín.

Pohodlne sa zahrabal do prikrývok a povedal si, že hodinka spánku navyše predsa nikoho nezabije, tak prečo by si ju nedoprial.

Včera večer trochu oslavoval, no to len preto, lebo jeho súdne pojednávanie dopadlo stokrát lepšie, než ako očakával.

Vedel už dopredu, že ten chalan je odsúdený prípad – to bol aj dôvod, prečo mu ho jeho šéf dohodil – no po vynesení rozsudku mu odpadol obrovský, minimálne päťtonový, balvan zo srdca.

Nie, že by vyhral, až tak vysoko nemieril, ale zato sa mu podarilo päť ročný trest, ktorý navrhoval prokurátor – pod Jessieho nátlakom, znížiť len na tri roky nepodmienečne. Možno by to aj pripísal svojmu šarmu, ale sudkyňu, ktorá mala prípad na starosti dobre poznal a odprisahal by na všetko, čo mu je sväté, že je lesba.

Každopádne na dobrom pocite mu to neubralo. Keď už sa pomaly znova dostával do driemot a celé jeho telo sa tešilo na spánok, rozozvučal sa ďalší prístroj, ktorý hádam musel vymyslieť samotný Satan a to len preto, aby urobil Jessiemu zo života totálne peklo, so všetkým, čo k tomu patrí.

Nahmatal na nočnom stolíku telefón a pozrel sa na meno volajúceho. V duchu zaúpel a napokon to zodvihol.

„Dúfam, že si už hore, lebo som na ceste k tebe!“ ozval sa z druhej strany hlas Eddieho, ktorý dokázal byť otravnejší, než nejakí hmyz.

„Preskočilo ti?“ zavrčal rozospato Jessie a pretrel si rukou zlepené oči.

Nemotorne sa vydriapal do sedu, čím spôsobil, že sa mu prikrývka zošuchla dolu a jeho telo postihla triaška. To už zasa nefunguje kúrenie?

„O hodinu sa máme stretnúť s tou sociálnou pracovníčkou, je to veľmi dôležité, Jessie!“ zahriakol ho jeho priateľ a Jessie si neodpustil vyvrátenie očí, ktoré ale jeho kamarát nemohol postrehnúť.

„Dobre, dobre, len už nevrieskaj!“ odbil ho a neochotne sa vyškriabal z teplučkej postele, ktorá ho vábila. Určite mu to robila naschvál.

„O päť minút som u teba!“ S tými slovami Eddie zložil.

Keď si ten chlap vzal niečo do hlavy, dokázal byť neoblomný a hrozne dotieravý. Škoda, že neexistuje niečo ako mucholapka na kamarátov, ktorý nevedia, kedy majú dať pokoj. Jessiemu by sa to občas zišlo.

Prešuchtal sa k dverám svojej izby a pootvoril ich. Nakukol von a zakričal: „Mami, príde Eddie. Otvor mu, prosím!“

Chvíľu bolo ticho a potom sa z kuchyne ozval čulí hlas jeho mami. „Dobre, synček.“

S povzdychom Jessie prešiel do kúpeľne a absolvoval všetky svoje hygienické zvyky. Napokon na seba natiahol oblek a keď konečne došiel do kuchyne, za stolom sedel, nad kávou a toastom, vysmiaty Eddie.

„Dobré ránko, Jessie,“ prehodil a očividne mal celkom dobrú náladu, čo sa ale nedalo povedať o blondiakovi, ktorý sa nepekne zamračil a počastoval svojho priateľa škaredým pohľadom.

„Ktorou nohou si zasa vstával?“ spýtala sa Jessieho mama a na stôl položila ďalší hrnček, horúcej, hnedej tekutiny a tanier s troma syrovými toastami, aké jej syn miloval.

„Vstával som zadkom. Vďaka Eddiemu,“ odvetil a zaškeril sa na vysmiateho, čiernovlasého muža.

„Tak dobre, chlapci. Nechám vás,“ prehodila pani Strettonová s úsmevom a behom pár sekúnd sa vyparila z miestnosti.

