OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezostať sama - 29. časť

26.12.2013 (12:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1067×

29. časť

Diana sa v ten deň, ako Dean zomrel a Nicolas jej nevedomky vyzradil všetko, čo vedeli všetci okrem nej, nevrátila k Jessiemu. Najskôr o tom uvažovala a dokonca sa sprvu aj rozhodla, že k nemu domov pôjde, no napokon ju zastavil strýko, ktorý o tom nechcel ani počuť.

Vzal ju do hotela, kde s ňou hovoril a snažil sa odpútať jej pozornosť od tej bezodnej prázdnoty, ktorá ju obkolesila a uťahovala sa okolo nej nebezpečne a prirýchlo. Kradla jej schopnosť myslieť a žiť. S bratom odišla zo sveta aj jej chuť bojovať ďalej.

Stála pri rakve, prostrednej, keďže tu boli tri a ruku mala na nej pritisnutú so zúfalou potrebou. Nechcela myslieť na nič negatívne, celkom jej stačil fakt, že sa lúči s celou svojou rodinou. Nehovoriac o pohľadoch všetkých ľudí. Každý jej len vyjadroval sústrasť a všetci na ňu hľadeli tými smutnými pohľadmi, až sa jej z toho chcelo vracať.

Prišli bratovi spolužiaci z vysokej, kamaráti a profesori. Mamini a otcovi kolegovia a známi, jednoducho všetci a dokonca aj tí, na ktorých si Diana ani len nespomenula.

No bolo jej to v podstate jedno, lebo okrem svojej bolesti, ktorá do nej udierala ako kladivo, necítila a nevnímala skoro nič. Všetko bolo zastreté a nepodstatné. Tak veľmi sa ponorila sama do seba, až nadskočila od úľaku, keď na ňu dopadla čiasi ruka a potiahla ju smerom k sebe.

Zdvihla čierne oči, ktoré boli červené od sĺz a pod nimi sa vynímali veľké fialové kruhy. Tvár mala strhanú a pôsobila, doslova, akoby mesiace nespala.

„Diana,“ pošepkal Jessie a objal ju.

Konečne po troch dňoch, ktoré boli plné prázdnoty a ničoty ju mal pri sebe a cítil sa kompletný. Len pri nej mal pocit, že je celý a žiadna časť z jeho ja nechýba.

Neodtiahla sa od neho, no ani nereagovala. Neomotala okolo neho ruky, ani sa k nemu bližšie neprimkla, zostala apatická a ľahostajná, presne, ako bývala voľakedy, keď trčala v tej idiotskej nemocnici, kde ju mali všetci za blázna.

„Odpusť mi, len som ťa chcel chrániť,“ zúfalým hlasom jej šepkal do ucha a tisol ju k sebe viac a viac.

Odtrhla sa od neho a jediným gestom mu pokynula, aby ju nasledoval. Sprevádzaní desiatkami pohľadov sa pohli preč a Diana zastavila vonku, kde sa oprela o zábradlie.

Na chvíľku zavládlo ticho a do Jessieho sa zarezávala nepríjemná zima, ktorá ho štípala na každom odhalenom kúsku tela. V ten deň bolo extrémne mrazivé počasie, čomu nepomáhal ani silný vietor.

„Nenávidíš ma?“ opýtal sa.

Diana otvorila malú čiernu kabelku, ktorá jej visela na pleci a vytiahla odtiaľ rovnako čierny zápisník.

Nie. Stálo na papieri, ktorý mu ukázala. Potom ho otočila späť k sebe a ešte niečo dopísala. Som len sklamaná. Nemal si mi nič tajiť.

Keď si to prečítal, sklopil zahanbene oči a hypnotizoval špičky svojich topánok. Pripadal si ako malé dieťa, ktoré karhajú za nejakú vilomeninu.

Diana sa tiež zahľadela na zem, obkladanú kameňmi a smrkla. Cítila, že sa jej znova zviera hrdlo a celé vnútro jej horí po potrebe plakať, no zároveň vedela, že v nej už nezostali slzy. Vyplakala ich za posledné dni hektolitre a nezmohla sa už na nič. Bola vyprahnutá.

„Jediné, čo som chcel bolo chrániť ťa,“ zopakoval ako papagáj a do hlasu sa mu vkrádala hystéria. Neodvážil sa na ňu pozrieť a keď mu pod nos strčila papier, prepadol ho ešte nepríjemnejší pocit.

