OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Kapitola 15.



Ochranca mieru - Kapitola 15.Malý háčik v mori plnom záhad

Kapitola 15.

Leonie sa pozrela do očí svoje priateľky a snažila sa zadržať triašku vlastného tela. No nijakovsky sa jej nedarilo. Vedela, že má Jocelin pravdu. Jej srdce šepkalo smutnú pieseň a pripomínalo jej tak, že akokoľvek môže túžiť po šťastí, povinnosť k rodine je dôležitejšia. Po prvýkrát vo svojom živote chcela byť sebecká, nepozerať na šťastie iných a zabezpečiť si len to vlastné. Rukou si pohladila bruško. Mala by aj dôvod, ktorým by učičíkala vlastné svedomie. Tvrdý a odhodlaný pohľad, ktorý jej oplácala jej spoločníčka, akoby ju huckal urobiť to. Viac ako kedykoľvek predtým bažila po tom, aby sa mohla rozbehnúť za Vaneom, hodiť sa mu okolo krku a v slzách mu vyjaviť smutné tajomstvo vlastnej sestry.

Leonie sklonila hlavu pod náporom spomienky, ktorá jej zaplavila myseľ. „Niekedy človek musí obetovať aj sám seba, aby urobil niečo správne a naozaj dobré,“ pošepla Leonie sotva počuteľne.

„A svoj život ponúkne zubatej ako na podnose a čaká, keby k nemu príde,“ zaševelila Jocelin zvláštne vzdialeným hlasom. Leonie k nej otočila tvár a všimla si, že jej zrak sa upiera kamsi v diaľ, akoby ani nebola na lodi, ale kdesi úplne inde, na inom mieste. S niekým iným.

„Nemôžem si pre seba uzurpovať celú šťastenu.“

Jocelin potriasla hlavou. „Sebe pomôcť neviem, pretože bojovať proti hlúposti bohatých nesmiem. Ale ty musíš bojovať. Zabudni na staré sľuby, nech si prisahala komukoľvek. Vane ťa ľúbi a pod srdcom nosíš jeho dieťa. Ak nebudeš myslieť na seba, ostaneš sama. Opustená. Taká, ako ja.“ Smutne sa pousmiala. „Nechci taký osud.“

Leonie sa opäť zadívala kamsi do nebies. Srdce jej krvácalo už len pri pomyslení, že by jej dieťa vyrastalo ako malá Cielle. Bolo to rozkošné dievčatko so smutným osudom. Vyrastie bez otca a s pomyslením na to všetko, čoho sa jej matka vzdala a čo všetko musela urobiť, aby ich obe udržala pri živote. Bude len dieťaťom padlej ženy, ktorá skloní hlavu pred hanbou aj prísnymi pohľadmi ctihodných matrón a utečie do náručia mužov, ktorých nezaujíma nič iné, len jej telo.

A zrazu videla odpoveď na otázku. Nie, pre seba by si muža a svojho ochrancu nechcela uchmatnúť. Nie za takú cenu. Ale pre svoje dieťa? Vane ho ochráni, ak mu bude hroziť nebezpečenstvo, vychová ho a bude mu dobrým otcom. Hoci v nej stále hlodal strach, či prijme malý zázrak, ktorý v nej rastie každým dňom, viera v čosi dobré jej dávala silu zapudiť vlastný strach.

Ešte skôr ako stihla čo i len prehovoriť, započula za sebou dupot niekoľkých párov topánok. A neboli to ženské kroky, ktoré ňou otriasli a nútili ju pomaly a ostražito sa otočiť. Na palube bolo niekoľko mužov, ktorých nikdy predtým nevidela. Odetí boli do tmavých farieb a z tváre im videla len hladne iskriace oči. Ani jeden z nich nevyzeral, že by bol len náhodným hosťom. Odrazu jeden z nich postúpil o dva kroky dopredu a mierne kývol hlavou.

„Obávam sa, milé dámy, že odteraz budete robiť spoločnosť mne. Prosím, nasledujte mojich mužov a nič sa vám nestane,“ prehovoril hlbokým hlasom. Leonie mimovoľne prebehol po chrbte mráz.