Bola to už postaršia pani, ale stále bola poriadne rezká a energie mala toľko, koľko hádam ani mladí ľudia nemajú.

Eddie si odhryzol z toastu a prezrel si svojho priateľa, ktorého viečka akoby razom vážili tonu.

„Nespi!“ okríkol ho, až sebou Jessie mykol.

„Nespím!“ zavrčal a na jeden dúšok do seba nalial polovicu obsahu šálky.

Obaja muži v tichosti doraňajkovali a napokon sa ako prvý postavil Eddie, zatiaľ čo Jessie sa snažil ignorovať hodinky, ktoré sa blížili k ôsmej hodine.

Neveril tomu, že ho jeho priateľ tak skoro vytiahol z postele a že musí ešte k tomu ísť do nejakej nemocnice a hrať sa na charitu.

Jeho cieľom bolo predsa zarábať a zabezpečiť tak seba a matku a nie riešiť prípady celkom zadarmo a nezištne. Teda, nie že by bol Jessie zlý človek, ale dnes predsa ani pes zadarmo nebreše.

„Prosím ťa, tváriš sa, ako keby si išiel na pohreb,“ podotkol Eddie, kým čakal na Jessieho, ktorý sa obúval a obliekal. Dával si poriadne načas.

Dnes bolo mimoriadne chladné počasie a cez okno videl, že aj mrholí. A on bol v podstate stále rozospatý a poriadne unavený, preto mu bola dvakrát taká veľká zima, ako by mu bola inokedy.

Predtým, ako odišiel s Eddiem ešte oznámil mame, že zasa nefunguje kúrenie v jeho izbe a zároveň ju požiadal, aby zavolala domovníka, lebo on na také veci, ako inak, nemá čas. Potom s veľkým sebazaprením nasledoval kamaráta von.

Eddie sa ponúkol, že môžu ísť jeho autom a Jessiemu to prišlo vhod. Kým prídu do nemocnice, ešte si trochu podrieme.

Nasadli a vybrali sa rannými, pustými ulicami Denveru. Eddie okamžite zapol kúrenie a pustil hudbu. Keď si všimol, ako na neho Jessie škaredo zazrel, hneď ju aj vypol a zvyšok cesty šli potichu.

Blondiak sa spokojne oprel do sedačky a ani nestihol poriadne zaregistrovať, kedy zastali pred nemocnicou.

Eddie do neho opatrne štuchal, ako keby sa bál, že dostane cez hubu.

„Poď!“ pobádal ho a Jessie neochotne otvoril oči a rozhliadol sa dookola.

Mal pocit, akoby prešli len tri minúty a nie dvadsať. Lebo presne toľko trvá cesta z jeho domu do nemocnice. Keď zrakom spočinul na hodinkách, uvedomil si, že už desať minút meškajú.

Nerád niekam meškal, ale v tejto chvíli sa tým nezapodieval.

„Máme sa stretnúť v ambulancii doktora Jeffersona!“ oznámil Eddie, keď nastupovali do výťahu a Jessie stlačil tlačidlo s číslom osem.

Výťah sa pohol a o niekoľko sekúnd zastal. Ambulancia doktora Jeffersona bola na konci chodby a keď tam došli, zaklopali na dvere, otvorila im postaršia pani. Mala hnedé vlasy s nádychom ryšavej a prívetivé tmavozelené oči.

„Dobrý deň,“ pozdravila ich a ustúpila, aby mohli vojsť. „Doktor Jefferson má vizitu, takže budeme mať súkromie,“ oznámila.

„Vynikajúco. Som Jason Stretton,“ predstavil sa formálne Jessie a napriahol ruku k sociálnej pracovníčke.

„Simone Collinsová,“ odvetila a bez nejakých ďalších komentárov ju prijala. S Eddiem sa privítali ako starí známi a keď si všetci posadali, Jessie začal klásť otázky.

„Tak o čo ide? Eddie mi nechcel nič moc povedať,“ prehovoril a preplietol si prsty, lebo mal potrebu nimi po niečom klopkať a to by mohlo pôsobiť nezdvorilo.