Týmto si mi len ublížil. Ako si mi mohol zatajiť, že Dean sa priznal k vražde? Tipujem, že si dobre vedel, že toho starca som zabila ja a i tak si nechal Deana, nech to na seba vezme.

Zamračil sa a pozbieral všetky sily, čo mu zostali, aby ju mohol prebodnúť ukrivdeným pohľadom. „Dean mi povedal, že má pár mesiacov života a aj tak by sa do väzenia nikdy nedostal. Čo som mal robiť? Zachrániť pred väzením človeka, ktorý nemal toľko času, aby si trest odsedel, alebo tam poslať teba? Mala si všetko pred sebou a ja...“ zastavil sa a stiahol k sebe obočie.

Vedel, čo chcel povedať a vedel to až príliš dobre, ale neodvážil sa. Nechcel ju vydierať svojimi citmi a nútiť ju, aby sa kvôli nemu cítila zle.

Spoliehala som sa na teba. Verila som, že mi vždy povieš pravdu. Napísala a Jessie si to trikrát prečítal, kým sa prinútil k odpovedi.

„Keby som ti to povedal, utekala by si na políciu a udala sa!“ zvolal a zarazil sa, keď mu došlo, o čom sa vôbec rozprávajú a že okolo nich je kopec ľudí.

Jasné, že by som to urobila. Ty by si neurobil na mojom mieste to isté? Dovolil by si Sam, aby pykala za tvoje chyby?

V tvári sa jej zračila frustrácia a pohltila jej ju červeň, ktorá bola spôsobená hnevom.

„To je úplne niečo iné,“ zavrčal Jessie, ktorý už pomaly strácal aj tie zvyšky nervov, čo mu ešte zostali.

Čím viac uvažoval na spôsobe, ako jej vysvetliť svoje konanie, tým viac si bol istý, že nie je spôsob, ako by to mohol ospravedlniť. Veď on sám, keď sa pokúšal vžiť do jej kože, si bol na istom, že by ho to naštvalo a prinajmenšom by niečo porozbíjal. Tak ako by jej mohol zazlievať, že je z neho sklamaná, keď je to oprávnené?

V čom to je, prosím ťa, iné? spýtala sa tento krát a odhodlane čakala. Tvár jej zahalil kamenný výraz, za ktorým skryla všetku bolesť.

Oblizol si pery a prekračoval na mieste z jednej nohy na druhú. Čo jej na to povedať? Nevedel prísť na nič, čo by mu pomohlo získať jej stratenú dôveru.

„Milujem ťa,“ vydýchol to jediné, čo mu dobiedzalo v mysli a čo za každých okolností potreboval dostať von.

Diana sa na chvíľu zarazila, neschopná čohokoľvek a tvár jej zmäkla, keď sa jej tie dve slová zarezali do uší. Bol to ten najlahodnejší zvuk, aký kedy počula.

No cez to chvíľkové šťastie, ktoré pocítila sa predrali zvyšky emócií a jej oči zaleteli na budovu, v ktorej boli uložené tri rakvy a čakali, kým ich spustia do zeme a navždy ich tam zakopú. Tie rakvy ukrývali celý jej život a všetko, čo pre ňu predstavovalo bezpečie, domov a skutočnú lásku.

Spočiatku sa chcela na Jessieho vrhnúť, vybozkávať ho a povedať mu, že ona cíti to isté, no nemohla. Čosi v nej ju zastavilo. Čosi, čo bolo silnejšie, ako láska k tomu milému, kučeravému blondiakovi, ktorý sa v posledných týždňoch stal stredom celého jej vesmíru a predstavoval jediný zdroj svetla v temnote.

Zodvihla ruku s perom a načmárala tie tri slová, ktoré ju mučili. Láska občas nestačí.

Jessiemu sa zastavil dych a pokrútil hlavou. Nevedel sa vzdať a nechcel dopustiť, aby ju stratil. Pritiahol ju k sebe a aj keď sa vzpierala, pobozkal ju.

Do toho bozku vložil všetko, čo sa v ňom ukrývalo a do čiernovlásky to vrazilo ako dobre rozbehnutý vlak až sa divila, že ju neodhodilo niekam do diaľky. Chcela sa spamätať, chcela sa od neho odtrhnúť, no telo jej ochablo v jeho náručí až nakoniec prestala bojovať a sama sa k nemu pritiahla.