***

Vane nastavil tvár jemnému vánku a pohľad upieral na toľké známe miesta. Srdce mu plesalo, akoby vedelo, že je na mieste, ktoré bolo takmer domovom. Malé ostrovčeky združené do jednej krajiny jemu i jeho posádke dlhé roky poskytovali útočište. V mysli mu odrazu vyvstali takmer dávno zabudnuté spomienky na prvý deň, ktorý strávil v zabudnutom raji a po prvýkrát sa mohol voľne nadýchnuť ako slobodný človek. Roky strávené pod tvrdou rukou otrokára a nie veľmi láskavým pohladením biča si vybrali svoju daň. No nech sa tam z ľudí snažili urobiť divú zver akokoľvek mocne chceli, vždy sa našli odvážne srdcia, ktoré verili v záchranu. Jedným z nich bol aj Alvar, podivný mladík so spôsobmi, aké Vane nikdy predtým nevidel. Pamätal si tú pekelnú noc, keď sa snažili spoločnej ujsť, aj na krv na svojich rukách. Akoby to bolo len včera.

Bol obyčajným žobrákom, otrokom a predsa... predsa smel ako jeden z mála vstúpiť do paláca kráľovskej rodiny, prebývajúcej práve na jednom z ostrovov, bez pozvania. Kto by si bol pomyslel, že ponúknutím pomocnej ruky pri chabom pokuse o útek vlastne zachránil život následníkovi trónu. Osud mu ukázal, ako rád sa pohráva s jeho životom.

Potriasol hlavou, aby si prečistil myseľ. Cítil, ako sa mu do chrbta zabodával rozhnevaný pohľad niekoľkých členov posádky, medzi nimi aj Nealov a Lucanov. Predstieral, že si ich nevšimol, no až do morku kosti cítil ich pohŕdanie a zlobu nad tým, čo vykonal vlastnej žene. Hnusil sa aj sám sebe, nepoznával sa, no nemohol zabudnúť na ten večer, keď bojoval s Leonie a na vlastné oči videl dôsledky jej zlých rozhodnutí. Doteraz v ušiach počul žalostný hlas tej ženy, ktorá prišla v jediný večer o strechu nad hlavou aj o jedinú obživu. Jazva na pleci ho nikdy neťažila, dokázal by jej odpustiť, že ho napadla, hoci len chcela chrániť ich vodcu. Nemohol prinútiť svoje srdce i myseľ zabudnúť na to zúfalstvo a bolesť, ktorú vzbúrenci rozpútali na území jeho brata.

Akokoľvek sa presvedčoval, že bol v práve a jeho hnev bol na mieste, nedokázal oklamať svoje srdce i vlastnú túžbu, ktorá ho zachvátila kedykoľvek si spomenul čo i len na hlas vlastnej ženy. Pred očami videl obraz, ktorý ho zastihol dnes ráno. Rozstrapatené vlasy a telo zahalené len v tenkej košieľke, ktorá toho veľa neukryla. Naskytol sa mu pohľad na jemné ženské krivky. S bolestnou prázdnotou sa snažil zabudnúť na predstavu, ktorá sa mu zdala taká skutočná. V tej jedinej chvíli by mohol odprisahať, že spod plátna vykúkalo aj zaokrúhlené bruško ženy, ktorá pod srdcom nosí dieťa. Jeho dieťa. Tak veľmi si prial, aby to bola pravda, až ho jeho vlastná myseľ zrádzala nepolapiteľnými snami o neuskutočniteľnom.

Zastal až vo chvíli, keď sa pred ním zjavili obrysy niekoľkých malých domčekov združených do malej osady. Miesto, kde mohli bezpečne prebývať bez strachu o vlastný život.

„Lucan, kde je ukrytá tá truhlica?“ spýtal sa Vane, no stále si nebol istý rozhodnutím zmeniť smer plavby a najskôr zobrať ten záhadný kus dreva, ktorý v sebe ukrýval čosi také mocné, až sa toho obáva aj jeden z najbohatších francúzskych šľachticov.