„No on v podstate s tým prípadom nič nemá,“ začala pani Collinsová a pohľadom šibla po Eddiem, ktorý sa spokojne zaškľabil.

„Pred niekoľkými mesiacmi začalo pátranie po rodine Averyových. Šli kempovať do Skalnatých vrchov, presne, ako každý rok, ale tento krát sa nevrátili. Na polícii oznámili nejakí ich známi, že sú nezvestní a preto začalo pátranie. Avšak, neúspešné! Až teraz sa podarilo nájsť ich najmladšiu dcéru, Dianu. Potulovala sa po lese a bola úplne dezorientovaná.“ Pani Collinsová sa to Jessiemu pokúšala objasniť v skratke, no zároveň nechcela na nič zabudnúť.

Jessie sa zamračil a nechápavo zavrtel hlavou. „Ako vám môžem pomôcť?“

„Ide o to, že Diana odmieta rozprávať a keď sa k nej niekto čo i len priblíži, vyvádza ako šialená. A tu nastal problém,“ dala si pauzu na nádych, „nemocnica ju chce premiestniť na psychiatrické oddelenie, no ja si nemyslím, že tam má čo robiť. To dievča nie je blázon, iba ju niečo veľmi vydesilo! Musíme urobiť aj nemožné, aby sme im v tom zabránili!“ Keď dopovedala, s očakávaním v očiach sa pozrela na Jessieho, ktorý bol z toho celého poriadne rozhodený.

„No ja naozaj neviem, ako by som vám mohol pomôcť!“ zdôraznil naliehavo každé slovo a zamračil sa.

V tejto chvíli mu všetky kolieska v hlave pracovali na plné obrátky a odrazu si spomenul na slová Eddieho: Keď sa dozvieš o čo ide, nebudeš môcť odmietnuť! Mal úplnú pravdu. Ak je spôsob, ako tomu dievčaťu pomôcť a on neurobí aj nemožné, aby to dosiahol, nikdy už nebude môcť pokojne žiť a svedomie ho zožerie zaživa.

„Chcela by som, aby mi ju zverili do opatery. Aspoň kým sa nespamätá a nezačne rozprávať, ale oni odmietajú. Preto ich chcem dať na súd,“ ozrejmila a Jessie pochopil, aká bude jeho rola v tomto prípade.

Sám pre seba prikývol a nervózne si poklopkával nohou. „A smiem ju vidieť?“ vyhŕkol odrazu, ani si neuvedomil, že na niečo také vlastne myslí.

„Samozrejme, nemyslím, že by to mal byť problém,“ odvetila pohotovo pani Collinsová a vstala.

Obaja muži ju nasledovali, ale ona ich zarazila zdvihnutím ruky. „Musím to najskôr konzultovať s jej lekárom, takže vás prosím, aby ste tu zostali!“

Otočila sa a rýchlo vyšla z miestnosti.

„Vravel som ti,“ povedal Eddie to, čo Jessie očakával, že si vypočuje.

Ako dobre poznal svojho priateľa? Možno lepšie, než by chcel alebo očakával. Aj keď boli rozdielnejší než lev a srnka, vždy boli ako bratia a vedeli, že jeden druhému môžu dôverovať a obrátiť sa na seba navzájom, ak by nastal nejaký problém.

To bol hlavný dôvod toho, že Jessie včera prikývol na Eddieho prosbu o pomoc.

„Vysvetlíš mi, prečo si sa ku mne tak dovalil? Mohol som sem prísť aj sám,“ riekol Jessie, lebo nejakým spôsobom chcel zmeniť tému a možno aj odľahčiť situáciu. To napätie, ktoré pociťoval mu nerobilo dobre.

„Lebo som vedel, že zaspíš. A nemýlil som sa, pretože ak by som k tebe neprišiel, chrápal by si doteraz,“ odpovedal celkom pokojne a Jessie v duchu uznal, že sa určite nemýli.

Ak mal skoro vstať a niekto ho k tomu, aby vyliezol z postele nedokopal, zaručene sa z nej nedostal. Väčšinou to zaobstarávala jeho mama, ktorá stávala so sliepkami. Jej Jessie vďačil za to, že takmer nikdy nemeškal do práce, pretože niečo ako budík, nemalo najmenšiu účinnosť.