Jednou rukou mu zašla do večne strapatých vlasov, ktoré mal pri končekoch skrútené do kučier od vlhkosti a na čele a spánkoch sa mu lepili od potu, i keď vonku bola zima. Druhú ruku mu omotala okolo krku a stále v nej zvierala zápisník aj pero. Vedela, že toto by robiť nemala a vedela aj to, že to neskôr bude ľutovať, no Jessie bol ako jej ópium a keď ho raz okúsila, nevedela prestať.

Divo ju k sebe tlačil, až medzi nimi nezostal žiaden priestor, bol zúfalý a stratený vo svojej bolesti, na ktorú exitoval iba jeden liek.

Jeho čiernovlasý anjel, s krásnym úsmevom, ktorý znenazdajky vniesol do jeho života nový zmysel, novú chuť a potrebu. Nikdy nebol zamilovaný, no vedel, že to, čo cíti k Diane je silnejšie, než čokoľvek iné.

Odtiahla sa od neho a tvár si hneď skryla na jeho hrudi. Chytila ho za golier kabátu a Jessie ju neustále tlačil k sebe. Už dlhší čas žil v domnelý, že na nej závisí jeho život. Na nej stál jeho svet.

„Neruším?“ prehovoril ktosi, až od seba od šoku odskočili.

Nicolas stál na poslednom schode, vedúcom do domu smútku a ruky mal ukryté vo vreckách čierneho saka. Kravatu mal tiež čiernu, rovnako, ako košeľu. To ešte viac zvýrazňovalo jeho sčervenené oči.

„Dobrý deň,“ pošepol Jessie zahanbene a pozrel smerom na Dianu, ktorá automaticky pristúpila k Nicolasovi.

„Choď dnu, prosím. Chcem si s Jessiem pohovoriť,“ vyzval ju tým najjemnejším tónom, aký kedy u neho blondiak počul a Diana sa ešte raz pozrela do jeho modrých očí.

Zazrel v jej tvári rezignáciu a keď sa pomaly otočila a zmizla za bielymi dverami, chcel kričať a plakať.

„O čo ide?“ vysúkal zo seba, keď Nicolas už nejaký čas mlčal a zjavne sa ani nemal k tomu, aby niečo povedal.

„O moju neter, pochopiteľne,“ odvetil a Jessie si až vtedy uvedomil, že Nicolas síce rozpráva dokonalou angličtinou, no zároveň má silný prízvuk.

Nechápal, prečo sa zastavuje nad takou banalitou, no chcel svoju pozornosť preniesť na niečo iné, ako na svoje vnútro, ktoré sa rozpadalo na prach a každý jeho mikrób spôsoboval Jessiemu doslova agóniu bolesti.

„Aha.“ Bolo jediné, na čo sa mladý advokát zmohol a Nicolas ani len nevyzeral, že je jeho mlčanlivosťou prekvapený.

Odkašľal si a pritiahol si sako tesnejšie k sebe, kým sa rozhovoril ďalej. Vietor mu strapatil inak upravené vlasy a líca mal prirodzene červené. „Nemám proti vám nič a za iných okolností by som nemal nič ani proti vášmu vzťahu, ostatne, nemám právo, aby som zasahoval do jej života, keď som v ňom nikdy poriadne nefiguroval, no pri tom, čo sa deje...“ zarazil sa a tvár sa mu stiahla v bolestivom kŕči.

Nebol to ten výraz, ako keď človeka bolí telo, či niečo podobné, ale čistá psychická bolesť, ktorá bez ostychu drví všetko, čo jej príde do cesty.

„Nechcem, aby bola vystavená akémukoľvek nebezpečenstvu a áno, viem,“ dodával, keď si všimol Jessieho protestantský výraz, „že by ste nikdy nedovolili, aby sa jej niekto dotkol, no ten Mason je poriadne nebezpečný, podľa toho čo viem. A Diana teraz potrebuje zmeniť ovzdušie a začať odznova. Myslieť na veci, ktoré jej nebudú pripomínať rodičov v takej miere, ako keď je tu. Len niekoľko míľ od miesta, kde ležia pochovaní, od miesta, kde s nimi žila.“

Jessie uvažoval o jeho slovách a nechal, nech sa mu premávajú hlavou. Vedel, že Nicolas má v niečom pravdu a že by tu Dianu nemal stoj čo stoj držať.

„Ak ju milujete, nechajte ju ísť,“ poprosil šepky a Jessiemu z oka unikla jedna slza, ktorú okamžite zotrel chrbtom ruky.