Odrazu sa mu priateľ zjavil po boku. „Zakopali sme ju tamto,“ povedal a ukázal kamsi pod vysoké palmy. „Najbezpečnejšie je vždy pod zemou.“

Vane sa pri jeho slovách uškrnul. Zvyku všetko dôležité zakopať ich naučil starých Surmulot. Vždy sa smiali, že si pripadajú ako skutoční piráti, ktorí zakopávajú poklady. Pretože ak chce človek niečo ukryť, musí to dať na dostatočne očividné miesto, aby nikomu nenapadlo, že tam tá vec skutočne je.

Vane sa hotoval už-už vydať rozkaz, keď sa pred ním v piesku zjavil vysoký tieň. Zodvihol hlavu a stretol sa s pokojným a chladným pohľadom zelenkavých očí. Nemusel sa prizerať dvakrát, aby si bol istý, na koho sa pozerá. Dlhé čierne vlasy, teraz stiahnuté koženým prúžkom, žiarili na slnku a chladná maska jeho tváre odradila aj toho najodvážnejšieho nepriateľa. A pre tých pochabých na obdiv vystavoval meč s rukoväťou vykladanou drahokamami. Samotný princ Alvar. Človek, ktorého nepokladal za priateľa, no to nemenilo nič na tom, že si ho vážil.

„Človek je rád, keď sa dopočuje, že jeden z jeho priateľov vstal z mŕtvych,“ prehovoril Alvar anglicky s výrazným prízvukom. Nemohol zaprieť, že jeho materčinou je španielčina.

Vane mu kývol hlavou na znak pozdravu. „Nebodaj si tomu veril.“

„Nikdy.“ Odrazu akoby výraz jeho tváre ešte väčšmi zatvrdol. „No ani naša spoločná minulosť ti nedáva právo prísť na môj ostrov a ohrozovať môj ľud. Tvojej posádke som s nevôľou dovoľoval tu prebývať, pretože nepredstavovali žiadnu hrozbu, napriek tomu, že sú piráti, rovnako ako väčšina ostrovanov.“

Vane sa zachmúril. „Nie je to moja vina.“

Alvar si ho dlho premeriaval pohľadom. Napokon kývol hlavou, akoby súhlasil. „Pôjdeš so mnou. Moje sestry ťa túžia opäť vidieť.“ Vane sa zmohol len na prikývnutie. Dávno sa naučil, že nikomu z kráľovskej rodiny sa nedá vzdorovať. Dokonca ani dievčine, ktorá bola skôr dieťaťom, než ženou.

„Tvoja posádka ostane tu.“

Nebola to prosba a dobre to vedel. Nemal rád takéto druhy príkazov, ale nemienil zbytočne hladkať takého hada, aký princ očividne bol, bosou nohou po hlave. Mohol by na to nepekne doplatiť. Ale ani to neumiernilo jeho nevôľu. Niečo akoby mu potichu šepkalo do ucha, že sa stane niečo zlé. Potriasol hlavou a kývol hlavou ostatným členom posádky. Tí, čo nerozumeli po anglicky, sa to dozvedia od ostatných.

Bez zbytočných rečí zamieril za vzďaľujúcim sa chrbtom svojho... hostiteľa. Dokonca ani spoločná minulosť ho neochráni pred jeho hnevom. Ale to vedel už dávno. Možno si ho Alvar váži, ako mu neraz povedal, ale pre ochranu svoju ľudu by zabil aj vlastného brata. Temnotou naplnené detstvo z neho urobilo tvrdého muža. Vane sa často pýtal sám seba, či je aj on takýto. Radšej si nikdy neodpovedal, pretože v kútiku duše vedel, že občas sa správa ešte horšie. Stačilo zablúdiť mysľou k rozhodnutiu urobiť z vlastnej ženy väzňa.

Nevnímal okolitú krajinu, ani krásu rozhorúčenej prírody všade vôkol seba. Nepozeral ani na honosný palác z bieleho mramoru, ktorý akoby tam stál od počiatku sveta. Už aj sám vedel, kam mieria. Preto ho prekvapilo, keď miesto do západnej časti sídla, kde boli komnaty členov rodiny, zamieril do prednej časti. Kde bol on princom a on iba obyčajným pirátom. V kostiach cítil niečo nedobré, no stále bol ochotný to prehliadať.

Keď Alvar ukázal na vysokú stoličku zlatavej farby, posadil sa na ňu celkom bez protestu.

„Iste sa sám seba pýtaš, prečo si tu. Ale nemaj obavy, moje sestry uvidíš neskôr.“

Vane sledoval každý, aj ten najmenší, pohyb muža oproti sebe. „Prečo si ma sem priviedol.“

Alvar zamručaním ocenil jeho priamočiarosť. „Hoci sme tu uväznení na kraji sveta, vieme vždy o všetkom. Oči a uši po celom svete plnia svoje úlohy pre mňa a moju rodinu. Dopočul som sa aj o istej mladej dievčine, dcére francúzskeho šľachtica, ktorá niekoľko dní prebývala na mojom ostrove.“

„Tak si sa iste dopočul aj to, že sa tu neocitla mojim pričinením,“ zahriakol ho Vane a len tak-tak ovládal nutkanie vziať nohy na plecia a utekať s vetrom opreteky.

„To ti neupieram,“ priznal Alvar. „Ale mňa zaujíma istá vec, ktorú sem so sebou táto mladá dáma priniesla. Ten istý predmet, ktorý si sem prišiel hľadať ty sám.“

„Netuším, o čom to hovoríš,“ zaklamal Vane bez štipky zaváhania. Srdce mu bolestne pripomenulo, že ani meč mu nepomôže k tomu, aby sa ubránil jednému princovi - s armádou strážcov za chrbtom.

„Nemal by si mi klamať, Vane. Nie si v situácii, aby si si kládol podmienky. Chcem tú truhlicu a chcem ju mať do západu slnka.“

„Prečo?“

Alvar sa chladne zasmial. „Aby si mi potom ukázal cestu k tvojmu francúzskemu priateľovi. Predstav si odmenu, ktorá na mňa čaká, keď mu ťa privediem aj s tým, čo hľadá.“

Vane takmer bytostne cítil zvrhlý smiech vlastného osudu, ktorý ho opäť zrazil na kolená. Pocit zrady ho takmer zadúšal, no prisahal si nedať na sebe nič znať. Veľmi dobre vedel, že práve prehral vlastný život v hre s mužom, pre ktorého žiadny človek nie je dostatočne cenný. Očividne uzavrel nejaký druh zvrátenej dohody s jeho nepriateľom. V duchu sám seba pokrstil všetkými mrzkými menami, akými mohol. A predsa to bolo málo.

„Čo ma prinúti k tomu, aby som to urobil bez boja?“

„Čoskoro sa naučíš, dávny priateľ, že pre mňa nič nemá väčšiu cenu ako dosiahnutie svojich cieľov. Mohol by som držať v zajatí tvoju posádku, ale prečo ťa nedržať v šachu niečím oveľa mocnejším?“ Alvar zatlieskal obrovskými rukami.

V tú chvíľu sa otvorili vyrezávané, ebenové dvere a dnu sa vovalilo niekoľko mužov. Vane so zatajeným dychom a zle potlačovanou zúrivosťou pozrel na dve až príliš známe tváre. Jedna patrila žene, ktorá sa nepokojne zmietala v objatí dvoch mužov. A druhá niesla tichú masku nehybnej sochy, ktorá len ticho stála bez toho, aby ju ktokoľvek zadržiaval a predsa vyzerala akoby ledva stála na nohách. Sivé oči plné strachu upierala naňho a on zo všetkého najviac zatúžil zovrieť ju v náručí a zahnať jej chmáry. Aký bol pochabý, keď sa nazdával, že na lodi budú v bezpečí!

„Ak si im skrivil čo i len jediný vlások na hlave, prisahám, že ťa zabijem. Vlastnými rukami ťa zahrdúsim.“

Alvar sa však jeho vyhrážkam len zasmial, akoby vedel, že ich nikdy nebude schopný splniť. „Nehroz smrťou niekomu, kto má v rukách život tvojej ženy.“

Vane sa snažil zapudiť reakciu vlastného tela, no aj tak sa neubránil zlostnému zafuneniu. Nedokázal zniesť pohľad na vlastnú ženu, ktorá len bezmocne stála, slzy sa jej kotúľali po lícach a pokorne čakala na to, čo sa bude diať. A najväčšmi nenávidel pomyslenie na to, že to nedokáže zmeniť. Tento muž ho má pevne v hrsti.

Sklonil hlavu pod náporom nevôle. „Čo odo mňa žiadaš?“

„Vždy si bol múdry, Vane. Ešte skôr, ako mi dáš do rúk stratenú truhlicu nášho francúzskeho priateľa a odplavíš sa so mnou priamo k nemu, vyberieš, ktorá z týchto dvoch mladých dám tu ostane a bude robiť spoločníčku mojim sestrám.“

Vane zavrel oči pod ťarchou toho, čo ho očakáva. Ako len mohol rozhodnúť o niekoho osude, ktorý navyše nemal byť vôbec blahý, ba práve naopak? Svedomie mu našepkávalo, že to už neraz urobil, ale snažil sa mu nenačúvať. Ako tu mohol čo i len jednu z nich dobrovoľne ponechať ich osudu? Jocie preňho bola viac ako sestra a teraz bola aj matka. Keby tu ostala ona, nielen, že by ostala bez svojho brata, ale aj bez vlastnej dcéry. Ako by vôbec mohol od nej žiadať takú obeť? Srdce mu pukalo už len pri pomyslení na to, čo by mal urobiť. Zavrel vlastnú ženu do kajuty a správal sa k nej ako k cudzinke. A predsa... predsa sa jej nemohol vzdať. Či už na ňu uprel jediný pohľad alebo predstieral, že vôbec nespí vedľa neho na úzkej prični, stále bola pri ňom. Cítil jej vôňu a pohol na ňu pohliadnuť kedykoľvek chcel. A to pomyslenie mu dodávalo silu. Lenže predstava, že by ju nemal pri sebe, nútila jeho srdce utekať kamsi v diaľ a s bolestnou prázdnotou sa krčiť kdesi v tmavých zákutiach jeho samotného.

Pomaly zodvihol pohľad a stretol sa s vyrovnanosťou v očiach Jocie. Odhodlane prikývla, akoby mu videla až na samé dno duše a dokázala v jeho postoji prečítať každučkú úvahu, či obavu. Nemohol od nej žiadať obeť odlúčiť sa od brata, či dcérky. A ona mu ju sama ponúkala. No skôr, ako sa stihol nad tým poriadne zamyslieť, zarezonoval komnatou váhavý hlas a ani náhodou nepatril tej, ktorá mu ticho prezradila vlastné úmysly:

„Ja tu ostanem. Ja budem spoločníčkou pre vaše sestry.“

Kapitola 14. ¦¦ Kapitola 16.


Veľmi sa ospravedlňujem, že je tu kapitola oveľa neskôr než ste zvyknutí, ale tento týždeň som mala voľný deň až dnes, v piatok, takže sa inak nedalo. Budúci týždeň by pokračovanie opäť malo byť v pondelok alebo utorok.

A aby sme predišli zbytočným otázkam a nedorozumeniam - ja absolútne netuším, či sa tam niekde v blízkosti Španielska nachádzajú nejaké zabudnuté ostrovy. Tie som si naozaj vymyslela. Snáď mi to prepáčite.

S pozdravom Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Kapitola 15.:

2. Simones
19.11.2012 [15:47]

ach joo do čeho se to zase dostali ! já doufám, že se z toho nějak dostanou, a bude to zase dobrý.. mám zvláštní pocit, že Leonie řekla, že zůstane.. doufám, že ne ! ne takhle to nesmí pokračovat, musí být nějaký převrat prostě ! :D ale díl krásný :) no konec hodně napínavý

1. Perla přispěvatel
18.11.2012 [20:23]

Perlatáto časť bola super! No zaujímalo by ma, ako Vane berie to, že sa mu zdalo, že videl jej oble bruško. Dúfam, že si bu%d niečo domyslí, alebo mu to leonie povie. NO strašne sa teším na ďalšiu časť. Som zvedavá, ako to bude pokračovať. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!