„Myslíš,“ začal pološepky Eddie a opatrne sledoval tvár svojho kamaráta. „Že jej budeš môcť nejako pomôcť?“

Jessie ohrnul spodnú peru a chvíľu úpenlivo premýšľal. „Pokúsim sa,“ odpovedal napokon a na dôvažok ešte prikývol.

Eddieho tvárou sa mihla vďačnosť a spokojne sa usmial.

„O jej rodine sa nevie vôbec nič?“ vyzvedal Jessie.

Eddie len pokrútil hlavou. „Vôbec. Kempovať boli všetci spolu, no zmizli. Nikto o nich nemá žiadne správy a to, že sú nezvestní nahlásili ich susedia. Polícia hľadala nejakých príbuzných, keď aj vzdialených, ale nepodarilo sa. Vyzerá to tak, že im všetci zomreli,“ zarazil sa, „teda až na jedného uja. Brata ich mami, ale ten žije v Európe, takže nula bodov,“ dokončil a zahryzol si do pery.

Úpenlivo sledoval stolík a v očiach mal zadumaný výraz. Tento prípad ho očividne rozhádzal viac, než by bol kedykoľvek ochotný priznať.

„Keď ju uvidíš...“ začal nečakane a stále vyzeral stratený vo svojich úvahách. „Vyzerá tak nevinne a stratene. A hlavne vyzerá, ako niekto koho zničili. Ten strach v jej tvári je tak intenzívny, až ti to vyrazí dych,“ šomral a Jessieho telo zaliali nepríjemné zimomriavky.

Až si samovoľne pošúchal ruky a zakvačil sa hlbšie do sedačky. Už si nebol taký istý, že ju chce vidieť.

Teda, nebolo to celkom tak, že by nechcel, ale skôr mal strach z toho, ako to na neho zapôsobí. Vidieť v podstate dieťa, ktoré je zničené a poznačené ktovieakými hroznými udalosťami privedie do vytrženia aj tú najsilnejšiu osobnosť.

„Si v poriadku?“ spýtal sa Eddie, keď si všimol zmenu Jessieho postoja.

„Som, len...“ zahabkal a nervózne si rukou zašiel do vlasov. „Len nemám dobrý pocit,“ vyznal sa a zahanbene sklopil pohľad k zemi.

Eddie na neho chápavo pozrel a povzbudzujúco sa usmial. „Ver mi, bolo by divné, ak by si ho mal,“ prehodil a snažil sa znieť odľahčujúco, no Jessiemu to vôbec nepomohlo.

Miesto toho ho zalial ešte o niečo horší pocit a cítil sa, akoby šiel na popravisko. Nedokázal si tieto svoje hlúpe pocity vysvetliť a tak sa v duchu okríkol a pokúšal sa myslieť na niečo iné.

Prešlo ešte niekoľko zdĺhavých minút, kým sa konečne otvorili dvere a dnu vošla pani Collinsová.

Premerala si Jessieho a pokynula mu rukou, aby ju nasledoval. Pomaly vyšiel za ňou na chodbu a spolu prešli k dverám s číslom osemstotrinásť.

„Nechoďte k nej veľmi blízko. Obvykle ju to vyľaká a zvyčajne ju musia uspať, lebo inak ju neupokoja,“ povedala a Jessie prikývol.

V hrdle mal navretú nepríjemnú hrču, ktorá ho doslova dusila a preto si uvoľnil kravatu, akoby snáď veril, že mu to môže pomôcť.

Ale nepomohlo a preto, keď sa Collinsovej ruka dotkla kľučky, napäl sa a strnul.

V duchu sa mu odohrávali katastrofické scenáre a Jessie sa modlil, aby ani jeden nebol realitou. Možno očakával akúsi príšeru, ako v nejakých hororoch, ktoré zásadne nepozeral, lebo ho oberali o pokojný spánok.

Keď sa otvorili dvere, nervózne nakukol dnu a ocitol sa v priestrannej, svetlej izbe. Bola krásne zariadená a nechýbala ani televízia, ktorá bola zapnutá, ale zvuk bol na nej úplne stíšený.

To, čo však Jessieho zaujalo, bolo drobné dievča, ktoré sa krčilo na posteli.


A v ďalšej časti sa vrátime aj do Dianinej hlavy.

Mimi :D 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Nezostať sama - 2. časť:

15. Bethany přispěvatel
05.01.2014 [15:30]

BethanyJessieho emócie si skvelo vystihla, asi by som sa cítila veľmi podobne. A celkový prípad je taký zaujímavý, som zvedavá, kto to urobil a čo sa presne stalo?

Super! Idem na ďalší diel Emoticon Emoticon

14. mima33 admin
01.10.2013 [13:56]

mima33Blacky, no týmto štýlom som sa rozhodla písať po prvýkrát Emoticon takže je to vlastne občas celkom vtipné, keď sa snažím poskladať tie vety tak, aby dávali zmysel Emoticon Ďakujem ti pekne Emoticon

13.
Smazat | Upravit | 01.10.2013 [12:12]

úžastné, chvíľu mi trvalo zvyknúť si na tvoj štýl písania, ale nemyslím to v tom zlom spôsobe, skôr si tak trošku jedinečná tým a je to aj jedna nemalá zložka robiaca tvoje poviedky inými. Emoticon teším sa na pokračovanie Emoticon

12. mima33 admin
01.10.2013 [11:13]

mima33Deny, ďakujem ti Emoticon Už sa na to teším aj ja Emoticon Emoticon

11. Deny
30.09.2013 [17:36]

Návštevu nemocnice a monológ tej doktorky som čítala so zatajeným dychom Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Teším sa na pokračovanie a hlavne na Dianin pohľad Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

10. mima33 admin
30.09.2013 [16:54]

mima33Teesska, v pohode. Som rada, keď ťa tu vidím aj raz za čas Emoticon Emoticon A k tej romantike sa zatiaľ nebudem vyjadrovať Emoticon No hádam sa to pohne tým správnym smerom - nechcem vás unudiť Emoticon Ďakujem pekne Emoticon

9. Teesska
30.09.2013 [14:22]

Zatím povídka vypadá fakt zajímavě,ale ještě se to moc nerozjelo, tak nevím, co přesně si o tom myslet. Jessie je mi zatím sympatický a jsem zvědavá, jestli bude mít s někým ten romantický vztah. Mě by to aspoň potěšilo.
Těším se na další kapitolu. Emoticon
Jinak se fakt omlouvám, že moc nekomentuji, ale jak začala škola, tak absolutně nestíhám číst.

8. mima33 admin
30.09.2013 [14:08]

mima33Perla, tak ako veľmi skvelý je Jessie je otázne Emoticon tým, samozrejme, nechcem povedať, že je zlý Emoticon A čo je s jej rodinou - nad tým je ešte priskoro uvažovať, lebo odpoveď na seba nechá dlho čakať Emoticon Ďakujem Emoticon

7. Perla přispěvatel
29.09.2013 [14:46]

PerlaSkvelé zakončenie, teším sa na ďalšiu časť.
Jasné, že by Jessie nemohol niečo také odmietnuť, nakoľko je správny chlap. Som len teraz zvedavá, ako to všetko bude pokračovať a čo sa vlastne stalo s jej rodinou. Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. mima33 admin
29.09.2013 [14:11]

mima33Beatrice, no na odpovede si musíš ešte chvíľu počkať Emoticon Veľmi pekne ti ďakujem Emoticon

Tethys, romantiky? Emoticon A čo ti ja viem? Emoticon Alebo skôr, nepoviem Emoticon Ďakujem pekne Emoticon

Wanda, aspoň sa budete tešiť na ďalšiu Emoticon Ďakujem Emoticon

Maggie,žiaľ ti poviem to, čo Tethys: Nepoviem Emoticon Ďakujem ti veľmi pekne Emoticon

Kiki, tak to som rada Emoticon Na ďalšiu sa teším aj ja Emoticon Ďakujem Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!