Bez toho, aby Nicolasovi odpovedal, prešiel okolo neho a zamieril do sály, kde sa konala posledná rozlúčka so zosnulými. Zazrel Dianu, ako stojí vpredu pri čisto čiernych, lesklých truhlách a o jednu z nich sa opiera. Oči mala sklonené a nevšímala si dianie naokolo.

Jessie si spomenul, aké to bolo, keď na jej mieste bol on a lúčil sa s mamou. Vedel, že už znova by to nemusel zvládnuť a že ho stálo všetko sebazaprenie, aby z toho pohrebu jednoducho neušiel, ako ten najväčší zbabelec pod slnkom.

Tiež mu však bola viac než jasná jedna vec. Diana sa lúčila s tromi osobami, ktoré jej boli najbližšie a ktoré najviac ľúbila. Jej zúfalstvo malo trojnásobne väčšie rozmery a o to horšie to bolo.

Sadol si vedľa Tiffany a z druhej strany mal Eddieho. Bol vďačný obom, že znova stoja pri ňom a sú tu. Dokonca zazrel aj pani Collinsovú a doktora Flemminga, ktorý nespúšťal svoj skúmavý pohľad z Diany.

Po niekoľkých minútach sa k Diane pripojil Nicolas a ona sa ním nechala odtiahnuť na sedačky v prvom rade, kde sa usadila a telo jej bezvládne ochablo.

Ďalej očami behala po rakvách a skoro vôbec sa nesústredila na farára, ktorý začal rozprávať o živote a smrti. Hovoril to s takou ľahkosťou, až jej zovrelo žalúdok a keby mohla, nakričala by na neho, ako na dákeho sopliaka. Liezol jej na nervy jeho monotónny hlas a flegmatickosť, ktorá z neho vyžarovala.

Fajn, určite už odslúžil niekoľko pohrebov, no mohol sa aspoň tváriť, že mu to je ľúto. Keď napokon vyjadroval sústrasť pozostalým, Diana sa na neho zaškľabila a otočila sa niekam nabok. Zahľadela sa na kvety, visiace v črepníkoch zo stien a sústredila sa na vietor, ktorý vonku besnil ako divý.

Znova ju obalila tá desivá ničota a tak sa odtiahla do kúta svojej mysle, kde sa cítila dobre. Obrnila sa proti všetkému a všetkým a nechala, nech ju pohltí ľahostajnosť. Ľahšie sa jej tak dýchalo a bolo jednoduchšie zachovať pokoj a nezrútiť sa.

Ak by tu skolabovala, bolo by to určite pochopiteľné a nikto by sa nad tým ani nemohol pozastavovať. Prišla o rodičov a brata a to je príliš obrovský zásah, aby ho drobné, zničené dievča dokázalo zniesť.

Kňaz dohovoril a rakvy, s telami jej najbližších, začali vynášať von. Diana automaticky kráčala a držala sa Nicolasa. Bol jej záchranným kolesom na rozbúrenom mory, kde nič iné nie je na desiatky, možno stovky, míľ ďaleko.

Opatrne našľapovala a nohy mala ako z olova. Pokúšala sa to však ignorovať a za každých okolností chcela zostať silná a nezlomná, i keď už pred nejakým časom sa rozpadla na drobné kúsky, ktoré nik nedá dokopy.

„Zvládaš to?“ ubezpečoval sa Nicolas, keď spúšťali poslednú rakvu do hrobu.

Mali ich vedľa seba a čakali tam ešte ďalšie voľné miesta, ktoré raz zaberú Diana a jej manžel, ak sa niekedy vydá.

Zdalo sa jej predčasné uvažovať o vydaji, čo bolo zvláštne, lebo o smrti premýšľalo až hrozivo často.

Pozrela do jeho sivých očí a trhane prikývla. V diaľke zazrela Jessieho, ako sa opiera o strom a nespúšťa z nej modrý pohľad. Zachvela sa a chcela ísť za ním, keď sa odrazu otočil a vydal sa preč.

Sledovala jeho vzďaľujúcu sa postavu, až pokým jej nezmizol z dohľadu úplne. Nicolas bol jej rodina, no nechápal ju a pochybovala, že niekedy bude. Bála sa len jednej veci a teraz sa to stalo.

Zostala sama.

Nádej umiera posledná, či? :)

Názov ďalšej kapitoly: Pretrhnuté puto.

Mimi :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezostať sama - 29. časť: